Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Prečítam všetko čo si ku mne nájde cestu. :-) Okrem kníh sa vo voľnom čase sa venujem bylinkám a prírodnej terapii.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Psychologická dráma Námestie svätej Alžbety vyšla prvýkrát v roku 1958. Autor ju napísal ako svedectvo obdobia druhej svetovej vojny v malomeste neďaleko Nitry. Ústrednou témou je predovšetkým nezištná láska dvoch mladých ľudí, ktorú kruto rozbijú hroty potupných dejín sveta. Ale aj pokrytectvo, majetníctvo, zrada a forma vzdoru. Ponurá atmosféra z ktorej mrazí sa (napriek miestami náročnejšiemu textu lyrizovanej prózy) dostáva pod kožu, surovou gradáciou naberá na sile, tragédia strieda tragédiu.
Výsledkom tohto baladického diela je hotová búrka emócií, je bohaté na myšlienky hodné hlbokého zamyslenia a kvalitou sa vyrovná svetovej povojnovej literatúre. Veľká škoda, že je známe len u nás. Mnohí si túto knihu môžu pamätať ako povinnú literatúru na strednej škole.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Addie sa rozhodla skoncovať so stereotypným čakaním na smrť a jedného dňa smelo zaklope na dvere suseda s návrhom, že keďže sú už obaja vdovci, nemuseli by noci tráviť zvlášť. V malomeste toto nezvyčajné, ba priam pohoršujúce správanie nezostane bez povšimnutia. Nočné zdieľanie príbehov a súcitu začne mať v ceste prekážky. Spočiatku malicherné, neskôr sa už pevne dotýkajú rodiny.
Hrejivé, nežné, smutno-krásne oddychové čítanie o osamelosti, starnutí, nostalgických spomienkach a zmysle života. Ako stvorené pre jesenné dni.
V tejto útlej tragikomickej novele má ľudskosť podrazené nohy. Len na pár stránkach sa autorovi podarilo dokonale vykresliť hlavné charaktery, ústrednú morálnu dilemu, to ako strach nahlodáva čestnosť, no i faloš a chamtivosť obyčajných ľudí. Niekto sa snaží prežiť, niekto pomáha prežiť a niekto chce profitovať. Myslím, že nie je nutné viac opisovať známy dej Grosmanovho Obchodu na korze. Čo ma však zarazilo je, že v ruke držím PRVÉ slovenské vydanie 2022. Zvláštne, veď sa jedná o klasiku, ktorú napísal náš rodák.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Keď mala Jennette McCurdy šesť rokov, zúčastnila sa svojho prvého konkurzu. Mama z nej túžila mať herečku a Jen by urobila čokoľvek, aby matke vyčarovala úsmev v emočne labilnej duši a tak sa jej snaží vyhovieť naozaj vo všetkom.
V detstve nastavený nízkokalorický jedálniček, mnohé úpravy vzhľadu a herectvo, ktoré Jen nebaví, si počas dospievania vyberú svoju daň. Začína sa u nej prejavovať úzkosť, panické záchvaty, alkoholizmus a poruchy príjmu potravy.
Inšpiratívne memoáre (mne doteraz neznámej herečky) sú písané beletrizovane, ľahko čitateľnou formou a to napriek tomu, o akých náročných témach čítate.
Vyťažené dieťa v osvetlení reflektorov, ideály a svoje nesplnené sny, ktoré mnohí rodičia projektujú na potomkov, komplikovaný vzťah s matkou a séria iných nezdravých vzťahov, anorexia, bulímia, závislosti, poníženie, vnútorný boj a vytriezvenie z ilúzie, konečné pochopenie, ktoré otrasie celým životom... Všetko vyrozprávané do šokujúcich podrobností. Názov knihy vám po dočítaní ani nepríde tak krutý.
Priesvitná vyčerpaná tvár, ktorá chce byť počuť, byť vidieť a nadovšetko túži písať, večne ustupuje aj so svojimi potrebami do úzadia, veď predsa miluje svoje deti... Zo Sylviinho poetického vnútorného monológu pália ako rozžhavené uhlíky zúfalstvo, žiarlivosť, závislosť a všetky tie chvíle, keď človeku chýba naozaj máličko k prehnaným scénam... Je trpko melancholická, podráždená aj neznesiteľná. UVÄZNENÁ POD SKLENENÝM ZVONOM.
Namiesto kvapky času a slobody, intenzívne vyhorenie, depresia a žiadna podaná ruka. Niet úniku a napriek tomu, že všetci vieme ako príbeh končí, tragický koniec v Eufórii obsiahnutý nie je.
Vždy som si kládla otázku, prečo niekto píše fiktívnu biografiu, veď keď sa pustím do nejakej biografie, tak ma nezaujíma fikcia, ale ako to naozaj bolo. Takže k tomuto žánru sa staviam väčšinou skepticky. No Eufória (aký príznačný názov) lákala až príliš a som rada, že som po nej siahla.
Zaujimavý a perfektný podnet k zamysleniu a čítanie, ktoré sa dotkne, vezme cez vlny búrlivých riadkov na obhliadku posledného roka života Sylvii Plath. Tu by som podotkla, že kniha sa hodí najmä pre milovníkov jej tvorby a ľudí s poriadnym psychickým brnením, pretože tento román vás bude dusiť.
Elin Cullhed noblesne narába so slovami, perfektne to zdokumentovala a predpokladám, že sama je obdivovateľkou Sylviinej tvorby. Do diela projektovala aj svoje vlastné pocity, keďže sa popri materstve snažila nájsť čas na písanie... Vznikla z toho Eufória.
To najlepšie, čo môžete pred čítaním tejto knihy urobiť je, že sa do nej pustíte bez toho, aby ste vôbec tušili o čom je. Napriek tomu sa pokúsim o nej napísať pár riadkov.
Novela s prvkami dystopického sci-fi spočiatku začína idylickými spomienkami na detstvo a dospievanie v izolovanej škole so svojským vzdelávacím a výchovným systémom, umiestnenej niekde na anglickom vidieku. Postupne drobnými narážkami a nejasnosťami Ishiguro odhaľuje šokujúce hlavné témy. Z riadkov cítiť, že sa s čitateľom nesmierne rád zahráva a ak pristúpite na jeho hru, dovolí vám občas útržkami nahliadnuť pod nepokojnú hladinu vody. No zaručene od začiatku budete jednoducho cítiť, že niečo nie je v poriadku...
Spomínanie protagonistky môže byť mätúce a nespoľahlivé, pretože sa neustále vracia v čase a nie chronologicky. No po zdanlivo zdĺhavom rozbehu a napätí, ktoré čitateľa drží pevným úchopom priamo pod krkom, príbeh nabral úplne iný rozmer a ja som mala vážny problém knihu odložiť.
V obkľúčení znepokojivej melanchólie musíte všetko to naservírované a napísané jednoducho prijať, nechať sa chytiť a zhltnúť aj s navijakom. Spoločnosť, priateľstvo, etika, odovzdanosť, manipulácia, sloboda a nemohúcnosť, to sú len kvapky tej rieky, ktorá spolu s vašou ľudskosťou rázne zotrie špinavú dlážku v Hailshame, škole v ktorej sa nechcete ocitnúť.
Dom na Palermskej ceste bol kúpený v roku 1921 z vášnivého prahnutia po umení, hudbe, opere, krásnej literatúre, bohémskom živote plnom pravej lásky. Len škoda, že družka majiteľa, bývalá ruská cirkusantka, svoj čas trávi najradšej na dostihoch chrtov, stávkovaním a pri pijatike s partičkou pofidérnych priateľov.
No tu sa sen o nenaplnenom krásne krásnom živote nekončí, prenáša sa na ďalšie generácie potomkov, ktorí majú prehnané očakávania od života a musia sa vyrovnať so všetkým, čo im dal a vzal.
Dánska rodová sága v ktorej autorka narába so slovami nezvyčajne emóciami naplneným spôsobom. Láskavo a bez pátosu hladí malebnými vetami, živým tempom, otvorenými myšlienkami, inteligentným vtipom a drsnými peripetiami príbehu. Harmonicky prepletá divokosť a nežnosť života. Nádherný debut napísaný priamo do srdca. Literárne plesám.
Prvýkrát som sa stretla so Salingerom na strednej škole. Kto chytá v žite ma nijak zvlášť neohúrilo. V tej dobe mi naopak skvelý literárny zážitok dopriali diela ako napr. Portrét Doriana Graya, Búrlivé výšiny, Dostojevského Nežná alebo Hemingwayova poviedka Hory ako biele slony...
A ja si s odstupom času chcem overiť, ako na mňa Salinger zapôsobí teraz.
Na pozadí búrlivých vzťahov veľkej rodiny Glassovcov autor cez tri hlavné dialógy premieta najrôznejšie druhy náboženskej filozofie, kritiku vzdelávania, odsudzovanie, lásku a nenávisť. Útla novela Franny a Zooey je plná elegantnej melanchólie, obkľúčená vnútornými konfliktmi malicherných, nepriateľských a neúctivých postáv, skrátka charaktery nie sú ani trochu sympatické a celkovo žiť medzi nimi by bolo číre šialenstvo.
Spor medzi intelektualizmom a egom, posadnutosť spiritualitou, vyhorenie, neukotvené myšlienky... Všetko mi to prišlo ako veľký experiment zo strany autora zahalený opojnou cigaretovou hmlou. A že sa v dome Glassovcov fajčí nemálo...
Časťami zaujímavé a časťami nudné, no podané s čistou úprimnosťou. Úvodná a záverečná časť boli pre mňa pútavejšie ako jadro novely.
Svieži závan tmavej fínskej zimy preniká pomedzi stránky do izby v ktorej o Literárnom spolku Laury Snežnej čítam. Mám chuť sa zakutrať do vlnenej deky, popíjať čiernu kávu k lineckému a pozerať von oknom na vo vetre kolísajúci sa sneh. Neexistuje lepšej atmosféry k riadkom žánru fínskeho podivna.
Budem sa opakovať, keď napíšem, že zvlášť knihy o knihovníkoch, kníhkupcoch, spisovateľoch a členoch literárneho spolku, majú v mojom srdci omotaného literatúrou extra miesto. Občas tento vnútorný kútik v ľavej srdcovej komore zatúžim oprášiť a s vervou potrhať poetické vlákna pavučín, ktoré strážia už príbehy vstrebané do krvného obehu, aby sa mohol do mojej nulky pozitív pripísať nový.
Je to tam, v tejto knihe som dostala všetko. Mystiku, detektívne bádanie, absurdný humor, temnú rozprávku... Teda aspoň všetko to, čo ešte nestihli ukradnúť trpaslíci alebo lesné žienky žijúce v záhrade Elly Milanovej, prípadne knižný mor, ktorý sa šíri v miestnej zajačínskej knižnici, pohráva sa s riadkami klasiky a prepisuje svetoznáme diela, tak ako ich nepoznáme.
Manga novely sú jedinou umeleckou formou, kde ochotne tolerujem klišé. Takže, keď otvoríte mangu s týmto nevšedným až absurdným názvom (ktorý lačne loví čitateľov na návnadu s názvom zvedavosť - nie, žiadni zombíci ani kanibalizmus), tak v sprievode jarného slnka sa vám v izbe vysypú kvietky a lupienky sakury. Och, aké patetické, ale chcem toho ešte viac... No romantika ma nečaká. A hrejivý pocit z kawaii obálky, razom dostane ľadovú spŕšku prvých strán. Ponáram sa do smutného silného príbehu o priateľstve dvoch úplne protikladných pováh.
Kniha v krásnom prevedení ponúka tému morálky, empatie, priateľstva, samoty a straty s veľkou dávkou ľudskosti. Napriek tragédii nepostráda láskavý humor a každá stránka nesie posolstvo, že život treba žiť!
Čo pre nás znamená byť nažive a ako nás definujú medziľudské vzťahy, do akej miery ovplyvňujú náš život? Nie som z nej odvalená, čítala som aj lepšie mangy, ale bavila ma a určite si veľmi rada pozriem aj filmové anime spracovanie.
