Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
bookstagram:
https://www.instagram.com/petrasbookalchemy?igsh=MWgyMWVtdTZtZ3d4bA%3D%3D&utm_source=qr
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Jar v Jekaterinburgu Lukáš Cabala vytvoril knihu, ktorá pôsobí ako dlhá, tichá expozícia: svetlo sa prediera cez neúprosné sivé nebo, ulice pulzujú unavenou energiou a postavy sa medzi nimi pohybujú ako tiene hľadajúce vlastný tvar.
Je to mimoriadne atmosférická kniha, hutná, presná a podmanivo chladná. Príbeh je založený na detailoch, ktoré spolu vytvárajú veľký obraz o tom, ako sa človek môže stratiť v cudzom meste aj vo vlastnom živote.
Je zaujímavé sledovať, ako sa autor pohráva s priestorom. Jekaterinburg nie je iba kulisou, ale je akoby samotnou postavou dýchajúcou, tlejúcou, s vlastným tempom a náladami. Autor ho zachytáva tak verne, až má čitateľ pocit, že stojí na zasneženom chodníku a počuje praskanie ľadu pod vlastnými nohami.
Dej nie je vystavaný na dramatických zvratoch. Príbeh nie je len varovaním ukazujúcim hrozivé následky topiaceho sa permafrostu. Je to tiež príbeh o hľadaní, o samote, o mlčaní, o budúcnosti, o vinách, ktoré si človek nesie ako batožinu. O jarnej premene, ktorá nie vždy prináša úľavu.
Cabala napísal román, ktorý si pýta tiché čítanie, premýšľanie a trochu zimy v srdci. Táto kniha dokazuje, že moderná slovenská próza má autorov, ktorých hlasy si zaslúžia byť počuté.
Kniha Smrť v jej rukách nie je tradičnou detektívkou, nedá vám žiadnu jasnú pointu, ani uspokojujúce rozuzlenie. A práve v tom je jej sila. Je akousi psychologickou hrou, pri ktorej sa čitateľ neustále pýta, čo je pravda, čo je projekcia a čo je len ďalšia maska osamelosti.
Kniha začína nenápadne staršia žena nájde v lese odkaz o mŕtvej dievčine.
Avšak nie je tu telo, nie je tu dôkaz, nie je to skutočná vražda. A predsa sa pred nami rozvíja temný, zvláštne hypnotický príbeh, v ktorom najdôležitejšie nie je odhalenie zločinu, ale odhalenie rozkladu vnútra samotnej protagonistky.
Táto kniha je zaujímavá, podmanivá… a zároveň trochu bizarná. Niektoré momenty sú tak zvláštne, až máte pocit, že sledujete realitu, ktorá sa vám rozplýva pred očami do akéhosi zvláštneho sna, z ktorého sa neviete prebudiť. Ale práve toto splývanie hraníc medzi realitou a "snom" je súčasťou jej čara.
Autorka v knihe tiež ukazuje svoj talent - dokáže z obyčajného momentu vytvoriť psychologickú štúdiu osamelosti, ilúzií a tichej, dusivej paranoje.
Táto kniha odráža skutočný život niekedy monotónny, niekedy zvláštny, inokedy úplne nepochopiteľný.
Táto kniha nemusí sadnúť každému.
Plachý dom je kniha, ktorá sa číta ako návrat domov po dlhom dni. Nie veľkolepý, nie dramatický ale ten, ktorý vás nechá konečne vydýchnuť. Je to literatúra, ktorá potvrdzuje, že ticho môže byť rovnako pôsobivé ako výkrik.
Hrínová tu rozpráva o ľuďoch, ktorých by ste kľudne mohli stretnúť na ulici, v obchode, vo vlastnej obývačke. A práve vďaka tomu sú jej postavy presvedčivé: žiadna nie je zbytočne komplikovaná, a predsa sú všetky hlboko ľudské.
Ako čitateľ som mala pocit, že kniha mi dovoľuje spomaliť a ponoriť sa do atmosféry, ktorá je nežná aj pravdivá, oddychová aj autentická. Presne taký typ príbehu, ktorý nepotrebuje obrovské zápletky stačí mu úprimnosť.
Pre mňa to bola skvelá oddychovka, ale taká, ktorá nezanecháva iba teplo, ale aj jemné zamyslenie nad tým, ako fungujeme v bežnosti, v rodinách, medzi sebou.
Hrínová nepíše o veľkých dramatických momentoch. Píše o tých malých, ktoré však v skutočnosti tvoria celý život. A preto jej verím každé slovo.
Démon súhlasu je text, ktorý sa vás nesnaží osloviť príbehom, ale pravdou. Tou nepríjemnou pravdou o nás všetkých: o tom, akí sme mäkkí, keď stojíme pred (zdanlivo) neškodným kompromisom. Tatarka ako jeden z mála slovenských autorov dokázal pomenovať chorobu systému ešte skôr, než sa o nej smelo hovoriť.
Tatarka rozpráva o totalite, ale medzi riadkami cítime náš svet: tlak prispôsobiť sa, davové myslenie, hlasy, ktoré kričia nahlas a rozum, ktorý šepká. ...a ten šepot je presne to, čo chce autor zachrániť.
Rozbíja ilúzie, pýta sa:
„Kto si, keď sa všetci pozerajú?“
A ešte dôležitejšie:
„Kto si, keď sa nepozerá nikto?“
Je to krátka kniha, ale nie ľahká.
Je krásna, ale nie jemná.
Je dôležitá, pretože ukazuje, že mlčanie môže byť rovnako nebezpečné ako výkrik.
Pre mňa osobne to bola kniha, ktorá rezonovala dlho po dočítaní najmä pre ten nepríjemný pocit, ktorý vo vás zostane:
že démon súhlasu nie je len literárny motív… ale aj niečo, čo si všetci nosíme v sebe.
„Démon súhlasu je ako tieň, ktorý sa vynorí vždy, keď sa bojíme povedať nie.“
Tento výrok vystihuje celú Tatarkovu filozofiu že skutočné zlo nezačína veľkými činmi, ale malým, tichým prikývnutím.
Volajte ma Mandy som čítala pomaly. Nie preto, že by bola náročná ale preto, že je krásna.
Alena Sabuchová má vzácny dar: píše tak, že aj obyčajná veta sa stáva niečím, čo človeka na chvíľu zastaví. Jej jazyk je jemný, presný a plný drobných, nenápadných krás, ktoré vyvolávajú emócie ešte skôr, ako ich stihnete pomenovať.
Mandy je postava, ktorá je vám blízka, aj keď je úplne iná než vy. Jej ticho je povedomé. Jej pochybnosti sú povedomé. Jej túžba po láske, po pochopení, po malom kúsku priestoru, kde môže byť sama sebou to všetko je bolestne autentické.
Kniha vo mne zanechala pocit, ktorý sa dá opísať len ťažko: ako keď vám niekto položí ruku na rameno a vy zrazu pochopíte, že vo svojom tichu nie ste osamelí.
A to je presne to, čo od literatúry očakávam nie len zaujímavý príbeh, ale emocionálne prepojenie.
Volajte ma Mandy je krehká, citlivá a nečakane silná kniha.
Nie je to román, ktorý prečítate a odložíte.
Je to text, ktorý vo vás niečo otvorí, niečo pomenúva a niečo upokojí.
Ak hľadáte príbeh, ktorý vás zasiahne svojou jemnosťou, melanchóliou a úprimnosťou,
Mandy si vás nájde. A ostane.
Nie každé rázcestie vedie k vykúpeniu. Niektoré len ukážu, koľko krvi stojí jedna správna voľba.
Sapkowski sa v tejto časti série vracia k tomu, čo vie najlepšie k príbehu, kde fantasy nie je únikom z reality, ale jej krutým zrkadlom.
~
Geralt už nie je hrdina s mečom, ale unavený muž, ktorý si uvedomuje, že aj keď bojuje proti beštiám, tie najhoršie majú ľudskú tvár.
~
V Rázcestí krkavcov cítiť únavu, melanchóliu a ticho po búrke.
Nie je to príbeh o víťazstve dobra nad zlom je to balada o svetle, ktoré pomaly hasne, a o ľuďoch, ktorí sa v tme snažia zostať verní sebe.
~
Krkavce tu nelietajú len nad bojiskom, ale aj nad svedomím postáv.
Každé rozhodnutie má svoju cenu.
A neutralita? Tá sa už dávno stala luxusom, ktorý si nik nemôže dovoliť.
~
Sapkowski píše s brilantnou iróniou a filozofickou presnosťou.
Každá veta má váhu, každý dialóg skrýva otázku, ktorej nikto z nás nechce čeliť:
Kto z nás je ešte človekom a kto už len stvorením zvyknutým na zlo?
~
Rázcestie krkavcov ma nesklamalo.
Je to pomalé, temné, hlboké a presne také, aké má byť.
Nie o monštrách. Ale o nás.
Stephen King v knihe Holly opúšťa tieň klasického hororu a namiesto krvi ponúka niečo oveľa znepokojujúcejšie pohľad do ľudskej mysle, ktorá sa bojí sveta, no zároveň ho nedokáže prestať zachraňovať.
Holly Gibneyová, neurotická detektívka s dušou hypochondra, tu nie je len hrdinkou, ale zrkadlom doby. Jej úzkosť z baktérií, smrti a samoty znie až bolestne povedome ako ozvena našich vlastných pandemických obáv. King ju nevykresľuje s iróniou, ale s nečakanou nežnosťou.
Proti nej stojí pár starnúcich akademikov, ktorých inteligencia sa zmenila na laboratórium plné zla. A práve v tejto zrážke empatie a logiky King odhaľuje svoju hlavnú pointu: že zlo je často len chladná racionalita zbavená citu.
Holly nie je kniha, ktorá kričí. Skôr šepká a práve ten šepot zostane v hlave ešte dlho po otočení poslednej strany. Nie preto, že by nás strašil paranormálnom, ale preto, že nám pripomína, aká tenká je hranica medzi poriadkom a šialenstvom, medzi vedou a zvrátenosťou, medzi človekom a príšerou.
M. L. Wang, autorka The Sword of Kaigen, sa v Krv nad oázou svetla vzdala epických bitiek a namiesto nich ponúkla tichú, filozofickú katastrofu.
Nie je to fantasy o mágií, ale o morálke, moci a slepote tých, ktorí veria, že konajú dobro.
Je to kniha, ktorá sa dá čítať ako morálna alegória o kolapse civilizácie, ktorú ničí vlastná arogancia, alebo ako temná filozofická rozprava o moci, vede a kolonializme poznania.
Bright Haven je mesto svetla, poznania a pokroku. Ale čo ak celé to „svetlo“ žiari len preto, že pod ním tečie krv?
Hlavná postava Elara je vedkyňa, ktorá úprimne verí, že svojou prácou pomáha svetu. No postupne zisťuje, že všetko, čo považovala za morálne čisté, je postavené na utrpení iných.
Je to tragická, hlboko ľudská postava nie preto, že by bola krutá, ale preto, že si nechce priznať pravdu.
Wang píše nádherne, ostro, presne. Jej jazyk je ako skalpel odrezáva vrstvy klamu, až kým neostane len surové jadro: vina, pokrytectvo, a ticho, ktoré sprevádza poznanie.
Každá kapitola sa číta ako morálna esej ukrytá v príbehu, ktorý sa odmieta skončiť pohodlne.
Krv nad oázou svetla nie je kniha pre každého.
Je pomalá, ťaživá a donúti vás premýšľať no ak jej dáte čas, zanechá vo vás hlbokú stopu.
Jazvu, ktorá vás donúti premýšľať, koho krvou vlastne žiari náš svet.
Stephen King je pre mňa autor, ktorého knihy dokážu byť buď absolútnym majstrovstvom, alebo jemným sklamaním. Čím temnejšie, tým lepšie je niekde medzi. Je to zbierka poviedok, kde si každý príde na svoje. Ja nie som výnimkou - zopár poviedok si vo mne našlo pevné miesto.
King sa tu opäť pohráva s našou mysľou, smrteľnosťou a tým, čo znamená niesť si v sebe vlastný tieň. Hlavný román Čím temnejšie, tým lepšie ma zaujal myšlienkovo je to kniha o písaní, o snahe zachytiť posledný príbeh, ktorý človek stihne vyrozprávať.
Poviedky, ktoré zbierku dopĺňajú, ukázali Kingovo umenie písať v plnej sile:
Pátý krok krátke, úderné a kruto realistické; pripomína, že King vie udrieť priamo do žalúdka.
Noční můra Dannyho Coughlina hutná, temná a psychologicky výborne vystavaná.
Odpovídající ukážka Kingovej schopnosti vytvoriť príbeh, ktorý je rovnako o človeku ako o temnote v ňom.
Tieto texty mi pripomenuli, prečo mám Kinga tak rada jeho poviedky sú často oveľa silnejšie než dlhé romány, pretože sú vybrúsené, bez zbytočných odbočiek a plné existenciálnej hrozby, ktorá visí nad každým z nás.
Pre mňa osobne táto kniha určite stojí za prečítanie. Určite si tu každý nájde to svoje.
Just Like Home je temný psychologický horor, ktorý sa ponára hlboko do tém dedičstva, traumy a skreslených rodinných vzťahov. Sledujeme Veru Crowderovú, ktorá sa vracia do domu svojho detstva do nechválne známeho Crowderovho domu aby sa postarala o umierajúcu matku. Jej návrat do tohto priestoru, presiaknutého minulosťou jej otca sériového vraha otvára staré rany a odhaľuje tajomstvá ukryté doslova v stenách domu.
Román je atmosferický, s dusivou gotickou náladou a pomaly gradujúcim napätím. Gailey píše s dôrazom na psychológiu postáv, najmä Veru, ktorá je zložitá, uzavretá a stále zápasí so svojím pôvodom. Dom je viac než len kulisa stáva sa živým organizmom, ktorý reaguje, skrýva a hltá.
Gailey sa nebojí dotýkať ťažkých tém ako sú toxické rodinné väzby, telesnosť traumy či zneužitie spomienok inými. Napriek silnej koncepcii a výraznej atmosfére som však osobne mala problém sa do príbehu úplne ponoriť.
Príbeh mi prišiel miestami chaoticky podaný. Atmosféra je síce hustá a niektoré scény veľmi silné, ale ako celok na mňa kniha pôsobila nevyrovnane. Niekde v strede knihy som sa začala nudiť, no v závere dej začal opäť trochu viac gradovať.
Ak máte radi psychologický horor s gotickými prvkami a nebojíte sa temnoty rodinnej minulosti, Just Like Home môže byť pre vás. Mňa však príliš neoslovila.
