Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Veľmi rád čítam, ale aj píšem a tvorím (pc grafika, maľby obrazov, kreslenie, modelovanie a podobne...). Knižnému blogu a recenziám (INSTAGRAM: peterpanik_reviews) sa venujem takmer dva roky, takže všetky moje recenzie, pocity a mnoho ďalšieho nájdete práve tam či tu, na Martinuse. :)
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Ako začať knižný rok 2026 lepšie, než Zaklínačom?!
Táto kniha ma veľmi potešila, pretože Zaklínača a jeho sveta u mňa nie je nikdy dosť! Od Puyssegura mám už trocha starší ‘Zaklínačov kódex’, takže som presne tušil, že aj toto bude vyzerať vizuálne nádherne. A vôbec som sa nemýlil.
Vo vnútri teda nájdeme nádherné ilustrácie, ktoré sprevádzajú samotný text. A ako už napovedá názov, autor sa tentokrát venuje kontinentom a miestam, ktoré sa objavujú v celej ságe od Andrzeja Sapkowského. V podstate si tak postupne prejdeme každú časť tohto fantasy sveta. Každá half a časť, čiže konkrétne miesto, začína najskôr úryvkom z jednotlivých kníh, aby ho potom doplnil istý encyklopedický popis či súhrn.
Myslím, že toto vie potešiť každého fanúšika, ale aj nováčikov, ktorí sa k tejto knižnej sérií dostali ešte len teraz. Pokiaľ totiž niečo zabudnete, alebo vám v knihách niečo nedáva pri čítaní zmysel, stačí sa obrátiť na ‘Kódex’ a ‘Kontinenty’. Práve tam nájdete skutočne pekne a kvalitne spracovaný prehľad a popis postáv, ale aj miest.
Neviem či je v tomto smere ešte čo skúmať, ale ak by Alain náhodou predsa len mal nejaké ďalšie nápady a prišiel by aj s treťou verziou knižky... Tak v mojej knižnici veľmi pravdepodobne chýbať nebude.
Toto nie je typ knihy, ktorú čítam bežne. Vlastne, myslím, že som niečo takéto čítal vôbec prvýkrát. Musím teda konštatovať, že to nebolo vôbec zlé, pretože autor evidentne vie o čom píše. Má tu dokonca hneď niekoľko zaujímavých životných príbehov, ktoré pekne dopĺňajú určité posolstvo v jednotlivých bodoch knihy. Zároveň na konci každej kapitoly dostaneme istý súhrn aj s QR kódom na web, kde môže človek toho nájsť ešte o niečo viac.
Z pohľadu obsahu teda pomerne fajn, pretože sú tu rôzne zaujímavé a obohacujúce myšlienky. Rovnako dizajn knihy je milý a pevná väzba znamená veľké plus. No rozmýšľam, že to dobré som už práve asi spomenul všetko.
Poďme teda k tomu, čo sa mi nepáčilo a čo mi vyslovene vadilo.
Dovolím si tvrdiť, že každý autor má svoj jazyk a štýl vyjadrovania. Problém je, že isté myšlienky tu boli vyjadrené v dvoch či troch vetách, no autor v nich pokračuje často ďalej. Doslova ich rozťahuje minimálne o ďalšiu pól stranu až stranu. Ibaže nie o hodnotný obsah slov a myšlienok, ale napríklad len o porovnania a rôzne príklady a protiklady. Myslím, že človek to pochopí ľahko aj na prvú šupu a kniha tak mohla mať pokojne o 70-80 strán menej. Priznám sa, že takéto pasáže som doslova preskakoval a keď som ich len námatkovo prechádzal očami, stále sa tam písalo v kontexte o tom istom. Pre mňa to bola teda takzvaná vata, ktorá knihe skôr škodí.
Vadili mi tiež dokola sa opakujúce výrazy “Vieš” a “Ba čo viac”, ale aj nie úplne slušné výrazy. Možno to pôsobilo takto viac autenticky, ako by sa s nami autor doslova rozprával, ale mne to až tak nesadlo. Jedna vec je, keď niekto napíše knihu, druhá zase, keď to vezme do rúk korektor. Sorry, ale toto sa pri korekcii dalo upraviť podstatne lepšie.
Myšlienka knihy a jej zámer je však super. Čovek sa skutočne prinúti zamyslieť nad svojimi postojmi v živote, správaním, možno chybami, ale aj inými vecami.
Frankenstein je pre mňa prav-de-po-dob-ne poslednou prečítanou knihou tohto roka. A popravde, myslím, že som si nemohol vybrať lepšie! Táto literárna klasika od Mary W. Shelley je totižto napísaná priam dokonale!
Je to pomerne ľahké čítanie, keďže píše veľmi odľahčene a zároveň má fajn atmosféru i spôsob vyjadrovania, ktorým sa prezentujú postavy. Okrem toho, veľmi mi sadol aj spôsob, ktorým autorka dielo vystavala. Celý dej sa totiž rozpráva z pohľadu troch postáv - Bádateľa Waltona, Viktora Frankensteina a jeho monštra.
Príbeh je to však výrazne dramatický, tragický a s istými prvkami surealizmu či možno až sci-fi. Kniha priamo i nepriamo rozoberá rôzne morálne otázky a tak nejak sa pohráva s obrazom sveta, ktorý nie je len čierny, alebo biely. Na jednej strane zanietený doktor či vedec, ktorý sa nadchne pre matematiku, biológiu i chémiu. Nadchne sa pre ľudské telo a život i smrť samotnú. Poháňaný svojou vášňou a zvedavosťou napokon stvorí niečo nemysliteľné, celkom nový život, novú bytosť - Netvora.
Nuž, a na druhej strane mince máme práve novozrodenú bytosť, ktorej ozrutný vzhľad neunikne žiadnemu ľudskému oku. Bytosť, ktorá prišla na svet s rovnako nevinnou dušou a chápaním sveta a všetkého v ňom, ako je to aj u bábätiek. Žiaľ, odvrhnutie a odpor ostatných, násilné činy či fakt, že sa musí spoľahnúť iba na seba, jeho chápanie a presvedčenie celkom mení. Osamelosť, smútok, hnev, zúfalosť a mnohé iné, sú hlavnými prvkami, ktoré Netvora formujú. No ani on sa nevyhne ohavným činom, ktoré ho poznačia a navždy poškvrnia jeho dušu - ak nejakú má.
Autorka teda balancuje na hranici chápania i odsudzovania oboch postáv veľmi dokonale. Vidíte, opäť tá paralela s čiernou a bielou. Kniha je teda perfektná a rozhodne by si ju mal prečítať každý.
Jediné a zároveň obrovské mínus je tu pre mňa neuveriteľné množstvo gramatických chýb a preklepov! To síce nie je chyba knihy samotnej, ale @lindeni.sk a @albatrosmedia.sk. Ktokoľvek konkrétny za toto môže, je to veľká hanba a veľká škoda. Takéto dielo by si v tomto smere zaslúžilo oveľa precíznejší prístup.
[INSTAGRAM: peterpanik_reviews]
Neviem, čo presne som od tejto knihy očakával, ale myslím, že som akosi dostal všetko a ešte oveľa viac, než som sprvu čakal.
Matthew McConaughey je evidentne typ človeka, ktorý je nielen fakt skvelý v tom čo robí, teda v herectve, ale okrem akejsi prirodzenej charizmy má aj čo-to v hlave. Pokiaľ ste s ním teda niekedy videli rôzne rozhovory, alebo jeho motivačné príhovory, viete na čo narážam. O to prekvapenejší som bol, keď som pri čítaní zistil, že napriek všetkému, ani on nie je úplne "dokonalý". Že nemal až tak rozprávkové detstvo, aj keď on sám to chápe trocha inak. Alebo, že aj on urobil mnoho chýb či rôznych prešlapov, no napriek tomu, nech už sa stalo čokoľvek, vždy vedel čo chce. Zostavil si svoj vlastný "wish/to do list", ku ktorému rokmi postupne a prirodzene napredoval. Priamo či cez rôzne križovatky, na tom nezáleží! A presne toto je vec, ktorú obdivujem: Keď človek vie čo chce a ide si za tým aj keby neviem čo bolo.
Musím však priznať, že jeho príbeh je poriadne divoký a občas som mal pocit, že to všetko jednoducho nemôže byť pravda. Je šialené, aké veci v živote tento človek zažil. Jeho rozprávanie je veľmi pútavé a plné vtipných i dojímavých príhod, ale tiež aj scén zo života, ktoré boli pomerne napínavé. Okrem toho všetkého sa vám však Matthew snaží odhaliť aj svoje tajomstvá a zároveň sa zamerať na rôzne veci, ktoré môžu a aj slúžia, ako taká dokonalá motivácia.
Táto kniha asi nie je úplne tým, čo od nej pri pohľade na jej obálku a anotáciu čakáte. Ale taký nie je ani život. Veď napokon: Človek mieni, život mení. Nuž, ale asi ide aj o to, ako sa s tým každý z nás dokáže popasovať a ako naloží s kartami, ktoré nám boli rozdané.
Matthew môže pôsobiť aj ako niekto, komu pri dospievaní padali pečené holuby priamo do huby, ale keď sa nad tým zamyslíte, opäť je len vidieť, že vedel čo chce a preto šiel šťastiu naproti. Toto celé však nie je návod na život, je to skôr spoveď osoby, ktorá toho zažila mnoho a rozhodla sa odovzdať niektoré svoje skúsenosti ďalej.
Okrem toho, áno, sú tu aj rôzne zaujímavosti z jeho hereckého života, takže nahliadnuť takto do zákulisia Hollywoodu tiež nebolo na zahodenie.
Knihu určite odporúčam!
Do tejto knihy som šiel kvôli jej námetu. Obsah síce znel ako také dnešné a “typické” Young Adult fantasy, no zároveň pôsobil svojsky a originálne.
Holly Black má však celkom fajn štýl písania, takže moju pozornosť si získala v podstate už od prvých riadkov. Problém je, že hoci píše dobre, miestami ozaj pútavo, tak v istých pasážach predsa len stráca dych. To však nie je taký problém. Dokonca nemám ani problém prižmúriť oči a nevenovať pozornosť tomu, ako zvláštne sa občas niektoré postavy zachovajú. Hlavne teda rodičia súrodencov Hazel a Bena sú pre mňa veľkou záhadou. Vlastne, dosť neakceptovateľnou! Nie, že by dostali enormné množstvo priestoru, ale keď už, zväčša vo mne budili silný pocit veľkého: “What the f*ck!?” Nehovoriac o tom, že autorka tieto veci vôbec nevysvetlila.
Odhliadnuc od toho, pri čítaní som si často hovoril, že je to celé akosi príliš melancholické a pochmúrne. Na jednej strane je to fajn vybudované a nepotrebujeme k tomu nejaký extrémny background a zložitý lore. Tie potrebné základy pre príbeh tam sú a vieme sa o ne ako tak oprieť. Samozrejme, čím viac by som premýšľal, tým viac otázok by som mal. Ale to robiť radšej nebudem. Pointa je, že aj keď tento rozprávkový príbeh na mňa v istom zmysle pôsobil magneticky, tak na druhej strane som mal pri ňom často aj... Hm... Nepríjemné pocity? Ťažko to vysvetliť.
Fairfold je pre mňa teda prazvláštne miesto, ktoré vzbudzuje zvedavosť i odpor zároveň. Kniha ako taká však vyslovene neurazila, no ani výrazne nenadchla. A hoci sú tu výrazné lgbt prvky, na ktorých autorka stavala, kniha bola vlastne ako výsledný produkt celkom slušná. Na lgbt upozorňujem hlavne preto, že nie každému sa to páči. Najmä v dnešnej dobe, kedy sa to vyslovene nasilu pchá už všade. Dokonca ani v tomto prípade som nemal pocit, že by dodávalo príbehu nejakú relevantnú hodnotu. Skôr mi to príde tak, že to tu bolo zase len preto, aby autorka zaujala a oslovila širšie publikum. Nič iné. Čiže z môjho pohľadu úplne zbytočné.
Vo výsledku teda fajn jednohubka, ktorá však mohla byť omnoho lepšia. Záver knihy je totiž trocha uponáhľaný a celá zápletka s princom v rakve podľa mňa mala nepochybne väčší potenciál.
INSTAGRAM: peterpanik_reviews
Tak na toto som sa nesmierne tešil už od momentu, kedy som zbadal u Crew dátum vydania!
‘Hrůzopark’ je podla mňa totižto absolútne perfektné a ukážkové spojenie klasických Disneyho postáv a moderného výtvarného štýlu! Navyše, tentokrát vo forme môjho obľúbeného komiksu a ešte aj rovno v pevnej väzbe!
Nielen, že som si teda zaspomínal na detstvo, ale zároveň to bol pre mňa fakt zážitok. Možno síce nie úplne z pohľadu príbehu, ktorý bol v tejto forme v určitom zmysle trocha priamočiary. Avšak, Lewis Trondheim si dal záležať, aby nebol zase nejako prehnane “jednoduchý” a hlavne, aby nikoho nenudil. A verte mi, nudiť vás jednoznačne nebude. Naopak! Dej bol stále decentný, dokonca s malými prekvapeniami, a miestami aj skutočne vtipný. Nuž, a popri tom všetkom si svedomito udržiaval skvelú - vyplývajúcu už z názvu komiksu - strašidelnú atmosféru. Mimochodom, a toto oceňujem, občas tu cítiť aj akýsi detektívny vibe ďalšej obľúbenej klasiky - Scooby-Dooa.
Hlavným ťahúňom je tu však podľa mňa vizuál (čo je pri komikse logické ). Ten je doslova a do písmena dokonalý a nádherný! Nie, že by som nedokázal oceniť tie klasické ilustrácie ešte z úplných začiatkov, ale doba sa odvtedy posunula ďalej a v tomto prípade je to len a len dobre. Staré a známe postavičky tak dostáva na starosť moderný francúzsky umelec Alexis Nesme, ktorý im akoby razom vdýchol nový život!
Detektívna trojica pozostávajúca z Mickeyho, Donalda a Goofyho preto nepochybne zaujme nielen menšie deti, ale zaiste nesklame ani dospelých. Každý čitateľ si z toho vzhľadom na daný vek vezme to svoje. A veru, neverím, že sa nájde niekto, kto nebude spokojný.
Toto je vážne TOPka!
[INSTAGRAM: peterpanik_reviews]
Nuž, trvalo mi to dlho, ale predsa! Konečne som sa dopracoval aj k poslednej časti Iron Mana. A teda, bola to fakt zaujímavá jazda plná prekvapení. A tým nemyslím len posledný diel, ale celú sériu!
V prvom rade chcem však vyzdvihnúť vizuál, ktorý sa mi naozaj páčil. Nebudem tvrdiť, že nič lepšie a krajšie som v komiksoch nevidel, ale toto bolo také fajn decentné. Ďalši bod, na ktorý sa vždy zameriavam je prehľadnosť scén a v tomto prípade to bolo opäť spracované na jednotku. No najviac pozornosti chcem uprieť na scenár.
Dan Slott a jeho kolegovia sa tu podľa mňa celkom blysli, pretože vo finále sa tu toho obsahovo zmestilo fakt dosť! Ba čo viac, niekoľkokrát mi až skoro padla sánka. Nielen, že sa tu riešili incidenty z minulých častí, ale zároveň sa dej zaoberal pôvodom a aktuálnou podobou Tonyho Starka. Je ešte stále človek? Alebo nejaký android či umelá inteligencia? Čím viac strán postupne otáčate, tým viac zisťujete, že Tony je skutočne... iný. Žiaľ, mnohé súvislosti a odkazy na predchádzajúce udalosti absentujú. Až v závere sa dozvedáme, že súčasná podoba Tonyho je vlastne dôsledkom Civil War II, v ktorej bojoval predovšetkým proti Captain Marvel.
No ak nemáte načítané aj iné série mimo Iron Mana, zorientovať sa v tom všetkom je niekedy ozaj ťažké. Napríklad, nebyť série Steve Rogers a následne Tajného impéria (ešte ma čaká druhý diel), taký Ultron Pym by ma totálne odrovnal.
No to nie je všetko. Na scéne je totižto aj Arno Stark, Tonyho... no, povedzme, že brat. Vieme totiž, že Tony bol v skutočnosti adoptovaný. Mimochodom, podobnú zápletku očakávam aj v Avengers: Doomsday. Tonyho adopcia bola totiž nepriamo naznačená už v jednej scéne v Endgame. Ale späť ku komiksu. Arno nie je len taká kadejaká vedľajšia postava. V skutočnosti sa snaží prebojovať do pozície lídra, čo sa mu na konci v podstate aj darí. Rozhodne tu zamiešal kartami až až, a hoci som pôvodne nemal v pláne ísť aj do komiksu 'Iron Man 2020', asi som práve zmenil názor.
Tony Stark je v zásade slušná štvordielna séria, ktorá mala síce zopár zbytočných odbočiek a drobných vát, ale inak ma vždy skvele zabavila. A to akciou, humorom, ale i rôznymi mega zvratmi!
INSTAGRAM: peterpanik_reviews
Áno. Toto je opäť TÁ z kníh, ktoré u mňa patria na akýsi špeciálny zoznam. V živote totiž občas narazím na knižku, a teraz je jedno či v kníhkupectve, alebo na internete, ktorá ma okamžite zaujme. Takým zvláštnym nutkavým spôsobom, no predsa. A keď sa tak stane, vtedy ihneď viem, že ju musím mať! Či je to len náhoda, alebo "osud", to fakt neviem. Stavím sa však, že viete o čom píšem. Z nejakého dôvodu, ktorý nedokážete vysvetliť, viete, že musí ísť s vami. Ba čo viac, po dočítaní si väčšinou aj pomyslíte: ,,Táto bola napísaná pre mňa."
Vyjadrím to teda jasne. Nebudem sa teraz tváriť, že 'Kaviareň pri mesačnom svite' je nejaký absolútny masterpiece, ktorý tu ešte nikdy nebol. Alebo, že je to neuveriteľná literárna bomba, ktorá niekomu odpáli dekel. Rozhodne však musím prehlásiť, že je to predsa len originálne dielo a nič podobné som dosiaľ nečítal. Navyše, je to veľmi milý príbeh, ktorý sa číta strašne rýchlo a ľahko. Vyjadrovanie autorky je príjemné a jej celkový obraz reálneho sveta nijako nenarúšajú ani nezvyčajné mačacie postavy obsluhujúce kaviareň, ale ani astrológia. A tá je vážne veľkou súčasťou, ba dokonca kostrou, celej tejto knihy.
Postavy sú sympatické, hoci každá z nich sa nachádza vo fáze života, kedy sa jej v niečom nedarí. Či už je to Mizuki, Akari, Sacuki, Takaši, alebo Megumi. Čiže scenáristka, riaditeľka TV produkčnej spoločnosti, herečka, herný vývojár a kaderníčka. Všetci majú niečo spoločné - všetci si prechádzajú ťažkým životným obdobím. Ale čo je najzaujímavejšie, toto prepojenie siaha ešte ďalej a hlbšie, než by ste sprvu čakali! A teda, to rozuzlenie a vôbec celá tá konektivita je napokon veľmi pekná a milá. Rovnako, ako skryté pointy príbehu, ktoré sa nám tu postupne predstavujú.
Kým sa však dostanete nakoniec, autorka Mau Močizuki vás stihne previesť aj istou astrologickou cestou poznania, ktorú však nevnímam inak, než obohacujúco. Aspoň v istom zmysle.
Niektoré knihy nemusia byť náročné na čítanie a nepotrebujú dokonale premyslené zápletky a ktovie čo ešte ďalšie. Postačia aj drobnosti, ktoré vás prirodzene dovedú k myšlienke, že toto bolo vážne fajn.
PS: Ku čítaniu odporúčam pre lepší zážitok aj kávu či nejaký ten zákusok.
Dve veže sú pre mňa absolútne dokonale napísanou knihou, ktorá má po vzore jednotky autorov vynikajúci štýl. Tolkien jednoducho písal spôsobom, ktorý sa už, žiaľ, nenosí. No so slovami, dialógmi, postavami, ale aj rovnováhou akcie, humoru či veľkého dobdordužstva všeobecne, pracuje priam ukážkovo! Postavy sú vykreslené perfektne a ich charakter si nemôžete nezamilovať. Druhý diel navyše začína “zhurta”. Alebo inak povedané, priamo nadväzuje na koniec Spoločenstva prsteňa a teda tu nemáme žiadne vaty. Proste sa ide poctivo ďalej! A čo je najviac podstatné? Keďže je dej už rozbehnutý, sme prakticky doslova v jeho srdci, v jeho zlatom strede. A teda niet priestoru na strácanie času. Každá scéna, každá postava... Všetko je dôležité.
Priznám sa, že prvá polovica ma bavila viac, pretože v nej bolo mnoho starých, ale aj nových postáv. Cez kráľa Théodena, jeho verných, entov, nazglov, Galadriel, elfov, až po návrat Gandalfa a mnohých ďalších. Aragorn a spol dostali tiež viac priestoru a veru, veľmi ma bavila aj záchrana Chica a Pipina. O to vtipnejšie bolo ich opätovné zvítanie so zvyškom výpravy.
Druhá časť už bola venovaná Frodovi a Samovi, ku ktorým sa napokon pridal aj Sméagol. Úprimne, úvod tejto časti príbehu trocha zaostával oproti predchádzajúcim udalostiam, ktorých bolo fakt veľa a boli dosť zásadné. Avšak, ako náhle sa dostal na scénu Faramir, môj záujem, ba aj kvalita samotnej knihy opäť vystrelili do nebeských výšin! Skvele, skvele napísané! Čím bližšie mal potom príbeh ku koncu, tým väčšie napätie vo mne vzrastalo. A hej, to píšem ako niekto, kto síce číta trilógiu prvýkrát, no filmy som videl za tie roky X ráz.
Vo výsledku ide o literárnu povinnosť pre všetkých fantasy milovníkov. Popravde, asi by to bol priam hriech, ak by si to nikdy neprečítali. No a pre tých ostatných? Jedno z tých diel, ktoré by mal prečítať každý bez ohľadu na svoj knižný vkus.
DO-KO-NA-LOSŤ!!!
[INSTAGRAM: peterpanik_reviews]
Viete čo? Zistil som, že s odstupom mnohých rokov vnímam túto ne/podarenú rodinku Miazgovcov fakt celkom inak. Asi aj preto to teraz radšej vezmem tak trocha od konca. V závere knižky na nás totiž čaká dohovor od Aladára, ktorý vysvetľuje, že všetky príbehy v knihe sú v podstate odrazom vtedajšej doby. Konkrétnejšie, politickej situácie. Nuž, to veľa vysvetľuje, pretože drvivá časť komunikácie, reakcií, ale aj správania postáv, mi absolútne, ale absolútne nevyhovovala. Som rád, že spoločnosť je v istých smeroch v dnešnej dobe už popredu.
Odhliadnuc od týchto nezdravých rodinných vzťahov však treba vyzdvihnúť knižné spracovanie. Opäť super materiál, ale aj fajn rozmer, čo znamená ľahké prenášanie. Obsahovo je to dokonca tiež veľmi veľmi uspokojivé, keďže tu nájdeme až 128 strán. Vzhľadom na vyššie spomenuté je asi jasné, že sa tu budeme zameriavať skôr na staršie deti, ktoré už chápu nejaké súvislosti trocha lepšie. Ale možno to môže poslúžiť aj ako taká nostalgia pre ešte starších pamätníkov.
Čo sa týka samotných príbehov, tak mňa najviac pobavili posledné dva. Hlavne ten s malým výletom do stredoveku. No aj tie ostatné majú svoje prednosti. Miazgovci sú jednoducho svojskí a sú originálni. Pracujú s humorom, ale aj veľkou dávkou irónie. A hoci samostatná knižná časť venovaná Aladárovi sa mi úprimne páčila viac, aj táto stojí za prečítanie.
