Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje aktivity
Hlavnou hrdinkou príbehu je Maddie, ktorej celý život sa točí okolo starostlivosti o sestru. Síce sa v starostlivosti striedajú s mamou, ale ona sa tejto úlohy statočne zhostila už ako 8-ročná a podriaďuje tomu celý svoj život. Uvedomuje si, že jej sestra je na pomoc odkázaná, na druhej strane v hĺbke duše túži po živote, aký vedú jej rovesníci. Bez zodpovednosti, bez akéhokoľvek ohľadu na potreby iného človeka.
V príbehu máme aj rozprávača Alberta, ktorého kapitoly sa striedajú s Maddie. Zo začiatku mi tento mladík pripadal ako taký čudák, no bol to mladý muž s veľkým srdcom, starostlivý, ohľaduplný, láskavý a bolo mi veľmi ľúto, v akej rodine musel vyrastať, čím všetkým si musel prejsť a vlastne žiť každý deň s kopou hlúpych poznámok na svoju adresu. Lámalo mi to srdce.
Vďaka Bee, autistke, sa Maddie a Albert spoznajú. Sledovala som vývin vzťahu, ktorý nebol jednoduchý, ale rodil sa z priateľstva, nezáväzne, no o to hlbším sa stal po čase. Albert si bol vedomý toho, že Bee je neoddeliteľnou súčasťou života Maddie a tak ju aj bral. Nie ako príťaž, nie ako kaziča rande a schôdzok. Bral ju takú, aká bola a vďaka tomu sa doňho Maddie znova a znova zamilovávala.
Autorka má veľmi príjemný štýl. Napriek ťažkým témam to podáva s ľahkosťou. Všetky trápenia postáv opisuje vhodne pre mládež, takže knižku by som odporučila od takých 14 rokov.
Myslela som si, že pri veľkom zvrate takmer v 3/4 knihy sa už nič nemôže pokaziť a naozaj som držala palce ako Albertovi, tak Maddie. No autorka mala s mojimi slzami svoje zámery a pred koncom na mňa hodila emočnú bombu. Najprv som neverila, čo som si prečítala, môj mozog to nechcel akceptovať.
V záverečných kapitolách som si poplakala s každou postavou, s mamou aj Maddie, rozčuľovala som sa nad otcom- ako toto mohol spraviť, ako môže byť taký chrapúň… V konečnom dôsledku som zostala síce so slzami v očiach, ale s pokojom na duši.
Môže nás cudzí človek milovať a poznať viac ako vlastná rodina? Áno, môže! Žiaľ…
… chudoba, dohoda, autizmus…
Príbeh bol oveľa krajší, ako som si myslela, že bude. Opäť raz sa mi potvrdilo, že aj vo výpredaji sa dajú nájsť knihy, ktoré chytia za srdce a ešte dlho ich neviete vyhnať z hlavy.
Nevesta na skúšku je presne takým príbehom. Esme, je chudobná ako kostolná myš. Vo Vietname ju náhodou na toaletách nájde elegantná pani, dá jej návrh na sobáš s jej synom a spokojný život v Amerike. Syn Khai je fešák, “nevesta” pre dobro svojej rodiny súhlasí.
Toto je len úvod príbehu. Chudoba, ktorá kvári Esme, nie je jej jediným problémom. Autorka postavu hlavnej hrdinky vykreslila ako silnú, odhodlanú, húževnatú, inteligentnú a krásnu mladú ženu. Miestami by sa mohlo zdať, že Esme sa Khaiovi až nanucuje, ja som to tak ale nebrala. Esme postupne vypozorovala Khaiove odlišnosti, brala ho ale takého, aký bol. Okrem skúšky, či bude vhodnou manželkou, mala táto postava v Amerike aj inú misiu. Akú a ako dopadla, si prečítajte.
Khai je autista. Jeho zmýšľanie, vnímanie okolia a nutnosť rutiny Helen napísala (pre mňa) uveriteľne. Vpád “spolubývajúcej” jeho život narušil, no nebol nepríjemný. Práve naopak. Esme mu priniesla do života zmeny, o ktorých ani netušil, že by mu chýbali. Musím spomenúť aj sexuálne scénky. Dôvod Khaiovho správania v súvislosti so sexom som tušila, no napriek tomu som sa musela aj smiať. Smiešne to však nebolo. Bojoval sám so sebou a nechápal, v čom je problém. Našťastie má úžasného brata, ktorý mu pomohol, poradil, bol veľkým bratom ako sa patrí. Aj Quana som si preto veľmi obľúbila a prečítať si jeho príbeh by vôbec nemuselo byť nudné čítanie.
Helen Hoang do príbehu vsunula aj kopec krásnych myšlienok a po prečítaní ‘poznámky autorky’ som na knihu ako celok, pozerala o kus “iným okom”.
Záverečné rozuzlenie zápletky bolo trochu urýchlené. Každý problém, či tajomstvo sa vyriešilo postupne v jednej situácii, čo však nepovažujem za mínus. Naopak, pri čítaní ma dosť rušili chyby a myslím, že miestami čudný preklad (veď kto už len používa napr. slovo DOHROMA= synonymum slova doparoma). Napriek tomu ma príbeh autistu a chudobného, ale hrdého dievčaťa s túžbou žiť dôstojný život nadchol natoľko, že mu dávam plný počet, 5*.
…nedorozumenie, humor, láska…
Myslím, že tieto tri slová najvýstižnejšie opisujú knihu Analýza lásky.
Aj keď mám doma predchádzajúcu knihu, ktorá bola preložená do slovenského jazyka od Ali Hazelwood, s názvom Hypotéza lásky, zatiaľ som ju nečítala, možno aj preto som nadmieru spokojná s tým, aký príbeh som dostala. Prečo možno? Viaceré recenzie spomínajú veľkú podobnosť autorkiných kníh. Za seba však môžem hovoriť, že Analýza lásky je určite kniha, s ktorou bude každá romantička spokojná.
Hlavná hrdinka Bee srší humorom a zbožňuje vedkyňu Mariu Curie- Skłodowsku. Okrem iného sa o tejto historickej osobnosti z vedeckého prostredia dozvieme veľa pikošiek, zaujímavostí a myslím, že autorka v nejednej z nás prebudila sympatie k madam Sklodowskej. Áno, Maria si zažila veľa neprávostí… no dá sa povedať, že dnešný svet je voči šikovným, múdrym vedkyniam spravodlivý? Ani omylom!
Bee si založila ešte počas štúdia účet na sociálnej sieti s názvom @ CoByUrobilaMaria a musím povedať, že aj táto platforma zohrala celkom dôležitú úlohu v deji. V mene Marie rozoberala nielen ona, ale aj vedkyne z celého sveta svoje zážitky a krivdy, ktoré sa im stali na akademickej pôde. Účet bol v obľube a TEN zvrat sa mi veľmi páčil, pretože nepoukazuje iba na bezmocnosť pri obvineniach šíriacich sa sociálnymi sieťami, ale aj to, ako sa dotknutá osoba naozaj cíti- zúfalstvo, bezradnosť a paniku opísala Hazelwood uveriteľne.
Čo by to bolo za romantiku, keby sme tu nemali uhundraného vedca, s ktorým musí naša Bee spolupracovať. Je tichý, no rázny, autoritatívny, rešpektovaný… Vzťah hlavných hrdinov bol naštrbený už od štúdia na univerzite, kde sa spoznali a naozaj som sa často pristihla, že sa usmievam, pretože takéto nedorozumenia sú naozaj bežné. V tejto knihe vidno, ako môže dopadnúť, keď niečo predpokladáme a neoveríme si, aká je skutočnosť.
Ali Hazelwood zvolila nevšednú cestu a svoje romantické príbehy vsadila do netypického prostredia. Aj preto sú jej príbehy zárukou originality. Teším sa že nezaháľa, píše a ešte viac, že ‘naši’ prekladajú.
…hĺbavé, depresívne, motivačné…
Podobný typ literatúry nevyhľadávam, nie je to nič pre mňa. Po novom roku sa však začali častejšie objavovať príspevky na instagrame práve s touto knihou a vo mne klíčila zvedavosť.
Aj keď kniha nie je najtenšia, to minimum textu, ktorú obsahuje, som zlupla ešte skôr ako sa v nedeľu dovaril obed. Ilustrácie má nádherné, navodzujú presne tie nálady, ktoré VEĽKÁ PANDA A MALÝ DRAK pred a najmä počas svojej púte prežívajú. Ich CESTA je kadejaká, presne taká ako sám život.
A o tom kniha je. O životnej púti, rázcestiach, dobrých i zlých rozhodnutiach, no najmä o tom, aké pocity pri tom prežívame a ako sa s nimi vyrovnávame.
Ja som však ten uhundraný typ človeka, ktorý nemá rád nevyžiadané rady. Ja byť na Dráčikovom mieste, neraz by si Panda “zlízla odšteknutie”, že takéto drísty nikoho nezaujímajú :D. Avšak byť v Pandinom kožuchu, Dráčika by som určite každú chvíľu okrikovala, aby sa vzchopil, prestal ľutovať a nevymýšľal hlúposti. Toľko k motivačnej literatúre pre Val XD !
V tomto prípade(motivačnej literatúry)sa snažím vidieť to, že kniha, veľa múdrych rád a hlbokých myšlienok môžu pomôcť ľuďom pri ich zlých náladách, melanchólii, či počiatku depresie. Pretože Panda naozaj Draka podrží, nech sa rozhodne akokoľvek. Ak my vo svojom okolí nemáme oporu akou je Drakovi Panda,nič to. Z tejto publikácie sa môže stať verný priateľ kohokoľvek a ukázať, že aj po najväčšom daždi vyjde opäť žiarivé slnko.
Cesta moje plné hodnotenie nedostane, a to z jednoduchého dôvodu. JAMES NORBURY zvolil katastrofálny záver. Vysvetľuje čitateľovi, čo a ako má chápať -_- . Predsa nech si každý čitateľ sám uvedomí, čo číta a rozhodne sa sám, ako bude text a ilustrácie vnímať. Snáď netreba vysvetľovať ako čo autor myslel :/ . Za mňa toto do žiadnej knihy rozhodne nepatrí!
…Colleen, ach, Colleen…
Aké tri najvhodnejšie slová vybrať k tvorbe tejto autorky? Colleen je spisovateľka,ktorá sa pohrá s vašimi citmi, pri jej knihách, aspoň ja určite, zažívam celú škálu emócií- hnevám sa, smejem sa, som smutná, bezradná, frustrovaná, šťastná, zamilovaná, úzkostlivá, sklamaná, plná očakávaní a v závere si v podstate uvedomím, že naozaj mám zlomené ‘kosti v srdci’.
Od Hoover je toto moja tretia prečítaná kniha, ak si dobre pamätám, no napriek tomu si dovolím tvrdiť, že táto autorka je famózna. Ja som sa jej tvorbe strašne dlho vyhýbala, sama netuším prečo. Možno práve kvôli tým všetkým pozitívnym recenziám, pretože až tak má nelákajú také tie typické “ošiaľové knihy”, teraz však ošiaľu CoHo rozumiem.
Milujem, ako autorka dokáže vo svojich príbehoch vytvoriť zlomené existencie, ktoré bojujú za svoj lepší život. Samozrejme, mám na mysli najmä hlavné postavy, pretože hlavná hrdinka tejto knihy Beyah mala otrasný život na to, že bola len tínedžerka. Žila s mamou v karavane, ale žena, od ktorej mala dostávať lásku, pohladenie, pekné slovo, zázemie a podporu, nedostala nič- doslova a do písmena. Jej matka sa nesnažila žiť lepší život, nesnažila sa o nič a je to veľmi smutné.
Opakom trpkého života Beyah bol Samson, ktorý mal dokonalý život. Ale bolo to naozaj tak? Je vždy všetko tak, ako to vyzerá navonok?
Kto čítal túto knihu vie, v čom vidím istú podobnosť s knihou Končí sa to nami. To mi však absolútne neprekážalo, pretože som si obe hlavné postavy zamilovala aj s ich chybami, náladami či reakciami, ktoré neboli vždy primerané. Samson bol síce odmeraný a tajnostkársky, ale inak mal úžasnú povahu- bol skromný, pozorný, ochranársky, srdečný a priateľský.
Ako to už Hoover vie, počas krásneho príbehu lásky sa vyskytli nejaké tie zádrhele, ale to, čo sa dialo po trištvrťke knihy, určite nikto z čitateľov nečakal. Samozrejme, tento zvrat nám, romantičkám, akoby vrazil do zubov a z toho, čo nasledovalo, mi spadla sánka.
Začal sa kolotoč tvrdohlavosti a zamilovanosti Beyah, opäť si pripadala, že je sama proti celému svetu. Musím priznať, že som si aj poplakala. Nebolo to kvôli šokujúcemu zvratu. Veľmi ma dojala pasáž rozhovoru Beyah s otcom na balkóne. Zlomilo mi srdce, koľko nedorozumení a nevypovedaných vecí medzi sebou mali, a pritom obaja mohli mať úplne iný vzťah, úplne iný život. Síce sa všetko dobre skončilo, no ako sa hovorí, netreba plakať nad rozliatym mliekom, napriek týmto starým múdrostiam som presvedčená, že rany na duši človeku zostanú.
Na záver vyzdvihnem obálku. Veterník má s príbehom krásnu spojitosť a jeho význam vás zahreje pri srdci. Presne to mám na knižných obálkach najradšej. Keď súvisia s dejom, krátkym momentom či významnou pasážou a vtedy si poviete… tá obálka je dokonalé súznenie obalu a obsahu.
… historické, dramatické, vtipné…
Moja druhá prečítaná kniha od autorky GEORGETTE HEYER, ktorá začala písať v 20. rokoch 20. storočia. Na konte má mnoho románov, vo vydavateľstve Ikar s krásnymi obálkami vyšli minimálne štyri a verím, že to nebude konečné číslo.
Autorka má dobový, historický štýl písania, odvážne používa sarkazmus a iróniu, jej hlavné hrdinky sú svojské, miestami ľahkovážne, drzé, inteligentné, bojujúce za svoju pravdu, ale v spoločnosti, napriek svojej povahe, veľmi obľúbené.
Hneď na úvod vám poviem, nečítajte anotáciu. Ja som ju nečítala a príbehom som bola unesená. Na škodu, myslím, anotácia prezrádza až príliš. Pokazí vám odhalenia a zvraty, ktoré som si ja náramne užila.
Začiatok príbehu VOJVODOVA POMSTA bol pomalší, spoznávala som hlavné postavy a dôvod zášti vojvodu z Avonu. Vstupom chudobného chlapca Léona na scénu sa už začali diať veci a bola som nesmierne zvedavá, ako bude príbeh pokračovať (ak si prečítate anotáciu, je dosť možné, že vás príbeh bude nudiť!)
Dej sa odohráva v Anglicku a Francúzsku a myslím, že autorka to nechutné obdobie napudrovaných vlasov a parochní zvládla perfektne. Smotánka, plesy, návšteva kráľovského dvora, spletité vzťahy postáv… Množstvo vedľajších postáv dotvára kulisy bohatého spoločenského života.
Celkovo bol príbeh dynamický, miestami dramatický, ale poväčšinu sa autorka držala humoru a úsmevných situácií.
Musím sa však priznať, že toto dielko odo mňa nedostane plný počet pri hodnotení. Okrem pomalšieho rozbehu, mi vadili francúzske frázy. Jediné, ktoré som poznala, bolo slovko imbecile. Inak to je so mnou a jazykmi bieda. Naozaj by som prijala preklad alebo aspoň slovníček v závere knihy. Pre mňa by bol neoceniteľný.
… divadlo, láska, rodina…
Autorská dvojica EMILY WIBBERLEY a AUSTIN SIEGEMUND-BROKA píše príbehy pre mladých dospelých. V tomto príbehu otvárajú viacero tém, ktoré sú/mohli by byť dnešným tínedžerom blízke.
Hlavnou postavou príbehu NIKDY NEBUDEM TVOJA je 17-ročná Megan. Je presvedčená, že každý vzťah jej vydrží len pár týždňov a následne si jej ex-priateľ nájde lásku svojho života. Megan sa tvári, že ju to nezraňuje a v úvode knihy sa javí ako ľahkovážna, prelietavá i povrchná. Opak je pravdou, no má imidž tej, ktorá je vždy nad vecou.
Doma to tiež nemá ružové. Mama sa po rozvode odsťahovala a Megan žije s otcom, malou nevlastnou sestrou a tehotnou manželkou svojho otca. Má pocit, že jej rodina sa rozpadla, každý má svoj život a ona nikam nepatrí.
Aby toho nebolo málo, jej vášňou je režírovanie a organizácia školských divadelných hier, no kvôli prijímačkám na vysnenú vysokú školu je povinná v nejakej hre okúsiť aj hereckú stránku umenia. Hlási sa na malú rolu, dostane však hlavnú rolu Júlie a Rómeom nie je nikto iný ako jej ex-priateľ.
Ja do cieľovej kategórie tejto knihy už dávno nepatrím, napriek tomu po mládežníckej literatúre siaham veľmi rada. Konkrétne v tejto knihe ma zaujalo hneď niekoľko vecí.
Megan prešla počas príbehu premenou. Vďaka novému priateľstvu si dovolila byť otvorenejšia a pripustiť si, že každý ukončený vzťah ju zamrzel, zranil, napriek tomu ako pôsobila navonok.
Romantické linky boli presne také, ako som u 17-ročných očakávala. Áno, bolo ich viacero. Okrem Megan som sledovala aj idylický vzťah jej najlepšej kamarátky a rodiaci sa nádejný gej vzťah kamaráta Anthonyho.
Keďže v príbehu dominuje téma divadla, autori veľmi zaujímavo poňali úvod každej kapitoly. Krátke citácie z Rómea a Júlie osviežili nielen začiatok kapitol, ale boli použité aj časti replík tejto Shakespearovskej hry.
Mňa, ako rodiča, však najviac zaujala rodinná linka príbehu. Privítala by som dokonca, aby sa Megan zdržiavala doma častejšie, keďže drvivá väčšina príbehu sa odohrávala na skúškach, či v bistre a škole. Už pri prvej zmienke o tom, ako si Megan nažíva v súkromí, mi nebolo všetko jedno. Smútok, nedostatok pozornosti, akoby bola doplnkovým členom cudzej rodiny a nie súčasťou tej svojej. Tieto situácie mi lámali srdce. Otec sa staral o manželku a malé dieťa, Megan s Rose nemala žiadny vzťah, aj keď obývali ten istý dom. Hlavná hrdinka síce tu-tam spomenula pozitívny vzťah so sestrou, okrem jednej konkrétnej situácie, žiadny vzťah akoby nebol. Práve preto by som si želala viac riadkov venovaných rodine. Samozrejme, postupne sa rodinná situácia vykryštalizovala k mojej spokojnosti, no napriek tomu by som si o rodine Megan chcela prečítať viac.
Začiatok bol taký nemastný-neslaný, ale postupne som sa do deja dostala a nemusím si pripomínať, prečo po YA príbehoch siaham. Vždy si oddýchnem, nazriem do hláv mládeže a podumám nad ich radosťami i strasťami.
“Ak budeš prosiť o každé ospravedlnenie, ktoré ti dlžia, stratíš hlas. Nemôžeš stratiť hlavu pri každom probléme, bolesti alebo krivde, ktorej sa ti dostalo. Zlé veci sa stávajú. Upriamiš pozornosť na budúcnosť a neobzeráš sa.”
… svižné, akčné, prepracované…
Na kolenách je presne také čítanie. Ak teda holdujete žánru triller, autora Juraja Gerbela si rozhodne nenchajte ujsť.
Pred časom som mala možnosť prečítať si autorovu knihu Príliš neskoro. Síce som vtedy mala pár poznámok, tentoraz nemám proti ani “mäkké F”.
Autor kapitoly pomenoval TU, TAM a časom sa pridalo aj MEDZI. Je to originálne, viete kde sa daná kapitola odohráva, ale neviete kto v nej, alebo v určitej časti, bude dominovať. Juraj totižto vytvoril celú plejádu postáv. Dobrých, zlých, v Rusku, Nemecku aj vo vzduchu. Čo je ale zvláštne, v najlepšom slova zmysle, že sa mi ten zástup postáv vôbec neplietol! Vždy som vedela kto je kto a dovolím si tvrdiť, to je u mňa rarita! Preto snímam klobúk pred talentom Gerbela nielen v písaní akčných, napínavých scén, dychberúcich a neočakávaných zápletiek, či dokonca do detailov premyslenom, prepracovanom deji. U mňa Juraj vyfasuje špeciálne miesto vo vytváraní a opise postáv, ktoré sú špecifické, svojské, či sa jedná o vagabundov, “obete” alebo o vykreslenie samotného hlavného hrdinu Andreja Bojara. Toho žeriem a vizualizujem si ho tak trochu ako Keanu Reevesa(aj keď to nie je celkom moja šálka kávy). Podľa opisu, mrštnosti, pohotových reakcií… ale tá Andrejova hlava… tú by som teda chcela!
Veľmi sa mi páči, ako autor vyskladá dej. V úvode vás vhodí do situácií, ktoré spolu na prvý, ani druhý, dokonca ani na tretí pohľad nijako nesúvisia. Gerbel pomaly nitky svojho príbehu odmotáva a vy budete žasnúť, akým smerom sa dej bude uberať, so zatajeným dychom budete čakať, ako sú prepletené osudy postáv, čo je jadrom celého tohto príbehu, ale najmä, a to vám garantujem, budete čítať ako na ihlách, pretože budete nutne potrebovať vedieť kto sa skrýva za tajomnou postavou ON. Zaručene pri odhalení zalapáte po dychu! A tie špecialitky, ktoré má ON za ušami (v jednom momente sa mi tak skrúcal žalúdok, akoby sa na ňom robil námornícky uzol) x_x myslím, že sa na svet budete pozerať úplne inak!
Ďakujem, Juraj Gerbel, za možnú paranoju, ktorá po tomto príbehu hádam vzklíči v nejednom čitateľovi.
…akčné, drsné, romantické…
Ak ste si postavy v prvej časti série Dedička neobľúbili, týmto dielom sa to, podľa mňa, nenapraví. Kdesi som čítala, že táto kniha/séria je mišmašom sci-fi, drámy, fantasy, romantiky, erotiky, akčných scén… Áno, je! Aj preto to milujem! Autorka píše ako bohyňa, nikdy neviem, čo na mňa vybalí na ďalšej strane, čítam ako na tŕní, občas s hnevom, frustráciou, striedajúc prihlúply úsmev a rozďavenú papuľku-čaro Danihelovej tvorby.
O Violet som napísala, že je zasraný nindža, ako ju častovali v Dedičke ruže viaceré postavy. Musím ale povedať, že v Zlodejovi tulipánu tento nindža odhalil svoje slabiny a jej schopnosť ala Wonderwoman dostala trhliny. Prejavila sa u nej ľudskosť, najmä v častiach s Brooksom. Neraz sa mi lámalo srdce nad konaním Violet, ale kto som ja, aby som ju súdila?! Dokázala som ju pochopiť. Srdce jej kázalo jedno, myseľ(a teta Ida)druhé.
Keďže Zlodejom tulipánu naskočíte do rozbehnutého vlaku, odporúčam osviežiť si pamäť aspoň niekoľkými záverečnými stranami Dedičky ruže. Okrem starých známych postáv, nám prikvitli aj nové. Jedna zaujímavejšia a záhadnejšia ako druhá. Violet opäť zápolí s minulosťou, tentokrát ju však do nepríjemností zatiahne znova Joy. A v tejto časti nastupuje sci-fi linka. Vôbec ju nepokladám za prehnanú. Ide o vývoj technológií a nie nejaká blbosť, ako výlet na Mars. Špeciálnou postavou bol sympoš ‘Zafírko’ a myslím, že nejedna čitateľka špekuluje, kto to je. Aj keď sa Violet odhalil, mala som teóriu, ktorú mi dievčatá v skupine spoločného čítania vyvrátili…Spomeniem aj starého Zivaka, ktorý ma náramne zmiatol a vyvolal ďalšie otázky(akoby som ich mala popri čítaní málo). Taktiež postava Logana sa mi dostala viac pod kožu. Nie je len arogantný, namyslený somár… je v ňom viac. A… je mi ho ľúto.
Kvitujem Majke, že celý dej má perfektne premyslený. V príbehu sa nestretnete so situáciou, ktorá by sa stala sčista-jasna. Všetko so všetkým súvisí.
Ak ste mali po dočítaní prvej časti série otázky, po Zlodejovi ich budete mať viac :D Danihelová to proste vie! Ponapína vás ako gumku v gaťkách, nakoniec vám len pleskne o holú kožu a vy sa budete čudovať, kde sú ďalšie strany… nuž, na tie si budeme musieť počkať a snáď nezostane ani jedna otázka nezodpovedaná. A ja tajne dúfam, že Brooks dostane to, po čom najviac túži <3
… slovenský Sex v meste…
Neviem, tú knihu som nečítala, seriál nevidela ani jednu časť, ale ak to je naozaj takéto, neľutujem.
Hneď na začiatku vyzdvihnem štýl Michala Slaničku. Píše skvele, jeho opisy sú trefné, povymýšľal aj veľa zábavných či trápnych situácií, nad ktorými som sa mohla zasmiať. Mohla. No nezasmiala som sa. Naozaj, štýl autora super, to, o čom píše, už až tak nie. Takže ho nezatracujem, som zvedavá na iné jeho diela, napr. Prešporské srdce, či Pliaga. Rozhodne však nič so slovom sex v názve. Radšej.
Hlavnou hrdinkou príbehu Sex s ex alebo milujte ma ešte raz je Viki, letuška, slobodná žena s dospievajúcim synom, žijúca s mamou podobné osudy. Tiež, ako jej syn, vyrastala bez otca, ani nevedela kto ním je. Proste sa o tom doma nerozprávalo. V knihe figurovali aj priatelia Viki, a to Simona, akože nymfomanka o_o povrchná panovačná trúba a Luky, šokujúco, gej. Veď to by ani nebola zaujímavá hlavná hrdinka, keby za kamoša nemá geja. Nič proti, náhodou, Lukáš mi bol sympatickejší ako Viki a Sima dokopy.
No ale prečo ten názov knihy? Keďže je Viki už dlllho bez sexu a počas letu je jedným z pasažierov jej ex, ktorý ju pozval na víkend do Londýna, jej úžasná kamoška sa rozhodne pre projekt sex s ex. S každým ex, s ktorým sa Viki spojí. A že ich bolo… no a tu už prichádza na rad Slanička s jeho humorom a absurdnými situáciami a vymýšľaním rôznych typov mužov a ich správania. Niektorých sme mali možnosť si aj “vychutnať” nielen zo spomienok letušky, ale aj (nanešťastie) pri stretnutí v súčasnosti.
Knižka ma nebavila. Správanie a nekonečné úvahy a monológy Viki ma otravovali- nie sme jedna krvná skupina a tým pádom príbeh (asi) nezafungoval ako mal.
Najviac som si obľúbila Tobiáša, syna Viktórie. Bol proste rozumný, šikovný, inteligentný chalan a to v knihe ani nemal veľa priestoru.
Záver bol síce fajn, ale nijak ma neprekvapil, aj keď sa o to autor neraz pokúsil-neúspešne.
Môj prvý stret s autorom nedopadol bohvieako, ale dám mu ešte šancu na reparát :D
