Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Parádne čítanie/počúvanie. Nádherná, premyslená historická fantasy, ale úplne iná než si asi väčšina čitateľov predstavuje pod týmto pojmom. Vpodstate sofistikovaná hoci zároveň prudko “čtivá” krimi z turbuleného obdobia tesne po páde socializmu v ČSR. Z knižky dýcha šeď a chaos raných 90tych rokov, rozpaky obyvateľstva kdesi v dedinkách na Bruntálsku (alebo ako si to ja predstavujem na severnej Morave vyše Olomouca) vytrhnutého z koľají bezpečného predvídateľného bytia. Ľudia snažiaci sa prispôsobiť pohnutej dobe, vydesení budúcnosťou, ktorú dobiehajú krivdy minulosti alebo opačný extrém, snílci so srdcom otvorenej zmyselného žiarivej budúcnosti citujúc Havla na raňajky, obed aj večeru. Je tam všetko: regionálny novinár Mladej Fronty, ktorý sa zahrá na detektíva, jemna dávka pochmúrnosti a potom velkotonážna nálož cynizmu mieriaca na naivitu istých postavičiek Občianskeho Fóra; krásna trochu tajomná deva - demokratická česká Nemka, záhada, komplikovana minulosť, spoločenské nepokoje a temný nacionalizmus, ktorý ožíva potom, ako pominul železný rád a poriadok socializmu vynucovaného Verejnou Bezpečnosťou a ideál nadnárodného socialistického človeka.
Provokatívne pohrávanie sa s dejinami, čo by bolo keby. Najgeniálnejší na celkom počine je, žeautor pracoval, ako sám uvádza v epilógu, na 99% s reálnymi zdrojmi a dobovou tlačou z raných 90tych rokov. Pozmenil len jeden drobný detail: Benešove dekréty po druhej svetovej vojne neboli dokonané a približne pol milióna (?) Nemcov zotravalo vo svojich pôvodných obydliach v Českej republike. A teraz podobne ako Slovácizačínajú volať po svojej autonómnosti a právach, ktoré by im demokracia zo svojej podstaty mala dopriať.
Jediné momenty, ktoré ma v knihe vyrušovali sú nasledovné podľa zostupujúcej dôležitosti: príliš macho novinár - akože cynický inktoš, ktorý sa ale na počkanie nechá mlátiť v priemere každý druhý deň a uzdravuje sa zázračne rýchlo (nikto nemá tak nízky pud sebazáchovy a prah bolesti). Chľadtá sa tam až príliš, aj na moravský kolorit, aj na 90te roky. Nekonečné opakovanie toho, ako dejinami hýbe nenávisť, vendetta, ochota novej generácie bojovať za staré krivdy. Nikto sa s autorom neháda, ale nemusí to opakovat dva krát v každej kapitole. Tiež posteľová, či skor kúpeľňova scéna, je dosť lacný erotický sen človeka, ktorý mal posledný sex … nuž za Havla. A Nemci volajúci po autonómii sú síce uveriteľní, ale nemyslím, že by sa zfašizovali tak rýchlo, ako naznačuje kniha.
Naopak “úplne boží” je nástrel drámy 90tych rokov. Ako bol odrazu socialistický človek nútený meniť kabát s dobov, ako pre niektorych ľudí bola sloboda iba rozviazaním rúk k zhovadilosti, pokrytectvo rýchlo kvasených demokratov alebo naopak ich naivita nezlučiteľná s výzvami real politiky.
Suma sumárum, čítalo sa to jedna báseň a este som sa pri knižke aj zamyslela - možno si priať viac?
Autora v tomto fóre isto netreba predstavovať. Ja som bola veľkým fanúšikom jeho série Stein, Barbaric a Jaroš, zasadenej do Rakúsko-uhorských dôb prvej polovice 17. storočia. Zakliaty kláštor sa odohráva už v kontexte slovenského obrodenia v druhej polovici 19. storočia na Gemeri. Podobne ako pri Stein, Barbaric, Jaroš knihách sa mi páčila práca s dôsledne naštudovanymi reáliami gemerskych miest a dedín, uveriteľná dobová reč a zapojenie skutočných historických postáv (spomína sa napr. Pavol Dobšinský z Drienčan, áno ten zberateľ slovenských ľudových rozprávok, rakúske knieža Coburg - vlastník gemerskych hutí a mnohí ďalší). Nadchlo ma tajomno, legendy, pekne budované napätie, ktoré z čitateľa spoľahlivo vytvára zavisláka. Ale bohužiaľ ma neoslovila hlavná postava drsného pištoľníka, Adama Šarkana. Trochu až moc drsného podľa môjho skromného názoru, na hranici westernového gýču. Tiež fantastické prvky, od spievajúcich mŕtvych v podzemí zakliateho kláštora po lietajúce ježibaby, nie sú to práve orechové pre moj čitatelský vkus. Čakala som racionálne vysvetlenie záhad ako tomu bolo u spomínanej série. Samozrejme, fantastika môže byť práve hlavný dôvod, prečo po knižke siahnu mnohí inak nastavení čitatelia, odchovaní na historickej fantasy.
Jabloňové lásky sú fiktívna rodinna sága. Nadväzujúci príbeh piatich žien , ovocinárok z jabloňového sadu s pohnutým osudom v jednej bližšie nešpecifikovanej dedinke blízko Rožňavy. S ich životmi sa hlavná hrdinka a (pra(pra)) vnučka oboznamuje cez zachované denníky po viac menej vynútenom návrate z Bratislavy na Gemer. Cez ich príbehy si rieši svoju vlastnú životnú dilemu. Denníky pokrývajú času od konca monarchie až po súčasnosť. Knižka je predovšetkým ženským románom a tak ju treba čítať, dejiny číhajú len na pozadí, za oponou ako nenápadný spolutvorca príbehov hlavných hrdiniek. Knižka je láskavá, pozitívna, ľahko stráviteľná a asi nikoho neprekvapí, že nakoniec všetko dobre dopadne. Mala som z nej pocit, že príkoria minulosti a aj jednotlive postavy trochu sanitizuje. Je to taká softovejšia verzia príbehov starých materí, ťažkých časov, ktorými hrdinky vždy preplávajú napokon silnejšie. Je kryštáľovo jasné, kto je dobrý, kto zlý. Kto silný a kto slabý. Hlavu nepotrápi, ale poteší srdiečko ako čerstvo upečena jablčná štrúdla a to niekedy čitateľ práve potrebuje, no nie?
Ironický, prudko vtipný, s nevymysliteľnými pointami. O tom, ako spadol niekde medzi Tornaľou a Plešivcom chlapec do tmavej rúry, a potom už neuveriteľné rozprávanie plynie samé vlastnou logikou bludiskom malomestkého bizáru. Majlingov absurdizmus sa mi páčil už v Ruzkej klasike a veru nesklamala ani jeho komiksová tvorba. Vlastne ešte lepšie. V tomto formáte sa Majlingov potenciál naplno realizoval. Zhltla som ho na jedno posedenie a smiala sa s pocitom, že možno skočím v pekle, ale aj tak to bude stáť zato. Odporúčam, za mňa geniálna knižka a teším sa na Deň druhý.
Táto knižka sú Jabloňové lásky (pokiaľ ste náhodou čítali) pre náročnejšieho čitateľa. Znovu motív silných žien, znovu (pra)vnučka dáva dokopy rodinný pribeh, znovu Gemer, znovu príroda: najmä jablká, nezábudky a havrany. Tento krát je to ale príbeh zamotanejší, menej priamy, osídlení bizarnými postavičkami vidieku z rozprávačkiných destkých čias a čias jej prababky a babky v Jablonnej Panici (myslím, že skutočné miesto sa dnes nazýva Gemerská Panica, ale neručím za to). Fantastické mikropríbehy o dedinských bláznoch, vedmách, neznámych spievajucich chlapcoch v kostoloch, rodinných proroctvách a kliatbách, hľadaní svojej identity a lásky. O tom, aké je to byť iný/inou - emancipovanou ženou v malinkej južnej dedine krátko po vojne, Maďarkov na Slovensku, Východnou Európankov v Spojených Štátoch. Priznám sa, že prvé dve kapitoly sa mi kniha zdala zmätočná a násilne filozofická, opakujúca mantru predzvesti rodinej kliatby, dôležitosti príbehov a sile žien. Bála som sa, že bude celý čas dumkať nad nesmrteľnosťou chrústa a množiť samoúčelné prirovnania a celkom rezignuje na príbeh. To našťastie nenastalo a poetické miestami až rozprávkové vsuvky do rodinej histórie ma úplne chytili za srdce.
Obrovský komerčný úspech tejto zlátaniny je vážne nefér voči dobre napísaným knihám, ktorých autori sa zapodievali takými maličkosťami ako dejová nadväznosť, vývoj postáv a originalita. Napísané tak zle, že pri tom bledne aj 4. kniha Twiglihtu (nerozum z teenagerských čias).
Chcela som siahnuť po oddychovej nenáročnej audioknižke, čo by sa hodila k upratovaniu a iným druhom prokrastinácie. Mala som na mysli niečo ľahko stráviteľné, so vzrušujúcim dejom, ale nie úplne mimo zákony logiky a potešila by aj trocha invencie. (Spätne hodnotiac, asi som hľadala povestného jednorožca a možno aj na nesprávnom mieste. Vážne mi po zážitku s R. Yarros zostalo málo dôvery vo fantasy žáner.)
Marketing zaúčinkoval a siahla som najprv najprv po Fourth Wing a potom po jej pokračovaní. Pri Fourth Wing som si pomyslela “ok, nebudem sa nikomu chváliť, že v mojom veku čítam takého predvídateľné slabo napísané kraviny, ale stále to je plus mínus napínavá knižka.” Síce romantika, čo sa tvári ako fantasy, ale čitateľná. Síce predvídateľná, ale s pár vzrušujúcimi momentmi. Síce s plochým nedomysleným fantasy svetom vytvoreným ako chabá kulisa k romantickej linke, ale kašlať na to, aspoň sú tam tie hovoriace draky. Bolo dosť jasné, že autorka výdatne poodpisovala z kníh všakovakých žánrov - erotické scény podľa mňa čmajzla dokonca z Fifty shades- proste namiešame guláš, ktorí bude chutiť, čo najväčšiemu publiku. A vedela by som jej prepáčiť, že netrpí originalitou, pokiaľ by si aspoň trochu dala záležať na pokračovaní.
Veď nikdo od nej nečaká tolkienovskú prepracovanosť, ale že sa postavy budú správať absolútne nelogicky v rozpore s tým, čo tvrdili odsek dozadu? Že dialógy dvoch hlavných postav budú pripomínať zaseknutý gramofón? Že rádoby akčné scény budú patetické a nudné (ani na sekundu som nemala pocit, že ide niekomu relevantnému o krk)? Že bude ad hoc vytvárať nové vedľajšie postavy, aby nekriticky obdivovali čoraz otravnejšiu hlavnú hrdinku alebo, aby vo vhodný okamžik zatrepali bačkorami (, čo teda nikomu netrhá žily, pretože postavy mali nápaditosť priemernej dážďovky)? Že si bude vymýšľať nové a nové pravidlá, aby hlavná hrdinka mohla byť za chrumkavú a zachrániť svet? Že “zvraty” v deji nebudú dávať zmysel a nevysvetlí, ako hlavná hrdinka dospela k týmto “veľkým odhaleniam”? O presvedčivosti jej fantasy sveta radšej pomlčím, lebo niet veľmi o čom hovoriť. Priznám sa, niektoré melodrámov presiaknuté odseky som musela pretáčať zrýchlene v záujme zachovania duševného zdravia.
Prečo? Pýtam sa ako človek mimo žánra; je Yarros podvodníčka alebo legitímne zastupuje fantasy žáner a aj ostatné diela sú takáto žalostná tragédia?
V skratke, citujúc klasika “Dejte to pryč. Mne se z teho dělá mdlo.”
Bola to veľká česť a potešenie čítať domácu tvorbu od Miroslavy Kuľkovej. Píšem “domácu”, hoci všetky príbehy tejto útlej zbierky sa odohrávajú na Balkáne, každé rozprávanie v inej krajine. Nadmieru “čtivá” knižka vyniká autenticitou, schopnosťou preniesť človeka myšlienkovo a pocitovo do spomínaných krajín v krátkych mikropríbehoch osídlených dva a pol postavami.
Hneď po prvých vetách ma vrátila do čias, keď som sama cestovala po Balkáne. Bez omáčok, bez veľkého zachádzania do historickej faktografie, v stručných vetách a silných metaforách, nastienila mentalitu a nezahojené traumy z Juhoslovanských vojen. Dojem, ktorý zanecháva až znepokojivo korešponduje s mojimi spomienkami na tento rozorvaný, tajnostkársky a nezdieľny región na pomedzí Západu a Východu, kresťanstva a islamu. Stratený na ceste od veľkolepej minulosti k neistej európskej modernite alebo do ruskej, či tureckej náruče.
Poviedky spája postava jednej reportérky, Slovenky, ktorá sa snaží z miestnych vydolovať spomienky na vojnu a úprimný popis súčasného vývoja v regióne. Bez väčšieho úspechu. Miestni na tému vojny mlčia, človek sa dozvedá iba v náznakoch cez malé detaily osobných drám príčiny a rozmery celej katastrofy. Okrem témy vojny a pretrvávajúcich rozdelených etnických táborov, ponúka aj presnú psychologickú drobnokresbu žien tlačených do života, aký im nevyhovuje - od obťažovania po oveľa tragickejšie. Ženám sa ozaj ťažko dýcha v tomto stále tradíciami zakliatom kraji.
Páčilo sa mi jemné prelínanie takmer denníkového rozprávania so snovými výjavmi, výborne dopĺňajúce na povrchu kľudnú, ale vo vnútri ponurú atmosféru.
Knihe svedčia aj čiernobiele ilustrácie Marca Rapanta a bola v tomto roku nominovaná na Anasoft Litera; budem držať palce.
Túto knižku som čítala už dávnejšie a zreteľne si pamätám, ako ťažko sa mi hľadali slová na zhrnutie práve prečítaného. Je to sladko trpký, očarujúci príbeh plný malebných obrazov ako ostrov (Procida), na ktorom sa odohráva. Rozprávanie sleduje dospievanie polodivého chlapca, Artura, vyrastajúceho bez matky, čo zomrela pri pôrode, v skúpej opatere vzdialeného, neláskavého otca, viac na cestách než doma. Arturovi robia spoločnosť knižky o starovekých hrdinoch a jeho fantázie, cez ktoré sa snaží uchopiť realitu - hlavne bájne predstavy o hrdinských výpravách svojho otca (v skutočnosti cestujucuceho maximálne do najbližšieho mesta). Keď si otec dovezie z neďalekého Neapolu mladú nevestu len o málo staršiu než Arturo, ale zato nepomerne skúsenejšiu a mentálne zrelšiu, život v Arturovej domácnosti sa začne komplikovať.
Kniha je skvelou kronikou dospievania na izolovanom ostrove, kde posvätné neporušiteľné tradície, uzavretosť, tabu hrajú ústrednú rolu. Tiež obžaloba nezávidiahodného postavenia žien talianského juhu v nie tak úplne dávnej histórii cca 70 rokov dozadu. Príbeh, ktorý zarezonuje.
PS: Argo veľká vďaka za preklad a nádhernú obálku (o mnoho krajšiu než taliansky originál).
Prispejem aj ja svojou troškou do mlyna nadšených reakcií. Netreba veľa slov - krása sama. Útla knižka, pri ktorej človek pookreje na duši a dobre sa zasmeje. Odporúčam na prekonávanie spleenu nedeľných večerov (alebo kedy Vy mávate svoje čierne chvíľky). Na prvý pohľad naivné, na druhý však prekvapivo múdre filozofovanie hovoriaceho kocúra, nastavuje jednoduchšiu a radostnejšiu optiku, ako sa pozrieť na život.
Bez debaty topka v kategórii “slepačie polievky pre dušu.”
Pre všetkých svätých, to bola (voľná) jazda na jednotku. Plakala som od smiechu.
Čo sa stane, keď mafiánsky právnik absolvuje kurz mindfulness? Jeden zo všetkých strán využívaný právny poradca sa utne a začne aplikovať mindfulness v každodennom živote, čím spustí vraždiace domino miestných mafiánskych bosov a ich prisluhovačov, inými slovami korunovanych hajzlov podsvetia. Krásne cynický, na dreň tragikomický príbeh odvíjajúcich sa dych berúcim tempom.
Možno vás to pobúri a nebudete mi veriť, ale oceňujem aj psychologický rozmer knižky. Vykašlite sa na sebarozvojovú literatúru, táto knižka mi dala viac než všetci internetoví guru dokopy. Naozaj každý jeden princíp má niečo do seba a určite sa ho oplatí aplikovať v bežnom živote, aj keď práve nie ste vorkoholiskcký mafiánsky právnik.
Suma sumárum, absolútne nadšenie :)
