Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Keď som otvorila knihu, chvíľu mi trvalo, kým som si zvykla na slovenskú verziu anglicko-ruského slangu. Je pomerne výrazný, no po niekoľkých stranách to už ide prirodzene. V príbehu má svoju funkciu, formuje príbeh do plastickej hmoty tínedžerského sveta, ktorému patria najmä nočné ulice. Kniha, rozdelená na tri časti, sa číta ľahko, plynulo a prenáša na čitateľa Alexove nálady. Burgess nešetril na opisoch násilia, odkrýva hrubé detaily, nepekné potešenie a výtržníctvo mladých.
Idea ústavnej nápravy skazeného mladíka pomocou brutálnej asociačnej liečby otvára otázku morálnosti takýchto pokusov. Má zločinec právo na možnosť výberu? Alebo sa jej vzdal už pri páchaní výtržností? Je etické robiť pokusy na neetických ľuďoch? Alex bol prvý, kto túto „liečbu“ absolvoval, preto boli všetky následky otázne. Stratil možnosť výberu prirodzených ľudských reakcií. Pomyslenie na páchanie zla mu privádzalo fyzické ťažkosti, čím stratil možnosť nielen útočiť, ale aj sa brániť. Násilné prinavrátenie na správnu cestu malo byť účinným nástrojom vlády na elimináciu politických odporcov. Alex bol len pokusný králik. Hračka v rukách mocných.
Po prepustení z ústavu sa opäť stal len nástrojom – objavila ho skupina vzbúrencov, ktorí sa ho snažili použiť na zvrhnutie vlády. Po zneužití, pokuse o samovraždu a následnej hospitalizácii sa dôsledky ústavnej liečby stratili a z Alexa sa opäť stal neposlušný grázlik, ktorý sa zapredal vláde za účelom jej udržania sa pri moci. „No a čo teda ďalej?“ Paradoxne, došlo k prirodzenej náprave, ktorá ma síce prekvapila, ale v konečnom dôsledku bola pochopiteľná. Alex sa vydá na cestu, na ktorú skôr či neskôr pristúpi každý z nás.
Mechanický pomaranč je jeden z tých príbehov, ktoré napriek tomu, že sú zasadené do absurdnej surrealistickej doby nápadne pripomínajú menej či viac bežnú realitu všedných dní. No, a čo teda ďalej?
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Pre mňa prípad, kedy sláva knihy predchádza jej obsah. Lolita ma vždy lákala, tak som sa do toho pustila. Očakávala som škandalózny príbeh s nejakou tajnou a hlbokou rovinou, ale dostal sa mi akýsi mix podomáckeho filozofa so záľubou v „nymfičkách“ (to slovo znie naozaj veľmi úchylne).
Čakala som od hlavnej postavy viac. Chýbala mi tam nejaká vrstva jeho osobnosti, ku ktorej by som si vytvorila hlbší vzťah. Nejaká väzba s čitateľom. Niečo, čo by mi pomohlo ho pochopiť alebo odsúdiť, ale neprišlo to.
Humbert sa mi spočiatku zdal zaujímavý, to áno, ale môj záujem o 40-ročného gentlemana padal postupne s jeho odchádzajúcim rozumom. Na konci mi ho už len bolo ľúto. Na začiatku knihy som takýto pocit neočakávala. Možno by ma viac bavilo, keby tam boli psychologické hry „kto z koho“, ale to, že sa Humbert nechá vydierať 13-ročnou dievčinou len pre chvíľku zábavy mi vyslovene vadilo. Tiež mi do toho príbehu akosi nezapadala beatnická road trip epizóda.
Drzá Lolita príbehu neublížila a dá sa povedať, že jej postava využila všetky okolnosti najlepšie ako vedela. Napriek tomu si však myslím, že jej správanie od začiatku zodpovedalo viac 15+ dievčine ako 12- či 13-ročnej „nymfičke“.
Nešťastný a zničený Humbert ma bavil dvojzmyslami a symbolickými odkazmi, no príbeh ako taký na mňa pôsobil chaoticky a ostal po ňom akýsi zvláštny nenaplnený pocit. Napriek tomu si myslím, že Nabokov i jeho vydavateľ mali v roku 1955 riadnu dávku odvahy, keď vydali Lolitu bez vopred schválenej žiadosti o azyl na Marse.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Potulky s Charliem som začala čítať v septembri, no akosi som sa do toho nezažrala a uprednostnila som iné knihy. Prišla však karanténa a štyri steny ma donútili siahnuť po knihe o cestovaní. Presne na také chvíle sa podľa mňa Steinbeckovo putovanie Amerikou hodí. Steinbeck cestuje v Rocinante (trištvrtetonový pikap prispôsobený na dlhé cesty – pojazdný bytík) a so svojím psom Charliem. Táto trojica prechádza v roku 1960 štátmi Ameriky.
Naladiť sa na Steinbeckove myšlienky mi netrvalo dlho. Keď sa človek trochu zasníva, tak sa chvíľu po otvorení knihy vidí na mieste spolujazdca s Charliem na kolenách. Táto kniha je podľa mňa tak typický road trip, až ju to robí výnimočnou. Zacítite pri nej pohodu a dozviete sa aj veľa zaujímavého. Netušila som napríklad, že Texas je jediný štát USA, ktorý sa k ostatným pripojil zmluvou, v ktorej dodnes stojí, že sa môže kedykoľvek osamostatniť a nevedela som ani to, že pes a medveď je kombinácia, ktorá prinesie zaručené problémy a šialenstvo, aj keď máte akokoľvek vychovaného psa.
Steinbeck v knihe približuje mentalitu obyvateľov niektorých štátov, a tým viac či menej potvrdzuje zaužívané stereotypy, v ktorých si Texasana predstavíme len na koni s kovbojkami na nohách a strážcu v Yellowstone so širokým klobúkom v krátkych zelených nohaviciach. Zisťuje, že jednotlivé štáty definuje okrem nárečí a prízvukov dokonca aj nápis na billboardoch či na obchodoch. Jeden rozkazuje, druhý láka, tretí vtieravo ponúka...
Myslím, že pri tejto knihe stojí za to mať po ruke google a niektoré z miest, ktoré autor v knihe opisuje si vyhľadať. Od roku 1960 sa nepochybne zmenili, ale charakter krajiny či mesta určite zostal a ak aj nie, stále môže pohľad na neho stáť za to.
Aká je Amerika a akí sú Američania? Táto otázka stojí na začiatku Steinbeckovho poznávania vlastnej krajiny. Na konci konštatuje, že sa vlastne nič nedozvedel a nevie zo svojho putovania vyvodiť jednoznačný záver. Ľahšie sa totiž posudzuje individualita ako celý národ, alebo naopak? Čitateľ má dostatočný priestor a možnosť vybrať si.
FUN FACT: John Steinbeck bol spolu s manželkou jeden zo štyroch spisovateľov, ktorí boli pozvaní na inauguráciu Johna F. Kennedyho 20. januára 1961. Inauguračný akt strávil tak, že pod stolom zohrieval svojej žene nohy, pretože v ten deň bola obrovská snehová nádielka, čo pre ženy v ihličkách nie je úplne pohodlné. Vtedajší republikáni tvrdili, že tak sneží preto, lebo sa Boh hnevá, že sa prezidentom stal demokrat. Nuž... inauguračný ples strávili Steinbeckovci napriek pozvaniu v hotelovej izbe s vlastnoručne pripravenými sendvičmi. Ples sledovali v televízii. Steinbeck tvrdí, že vďaka tomu z plesu videli viac ako keby sa ho boli zúčastnili ????
Do čítania tejto knihy som sa pustila bez očakávaní... urobila som dobre. Kniha nie je ani extra pútavá ani extra prelomová, no na to koniec koncov autor upozorňuje sám. Je to kniha, ktorú si prečíta človek, ktorý má záujem v plánovaní a v sledovaní svojich návykov.
James Clear vybudoval svoju značku a meno na sérii článkov o produktivite a malých návykoch, ktoré sa zdajú byť nepatrné, no v dlhodobom horizonte vedú k veľkým výsledkom. Pre niekoho, kto sa začína učiť jazyk, začína cvičiť alebo je začiatočníkom v čomkoľvek inom môže byť kniha mininávodom na vytvorenie málo bolestivých návykov, ktoré nestoja veľa času. Pre niekoho, kto sa v plánovaní vyžíva a má už čo-to načítané, nie je kniha asi v ničom extra prevratná, ale neurazí a pomôže si uvedomiť drobné návyky, ktoré každý lepší plánovač určite robí prirodzene.
Bonusom však môžu byť rôzne návody a tabuľky na sledovanie návykov, ale aj možnosť prihlásiť sa na pravidelné odoberanie motivačných článkov od autora, ktoré však môžete dostávať aj bez toho, aby ste si knihu kupovali.
Celkom oprávnene je Murakami čakateľom na Nobelovu cenu za literatúru, dúfam, že sa jej raz dočká. Nevedela som si celkom predstaviť, čo sa myslí tým, keď sa o ňom hovorí ako o japonskom spisovateľovi nejaponskej literatúry...už to tuším.
Nórske drevo je vtipná, vzrušujúca, no aj pomerne depresívna kniha o tom, ako kruto sa vie život pohrať s individualitou i mysľou človeka. Počas čítania som sa často smiala, ešte častejšie som ochkala a čo je hlavné, premýšľala som...a to ja od literatúry vyžadujem.
Murakami v príbehu síce načrtáva obraz doby, no dôraz kladie na jednotlivca, na individualitu a jedinečnosť tej ktorej mysle. Príbeh je plný zvratov, prekvapení a hlavný hrdina naozaj pripomína Holdena v Kto chytá v žite. Často okolo neho svet len tak preteká, v tom sa s ním stotožňujem aj ja. Nórske drevo je peknou ukážkou Murakamiho zaujímavej a tuším, že to nebude posledná kniha, ktorú si od tohto autora prečítam.
Murakami vložil do hlavného hrdinu, podľa môjho názoru, kus seba. Pre mňa je ten kus veľmi zaujímavý a v niečom sa s ním aj viem stotožniť. Niekedy proste nemusíte vedieť, kam smerujete, život to aj tak všetko zariadi podľa seba.
Vaše členství ve Čtenářském klubu Martinus.cz si zaslouží odznak! Máme radost, že s námi čtete skvělé knihy a dělíte se s dalšími knihomoly o své názory. Jelikož jednou číst je lepší než stokrát slyšet ;-)
Váš čtenářský profil je na světě! Odteď se můžete každému pochlubit, jací úžasní čtenáři jste!
Vydat se na Knižní odyseu po literárních světech vyžaduje pořádnou dávku odvahy! Vy ji máte, a proto vám hvězdy leží u nohou a tento odznak zdobí vaši hruď (nebo alespoň vaši sbírku).
