Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Veľmi som sa potešila, keď som ju "zbačila” pri neplánovanej prechádzke kníhkupectvom. Tak je vonku už aj tretia z "trójskej série” od Pat Barker, čo sa isto počíta medzi tie lepšie zvesti v knihomoľskom univerze. Moje nadšenie trochu schladilo rýchlo nadobudnuté poznanie, že Baker hodila moju milovanú postavu Briseis cez palubu a hlavnou rozprávačkou sa stala pomocná Ritsa sprevadzajúca bývalú trojskú princeznú a apolónovu kňažku, Kasandru, pri vynútenej plavbe do Mykén po boku vskutku odpudivého Agamemnona. Uznávam, že ak by mala autorka ďalej čerpať z "overených" zdrojov t. j. Homérovej predlohy v Iliade a Odysei, ťažko by mohla pokračovať v stopovaní Briseis, keďze po Achillovej smrti prakticky mizne zo scény. Čiže vrámci príklonu k pôvodnému eposu dáva rozhodnutie zamerať sa na Kasandrin príbeh zmysel, hoci nepatrí do okruhu mojich obľúbených mytologických postav a stále ma škrie, že Brisein osud zostáva tak bezočivo nedokončený, zavesený v rozprávačskom limbe. Celkovo sa po The Voyage Home neviem ubrániť dojmu, že Barker sa a priori vyhýba uzavretým koncom. Len či to nebude naškodu.
Musím, ale férovo uznať, že po pár kapitolách som úspešne zabudla na Briseis a nový príbeh troch nesmierne odlišných žien, ktorý The Voyage Home ponúka, bol natoľko pôsobivý a realistický vykreslený, že vo výsledku neprekáža ani notoricky známy koniec, pretože ten vôbec nie je podstatný. Temnému čaru prepletenej tragédie večne nevypočutej prorokyne Kasandry, jej pragmaticky zmýšľajúcej otrokyne Ritsy a zhrdenej kráľovny Clytemnestry, inak zákonitej manželky Agamemnona, sa napokon ťažko odoláva. Každá v diamentrálne inom postavení, každá zronená svoju osobnou tragédiou, každá si nesie inú históriu a povahovú výbavu. Každá je ale svojím spôsobom v bezvýchodiskovej situácii, a to nemôže dopadnúť dobre. Tieto antagonistické ženy spája iba jediný záujem- túžba po pomste a nenávisť k Agamemnonovi, neľudskému dobyvateľovi Tróje.
V knihe sa opakujú obrazy násilia, krivdy, ženského utrpenia, ale podobne ako v prvých dvoch dieloch série cez bezútešnosť a rozvrat presakuje hlas a odvaha ženských hrdiniek, ktoré bojujú ak nie aj priamo o fyzický život, tak minimálne o svoju dôstojnú budúcnosť. Trochu ma vyvádzalo z miery, že uvažovali až podozrivo moderným dojmom na hranici metoo a miestami sa autorka prekecla a použila na môj vkus až príliš súčasný slovník. Tento defekt som v prvých dvoch knihách nespozorovala, tak ma trochu zaskočil. Na druhej strane kvitujem, že Barker neskĺzla k čierno- bielemu zobrazeniu postav a démonizácii gréckych bojovníkov, boriteľov Tróje. Dokonca spupný a bezohľadný Agamemnón pôsobí pri bližšom pohľade krehko a vzbudzuje istú dávku súcitu. Schopnosť príbeh živo, plasticky vykresliť, preniesť čitateľa tisícky rokov v čase, to nie je veru jednoduché zadanie, ale Barker ho znovu dôstojne zvládla. Neľutujem, že som po nej siahla.
Nič pravdivé od Veronica Raimo, v talianskom originále “Niente di vero”, má ešte jeden nie tak úplne skrytý význam a verím, že ho tam autorka prepašovala úmyselne, a to “nič nové o Veronike” (skrátene Vero), ktorá je v knižke rozprávačkou a prvou dámou príbehu. Tiež nebude náhoda, že samotná autorka je nositeľkou toho istého mena. Vero alebo pre niektorých aj Verica glosuje zákruty vlastnej existencie s nadsádzkou a “božím” ironickým humorom, prerážajúcim cez nánosy menších, či väčších tragédii. Polemická, chaotická, perfektná a tak ľudsky príjemne mimo, a zároveň v istých momentoch dokonale k veci. O niečo filozofickejšia Bridget Jones, kronikárka dnešnej doby bez pátosu a servítky. Vôbec sa nešetrí a čitateľa tiež nie; zástup zprehádzaných čŕt z detstva, puberty a dospelosti ako listovanie chaotickým albumom.
Svieže, trochu šialené obrazy preskakujú a valia sa ako voda, čo sa v istom bode rozparádi a vyleje z brehov. Alebo z menej náročných kuchynských metafor, káva kypiaca v koťogu. Obidva výjavy mám v čerstvej pamäti z posledných dní a nejak sa mi spojili s touto živelnou knižkou. Verin život zrelý na hrubú zložku u psychiatra, ale vtipne, prevtipne vyrozprávaný mieri priamo na srdce. Pociťujem k nej bezhraničneé súznenie a sympatie; ak by som si mohla vybrať totálne odbrzdenú náhradu za moje konvenciami a zdravým rozumom zviazané ja, vyzeralo by približne ako ona. Tiež by písalo o štvrtej ráno doktorovi SMS-ky, že soniferiká nezaberajú. Páči sa mi, ako Vero neuhýba pred ničím a hľadí životu priamo do očí, vrátane hajzlov a pokrytcov, čo sa u nej vystriedali.
Číta sa to až závratne ľahko, ale zostane vám podivný suvenír mierne znepokojivých scén a dialógov, zrejme nadlho, možno až navždy. Ak by to z môjho výlevu nebolo jasné, treba prečítať a zažiť
Dunajská Streda, mrazivé a depresívne 90-te roky poznačené terorom mafiánskych bánd vylíčené vo výpovediach troch žien rôznych generácii, susediek v rovnakej bytovke. Každá je iná, ale všetkým trom pošramotili život primitívne mafiánske gangy, aj ked každej iným spôsobom. Úprimné, priame a. neprikrášlené rozprávanie, z ktorého vstávajú vlasy dupkom. Človeku sa chce kričať a neubráni sa frustrácii z toho,že polícia toto kruté bezvládie zákona a zdravého rozumu dopustila.
Kniha je písaná stručným reportážnym štýlom, ale to neznamená, že by sa pokúšala o novinársku presnosť. Úplne vypúšťa mená členov gangu a nájdeme v nej iba jeden reálny dátum. Nie je to vhodná voľba, ak sa chcete dozvedieť viac o fungovaní dunajskostredeckej mafie alebo o vyšetrovaniach. Kniha sa plne sústredí “iba” na v médiách dosť opomínaný pohľad obetí a nastienenie atmosféry, v ktorej sa trápili bežní smrteľníci ponechaní na zlovoľu ničím nelimitovanej mafie. Text sa tiez míňa akémukoľvek pokusu o mafiánsku kovbojku v štýle Arpáda Soltésza. Zároveň sa však nejedná o psychologickú sondu traumatoizovaných obetí.
S touto neurčitosťou súvisia aj moja kritika. Tému považujem za neskutočne atraktívnu, zvlášť pre môj ročník, čo prežil 90-te roky v ochrannom váku základnej školy a hrubokrkých ohyzdov si pamätá iba z opatrného rozprávania rodičov. Výber temy teda na jednotku s hviezdičkou, ale štýl písania dosť chabý. Vety príliš jednoduché, dialógy patetické, časové nezrovnalosti. Prišlo mi, že autorka podkutá v reportážnom štýle, narýchlo nahádzala vypočuté príbehy do formičky rádoby beletrie.
V každom prípade, klobúk dole pred odvahou žien, ktoré prehovorili a aj autorkinou motiváciou písať o tejto tristnej kapitole našich dejín. Budem jej držať palce pri ďalšom spisovateľskom úsilí a snáď sa jej podarí prekonať evitovský štýl.
Chvála do nebies. Žiadna veselohra, ale brutálne úprimná kronika prežívania v citovo a materiálne vyprahnutom Kišineve, smutný sprievodca osudom siroty Lastočky od útleho veku koncom 70. rokov až po súčasnosť. Lastočka vyrastá na pozadí tzv. veľkých dejín, ktoré sa kruto prepletú s tými jej “malými” čisto súkromnými a natrvalo poznačia jej identitu a hľadanie miesta v živote.
Páčilo sa mi, že autorka používala jazyk, ktorý zodpovedal aktuálnemu veku Lastočky a počas rozprávania sa tak prirodzene transformoval s rozširovaním jej chápania. Tiež je majsterkou kruto trefných opisov, ale napriek mrazivému marazmu sa jej podarilo predestilovat kvapky poézie.
Postavy jednej Kišinovskej bytovky, tvoria svet a vetché orientačné body Lastočky- dieťaťa, teenagerky, ženy. Ani jedna z postáv sa nedá jednoznačne zaradiť do tábora tých dobrých alebo skazených, každá prináša istú múdrosť, zlyhania, previnenia a pokánia, a tým pridáva na hodnovernosti charakterov vystavených zložitej, neprajnej dobe. Žiadne moralizovanie, ale prosté svedectvo, nabádajúce k empatii. Tibuleac sa zázračne vyhla melodráme, patetickemu jazyku alebo bezobsažnému hromadeniu opisov, práve naopak, podarilo sa jej rozohrať pútavý dej a postavy ma chytili za srdce. Rovnako odolala pokušeniu prvoplánovo šokovať za každú cenu. Paráda do poslednej strany.
Ak sa chystáte do Moldavska, rozhodne k obligátnemu historickému okienku na wiki, pridajte aj túto knižku.
Sára žije anonymný, pokľudný život v Írsku, kam sa uchýlila po opustení svojej bosnianskej domoviny. Idylku nevzrušenej každodennosti nabúra telefonát od stratenej priateľky z detstva, Lejly, ktorá sa ozýva po dvanástich rokoch. Lejla nepochopiteľne presvedčí Sáru vydať sa na cestu do rodnej Bosny a následný krkolomný roadtrip do Viedne. Súčasná Bosna sa prelína s tou minulou, kde obe priateľky prežívali svoje detské roky v hustnúcej atmosfére pred juhoslovanskou vojnou a dospievaním si prešli v pochmúrnom vojnovom a povojnovom marazme. Žiadna krv, vybuchujúce bomby a hladovanie, vojna sa obšmieta v texte len v náznakoch, ale napriek tomu z nej pichá pri srdci. Sledujeme dve antagonistické hrdinky, ktoré sa navzájom vyzývajú, štýlu, prekvapujú, vyhraňujú, rozchádzajú, ale vždy ich napokon opäť zvedie dokopy akási záhadná sila vzájomnej fascinácie.
Dynamika ich ambivalentneho vzťahu a túžba tromfnúť jedna druhú pripomína Moju Geniálnu Priateľku od Ferrante.
Poetická, viac tragi nez komická sonda do Bosny a tráum jednej generácie, do pokusu uniknúť pred démonmi minulosti. V tejto melanchóliou presiaknutej knihe sa toho veľa nedeje, dej dokopy na tri riadky, a predsa má svoju uhrančivú silu a čitateľa drží v pozore. Autorka sa vyhrala s relativizáciou pamäte, nie je jasné, čo sa odohralo skutočne a čo je len výsledok skreslených spomienok, snov a nočných mor. Vzťah obete a vinníka sa tiež preklápa.
Od záveru som ale predsa len čakala viac. Tiež som si priala, aby Lejla okrem nekonečne iritujúcej stránky mala aj skrytý hlbší rozmer.
Verdikt znie: výborne čítanie, ak sa chcete naladiť na Bosnu a chaos, ktorým si prešla vojnová generácia. Ak čakáte veľkolepý príbeh, radšej nie.
Upozornenie, knižka sa tak úplne nehodí k slnku a koláču a nežnej, nevinne pôsobiacej obálke tiež netreba veriť.
Ľahko sa čítajúce pásmo, nakladajúce ťažké témy. Text zhypnotizuje čitateľa natoľko, že nemôže knižku pustiť z ruky, hoci by aj chcel a tak bezmocne hltá ďalej znepokojujúce obrazy detstva a dospievania v jednej nefunkčnej rodine, pričom alkoholizmus zďaleka nie je jediný problém. Minulost sa mieša s prestrihmi do rovnako smutnej súčasnosti, kde bývalé dieťa vystupuje ako nevyliečený, stále otrasený a porravde dosť otrasný dospelý. Autorka rozpitvala postavy až na samú dreň a výborne nastienila atmosféru 90-tych rokov na východe republliky s celou malomestkou mentalitou. Zvlášť sa mi páčila východniarčina a pojmy, ktoré vo mne evokovali spomínaný na letné prázdniny u našej babky na východe v približne rovnakom období.
Knižka je zbesilou spoveďou a výpoveďou bez servítky, nešetriaca nikoho a už vôbec nie narátorku, s morbidným potešením odkrýva každé pokrytectvo kašľúc na falošnú slušnosť (áno, sú tam aj vulgarizmy, dokonca celé kopy, ale každé silnejšie slovo pôsobí navýsosť prirodzene a myslím, že schovávať sa za útlocitnejšie pomenovania by ublížilo príbehu; vyspelí čitatelia to isto predýchaju, ba čo viac pár ostrých výrazov iba umocní ich zážitok a empatiu k postavám).
Táto kniha je pre mňa drámou, o tom, ako ľudia nevedia žiť. Ako sa zanedbaná citová a iná výchova reťazí naprieč generáciami. Ako sa zranenia menia na nenávisť, zvlášť nenávisť k samému sebe. Ale aj kniha o slepých škvrnách našej spoločnosti a o sklone obviňovať obete. Autentická, silná, nahnevá a rozosmutní. Čistá kniha o špinavostiach života. Kiež by prispela k tomu, že budeme k podobným nešťastným prípadom viac pozorní a prestaneme kastovat a zjednodušovať.
Čitateľa určite udrží v bdelom stave, okrem iného aj tým, že autorka bez varovania mení časové linky a rozprávačské osoby - ja, ty, ona. Cestovanie v čase je náhle z vety na vetu, ale našťastie naznačené iným fontom. Napriek pohrávaniu sa s časom ako pri pretáčaní magnetofónovej pásky - čiže predjímaniu budúcnosti a hneď pretáčaniu vzad, si kniha udrží nadväznosť.
Priznám sa, že mne osobne nesadol koniec. Trochu mi to pripadalo, že autorka nevedela, ako svoje pásmo ukončiť. Okrem toho však môžem túto silnú knihu iba odporúčať. Ak na Vás urobila dojem “Táto izba sa nedá zjesť”, určite vyhraďte čestné miesto na poličke aj tejto.
Ak by som mala Mestské líšky zhodnotiť stručne: veľmi, ale že veľmi dobrý príbeh, akurát štylistika slabšia. V preklade do obšírnejšej reči: napínavý príbeh, ktorý majstrovsky premostí tri maďarské ženy pôvodom zo Slovenska v súčasnosti však žijúce na rôznych miestach v abosolútne odlišnej realite. Matka v domácnosti a manželka eurokrata v Bruseli, slobodná matka v Budapešti a jej sestra, dospievajúce dievča v chudobnej dedinke na Gemeri. Každá rieši inú životnú dilemu.
Prostredie a postavy pôsobia hodnoverne, čitateľ sa do nich ľahko a rýchlo vcíti. Príbeh postupne gradoval a poslednú tretinu knihy som s napätím čakala na koniec. Z knihy cítiť, že Brusel, fungovanie európskych inštitúcii a diplomacie zažila autorka na vlastnej koži. Tiež bolo evidentné, že téma vznikala pôvodne ako novinárska reportáž, ktorej autorka neskor dala beletristický šat, čo vysvetľuje aj autentickosť rozprávania. Inými slovami, autorka si nemusela moc vymýšľať.
Čo ma ale naopak pri knihe rušilo, boli miestami kostrbaté opisy, čudne znejúce prirovnania, klišé frázy, ktoré sa navyše nie zriedka opakovali. Ak by sa po texte prešiel editor červenou fixkou, určite by to dielu neuškodilo. Takisto by som v knihe nehľadala žiadnu psychologickú drámu a hlbokú sondu do funguvania ľudskej duše. Krívajúca štylistika ma ale neodradila natoľko, aby som z knihy nemala zážitok. Silný príbeh prevážil.
Poznámka na okraj, špeciálne ma nadchli scény z Gemeru, nedávno som tam strávila dovolenku a kniha mi dokonale pripomenula atmosféru a dokonca aj konkrétne miesta. Trochu sa čudujem, že som na túto spisovateľku nenaďabila už skôr. Píše síce v maďarčine, ale s prekryvom v slovenských reáliách. Rozhodne mám v úmysle vyhľadať aj jej ďalšie knihy.
Knižka zostavená z vtipných poviedok o absurdite života a špeciálne sovietskych rokov v Petrohrade. Človek plače od smiechu, hoci slabšie povahy by možno iba plakali a bodka. Ak by sa život rozhodol napísať sám na seba paródiu a pohrať sa s čitateľovou ochotou uveriť, že toto sa naozaj deje, vznikol by presne tento text. Originálne, postavičky na hrane skutočnosti a rozprávač/autor antihrdina.
Toto groteskné božské čudo som čítala - statočne premáhajúc smiech- využívajúc služby nášho národného dopravcu a musím povedať, že sa k sebe skvele hodili. Tak ako sa cestovný poriadok (občas) stáva iba dobrým úmyslom, dláždiacim cestu do pekla výluk a prestupov, tak sa tento text zvŕta a vysmieva viere v našu racionalitu a unáša nás do miest, o ktorých si nie sme istí, či tam vôbec chceme ísť. V každom prípade je to ale divá a (po)divná jazda.
Výborný popis otupných sovietskych rokov, človek žasne, že sa dá pri tom toľko a zo srdca nasmiať.
STALO SA PRVÉHO SEPTEMBRA (ALEBO INOKEDY) - PAVOL RANKOV
Dočítala som ju pred hodinou a ešte stále mi z nej brí hlava. Toľko sa toho v tej knihe premlelo! Traja kamaráti a ich jedna takpovediac osudová žena; tridsať rokov od počiatku druhej svetovej vojny až po 1968. Dvadsiate storočie so svojimi kotrmelcami, nemilosrdne tlačiace nôž na krk osudov troch dospievajúcich chlapcov, predstaviteľov ukážkového národnostného panoptika 1.ČSR na území južného Slovenska.
Maďar, Žid a Čech si dajú preteky v plávaní na levickom kúpalisku prvého septembra 1938, aby rozhodli, kto sa bude môcť dvoriť krásnej slovenskej dievčine, Márii . Teplé rozmarné leto, nikto netušil tragiku nasledujúcich rokov, chlapci nemajú ani v päte predzvesť blížiacej sa vojny, čo im náhodne rozrazí životy ako biliardové gule. Kniha mapuje roky, vždy k dátumu prvého septembra, vlečúce postavy skrz meniace sa časy a ideológie. Ukazuje, aká nebezpečná, nestalá a rozporuplná môže byť národná identita a politická orientácia. Raz vstupenka do milosti režimu, inokedy rozsudok k represiám.
Ja sama pochádzam z Levíc, kde sa sústredí dej knižky, ale otvorene sa priznám, že som mnohonárodnostnú históriu môjho rodného mesta nikdy bližšie neskúmala. Považujem sa za Slovenku a iné kultúry som vnímala len skrz po maďarsky klebetiace vychovávateľky v družine a Rómov, ktorých vysťahovali z nášho sídliska nevednokam (rozumej za mesto) v čase, ked sa u mňa začali prejavovať prvé príznaky puberty a logicky som teda mala iné problémy, než analyzovať zmenenú demografickú štruktúru našej bytovky. Rankov ma inšpiroval k preštudovaniu štatistík z dávnych zčítaní obyvateľstva po prvej svetovej vojne, pred jej ďalšou väčšou sestrou a krátko po nej. Značná premenlivosť v percentách rôznych národností ma nevyhnutne viedla k zamysleniu, čo vlastne robí z človeka príslušníka jedného národa. Jazyk? A ako málo stačí, aby sa človek pragmaticky rozhodol k zmene svojej identity, teda aspoň na papieri, a ako veľa ho to v skutočnosti stojí. Ako sa naše odlišné identity stavajú dôvodom k večným vojnám a nedôvere, nad ktorými víťazi (dúfajme) jedine ľudskosť a kamarátstvo.
Táto kniha by mala získať čestné miesto v osnovách povinného čítania na stredných školách. Výborný, napínavý príbeh, osvetľujúci dejiny minulého storočia v našej komplikovanej strednej Európe. Už pred dočítaním, som ju odporúčala známym z rôznych kútov Európy, alebo aspoň tým, ktorí boli ochotní počúvať moju agitku Ľudský, navýsosť empatický, dychberúci príbeh… a pretože je to Rankov čitateľa čaká zopár šokujúcich a absurdných scén, čo rozhodne zanechajú nezmazateľnú stropu v mozgových závitoch, či sa vám to páči alebo nie.
Náramne ma bavila ostrovtipná, nemilosrdná groteska vrcholných predstaviteľov postupne plynúcich režimov a príslušných propagánd - od Hortyho, cez Tisa, Tajomníka KSČS Clementisa, prezidenta Zápotockého a Novotného. Plne si to zaslúžili a ich prekliate neľudské režimy tiež. Nikdy viac, kiežby sme nezabudli.
Jediné, čo knižke výčitam je, že mi znechutila paštétu Majku, zrejme uz navždy a neodvolateľne
V skratke, kniha, ktorá sa nedá odložiť a zostane po nej plná hlava a duša rozbolená nostalgiou.
Milí čitatelia, milé čitateľky, odporúčam čítať pred dovolenkou v Chorvátsku, ak sa chcete poriadne naladiť na krajinu. Na jej nedávne dejiny za stmeľujúceho generála Tita, ktoré sa zrýchlenými míľovými krokmi prehupli do súčastnosti. Majstrovsky vyrozprávaná detektívka, ktorá okrem napínavého prípadu zmiznutej 17 ročnej dievčiny v malom prímorskom meste Misto, mapuje aj dramatické zmeny v pohnutej dobe - koniec socializmu, juhoslovanskaá vojna, turbokapitalizmus, špekulácie s pozemskami na jadranskom pobreží, korupciu a viac-menej dnešný status quo po začlenení Chorvátska do EU. Každý Slovák nad tridsať sa isto bude vediet vcítiť do dramatickej metamorfózy krajiny a mentality, teda asi s výnimkou občianskej vojny. Inak paralely so Slovenskom by jeden mohol naberať vidlami. Čo ma ale najväčšmi fascinuje, autor tie dobové zmeny umne a nenásilne preniesol aj do vývoja charakterov a osudov jednotlivých postáv: rodiny zmiznutej obete, podozrivých, vyšetrovateľa a okolitých dedinčanov. Žiadne čiernobiele postavy, ani náhodou. Napriek tomu, že záver vyšetrovania nebol vonkoncom jasný do samého záveru knihy (aj ked som mala tušáka), mňa osobne viac bavil ten dobový posun, než samotné objasnenie zločinu. Prečítané takmer na jeden záťah (nanešťastie som musela aj spať a vstávať do práce). V bdelom stave som sa ale nevedela odtrhnúť. Po počúvaní mi ostalo clivo a istý pocit spriaznenosti s Mistom. Napínavý, ale vo svojej podstate smutný a nostalgicky príbeh. Na pláž, do vlaku, na hranicu, kam dnes už nepotrebujete pas.
