Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
prial by som si viac paperbackov od slovenských vydavateľstiev :)
Oblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje aktivity
Rozhovory s Tomášom Hučkom, do ktorých som sa v posledných dňoch začítal, boli také prirodzené, akoby som sa v domácej knižnici či obývačke pána Gindla ocital spolu s nimi. Neskutočne dobre sa mi to čítalo a som veľmi rád, že som sa takto cez Tomáša, mohol lepšie zoznámiť s týmto výnimočným človekom. Jeho širokospektrálna reportérska a scenáristická práca, aktivizmus, myšlienky a videnie sveta môžu byť veľkou motiváciou a kompasom pre súčasnosť. Veľká škoda, že sa na jej morálnom, spoločenskom aj politickom formovaní môže podieľať už "len" cez svoj odkaz . V marci tohto roku mu bola udelená Štátna cena Alexandra Dubčeka in memoriam.
Pre mňa osobne je Eugen Gindl náš "prekliaty reportér", ktorého hlas by nemal utíchnuť ani po smrti.
.
.
Kniha je urobená veľmi pekne. Rozhovory sú doplnené množštvom fotografií a rôznymi vsuvkami kolegov, kamarátov a rodiny.
Dočítal som a hovorím si, akože čože?
Ak sa dá, povedzme, bežnejší námet knihy, napríklad vzťah otec/syn, autobiografické roviny či selfhistory tvorby, nejak ozvláštniť, tak táto kniha je toho dôkazom.
Ocitol som sa s ňou v bezhraničnom bezpravidlovom sne, ktorému Neil Gaiman a Douglas Adams napísali scenár a David Linch robil réžiu. Aj keď som si pár krát vravel, že menej je niekedy viac, napokon som sa utvrdil v tom, že prečo nie, prečo sa nepohrať so žánrami a nevyskočiť z rôznych škatuliek. Čítal som horúčkovito, že s čím autor ešte príde.
Bola to slušná jazda (alebo lepšie povedané trip) a myslím, že táto kniha nie je pre každého. Príbeh ma síce neodpálil na mesiac (aj keď bol celkom dobrý a originálny, ak si odmyslím všetok ten magický prášok dookola), ale veľmi ma bavila pestrá slovná zásoba, briskne vyukladaný dej a najmä nevyspytateľná forma. Akoby Balko touto (ne)riadenou strelou vyskočil z nejakej komfortnej zóny, alebo si naopak, možno komfortne, vyhovel v sladkej (no nie ľahšej) nekonformnosti.
.
“No, je to mysteriózna próza, v ktorej je emócia dôležitejšia než logika.”
Taký excentrický nadrealizmus v kombinácii freaky neofantasy s vuau prvkami a vtipom.
Balko je veru poriadny výmyselník. Baví ma!
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Poézia ohybná, mäkká, bunečná, intímna a pulzujúca, ako len telesnosť vie byť.
.
Po kúskoch dávkovaná s opätovnými návratmi. Veľmi sa mi páčila..
Do tejto poviedkovej knihy som sa zahľadel hneď pri jej uvádzaní počas Bagalovho literárneho cirkusu na tohtoročnej Pohode. Po prečítaní úryvku a Dominikiných slovách počas diskusie, mi bolo jasné, že Dom pre jeleňa patrí aj do nášho domu, do našej knižnice.
.
Naturálna estetika mi imponuje a v spojení s človečou pohanskou abstrakciou je to pre mňa veľmi podmanivá kombinácia. Pri čítaní sa mi vynáral silný pocit pravosti, akoby som šiel po stopách niečoho pôvodného a do špiku kostí ľudského. Tvárnosť príbehov mestsko-dedinského človeka so šmrncom magického realizmus mi náramne posúvala predstavivosť, ako pri Jakubiskových filmoch, kde sa vedia obrazy, chute a vône pekne zahmíriť.
.
Pri čítaní som si prial, aby kniha mala aspoň raz toľko strán a pevne dúfam v skorý zrod nejakej ďalšej, nech môžem opäť uviaznuť v tvorivých myšlienkach a štruktúrach autorkiných viet. Či už tak odhaliť ďalšie človečie vrstvy, napríklad za popraskanými omietkami na sídlisku alebo zahliadnuť nejaké ďalšie tajomstvá spoza stodoly dedinskej chalupy kdesi v lese, alebo sa jej očami len tak zapozerať pod nadvihnuté hnijúce drevo, kde sa ukrýva iné tajomstvo života, kým všetky poletujúce pavučiny babieho leta nájdu svoje miesto a zahoja sa ranky na rukách od šípových tŕňov.
.
.
Výborné čítanie, a ak bude treba, dvere domu pre jeleňa otvorím znova.
.
Ufo nad Bratislavou je ako metafora čo evokuje akýsi čudný prízrak či chmáru vznášajúcu sa nad Slovenskom.
Táto reportážna kniha nie je o Bratislave, ale o Slovensku, o nás Slovákoch a o slovenských reáliách.
Gogola zhŕňa osudové momenty nášho národa počas posledných 3-4 dekád a v odbočkách zachádza ešte ďalej do minulosti. Je to ako historicko-politicko-spoločenská retrospektíva formovania Slovenska. Od zlomu nežnou revolúciou a zrodu temného mečiarizmu (skvelý začiatok knihy), cez krízu identity Slovákov (rôzne traumy či národnostné komplexy), až po čudný sklon Slovákov k sebaubližovaniu ficobrutalizmom, extrémizmom a experimentom aláMatovič. Asurdnejšia je snáď už len posledná kapitolka o majstrovstvách V4rky v kopaní hrobov.(realy)
.
Nadhľad a odstup poľskej autorky, ktorá na Slovensku našla nový/druhý domov, je ako pozrieť sa na slovenskosť odosobnene, ako "cudzími" očami. Skutočnosti sa tak možno až banálne jasne. Gogola s trpkou iróniou (dá sa povedať už našinca) nastavuje zrkadlo pre občiansku sebareflexiu a na mňa to zafungovalo stopercentne.
Blízkosť autorkiných slov cítim aj skrz jej osobný príbeh spoznávania Slovenska, ktorý plynie spolu s jej pozorovaním. Pochádzam z pohraničného okresu Stará Ľubovňa, susediacim s poľským vojvodstvom Nowy Sacz, z ktorého autorka čiastočne pochádza. Podobne ako ona som v tom ako dieťa cítil čosi exotické. Taktiež si pamätám ako sme cez anténu chytali poľskú televíziu s nezameniteľným unidabingom, alebo na rodinné výlety na trhy do Targu či Sonča a ešte stále, keď idem k rodičom, si nechám zabaliť krowki.
.
Hlavným podnetom pre napísanie tejto knihy, ako Gogola píše v úvode, bolo priblížiť nás poľským čitateľom. Podľa mňa je táto výborne vystavaná a trefná absyntovka vhodná najmä pre Slovákov, ako zrozumiteľná príručka pre mladšie generácie, ktoré si napríklad tie posledné fatálne desaťročia nemôžu pamätať, ale aj pre tie generácie, ktoré si to pamätať nechcú.
Nenechajte si preto túto super čitateľnú absyntovku újsť. Ufo nad Bratislavou tak v očiach nás všetkých bude omnoho viac identifikovateľnejšie.
Psychologický triler, napísaný v roku 1963, by hravo strčil do vrecka mnohé súčasné knihy podobného žánru. Som veľmi rád, že som sa s Fowlesom zoznámil práve týmto jeho debutom.
Zberateľ (námetovo inšpirovaný skutočným prípadom) nesie sugestívne profilovanie dvojice postáv cez vyrozprávaný dej z oboch pohľadov.
.
Na svetlo sveta sa prediera zvrátená obsesia postavy F., z ktorej sa skoro až neviniatkovsky sympatickým spôsobom a kľudom Angličana vyextrahuje mrazivá chladnokrvnosť. (Záver je ozaj brrr…)
Na opačnej strane vidieť ako sa vytráca svetlo postavy M. v podzemnej tme. Rozliehajúca zúfalosť sa neustále prehlbuje do nevyspytateľných nálad. Tie schizofrenicky balansujú medzi pudom sebazáchovy a rezignáciou. Ohýbanie osobnosti na všetky možné strany je nepríjemné ako škrípanie zubami.
.
.
.
Knihu som zhltol za pár dní, nedala sa mi pustiť z ruky. Toto old school psycho môže pôsobiť nepríjemne paralyzujúco, ale je písané tak dobre, že sa mi čítalo veľmi ľahko a rýchlo.
Rozhodne si od tohto pána ešte niečo prečítam.
Muž bez mena, bez pamäti, bez ducha minulosti a budúcnosti, hľadá svoj zabudnutý život.
Kto je? Kým bol?
Jeho identita je nejasná, akoby roztrúsená v životoch a spomienkach ľudí, ktorí sú rokmi rovnako roztrúsení po islandskom fjorde a po svete.
Muž existuje iba keď píše. Preto píše, rozpamätáva sa, aby s príbehmi opäť mohol vzniknúť.
Muž, v úlohe rozprávača, drží všetky tromfy v rukách a je len na ňom, ktoré z nich budú odhalené.
.
Rozsiahlosť viac generačných príbehov a početnosť postáv a vrstiev, mi poriadne zatočili hlavu a potrápili moju pozornosť.
Premiešavaním tejto šialenej príbehovej mozaiky, ktorej dieliky vytvárajú nejeden alebo žiaden obraz, Stefánsson predvádza premyslenú sieť, do ktorej ma chytil hneď od začiatku.
.
Príbehy sú plné pudového života, zložitej lásky, nepodmienenej smrti, útekov minulosti, pochabej prítomnosti a vnútorného svetla aj temnoty. Strany knihy sú nasiaknuté človečou prirodzenosťou, melanchóliou, ale aj čerňou smútku, bez ktorého by nemohla byť ani radosť.
.
Pôsobivé myšlienky a vnemy sú umocnené skrz otvorené a inteligentné postavy. Empaticky aj sebareflexne v priebehu dialógov nazerajú na konanie a dianie z viacerých strán, čo pridáva jednoduchým slovám silu a emóciu. Často sklznú do samostatnosti, akoby sa rozprávali sami so sebou. Ako keď sa rozhovor s mlčanlivým človekom stáva monológom, pri ktorom je ťažké prestať rozprávať pre potrebu vyplniť ticho.
Alebo potrebu vyplniť prázdno v spomienkach?
.
.
Skúste sa do Stefánssonovej alegórie ponoriť aj vy, možno tak každým ďalším sprítomnením jej svetlo narastie.
Roviny času
Roviny priestoru
Roviny prepájania
Roviny premeny
Roviny citu
Roviny bolesti
Roviny smútku
Roviny metafory
Roviny poznania
~
Roviny života
.
krásna knižôčka
Podobne ako kniha Walden od H.D.Thoreaua, aj Leopoldov Almanach je ako óda prírode s nadčasovým posolstvom pre dnešok.
Ich charakter je však rozdielny. Kým Walden (1854) je rozjímavejší až meditatívny, Almanach (napísaný v 1949), zachádzajúc do filozofických úvah, je skôr prírodovednejší, s pestrými opismi a encyklopedickými črtami.
.
Eseje o ochrane prírody sú veľmi pekné a poučné. Vypovedajú o súvislostiach v prírode a o ekológii ako takej. Aldo ich písal očami láskavého pozorovateľa s úctivým prístupom. Veď napokon takýto by mal byť skutočný lesník. Uvedomelý a príkladný strážca lesa a divočiny. A nie taký čo nechá les vystrieľať, vyrúbať či prepoužiť do posledného metra.
Kniha svojím jasným ekologickým a etickým odkazom vyjadruje vzťah človeka k prírode a dôležitosť ochrany divočiny.
Človek je totiž LEN súčasťou prírody, nie jej vlastníkom. (!)
.
Kniha je rozdelená do troch celkov, je plná pôvodných ilustrácií a ľubozvučných slov ako mokraď, tôňa, piesčina, brieždenie a mnohé iné, ktoré výborne dopĺňajú obraz a atmosféru prírodnej rozmanitosti. Pekný text svedčí aj o citlivom a prírodne ladiacom preklade. (Preklad Igor Otčenáš)
Najobľúbenejšie časti mi boli 1. Almanach a 3. Zhrnutie so svojimy nadčasovou témou ohľadom Estetiky ochrany prírody, Divočiny a Etiky Zeme.
.
Ak máte radi prírodu a radi o nej čítate, toto je kniha pre vás.
.
A nezabudnime, Gaia je len jedna.
Po prvotnom omráčení fekálnym slovníkom som si intenzitu slov spôsobujúcich nevoľnosť prestal uvedomovať. Akoby som začal byť na ne imúnny a postupne som sa viac a viac začal sústreďovať na príbehy. Bizarná vtipnosť nechuťáckeho jazyka sa premieňala na trpký úškrn. To čo sa totiž črtá medzi riadkami (a medzi hovnami), sa mi javí ako kritika na hodnotovo smutné a frustrujúce reálie dedinského (a nie len dedinského) života.
Hlavná postava Vilko, v snahe žiť svojský, naivný a neškodný život, hoc povedzme nápadnejším spôsobom marihuanového nadšenca, je za dedinského čudáka.
A takým sa nič neodpúšťa. Vilko je skutočne intelektuálny mystik dedinský, ktorému neostáva nič iné, iba sa (obranným mechanizmom?) vysporiadať s okolnosťami spôsobom: "kto do teba kameňom, ty doňho hovnom".
.
Druhý príbeh knihy mi svojím jazykom prišiel o niečo miernejší. (Teda v porovnaní s prvou časťou kde bilancia slova hovno bola v priemere 6~7x na každú stranu)
Ide o príbeh akéhosi existenciálneho rozpoloženia muža stredného veku so sklonom k latentnej depresii, ktorého v súkromí valcuje pachuť života a v práci emancipačné komando (kolegyne z učiteľského zboru Adolf, Satan či Goebbels). Čiže opäť fatálna realita burana v satiricko-cynickom podtóne s absurdným vyvrcholením.
.
Áno, Medeši si rozhodne neberie servítku pred ústa a s dávkou pravdivosti sa nebojí byť sprostý. Popri (napr.) bukowskohoullebecqovskej podobnosti, má Medeši čímsi jedinečný charakter v súčasnej slovenskej próze (aspoň v tej, ktorú zatiaľ poznám). Aj keď sa môže svojou neokrôchanosťou javiť prvoplánovo, vnímam jeho jazyk ako dobre premyslený, vystavaný a silno autentický koncept.
.
Napriek tomu, že som vekom popustil od čítania kníh s podobným štýlom (vyrastal som na Bukowskom a beat generation), ma Vilkovia pobavili a padli vhod na rozšírenie si čitateľského repertoáru. Ak nemáte citlivé žalúdky a takýto slovník vám nerobí problém, kľudne skúste nazrieť na svet Vilkovými očami. Ale pozor, Medeši je v tomto naozaj too much... too much real.
