Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Prečítam všetko čo si ku mne nájde cestu. :-) Okrem kníh sa vo voľnom čase sa venujem bylinkám a prírodnej terapii.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Junji Ito, desivý kráľ japonského manga hororu, je láska presahujúca psycho hlbiny zákutí ľudskej mysle. Jeho fantázia vždy predvedie niečo morbídne nevídané. A pred nezničiteľnou femme fatale Tomie sa vám nepodarí utiecť, všade jej je príliš veľa. Tomie je sakra dobrá prvotina, nielen dejovo, ale aj kresbou. Niektoré poviedky v knihe na seba nadväzujú, iné začínajú novým príbehom, protagonistka zostáva tá istá, ale nie v pravom slova zmysle. V skratke - šialene dobrý zážitok.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Vtipné, absurdné a napínavé rozprávanie človeka, ktorý sa snaží zveriť do rúk vyťaženého odborníka. Útla novela Klinika sa ľahko číta, ale zažíva s nervami v koncoch. Nedá sa nesúzniť s pocitmi hlavnej postavy. Smútok, smiech, rozhorčenie a poriadne dávky beznádeje na pozadí jednej veľkej irónie. Dielo je aj dosť realistické. Taká satira na súčasný stav nášho zdravotníctva. Nanešťastie, len málo ľudí by mohlo povedať, že podobné trampoty a pobehovačky nezažilo...
Napriek tomu, že sa autor s čitateľom pohráva (najmä cez vedľajšie postavy) a koniec necháva drsne otvorený, nezostáva nič dlžný. Klinika určite stojí za prečítanie.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Osudy troch kamarátov, zamilovaných do jednej ženy, naprieč dňami prvého septembra v rokoch 1938-1968.
Síce by sa dal dej tejto výnimočnej knihy zhrnúť do jednej vety, dostali by ste však len holú kostru tohto diela. A to by bola veľká škoda. To čo na prvý pohľad vyzerá sentimentálne je historický román odohrávajúci sa prevažne na Slovensku v spomínanom období, sledujeme individuálne prežívanie hlavných postáv tejto búrlivej doby, mnohokrát ho sprevádza irónia, svojský humor, nadhľad autora, radosti striedajú tragédie, turbulentné ako sám život. Dychberúce, čo všetko dokáže skutočné priateľstvo ustáť a páčilo sa mi ako to Rankov podal, takisto bola zaujímavá ľahkosť s akou kniha plynula, aj napriek ťažkým témam. Postavy s rozdielnymi povahami sú viac ľudské ako sympatické. Ucelený obohacujúci príbeh je napísaný príťažlivým jazykom, chronologicky, tempo deja príjemné, ani chvíľku sa čitateľ nenudí. Ocenenia sú získané právom.
Niekedy bolo tej politiky na mňa až príliš, satira na významné osobnosti našej histórie bola prestrelená a cudzojazyčné vety bez prekladu pôsobili mätúco, ale v konečnom dôsledku som z knihy mala príjemný čitateľský zážitok.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Klára je vysokointeligentná robotická UP - umelá priateľka, obdarená vynikajúcimi pozorovacími schopnosťami. Vôbec neviem, či to môžem nazvať v prípade umelej inteligencie empatiou, no veľmi jej záleží na svojej spoločníčke, dospievajúcom chorom dievčaťu Josie. V jej spoločnosti sa učí ako byť človekom, chápe emócie a je naozaj mimoriadne ľudská. Vnímať svet z Klárinej perspektívy bol hlboký zážitok, akoby ste ho pozorovali uchvátenými, no aj naivnými očami dieťaťa, čistý nepopísaný papier, ktorý vstrebáva informácie. Chvíľami som zabúdala, že Klára je stroj. Jej mechanické "srdce" bolo jediné, ktoré nestrácalo nádej.
Ishiguro famózne vybudoval vierohodnú atmosféru zakrytú melancholickým závojom dystopickej budúcnosti, ohromujúcej aj znepokojujúcej zároveň. Jeho genialite patrí môj obdiv. Pokojne plynúci dej striedajú nečakané zvraty a kniha tak neustále prekvapuje. Podnecuje k zamysleniu a bude ešte dlho rezonovať v mojej hlave. Čistá krása.
Temný psychologický román, ktorý sa prechádza popri hranici s literárnym žánrom trileru. Surové riadky zvierajú hrdlo, sťahujú hrudník a tieseň bezútešne zaplaví každú bunku tela... V tejto knihe je absencia čohokoľvek svetlého a pozitívneho. A veľmi sa mi páčila! Jediné, čo ma mrzelo bolo, že kauza, ktorá okolo nej prehrmela, v každom článku vyzrádza ústrednú tému, čo neobišlo asi žiadneho čitateľa, ktorý sa aspoň trochu zaujíma o súčasnú literatúru. Do tejto knihy sa treba pustiť bez čítania anotácie a recenzií, ktoré prezrádzajú dej, tak z nej budete mať najlepší zážitok.
A žeby tak náročnú tému rodinnej drámy autorka nezvládla? Nesúhlasím, podala ju drsne, svojsky a majstrovsky. Je to skvelá spisovateľka, ktorej talent vtiahne do príbehu, dokáže vybudovať autentickú, hmatateľnú atmosféru, drží v napätí, servíruje reálny zážitok... Dielo sa číta samé. Hlavnej postave sa ťažko dostanete pod kožu, drží si odstup, emócie sú radšej zahrabané niekde v podzemí, ale sú veci, ktoré nejde topiť večne a po čase vyplávajú na povrch. Ústa nezostanú zatvorené.
Niektoré recenzie vyčítali knihe z odborného hľadiska nedostatok empatie, ale je to predsa literárna fikcia. Keď ju chce autor napísať chladne, tak nech si ju tak napíše. Obviňte horory, že nemajú ani štipku empatie. Pripomenulo mi to časy, kedy si niektorí kresťania vzali osobne knihu Da Vinciho kód, takisto literárnu fikciu.
Poetická novela, ktorá si čitateľa omotá jemnými vláknami hodvábu. Nežný lyrický a dramatický príbeh s nádychom exotických vôní Japonska a melanchólie. Plný silných dlho doznievajúcich scén, ovenčený nepopísateľne geniálnym umením autora používať slová. Toto bola čistá krása, mrzí ma, že čítanie pre útly rozsah plynulo tak svižne. Baricco zachytil v sto stranách celý vesmír a samotná Priadka morušová by bola okúzlená týmto majstrovským dielom literatúry.
Autorova kniha Oceán more bola prvá, ktorú som od neho čítala a nepáčila sa mi, Hodváb bol v oblasti môjho čitateľského prežitku úplným protipólom...
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Profesionálny komorník Stevenson, celý život slúžiaci na panstve Darlington hall, sa na podnet nového zamestnávateľa, prvýkrát v živote vydáva počas dovolenky spoznať krásy svojej krajiny.
Z počiatku troška nesvoj, vďaka svojim spomienkam, nachádza pevnú pôdu pod nohami. Prízraky minulosti - predchádzajúci zamestnávateľ, otec, či služobná, s ktorou (nebyť jeho profesionálnej až chladnej masky a potlačených emócií a citov) ho mohlo spájať aj puto silnejšie, ako spájalo, sprevádzajú jeho cesty.
Sídlo tak bohaté a mocné nám našepkáva, čo sa dialo medzi jeho stenami. Druhá svetová vojna, fašizmus, aj antisemitizmus tu zohrávajú svoju dôležitú rolu.
Literárna klasika, ktorej dej plynie pomaly a pokojne, niekedy monotónne, je čarovne dôstojná a psychologická, srší oddanosťou a podnecuje čítať medzi riadkami.
Ani upršané anglické prostredie nedokázalo dodať vlhkosť suchšiemu priebehu deja, no to nemení nič na tom, že autor je naozaj skvelý rozprávač a z príbehu sa dá mnohé čerpať. Filmová adaptácia má obdobné kvality a Hopkins sa svojej roly zmocnil geniálne.
Na sériu Mycelium, fenomén našich susedov, som si dlho brúsila zúbky.
Dej tohto medziplanetárneho sci-fi so štipkou fantasy korenia, je vo svojej podstate veľmi zaujímavý, nápad originálny, technológia, ideológie, politika, kultúra a planetárny jazyk sú vyšperkované do detailu, psychológia postáv je tiež kvalitne budovaná. Jednoducho sa jedná o sériu rozmeru svetovej literatúry vo svojom žánri.
No štýl akým mi bol podaný prvý diel - Jantárové oči ma nenakopol. Po prvej časti sa mi dostal pomalý rozbeh. Zo samotného deja toho úvodná kniha série veľmi neprezrádza.
No hodnotím ju kladne. Zvedavosť pustiť sa do pokračovania mám veľkú. Len tá rozťahanosť ma miestami ubíjala. Ale zase chápem, pre zoznámenie s postavami a celým konceptom tohto sveta to asi ani inou formou nešlo. Odporúčam predovšetkým čitateľom, ktorým sa páčila Duna.
Útlu novelu Slnečnice celým dejom sprevádza podarená replika rovnomenného obrazu od Vincenta van Gogha, zároveň predstavuje imaginárne a neskôr aj konkrétne utopické miesto, akési útočisko hlavných postáv, kde svet spomalí.
Príbeh o medziľudských vzťahoch, často ťažko pochopiteľných, no opojných vo svojej podstate, rezonujúcich v hĺbke. Autorka zvolila poetický štýl, pre mňa až príliš abstraktný, ako keby som postavy sledovala cez sklenenú mozaiku okien, rozmazané a unikajúce. Časové skoky, obšírne opisy a poriadne dúšky tragédie dali tiež zabrať a chýbalo mi viac intimity na tak citlivé situácie a rozmanitú farebnosť túžob. Vyplnených, zabudnutých, rozhorčených, stratených a aj takých, ktoré zostávajú večným snom.
Sklenená záhrada je skvostom! Ťažká, no krásna vo svojich slovách a dôležitosti verbálneho jazyka - súčasť identity krajiny, aj človeka samotného a zároveň sa dá povedať, že je postavou tejto knihy. Ako aj krajina a Lastočka...
Lastočka dokáže nájsť drahokamy aj v nekonečných vlnách beznádeje. A to vo svojom jadre smutnú knihu mení na krásnu. Obohacujúce a zmysluplné čítanie a ten štýl, ako písaná hudba.
Slová sa tu honosne pokolíšu na jazyku skôr ako sa stanú prečítanými. A ja ich v tomto momente strácam. Vstrebávam. Ten harmonický rámus nechávam doznieť.
