Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
bookstagram:
https://www.instagram.com/petrasbookalchemy?igsh=MWgyMWVtdTZtZ3d4bA%3D%3D&utm_source=qr
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Bezohlední lidé je presne ten typ knihy, ktorý človeku až tak veľa noviniek nepovie, len ho skôr utvrdí v tom, čo už tuší. Tým je skutočnosť, že spoločnosti Facebook (terajšia Meta) v skutočnosti nejde o ľudí, ale o ich dáta, pozornosť a o to, ako z toho celého čo najefektívnejšie vyžmýkať čo najviac peňazí . Pritom nás stále utvrdzuje o tom, ako mu záleží na našej bezpečnosti a súkromí. Opak je však pravdou, keďže súkromie je pre túto spoločnosť predstavuje skôr prekážku než skutočnú hodnotu.
Pre mňa je však silnou stránkou knihy práve samotná perspektíva insidera. Nie je to abstraktná kritika technologického giganta, ale každodenná realita zamestnanca. Táto kniha nám teda umožňuje nahliadnúť do zákulisia a vidieť, ako vznikajú jednotlivé rozhodnutia, teda k to ich vytvára a kto schvaľuje. Tiež nám ukazuje samotnú hierarchiu, pracovnú kultúru a umožňuje nám zložiť si ružové okuliare a uvedomiť si, že toto nie je až taký "dream job", ako sa môže niekomu na prvý pohľad zdať.
Zaujímavé je tiež sledovať kontrast medzi tým, ako sa Facebook navonok tvári ako firma, ktorá „spája ľudí“ a tým, čo sa v skutočnosti za tou fasádou skrýva. Jednoducho cítiš, že toto naozaj nie je o ľuďoch a pre ľudí, ale skôr o udržaní si moci a potrebe rásť za každú cenu, aj keď to má celospoločenské dôsledky.
Takže áno nie je to kniha, ktorá by šokovala úplne novými informáciami. Je to kniha, ktorá dá tým známym faktom ľudskú tvár. A práve v tom je jej hodnota.
Posledný diel série Before the Coffee Gets Cold vnímam ako veľmi dôstojné a citlivé zakončenie celej série. Je cítiť, že autor už ani nechce prekvapovať pravidlami kaviarne skôr sa sústreďuje na to podstatné: vzťahy, ľútosť, lásku a prijatie.
V tejto poslednej časti série na mňa najviac zapôsobil prvý príbeh o chlapcovi, ktorý netúži po zázraku pre seba, chce len vidieť svojich rodičov šťastných a zdieľať s nimi tento pocit, tento moment.
Na celej sérii mám rada to, že nehovorí „keby si sa mohol vrátiť, všetko by si napravil“. Skôr jemne naznačuje, že minulosť nás neučí meniť to, čo bolo, ale lepšie chápať to, čo je. Každá kniha pridáva inú perspektívu, inú bolesť, inú nádej a preto si v nich každý čitateľ nájde „ten svoj“ príbeh.
Kniha The Gentleman in Peru od André Acimana je tichým, pomalým príbehom, ktorý nestojí na deji, ale na pozorovaní a medziľudských stretnutiach.
Hlavná postava Gentlemana spočiatku pôsobí tajomne sedí bokom, mlčí a pozoruje svet okolo seba. Práve toto jeho konanie vzbudí zvedavosť mladých študentov, ktorí sa mu prihovoria. Postupne sa ukáže, že Gentleman vidí viac, než sa na prvý pohľad zdalo, a každému z nich „daruje“ niečo výnimočné pocit, že je naozaj videný a pochopený. Popritom sa nenápadne odhaľuje aj jeho vlastný, nie príliš veselý, životný príbeh.
Je to melancholická, krásne napísaná kniha o osamelosti, náhodných stretnutiach a stopách, ktoré v nás ľudia zanechajú, aj keď s nami strávia len krátky čas.
Kniha je vhodná pre čitateľov, ktorí majú radi tiché, pomalé príbehy, jemnú psychológiu postáv a čítanie medzi riadkami.
Naopak, ak hľadáš akciu, výrazný dej či rýchle tempo, táto kniha pre teba nemusí byť to pravé.
Kniha Before We Say Goodbye je ďalším jemným a hlbokým dielom 5 dielnej série, ktorá dokáže pohladiť po duši. Každý príbeh v sebe nesie niečo známe a ľudské, a práve preto si v nej nájde každý to svoje - každý z nás má svoje dôvody, svoje spomienky a otázky, ku ktorým sa v myšlienkach vracia.
Povedala by som, že táto kniha je najmä o výčitkách o slovách, ktoré sme nestihli vysloviť, o pocitoch, ktoré sme si nechali pre seba, a o ľuďoch, ktorým sme to povedať nestihli. Kniha pracuje s myšlienkou návratu do minulosti veľmi citlivo a realisticky, bez pátosu, no s hlbokým emocionálnym dosahom.
V konečnom dôsledku ide o tichý, dojímavý príbeh, ktorý neprináša jednoduché odpovede, ale ponúka pochopenie, prijatie a priestor na vlastné zamyslenie sa a precítenie všetkých emócií, ktoré k nám počas čítania prichádzajú.
Kniha Knihkupectví a kostní prach je láskavým návratom do sveta cozy fantasy, ktorý stavia na pokoji, vzťahoch a sile príbehov. Rovnako ako prvý diel ponúka príjemný oddych, tentoraz zasadený medzi police plné kníh a tiché rozhovory.
Veľmi ma bavilo prepojenie medzi Viv a Fernou. To, ako sa ich priateľstvo vyvíja úplne nenápadne: Viv, ktorá vďaka Ferne objavuje lásku k čítaniu a príbehom, a Ferna, ktorá si vďaka Viv dovolí uveriť, že jej knihkupectvo môže byť živým miestom, nie len tichým skladom kníh.
Príbeh dopĺňajú nečakané stretnutia a nové priateľstvá, ktoré sú opäť srdcom knihy. Okrem toho tu sledujeme aj jemnú dobrodružnú linku s nekromantkou a tajomnou knihou, ktorá je podľa mňa skvelá práve tým, že nie je dominantná. Dodáva príbehu tú správnu islru, a to všetko bez narušenia pokojnej atmosféry. Je skôr len jemným pripomenutím toho, že aj v cozy fantasy svete má minulosť svoje tiene a že sa s nimi dá vyrovnať bez veľkých epických bojov.
Pre mňa je to kniha o liečení cez príbehy. O tom, že knihy, rovnako ako ľudia, nás môžu zmeniť tým najnenápadnejším spôsobom. A ak niekto miluje knihy, je takmer nemožné, aby sa ho tento príbeh nedotkol.
Kniha Legendy a latté je krásnym príkladom cozy fantasy, ktorá nestavia na veľkých epických bitkách, ale na tichých rozhodnutiach. Ukazuje, že život sa môže zmeniť v tých najnenápadnejších momentoch nie veľkou epickou bitkou, ale rozhodnutím zastať, zostať a skúsiť niečo iné. A že tie najkrajšie priateľstvá často vznikajú práve vtedy, keď ich vôbec nehľadáme.
Tento príbeh mi dodával pocit domova - je vtipný, plný drobných radostí, vzájomnej podpory. Celkovo pôsobí ako miesto, kam sa chcete vrátiť, keď máte pocit, že potrebujete spomaliť a na chvíľu vypnúť.
Jednotlivé príbehy (vstupy / články) pôsobia ako tiché pozorovanie sveta okolo bez nutkania niečo riešiť, niečo meniť. Presne tento pocit som pri čítaní mala - akoby som sedela niekde v kaviarni pri okne a len tak pozorovala ľudí, mesto a plynutie času.
Kniha neponúka veľké dramatické zvraty, ale drobné momenty každodennosti, ktoré by sme inak ľahko prehliadli. V konečnom dôsledku je kniha akýmsi tichým pozvaním spomaliť.
Je to príjemná, nenáhlivá kniha, ktorá nechce ohurovať, ale upokojiť. Práve v tom spočíva jej sila. Ideálna pre chvíle, keď človek potrebuje stíšiť myseľ a nechať sa unášať atmosférou.
Na Graveyard Shift som sa úprimne tešila. M. L. Rio mám totiž neodmysliteľne spojenú s románom If We Were Villains, ktorý bol pre mňa temný, inteligentný skrátka výnimočný. O to viac som bola zvedavá, čo mi autorka prinesie vo svojej novej knihe.
Premisa bola naozaj lákavá. Pripadalo mi to ako ten typ príbehu, v ktorom by M. L. Rio mohla excelovať. No za seba však musím povedať, že v konečnom dôsledku bola táto kniha pre mňa sklamaním.
Kniha ma prekvapila už svojou dĺžkou 123 strán je naozaj málo, najmä pri príbehu, ktorý stojí takmer výlučne na atmosfére a psychologickom napätí. Namiesto hutného, koncentrovaného zážitku som mala pocit, že sa príbeh sotva stihol nadýchnuť a už bol koniec. Zápletka ma ako taká tiež príliš nevtiahla.
Za silné stránky príbehu považujem témy, s ktorými autorka pracuje - izolácia, insomnia, rozpad reality, hranica medzi skutočnosťou a halucináciou spôsobenou nedostatkom spánku. Páčila sa mi aj rovina morálnych dilem a otázok zodpovednosti: čo urobíme, keď si nie sme istí vlastnými zmyslami, ale aj tak musíme konať?
Hlavný problém vidím však v tom, že tieto témy ostali len načrtnuté. Akoby Graveyard Shift bol skôr konceptom či atmosférickým náčrtom než plnohodnotne rozvinutým príbehom. V porovnaní s If We Were Villains tu chýba emocionálna hĺbka, silné napätie aj pocit, že postavy a ich osudy majú skutočnú váhu.
Výsledok? Kniha ma sklamala nie preto, že by bola vyslovene zlá, ale preto, že jej potenciál bol oveľa väčší než to, čo nakoniec ponúkla. Graveyard Shift je temná, zaujímavo premyslená, no podľa mňa príliš krátka a povrchná na to, aby zanechala silnejší dojem.
Posledné pohladenia je kniha, ktorá svojou nenútenou múdrosťou osloví všetkých, ktorí majú radi pomalé, introspektívne príbehy zasadené do reality každodennosti. Je krásne napísaná, civilná a pritom nečakane dojímavá.
Anfinnsen skúma starobu nie ako koniec našej cesty, ale ako zvláštny druh začiatku: obdobie, keď si človek konečne môže dovoliť byť absolútne úprimný. Žiadne pretvárky, len surová podstata toho, čo zostáva. A to je niekedy to najodvážnejšie, čo môže literatúra ponúknuť.
Táto kniha je premyslená, precítená a najmä veľmi ľudská. Samotný text dýcha prekvapivým humorom, akousi sebareflexívnou iróniou. Kniha nie je o umieraní. Je o tom, čo človeka drží pri živote.
Gunnhild yehaug napísala knihu, ktorá je oslavou jazyka nie jazyka ako nástroja, ale jazyka ako priestoru, v ktorom existujeme. Cítim znamenám je ten typ literatúry, kde autorka vidí a skúma to, čo sa skrýva medzi riadkami, medzi tónmi hudby a pod vrstvami každodennosti čím sa vám dostáva pod kožu.
Jej štýl je nádherný: jemný, poetický, no ostrý v detailoch. Vzťahy a situácie, ktoré opisuje, sú autentické.
Je to kniha o ľuďoch, ktorí sa snažia navzájom sa pochopiť; o hudbe, ktorá dopĺňa to, čo jazyk nedokáže; o citových nuansách, ktoré sú často dôležitejšie než veľké gestá.
Najväčšie čaro knihy spočíva v tom, že čitateľ má neustále pocit, že sleduje reálne emócie, nie literárne konštrukcie. yehaug neromantizuje, nefiltruje len veľmi presne pozoruje a prepúšťa svet cez svoju výnimočnú citlivosť.
Cítim znamenám je literatúra, ktorú necítite len v hlave, ale aj v tele. Je to kniha, ktorá sa jemne dotýka duše a zanecháva v nej odtlačok.
Pre mňa bola táto kniha nádherným zážitkom. Nie ani tak pre svoj dej, ale pre svoju atmosféru, jazyk a tú zvláštnu pravdivosť, ktorá je čoraz vzácnejšia.
