Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Milujem knihy.
Verím, že nie čitateľ si vyberá knihu, ale každá kniha nás osloví a príde k nám práve vtedy, kedy potrebujeme. A ak nie, ešte nedozrel jej čas :)
Hovorí sa: "Povedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, kto si!" :)
https://knihujeme-s-veron.webnode.sk/
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Kniha v sebe nesie tému vojny, no skrýva aj originálny príbeh o ukradnutej identite, vďaka ktorej si mladá židovka zachráni život. Veľmi sľubná téma, no žiaľ, počas čítania som mala stále pocit, že mi v príbehu čosi chýba, niečo je nedotiahnuté, a celkovo ma v knihe nič neoslovilo na toľko, aby som si z knihy odniesla iný, ako neutrálny pocit, miestami až mierne sklamanie. Čo mi je veľmi ľúto, lebo ako píšem, námet bol skutočne originálny a podľa mňa sa s tým autorka mohla vyhrať viac.
Láska, ktorá vznikla medzi postavami bola na mňa prirýchla, nestihla som postrehnúť, kedy presne sa Wilhelm tak bezhlavo zamiloval do Margeret, podľa mňa sa autorka mohla viacej vyhrať so situáciou zakázanej lásky nie len z pohľadu židovka - nacista, ale vlastne aj sestra - brat.
Čo ma však zaujalo je pohľad na vojnu z pohľadu samotných nacistov - pomerne často autorka zvýrazňovala, ako vnímali židov, prečo k nim mali taký odpor. Tiež nám odkryla zákulisné ťahy a správanie niektorých nacistických veliteľov, ktorí doslova zneužívali svoju moc. V pomerne krátkej knihe naznačila viacero tém z toho obdobia - francúzskych rebelov, začiatok vstupu Američanov do konfliktu, špionáž, pálenie zakázaných kníh. Žiadna z týchto tém však nebola úplne dotiahnutá do konca.
Celkovo postavy si ma nedokázali získať natoľko, aby som im fandila, napriek tomu, záverečná scéna ma dostala a myslím, že veľmi pozdvihla celkový dojem z knihy. Kniha sama o sebe nie je zlá, mala som iné očakávania, ale za to kniha nemôže.
Ak máte prečítaných viac kníh z druhej svetovej vojny, táto kniha patrí skôr k tým ľahším z tejto témy. Nie sú v nej opisované podrobné spôsoby mučenia, či vraždenia, takže si ju môžu v kľude prečítať aj tí, ktorí tieto témy v knihách nevyhľadávajú. Napriek tomu, vďaka nečakanému záveru vo mne autorka vzbudila zvedavosť, kam sa príbeh dokáže v pokračovaní posunúť, pretože po niektorých udalostiach si to neviem veľmi predstaviť. Celý príbeh hodnotím priemerne, ani neurazí, ani nenadchne, ani nenahnevá, ani nerozplače - je to doslova nečakaná oddychovka s témou vojny.
V tomto nádhernému príbehu dostanete okrem zaujímavého deja aj stručnú príručku prežitia v lese, čo nikdy nie je na škodu.
V knihe Les miznúcich hviezd sa autorka zamerala na židovských utečencov, ktorí sa skrývali pred nacistami v hlbokom lese, čo však bolo bez poznania prírody takmer nemožné prežiť. No hlavnou postavou v príbehu je mladá Jona, ktorú ako malú uniesla stará Jerusza, a tá jej ukázala všetky tajomstvá, ktoré ukrýva les. Kniha mi prišla ako mix rôznych žánrov, kde sa stretáva rodinná dráma, história, romantika a silné prepojenie s duchovnom. Autorka dokázala toto všetko prepojiť tak, že nič vám nepríde prehnane silené. Osobne sa mi veľmi páčilo, ako dokázala autorka do knihy zakomponovať aj náboženstvo hlavných postáv a ich vieru v Boha. Predsa len, príroda, v ktorej Jona vyrastala jej dala veľa priestoru precítiť prepojenie s určitým nadprirodzenom a mne osobne sa to do príbehu veľmi hodilo.
Práve v správaní Jony a jej prvotnej nedôvere voči ľuďom autorka zvýraznila antisociálny postoj Jeruszi, ktorá sa Jonu snažila celý život držať mimo ľudí a vzbudiť v nej strach. Autorke sa vďaka slovám podarilo vzbudiť vo mne veľa emócií, pretože na jednej strane sme mali rozpor v Jone, kedy sa chcela držať od ľudí ďalej a zároveň jej veľkú túžbu pomáhať, a na strane druhej krutú realitu vojny, ktorá Jonu spočiatku veľmi silno prefackala.
Celkovo v celej knihe silne vnímam, ako Jona spoznáva a objavuje rôzne emócie a nové pocity, ktoré v nej spôsobujú zmätok, od pocitu prijatia, závisti, vďaky, až po odmietnutie a zradu a popri tom všetkom ešte autorka zvládla opísať situáciu, v akej sa ocitli stovky ľudí utekajúcich pred vojnou. Opisy emócií a vnútorné dialógy autorka podchytila dobre, čo mi ale trošku nesedelo bolo niekedy až prílišné "tlačenie na pílu" ľúbostným trojuholníkom, ktorý bol trošku nasilu.
Opäť raz výborná kniha na tému druhej svetovej vojny, kde nečítame o hrôzach holokaustu, táborov a mučenia, ale veľmi netradičným príbehom spoznávame aj inú stránku dejín, pretože v lesoch sa skutočne počas vojny ukrývali mnohé početné skupiny židov. Autorka si určite musela naštudovať veľa literatúry o prežití v prírode, o bylinách, lesných plodoch, chovaní zvierat, či dokonca aj ročných obdobiach, pretože aj toto bolo v knihe podané výborne a dokonca som sa sama miestami cítila, ako na zálesáckom kurze. A ako som spomínala, mňa si získala aj spiritualita príbehu, kniha ponúka veľa úžasných myšlienok na zamyslenie.
Príbehu dávam 4,5/5.
Záverečný diel trilógie o nekorunovaných kráľoch Sicílie ma po kúskoch zlomil. Nie len kvôli tomu, že nám opisoval koniec rozmachu tejto rodiny a veľmi trpký pád až na dno, ale niesol v sebe silné tragické udalosti, ktoré sa nedali obísť bez emócií. K celej rodine som si vďaka predošlým knihám vybudovala vzťah. Tým, že autorka sa venovala tejto rodine skrz viaceré generácie, postavy vnímate ako vlastných príbuzných, s ktorými prežívate rodinné udalosti, tešíte sa z úspechov, ale prežívate aj bolesť. Bohužiaľ, ako sa už podľa nadpisu dalo očakávať, v tejto knihe nás čakala predovšetkým bolesť.
Začíname presne tam, kde skončil predošlý diel, Ignazio Florio st. zomrel a hlavou rodiny sa stáva jeho mladý, nevybúrený syn Ignazio ml., ktorý bol nerozvážny, priveľmi hrdý a nevážil si takmer nič a nikoho. Stefania Auci sa však príbeh rodiny Floriovcov rozhodla podať oveľa emancipovanejšie, ako bolo na dobu, v ktorej Floriovci žili zvykom. Príbeh každého Floria nám totiž podáva aj z pohľadu ich manželiek. V poslednej knihe stretávame Francu, ktorá si svojou krásou získala celú Sicíliu a podľahol jej aj Ignazio ml., no aj ona si pre meno Florio vytrpela veľa bolesti. Aj napriek tomu, že mnohí muži po nej túžili nebola dostatočne dobrá pre Ignazia a podvádzal ju kade chodil.
To, ako autorka vie citlivo opísať bolesť a tragickú udalosť ma fascinovalo naprieč všetkými knihami. Dopraje vám čas spracovať všetky šoky, a smútiť za každou jednou postavou, v ich bolestiach a tragédiách sa však zbytočne nerýpe, naozaj aj tieto udalosti podala so cťou.
Autorka si samozrejme mnohé veci domyslela a upravila tak, aby vytvorili čitateľný celok, no veľa vecí je aj dohľadateľných na internete. Knihu som čítala dlhšie ako obvykle, pretože pri každej zaujímavej zmienke, som hneď brala do rúk mobil a vyhľadávala si detaily, ktoré knihe a celému príbehu veľký pocit uveriteľnosti, a možno práve preto je oveľa jednoduchšie vytvoriť si k celej rodine vzťah.
Kapitoly sú dlhšie, to už je tiež akýmsi štandardom celej ságy, ale nie sú plynulé, to znamená, že sa v nich nachádza veľa prerušení, kedy sa mení buď prostredie, alebo osoba, z ktorej pohľadu budeme čítať príbeh ďalej. Všetko však má svoj význam a preto celý príbeh pôsobí celistvo. Milujem túto ságu, vôbec mi nevadí, že má až 3 časti, pretože každá jedna časť má inú atmosféru, inú spoločenskú náladu a predovšetkým iných protagonistov tejto rodiny. Ak je niečo, čo sa vďaka tejto rodine môžeme naučiť, je to predovšetkým to, že len skutočná drina, disciplína, a množstvo obety zaručia úspech, a je jedno v akom období. Pretože vďaka príbehu naprieč generácie sme mali možnosť zistiť, ako to vyzerá, keď sa človek podriadi, no tiež to, ako to dopadne, keď mu všetko spomenuté chýba.
Tak táto kniha ma dokonale zmiatla. Hneď, ako som začala čítať ma prepadol nepríjemný pocit, až krútenie žalúdka z atmosféry, ktorú kniha vyžarovala. Postupne som si skladala svoje vlastné teórie, z ktorých mi vlastne vyšla iba jedna a aj to veľmi okrajovo. Hlavná postava Ted mi bola od začiatku veľmi nepríjemná, priznám sa, odsudzovala som ho a nevedela som sa dočkať momentu, kedy pravda a následný trest vyjdú najavo, no keď nám autorka odhalila pravdu, doslova mi odpálilo dekel a v tom momente som mala chuť Teda iba objať. Nič viac, iba postáť, dať mu objatie, ktorého sa mu dostávala tak málo a v tichu ho nechať vyplakať. Vlastne, v tichu nechať vyplakať ich všetkých.
Celú dobu sa naháňame za odhalením a nájdením malého dievčatka Lulu, no to čo nájdeme sú predovšetkým predsudky v nás samých. Výborné spracovanie, ktoré vám odhalí kruté pozadie a útrapy jednej psychickej choroby, s ktorou by sme mali ľuďom predovšetkým pomáhať, a nie ich dávať na okraj spoločnosti, pretože tá choroba vznikla predovšetkým z bolesti, tak ako aj v tejto knihe.
Jedna z naj kníh, ktoré som tento rok čítala.
V knihe sa stretávame s Maddy, ktorá sa po tragickej udalosti vo svojom živote rozhodne stať sa súčasťou sociálneho experimentu. Ten spočíva v tom, že 8 vybraných ľudí bude odvezených na ďaleký ostrov, kde sa v priebehu jedného roka majú pokúsiť prežiť, vybudovať si obydlie, zabezpečiť si potravu a vymyslieť si systém, ako budú fungovať. Charaktery a povahy účinkujúcich sú samozrejme vyberané tak, aby bola pravdepodobnosť konfliktu väčšia, a účinkujúci tak boli nútení robiť kompromisy, alebo dokonca vedomé ústupky. No situácia sa zvrhne ešte viac, keď po avizovanom roku pre nich nikto zo štábu nepríde a začína sa skutočný boj o prežitie. Nie len kvôli nedostatku potravín, ale predovšetkým kvôli konfliktom, ľudským zlyhaniam a túžbe prežiť.
Kniha sa mi páčila. Cítila som pri nej napätie, strach a aj hnev. Súhlasila alebo naopak nesúhlasila som s konaním postáv, sama som v niektorých chvíľach uvažovala, ako by som sa zachovala ja. Kniha vo mne vyvolala zmes emócii, a presne to od knihy v tomto žánri očakávam. Musím však uznať, že mi miestami chýbali aj informácie o iných účastníkoch, vďaka ktorým by som možno lepšie vedela pochopiť ich konanie a reakcie v určitých situáciách.
Autorka dokázala čitateľa udržať v napätí vďaka občasnému preskakovaniu v deji. Okrem samotného diania na ostrove sme mohli čítať aj o kastingu do reality show, či dokonca tajomné medzi kapitoly, v ktorých nám autorka prostredníctvom hlavnej postavy dala náznaky, že na ostrove sa udialo niečo tajomné, k čomu vlastne celé rozprávanie smeruje.
Samotné postavy, možno okrem Maddy, vo mne vzbudzovali odpor. Ani jedna mi nebola sympatická, buď to boli ľudia, ktorí sa prispôsobili názoru väčšiny aj keď videli neprávosť, šikanu a krivdu, alebo to boli tí, ktorí tú šikanu robili. Miestami som nesúhlasila ani s krokmi Maddy, ktorá občas na mňa pôsobila povýšenecky, ale vďaka tomu, ako nám približovala svoje detstvo a dospievanie som pochopila, že bola jednoducho obeťou aj vlastných rodičov, ktorí boli až prehnane úzkostliví, a spravili z Maddy asociálku neschopnú zapadnúť do kolektívu. Jej matka si doslova zaslúžila psychologické sedenia.
Autorke sa podarilo podľa mňa vierohodne vykresliť správanie ľudí v kritických situáciách, kedy sa niektorí znížia k násiliu, iní sa v obave o vlastný život radšej prispôsobia, či dokonca sa pridajú k utláčaniu najslabšieho, len aby neprišli na rad oni. Opäť sa ukázalo, že stačí jedna hlasná diktátorská autorita a slabší jedinci sa jej názoru podvolia, aj keď neexistuje racionálny dôvod prečo je to tak. Práve správanie týchto autorít mi miestami doslova škrtlo zápalku rovno pod mojim napätým emočným kanistrom, pretože nespravodlivosť, ktorej sa častokrát postavy dopúšťali a bezmocnosť, do ktorej to dostávalo hlavnú hrdinku, vo vás odpáli rozbušku hnevu, no napokon si uvedomíte, že tak to bohužiaľ chodí aj vo svete plnom ľudí a nepotrebujete na to ani opustený ostrov.
Kniha možno nie je najakčnejší a najnapínavejší psychotriler na trhu, aj tak však dokáže v človeku vzbudiť emócie. Osobne sa pri ňom aj máte možnosť pozastaviť nad správaním človeka v situáciách, kedy bojuje o život. Vtedy sa ľahko potlačia všetky humánne presvedčenia a človek stráca zábrany - neexistujú totiž zákony, ľudia, ktorí by dozerali na ich plnenie, a hlavne neexistujú priateľstvá - každý je sám za seba a podľa toho aj koná.
Táto kniha sa mi hlboko zapísala do mysle, do srdca a zanechala stopu aj na duši, pretože emócie, ktoré vo mne čítanie vyvolalo vyvierali celým príbehom ako gejzír. Kniha je z obdobia druhej svetovej vojny, no nie je z pohľadu židov, prípadne z pohľadu tých, ktorí bojovali proti Nemecku, ale naopak, ukazuje nám, že aj v Nemecku boli rodiny, muži aj ženy, ktorí s vojnou nesúhlasili a odsudzovali ju, no jej hrôzy museli znášať.
Príbeh je práve o dvoch takýchto rodinách, kde sú v centre diania deti - Arno a Ilse. Práve príbeh vojny očami detí je to, čo si ma naplno získalo, pretože autorke sa podarilo do slov preniesť detskú nevinnosť v centre vojny, čo často čitateľovi naženie slzy do očí - deti totiž nechápali, že pri bombardovaní ide o život, na úteku do krytu sa snažili nezničiť si topánočky, lebo mama im povedala, že im musia vydržať. Napriek tomu ich sila, túžba postarať sa o rodičov, súrodencov v tak mladom veku bola obdivuhodná. Aj keď bol príbeh predovšetkým fikcia, verím, že to tak mohlo byť. Koniec koncov, vojna si vždy berie nevinných, a kto aj prežil, ostal navždy poznačený hrôzami - tak, ako aj tu. Autorka sa totiž venuje aj následnej depresii, či závislosti, ktorú prežívali muži po návrate z frotnu. Autorka si zachovala svoj štýl ako v knihe Bzukot včiel - opisy, emócie, miestami magickosť, no bol to úplne iný príbeh. Nebála sa však ani zabiť postavy, ku ktorým ste si počas čítania vytvorili vzťah, pretože taká bola vojna, brala tých, ktorých niekto miloval.
Zo začiatku sa orientuje ťažšie, no čím viac čítate, tým viac prežívate príbeh rodín na úteku, cítite sa byť ich súčasťou a bolí vás každá prekážka, ktorá ich postihne. A po dočítaní si uvedomíte, že nie "Nemci" sú tí zlí, pretože nie všetci Nemci vojnu podporovali, ale ľudia, ktorí sa tešili z tohto neprávia sú plne zodpovední za rozbité rodiny, za smrť otcov, matiek a detí, ktorí padli za choré ideály.
Nádherná, no bolestivá kniha. Určite odporúčam.
Pri čítaní príbehu z Japonského prostredia som mala celú dobu chuť na čaj, ramen, a sushi. Do toho si zapáliť príjemnú vôňu do aromalampy a nechať sa unášať do prostredia, v ktorom sú čajové rituály formou terapie a obklopujú vás čerešňové sakury. Presne tento pocit sa podaril autorke dosiahnuť vďaka jej opisom, príjemnej téme a výborným postavám, ktoré boli v príbehu. Priznám sa, doteraz som Japonsko vnímala skôr negatívne, vzhľadom na históriu, preto som sa pýtala samej seba, čím ma autorka dokáže prekvapiť, no že dokáže byť Japonsko aj také krásne mi ukázala až Julie v tejto knihe. Kľud, rozvaha a neuveriteľná dobrota ľudí zo stránok knihy až kričala, a aj keď viem, že krajinu nemôžem súdiť iba na základe jedného romantického príbehu, moje predstavy o nej sa napravili. Postavy boli výborné. V poslednej knihe Pláž v Chorvátsku mi väčšina vedľajších postáv nesadla a liezli mi na nervy, no tu som mala rada všetky, Fiona a Gabe, a dokonca aj vedľajšie postavy som si zamilovala. Samotný štýl autorky predstavovať nemusím, ak vám nesadla Kodaň, Brooklyn, Paríž, Island, či Chorvátsko, nesadne vám s veľkou pravdepodobnosťou ani tento príbeh, ale ak ste rovnako ako ja prepadli čaru tejto romantiky, prepadnete aj tomuto príbehu. Autorke sa podarilo opäť v príbehu predstaviť najznámejšie znaky, ktoré danú krajinu charakterizujú veľmi nenútene, a tak, že do príbehu perfektne zapadli - veľké križovatky, karaoke, bláznivé príchute sladkostí (pri predstave wasabi Kit-Kat ma naplo), ale aj sakury, veľká slušnosť a úcta, v podobe poďakovania a poklonenia sa, ticho v rýchlovlakoch. O gastro zážitku snáď ani nemusím hovoriť. Tiež sa mi páčilo, ako autorka dokázala prepojiť tradíciu a kultúru s mladou generáciou. Nemusíte ani hádať, či vám knihu odporučím, samozrejme, že áno. Pre mňa je Julie Caplin zárukou skutočného úniku od reality a táto kniha to opäť dokázala. Veľmi sa mi páčila, a aj keď určite má drobné chyby, tie s radosťou prehliadnem. Knihe dávam 4.5/5
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Do citania tejto knihy som sa pustala s velkym ocakavanim vyborneho pribehu, emocii a zaroven lahkosti v style pisania. Dostala som to vsetko, a mozem tak povedat, ze kniha si zasluzi naozaj vsetku slavu, ktora je okolo nej. V pribehu, ktory sa zo zaciatku javi ako rozpravkova romantika, autorka dokazala podat vypoved nie len o domacom nasili, ale predovsetkym o sile zeny, ktora mu dokaze povedat nie. Podarilo sa jej jednou scenou zmenit sladky pribeh velkej lasky na emocionalnu naloz neistoty, vnutorneho boja a vyrovnavania sa so zradou od milovanej osoby. Siroke spektrum emocii, ktore sa v pomerne kratkom pribehu vyskytnu autorka opisala tak, ze citite vsetko - lasku, zranitelnost, zufalstvo, bolest, odpustenie. Niekedy mi pribeh prisiel velmi rychly, no cim viac som sa hlbsie ponarala do deja, tym viac som chapala, ze autorke nejde o dokonale vyobrazenie romantiky medzi dvoma ludmi, ale o podanie odkazu, ze aj ked velmi milujete, je v poriadku odist, pretoze aj to je prejav lasky. Pribeh hlavnej postavy Lily a jej priatela Rylea so sucasnosti autorka prekryvala pribehom jej minulosti, kde jej velku sucast tvoril chlapec bez domova Atlas. Ten nam podala vo forme jej dennikov a v istom bode sa oba pribehy stretli. Styl, akym autorka podala tazivu temu nasilia je naozaj obdivuhodny. Pisat o domacom nasili urcite nie je lahke, obzvlast, ked vychadzate zo skutocnych udalosti, no autorka to zvladla. Tuto temu podala empaticky, tazivo, no doveryhodne. Pri zaverecnej silnej scene v nemocnici, kedy autorka prepojila nazov knihy s rozhodnutim hlavnej postavy mi vypadli slzy, pretoze som zo stranok knihy citila tolko emocii, ako uz dlho pri knihe nie. V slzach sa prejavila sila hlavnej hrdinky Lily, bolest hlavneho hrdinu Ryla, prijatie konca, aj ulava v novych zaciatkoch. Po docitani poznamky od autorky mi v hlave ostali otazky, ako by som sa zachovala ja A aj o tomto je tento pribeh - o sile odist.
Jedna z najlepsich knih s temou II. sv. vojny, ktoru som kedy citala. Nesie v sebe skutocny pribeh o skryvani zidov, o ludskosti, ktoru v sebe dokazali najst dve sestry, aby zachranili 13 nevinnych zivotov v case ich najvacsieho vyvrazdovania. Vsetko je to podane tak realisticky a citatelne, ze aj ked citite z knihy zufalstvo, nemate sancu mu prepadnut, pretoze ciny, ktore hlavna hrdinka konala vo vas vzbudzuju skor obdiv a upevnuju vas vo viere, ze nadej sa da najst aj v najvacsej temnote, ak najdete tych spravnych ludi. Autorka cerpala z realnych spomienok Stefanie Podgorskej, Fusie, ako ju prezyvali, ktora vo svojich 16 rokoch spolu so svojou 6 rocnou sestrou Helenkou dokazala dat zivot 13 ludi pred svoj vlastny. Pomahat zidom znamenalo istu smrt, bolo jedno, ci to bol 1 zid alebo ich bolo 13, no cim viac ich bolo, tym bolo riziko odhalenia vacsie. V knihe bolo vela silnych momentov, pri ktorych mi zovrelo srdce, trpla som pri kazdej jednej navsteve, ktoru Fusia s Helenkou v dome mali. Stale som cakala na moment, kedy sa nieco pokazi, no v knihe vas caka aj vela peknych chvil. Velmi putavo a dramaticky napisana kniha, vhodna aj pre teenagerov. Poznamka autorky v zavere, v ktorej najdete realne fotky osob, o ktorych ste dovtedy len citali, vo vas zanecha pocit vdacnosti, pretoze si uvedomite, ze Stefania zachranila nie len 13 zivotov, ale v tychto zivotoch aj dalsie generacie ludi v podobe ich deti a vnucat. Kniha stale vo mne rezonuje, ako som povedala na zaciatku tohto prispevku, tato kniha, tento pribeh, je jeden z najsilnejsich, ake som mala moznost z tohto obdobia citat a povazujem ho za jeden z TOP pribehov, ktory by si mali ludia precitat, ci sa im tema vojny pozdava alebo nie. V tejto knihe je totiz vojna silno pritomna, no nie v bombach a zverstvach, ktore ju charakterizuju, ale v ludskosti, laske, spolupatricnosti a vo svetle, ktorym sa Stefania stala pre 13 ludi. Knihu urcite odporucam.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Do čítania tejto knihy som sa púšťala s veľkým očakávaním, pretože kniha je vychvaľovaná aj od čitateľov, ktorí sa na knihy pozerajú s oveľa kritickejším okom, ako ja, preto som očakávala výborný príbeh, emócie a zároveň ľahkosť v štýle písania. Dostala som to všetko, a môžem tak povedať, že kniha si zaslúži naozaj všetku slávu, ktorá je okolo nej.
V krásnom príbehu, ktorý sa zo začiatku javí ako rozprávková romantika, autorka dokázala podať silnú výpoveď nie len o domácom násilí, ale predovšetkým o sile ženy, ktorá mu dokáže povedať nie. Príbeh sa postupne z tej krásnej romantiky mení na drámu, no autorka vás nenechá v depresii z toho, čo sa udialo, ale v závere ukáže novú nádej. Naozaj široké spektrum emócii, ktoré sa v pomerne krátkom príbehu vyskytnú autorka opísala tak, že cítite všetko - lásku, zraniteľnosť, zúfalstvo, bolesť, odpustenie.
Niekedy mi príbeh prišiel veľmi rýchly, no čím viac som sa hlbšie ponárala do deja, tým viac som chápala, že autorke nejde o dokonalé vyobrazenie romantiky medzi dvoma ľuďmi, ale o podanie naliehavého odkazu, že aj keď veľmi milujete, je v poriadku odísť, pretože aj to je prejav lásky - k sebe, k blízkym, ale v konečnom dôsledku aj k partnerovi. Je v poriadku cítiť hnev, bolesť, a niekedy aj nenávisť k činom partnera, no nie je v poriadku ostávať vo vzťahu za zámienkou idealistickej predstavy o zázračnom obrátení tyrana, aj keď on vám tvrdí opak. Autorka navyše z Rylea nespravila alkoholika, priameho agresora a muža, ktorý ženu považuje iba za slúžku. Nie, bol to šarmantný neurochirurg, ktorého si aj vy počas čítania zamilujete. Dokonca si v istej chvíli možno poviete, aby tomu Lilly dala ešte šancu, no v kútiku duše viete, že to nejde. Aj to je odkaz autorky, že nikdy neviete, čo sa môže stať, a v podobnej situácii sa môže ocitnúť každá z nás. Tak ako sa to môže stať každej z nás, každá z nás má však možnosť aj odísť, a čím skôr to žena spraví, tým skôr otvorí dvere šťastnému životu nie len seba, ale aj deťom. Lilly si so sebou niesla traumu v podobe otca tyrana celý život, a to pre svoje dieťa nechcela.
Štýl, akým autorka podala túto ťaživú tému je naozaj obdivuhodný. Písať o domácom násilí určite nie je ľahké, obzvlášť, keď vychádzate zo skutočných udalostí, no autorka to zvládla. Túto tému podala ľudsky, empaticky, občas ťaživo, no dôveryhodne. Pri záverečnej silnej scéne v nemocnici, kedy autorka prepojila názov knihy s rozhodnutím hlavnej postavy mi vypadli slzy, pretože som zo stránok knihy cítila toľko emócii, ako už dlho pri knihe nie. V slzách sa prejavila sila Lilly, bolesť Ryla, prijatie konca, aj úľava v nových začiatkoch.
A po dočítaní poznámky od autorky a zatvorení knihy mi v hlave ostali otázky, ako by som sa zachovala ja? Pretože povedať "raz na mňa položíš ruku a končíš" je oveľa ľahšie, keď je to len v rovine rozhovoru, no nájsť v sebe skutočnú silu odísť je v reálnom živote oveľa ťažšie. A aj o tomto je tento príbeh - o sile urobiť to.
