Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
#fromtimetotime #booknerd
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Tak toto bola najviac jazda! Bystrá kniha s množstvom inteligentného humoru. Prosím si viac a ešte viac takýchto kníh pre všetky deti na svete, malé aj veľké. A rovnakých hrdinov, dievčatá a chlapcov, čo menia neprijatosť na veľké veci, z inakosti robia akosť a tvoria z nenávideného milované. Chcem povedať, že je to moja nová obľúbená tínedžerská kniha. Nadčasová, múdra, na správnom mieste drzá, a, ach, áno, francúzska. A ten nadhľad, čo dáva! Všetko tak prirodzene, bez zbytočnej patetickosti či nútených emócií. Ale predsa, prevalcovala ma svojou krásnosťou.
Veľmi objímam. Táto kniha je jedna z najlepších, aké som za posledné obdobie prečítala. Tak veľa je obyčajnosti v neobyčajnom a veľké množstvo neobyčajného v obyčajnosti. Myslím, že práve toto povzbudzuje človeka vnímať neviditeľné, hľadať tam seba. Tak aspoň čiastočne plniť si túžbu, ktorú máme všetci rovnakú - porozumieť životu. Každý to však robíme vlastným spôsobom, Kerouac inak ako Huxley, Céline či Borges. Svojsky si tvoria svet, vlastné nekonečno, ktoré je súčasťou iného nekonečna. A i keď existuje nekonečno nekonečien, žiadne nie je o nič menšie. Lebo výnimočnosť sa nachádza v autenticite, schopnosti prenášať emóciu. Tvorbou vlastného, ktoré emóciou dýcha, robí ju živou a skutočnou. (Ach, takých tvorcov milujem!) Verím, že takto možno zanechať rukopis v neviditeľnom svete, preniknúť do iného nekonečna, stať sa neobyčajným, ale ostať stále obyčajným. A neporozumieť tomu nikdy alebo porozumieť jestvovaniu jeho žitím, po svojom.
V tejto knihe sú tri rôzne príbehy, ktoré spája zlomenosť a to, ako sa my ľudia dokážeme od seba vzďaľovať. V jednej chvíli spolu zaspávame v posteli, v tej druhej sa každý prebúdza na opačnej strane tej istej postele. Také sú nedorozumenia. A v ľuďoch žijú tajomstvá, tie myšlienky, ktoré navždy možno nechať v sebe, ale ako dobre, že také máme! No existujú i nevyslovené pravdy, čo skrývaním bolia. Možno si len treba neustále pripomínať, aké je dôležité zakladať si na úprimnosti. Že iba zbabelí ľudia podvádzajú. Simone de Beauvoir píše nahnevane, ale právom. Jej hrdinky sa boja budúcnosti kvôli zlej prítomnosti, nedokážu prestať plakať, sú to ženy ďaleko od života. Simone píše príliš dobre, že nad jej vyslovenými skutočnosťami neprestávam uvažovať. Veď prečítajte si, ja si teda idem po ďalšiu jej tvorbu.
Lukáš opäť raz dokazuje, že všetko je možné, čo sme schopní si predstaviť. Je výborným rozprávačom, a to ani nemusí hovoriť priveľa. Baví ma! Mám rada jeho slová, čo s nimi tvorí, príbehy aj postavy, ktoré sú jeho súčasťou. Emócie ukryté pomedzi riadky. Hravé a zas iné. Tento príbeh je nápaditý, skutočne magický! Slovom aj kresbou.
Zbožňujem. Zážitky, ktoré človeka nečakane ohromujú. Toto je dielo múdrosti a o nej, ale pokorne. Plné neskutočného, ktoré je až priveľmi pravdivé. O svete, jeho viditeľných i neviditeľných skutočnostiach. Zverstvách, čo si tu žijeme - ľudia, zvieratá - stvorenia navzájom. Občas splynieme s prírodou, no niekedy nás premôže túžba po veľkoleposti. Tam hore je príbeh plný nezmyselného chcenia dosiahnuť večnosť a moc, ktorej však nikdy nebude dosť. Taký neobyčajný je obyčajný život, neutíchajúci kolobeh, kde dobré dni striedajú tie zlé, stále sa meniaci, každým dňom inakší. Pýcha ho zastavuje, ale láska poháňa. Tam existujú bytosti, v ktorých sa hnev bije s dobrom a chvíle, keď prvé víťazí. K tomu priveľa možnosti, čo so sebou nesú trápenia. Ale aj tridsať sekúnd šťastia, vlastne, dvadsať sedem. Či ma Tam hore bavilo? Áno, Matúš, ohromuje(š)!
To pekné, čo rok 2020 priniesol, je aj Nobelova cena za literatúru pre Louise Elisabeth Gluck. Udelená žene, americkej poetke, ktorá píše tak pravdivo o životoch ľudí, ich obyčajnosti, kde žije neobyčajné. Ach, a Vidiecky život je neočakávane ozajstný. Prechádzky v lese, vrava, prvý sneh, romantika, bytie i smrť. Tá jednoduchosť. Skutočnosť, ktorú v každom veku vnímame rozlične. Plynutie života, ktorého zdanie sa pričasto obrovsky mení. A dospievanie, umieranie, noci lásky, pokojné aj divoké, klamlivé či úprimné. Priblíženia. Odlúčenia. Boľavé kolená, zlomené srdcia a dni, keď sa všemožné výkriky zhromaždia v jeden. Hlučná samota v davoch ľudí. Kniha niekoľkých slov, večných myšlienok. Z bolesti dokážu vzísť veľké diela, ktoré prinášajú radosť druhému, potom i tvorcovi samotnému. Teda tvoriť znamená milovať iných natoľko, že vlastné veľdielo človek daruje ďalšiemu. Tak ďakujem Lousie za tie jej.
Dekadentne a so štipkou moralizmu znejúci Oscar opisuje túžbu po krásnej mladosti premieňajúcej sa v stále páchanom zle. Zlo prichádza so slávou, s prehnaným obdivom, s ľúbosťou, ktorou dokáže objať človek človeka, tak vzniká pýcha a tak sa rodí hriech. Nie je predsa len lepšie znášať za všetkým zlým aj trest? Keby vždy po zle prichádzalo potrestanie, človeku by bolo o čosi ľahšie. Aké je len smutné, že túžba po kráse a obdive je niekedy tak dôležitá, že ľudskú bytosť núti zabíjať tých najbližších, ba i seba samých. V príbehu je mnoho, čo človeka núti k zamysleniu až plaču. A aj napriek tomu, že v sebe nesie toľko negativizmu, je toto majstrovské dielo obdivuhodné a pravdivé.
Pachecova novela, musím povedať, má všetko, čo ma na knihách dokáže baviť. Je metaforickým rozprávaním o nepochopenej láske, v ktorej sa však ukrýva viac než len túžba. O neporozumení v úprimnosti, takom svete, kde je jej nedostatok prirodzený, dokonca potrebný na prežitie. Toto je o dôležitosti, že nevinnosť musí byť súčasťou ľudského života od začiatku až po koniec. A pravdovravnosť rovnako, aby si okrem prívlastku detská pred seba pripísala aj ľudská. Je ťažké nepoddávať sa krutosti, ktorej je okolo príliš veľa, postaviť sa za seba, ísť cestou, čo sa môže iným zdať zvláštna, žiť neprijatý. Avšak vo svete plnom všelijakých bitiek je toto potrebnejšie viac ako kdekoľvek inde, a hlavne láska. Táto kniha bude tým, čo si čitateľ vyžiada. Nenávisťou i láskou v jedinom slove. Jednoducho vždy výborný (ne)Brak!
Iné.
Sarkastické.
Cynické.
Ironické.
Bizarné.
Drzé.
Priame.
Viacjazyčné.
Nápadité.
Fantazijné.
Poetické.
Trefné.
Bystré.
Nahé.
Príťažlivé.
Originálne.
Vtipné.
Hravé.
Dobré.
Všemožné
môžu byť ženy.
Vsemožná
je Martina Sľuková,
aj jej Synchoironizovaný muž.
Človek, bytosť je to pekná, niekedy prehnane nelenivá, napriek tomu milo úspešná, príležitostne neprirodzená, z času na čas vtipná, tak nesmierne premenlivá a aká pohyblivá. Ak sa však na človečinu niekto pozerá zhora, tak vidí len množstvo ľudí, čo sa snažia nestrácať čas, a predsa sa im stane, že je neraz veľmi márnivý. Ľudská uponáhľanosť je nepochopená zvláštnosť, to tak býva, keď sa človek príliš zameria na zovňajšok, potom kvitne ľahostajnosť k vlastnej duši. Roztržitý je tvor ľudský. Niekedy zabúda, že pokoj v sebe samom je dôležitý. Pričasto dovolí, aby duša nestíhala kráčať s telom. Práve vtedy treba počkať, na chvíľu si sadnúť k voňavej káve, oknu na verande, na kvetnatú lúku, azda skúsiť hľadať, či sa duša nestratila v lese, prechodiť miesta, kde je srdce radostné. A dať si veľký pozor, nenechať ju dlho čakať, nech nie je až na strach ufúľaná. Je dobré občas zastať, skôr než sa v sebe rozdelíte navždy.
