Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Recenzie píšem aj na instagrame @patrishatheserpent
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Ach, Fitzek! Autor, ktorý ma vie zaručene dostať z čitateľskej krízy, navodiť tú správnu mrazivú atmosféru, spôsobiť mi paranoidné stavy a vyvolať vo mne chuť čítať už len psychologické trilery…
Inak to nebolo ani v prípade Námesačného. V knihe sledujeme Leona Nadera, ambiciózneho architekta, ktorý trpí nespavosťou. Leon si myslí, že sa mu stav zlepšil, no odrazu jeho priateľka záhadne zmizne a Leon sa ocitá v desivom kolotoči nevysvetliteľných udalostí.
Poviem vám, že Fitzek mi riadne zamotal hlavu. Na knihe pre mňa bola okrem námesačnosti atraktívna aj téma architektúry a neostala som sklamaná. Jednej aj druhej téme sa dôkladne povenoval a ja som len žasla nad jeho predstavivosťou. Leon je postava, s ktorou budete prežívať každý jeden okamih. Budete sa báť. Nebudete chápať. Stratíte pojem o realite - a to nielen o Leonovej, ale skôr či neskôr aj o tej vlastnej. Fitzek prináša jedinečný príbeh na hranici medzi snením a bdelosťou, príbeh, v ktorom už nebudete vedieť, čo je skutočné.
Vyjadrujem sa schválne veľmi neurčito, pretože čokoľvek navyše, čo by som vám prezradila, by vám mohlo pokaziť zážitok. Preto už viac neprezradím. Ak si chcete prečítať naozaj kvalitný triler, pri ktorom zabudnete dýchať, Fitzek je jasná voľba!
Jediná maličká výhrada, ktorú voči knihe mám, je detailné vysvetlenie v závere. Osobne mám rada, keď isté veci ostanú v trileroch čiastočne nevypovedané - a čitateľ tak ešte niekoľko dní nad príbehom premýšľa. U Fitzeka to však dostanete na zlatom podnose. Celkový zážitok mi to však našťastie nepokazilo a veľmi vám Námesačného odporúčam!
Wow! Tak toto bola kniha, ktorá prekonala všetky moje očakávania. Prvotinu s názvom Tichá pacientka som síce nečítala, no už dlhšiu dobu autora registrujem a počúvam naňho poväčšine samú chválu. Keď teda vydavateľstvo Lindeni ohlásilo, že vydajú aj jeho druhú knihu Panny, neodolala som. A dobre tak!
Príbeh sa odohráva na Cambridgeskej univerzite, ktorá sa neslávne preslávi nájdeným telom miestnej študentky. Mariana, skupinová terapeutka a zároveň teta jednej zo študentiek na Cambridge sa cíti povinná prísť na koreň tomuto záhadnému úmrtiu a ochrániť tak svoju neter. Postupne odhaľuje tajomstvá univerzity a jej elitných študentiek, tajné spolky, spojitosti s gréckou mytológiou… Najväčším tŕňom v oku je pre ňu profesor Fosca a Mariana je odhodlaná dokázať, že za vraždou stojí práve on. Aj keby jej hrozilo smrteľné nebezpečenstvo.
Na knihe je skvelé to, že nie je len klasickým trilerom, v ktorom sa snažíte prísť na to, kto je vrahom, ale autor v nej sofistikovane prepája aj iné, veľmi temné, no zároveň dôležité témy. Smrť, vyrovnávanie sa so stratou, obsesívne sklony - to všetko formovalo postavy a bolo pre mňa fascinujúce sledovať ich neschopnosť vidieť realitu. Častokrát som sa pristihla pri tom, ako Marianu považujem za hlúpu a nemožnú, no autor mi na konci dokázal, že v skutočnosti som bola po celý ten čas hlúpa ja. Moju teóriu rozbil na márne kúsky a nechal ma v šoku.
Okrem spomenutého má kniha dokonalú, ale skutočne dokonalú jesennú atmosféru. Anglická príroda a sychravé októbrové rána jej dodávajú tú správnu iskru. Nie každému bude po chuti koniec príbehu, ale za mňa to bolo skvelé! Odporúčam všetkým milovníkom trilerov a príbehov zaoberajúcich sa psychológiou postáv. Mimochodom, už mám objednanú aj Tichú pacientku a idem si ďalej na vlne trilerov. Také dobré to bolo.
„Pohľad do dejín literatúry nám prezradí, že klasický hrdina sa často vydáva na cestu - vnútornú alebo reálnu. Zvyčajne ho motivuje závažná udalosť ako strata či láska, ale aj prvá konfrontácia so zásadnými otázkami ľudstva. To všetko ho núti zmeniť sa, dozrieť a vyrásť zo svojho starého života. Stručne povedané: coming of age.“
Tento úryvok z knihy podľa mňa dokonale vystihuje, o čom vlastne Tvrdá krajina je. Samotný príbeh nie je nič nové pod slnkom, podobných už bolo mnoho. No napriek tomu pre mňa kniha spomedzi všetkých veľmi výrazne vyniká a dlho som premýšľala, prečo to tak vlastne je.
Sledujeme tu príbeh pätnásťročného Sama - chlapca z malého amerického mesta, ktorý chce byť presne taký, aký nie je. Dospelý. Odvážny. Energický. Jedným slovom nesmrteľný. Nesmrteľnosť si však praje najmä pre svoju mamu, nad ktorou ako búrkové mračno visí vážna choroba a hrozí, že mu ju skôr či neskôr vezme. Sam zvádza vnútorný konflikt sám so sebou. Snaží sa prijať všetky zmeny, ktoré so sebou prináša prerod z chlapca na muža a zároveň je nútený spracovať obrovskú životnú stratu.
Spôsob, akým Wells píše, ma chytil za srdce od prvej sekundy a už ma nepustil. Poznáte ten pocit, keď do ruky chytíte knihu a okamžite viete, že to bude tá kniha? Tá, ktorú prečítate jedným dychom. Tá, o ktorej budete premýšľať ešte dlho po prečítaní a o pol roka si ju prečítate zas, lebo na ňu nebudete vedieť prestať myslieť. A potom si nakúpite a prečítate všetky ostatné dostupné knihy od autora. Toto je tá kniha.
V Tvrdej krajine nebolo ani jedno slovo navyše a všetko dávalo dokonalý zmysel. Samove zážitky, priateľstvá, emócie - to je jedna brilantne utkaná tapiséria, ktorú som v nemom úžase obdivovala a potom postupne rozmotávala vlákno po vlákne. Pretože také je aj dospievanie. Človeka v živote postretnú veci, ktoré ho natoľko zmenia, že už nikdy nebude úplný. No potom prídu ľudia, ktorí tu tapisériu dajú znova čiastočne doporiadku. A život ide ďalej.
Wells ma preniesol do čias môjho vlastného dospievania a ja som sa neubránila clivým, melancholickým pocitom. Takzvanej eufanchólii, ako by povedali Kirstie a Sam. Tie priateľstvá a prvé lásky, to som mu veru neskutočne závidela. Veľká časť príbehu sa odohráva počas letných prázdnin, no atmosférou mi dokonale zapasoval aj do tohto aktuálneho babieho leta. Sam a jeho kamoši milujú hudbu a filmy, a tak bol aj príbeh nabitý rôznymi referenciami, vďaka čomu u mňa stúpol ešte o jeden level vyššie. Záver knihy bol neuveriteľne krásny, mnohé objasnil no nechal aj priestor na premýšľanie. Presne také mám rada!
Slovami neviem vyjadriť, aké všakovaké emócie vo mne kniha vyvolala. Smiala som sa, spomínala, plakala, snívala, žila som... To je ono. Táto kniha mi pripmenula, čo znamená skutočne žiť. Tvrdá krajina je nadčasové dielo, ktoréby malo byť povinným čítaním na stredných školách!
Pri písaní recenzie počúvam playlist, ktorý je priložený v závere knihy a premýšľam, koľko takýchto výnimočných kníh ešte za svoj život prečítam. Možno to bude aj druhá kniha od autora, ktorá vyšla v slovenskom preklade pod názvom Na konci samoty. Kto vie.. Určite vám však o tom napíšem. Dovtedy si prečítajte Tvrdú krajinu. Sľubujem, že to neoľutujete.
Noc, keď zmizla je mojím prvým trilerom od Lisy Jewellovej. A určite nie posledným! Kniha ma dostala z čitateľskej krízy a držala ma v napätí do samého konca.
Tallulah je mladá, len 19 ročná matka, ktorá stále žije v rodičovskom dome a okrem starostlivosti o bábätko sa potrebuje sústrediť na dokončenie školy. So svojou matkou Kim má otvorený vzťah a hovoria si všetko narovinu, teda aspoň to si jej matka myslí. Tallulah je predsa taká svedomitá a tak vzorne sa stará o svojho synčeka Noaha! Dokonca dala aj druhú šancu jeho otcovi Zachovi, s ktorým sa snažia dať dokopy nie až tak dobre fungujúci vzťah. Keď však v jednu teplú, letnú noc Tallulah a Zach bez vysvetlenia zmiznú akoby sa prepadli pod zem, Kim je nútená prehodnotiť všetko, čo si dovtedy o vlastnej dcére myslela.
Príbeh sledujeme aj z celkom nestranného pohľadu. Od zmiznutia Tallulah ubehol rok a Kim sa nevzdáva nádeje, že jej stratená dcéra sa nájde. Keď do mesta príde manželka nového riaditeľa školy, ktorú navštevovala Tallulah, vnesie do uzatvoreného prípadu nové svetlo.
Toto bola výborná sonda do duše matky, či už z pohľadu Tallulah, alebo Kim. Obe majú vlastné dieťa, ktoré nadovšetko milujú a urobili by preň čokoľvek. Táto paralela ma na knihe extrémne bavila. Hoci koniec som tak trochu tušila, vôbec mi to neprekážalo. Lisa Jewell dáva po celý čas náznaky a pozorný čitateľ pochopí, že v závere nejde ani tak o wow efekt, ako o dokonalé zapadnutie všetkých dielikov skladačky. Ak tento žáner obľubujete, určite vám knihu odporúčam!
Do Ariadny som sa púšťala s pomerne vysokými očakávaniami - veď Jennifer Saintovú prirovnájú k velikánom ako Madeline Miller či Stephen Fry. Anotácia sľubovala inšpiratívny príbeh krétskej princeznej, ktorá si hľadá svoju cestu za šťastím, no celý život ju dobehne vôľa bohov a hrdinstvo pyšných mužov. Tešila som sa, že dostanem príbeh nezlomnej ženy, ktorá sa vzoprela vlastnému osudu. Dúfala som, že v Ariadne a jej sestre Faidre nájdem priateľky, spriaznené duše.
Ak sa do knihy pustíte s očakávaniami, aké som mala ja, zostanete prevdepodobne sklamaní. Najviac mi na príbehu vadil autorkin postoj voči mužskému pokoleniu, ktorý sa snažila presadiť prostredníctvom ženských postáv. Ariadna a Faidra sú naivné mladé ženy, ktoré padnú do pazúrov nenásytných mužov - a tí si s nimi po celý čas robia, čo sa im zachce. To dáva zmysel, nakoľko príbeh vychádza z gréckej mytológie a ani v reálnom svete tomu častokrát žiaľ nebýva inak. No nebolo mi celkom po chuti, že napriek skutočnosti, že Ariadna a Faidra sa k danej situácii postavili odlišne a boli svojim spôsobom protikladom tej druhej, skončili úplne rovnako. Nenávisť voči mužom bola po celý čas priam hmatateľná a do očí bijúca a nezanechalo to vo mne dobrý pocit. Autorkina snaha o feministické dielo tak vyznela dosť neuveriteľne a ja som sa nedokázala zžiť s hrdinkami príbehu a držať im palce.
Ariadna je tragédiou, vyobrazním ženského utrpenia. Venuje sa mnohým témam týkajúcich sa ženského pokolenia - ako je napríklad dohodnutý sobáš, nechcené materstvo, ochladnutie citov či absolútne pripisovanie zásluh mužom. Myslím, že všetko sú to zaujímavé témy a autorka ich celkom slušne načala, no nie vždy celkom dokončila. Mala som pocit, že sa často strácam v jej úvahách bez toho, aby som riadne nazrela pod povrch a dostala sa k jadru veci.
Napriek všetkej kritike si myslím, že je to príbeh hodný vášho času. Saintová ma lahodný, oddychový štýl písania, ktorý sa síce ani zďaleka nepribližuje lyrickej próze Millerovej, no zaručene vás nenechá chladnými. Prostredie dokázala vykresliť tak živo, že som mala chvíľami pocit, akoby ma hladil teplý vánok hviezdnej noci. Akoby mi do nosa udierala sýta vôňa Dionýzovho povestného vína. Boli pasáže, počas ktorých som ani nedýchala a nechávala som sa unášať na krídlach spolu s Daidalom a Ikarom.
Kubo je neposedný chlapec, ktorý sa so svojou mamou a sestrou Vierkou presťahuje do malého mestečka na úpätí hôr. Hora je vlastne vyhasnutou sopkou a medzi obyvateľmi tu koluje povera, že kedysi ju obývali rozptopašné, malé tvory, takzvané nuky. Kubo na nuky neverí a hnevá sa na celý svet, že musel opustiť milované veľkomesto a ocitol sa v nudnom zapadákove. Keď sa mu však začnú diať podivné veci, práve vďaka svojej neposednosti odhalí, ako to s tými nukami v skutočnosti je.
Toto je kniha, ktorá ma preniesla späť na základnú školu a vyvolala vo mne pocit, akoby som s Kubom sedela v lavici a snažila sa dávať pozor na hodine. Na rozdiel od Kuba som nikdy nemala problém obsedieť v pokoji, no úplne som s ním súcitila a viem si predstaviť, aké to majú niektoré deti v škole ťažké. Myslím, že nejeden žiačik sa v Kubovi nájde. Jeho hnev bol taktiež pochopiteľný. Deti si niekedy musia prejsť životnými zmenami, ktoré nesú ťažko a páčilo sa mi, že sa autorka rozhodla venovať práve tejto téme. Veľmi ma nadchla paralela miestnej sopky a Kubovej povahy.
Celý príbeh dopĺňajú čarokrásne ilustrácie od Terrazziniovej a záhadná pieseň nuky, ktorú si môžete počas čítania rozšifrovať pomocou kľúča vzadu. Chlapec, ktorý stratil iskru, je rozprávka, ktorá nadchne malých aj veľkých.
„Október býval v Zelenom dome nádherný. Brezy v doline sa sfarbili dozlata ako slnečná žiara a javory za sadom karmínovo sčerveneli, divé čerešne povedľa chodníka nabrali tie najkrajšie odtiene tmavočervenej, bronzovej a zelenej a polia sa vďaka tomu rozsvietili.“
Ó, Anna! Slovami nedokážem opísať, ako veľmi som si ťa zamilovala. Našla som v tebe najlepšiu priateľku. Nežnú bytosť s nespútanou predstavivosťou. Čarovnú osôbku, ktorá sa dokáže nadchnúť pre čokoľvek, na čom jej záleží. Spriaznenú dušu, v ktorej som sa neraz videla. Ó, Anna, sme si také podobné a predsa by som sa ti chcela priblížiť ešte o čosi viac. Tvoje čisté srdce inšpirovalo mňa, mnohých predo mnou a som si celkom úplne istá, že bude inšpirovať aj mnohých po mne. Viac než storočné posolstvo sa bude niesť v jemnom povetrí a hladiť tváre a srdcia tých, ktorí sa mu otvoria.
„Ó, Marilla! Taká som rada, že žijem vo svete, kde existuje október. Bolo by hrozné, keby sme len preskočili zo septembra do novembra, no nie?“
Čítať si tieto Annine slová v októbri je magické a v novembri vskutku úsmevné. No ponoriť sa do jej dobrodružstiev môžete prakticky kedykoľvek. Anna vo vás zanechá hlboký dojem a už navždy sa stane súčasťou vášho života. A navyše, táto nová edícia od Slovartu, ktorá prešla kompletnou jazykovou úpravou, je skutočný klenot každej knižnice.
Štvrtkový klub detektívov bol príjemnou oddychovkou, do ktorej mi síce trochu trvalo začítať sa, no napokon som si jej hrdinov obľúbila. Bola som teda úprimne zvedavá, čo naša akčná partička vymyslí tentokrát - v pokračovaní s názvom Dva razy mŕtvy.
Ak sa do knihy púšťate s očakávaniami, že budete po celý čas v napätí, budete sklamaní. Toto je kniha zo žánru cozy mystery, a teda napätie je v príbehu len veľmi minimálne, ak vôbec nejaké. Príbeh má skôr humorný, odľahčený charakter. Hlavnými aktérmi sú Elizabeth, Joyce, Ron a Ibrahim - kamaráti z domova dôchodcov v mestečku Coopers Chase, ktorí jeseň života trávia veľmi netradičným spôsobom. Čas si krátia riešením prípadov, ktorým polícia v ich nudnom meste nevenuje dostatočnú pozornosť. V druhej časti série sa rozhodnú vypátrať ukradnuté diamanty. Zamotajú sa s mafiou a niektorým z nich pôjde doslova o život.
Podobne ako v prvej časti, aj tu som mala zo začiatku problém začítať sa. Postavy v príbehu sú totiž veľmi svojské, Elizabeth je panovačná a vlastne všetci sú tak trochu otravní - typickí dôchodcovia. Keď si však zvyknete na ich uvažovanie a neustále odbiehanie od témy, určite vás pobavia a strávite s nimi príjemné chvíle, dokonca budete chcieť aspoň na chvíľu patriť do ich klubu, či ochutnať egrešový koláč od Joyce.
Koniec bol akčný a vynahradil mi pomalší rozbeh. Nie som síce úplne cieľovka a zatiaľ neviem, či siahnem aj po ďalšom dieli, ale knihu som si užila a odreagovala som sa pri nej. Druhá kniha sa mi páčila o trošičku viac, než prvá - možno preto, že mi tí otravní dôchodcovia fakt už prirástli k srdcu.
Temné kone boli pre mňa divokou, emocionálnou jazdou od začiatku až do konca. Príbeh ma zaujal kombináciou dvoch tém, ktoré ma odjakživa fascinovali - a to kone a manipulatívne vzťahy. A v tejto knihe sa skutočne prepojili v dokonalej symbióze.
Susan Mihalic v knihe vyrozprávala príbeh mladej, len pätnásťročnej Roan, ktorá má pred sebou hviezdnu jazdeckú kariéru. Jej hviezda žiari čoraz jasnejšie, má to však jeden háčik - život jej už od narodenia riadi otec. Ktoré jazdecké čižmy si obuje na súťaž, akú farbu bude mať postroj jej koňa, na ktorom koni môže trénovať, kedy sa môže venovať školským povinnostiam, či s kým sa smie, respektíve nesmie stretávať. To však nie je všetko. Vzťah, ktorý sledujeme medzi otcom a dcérou, je dlhodobo úplne zvrátený. Roan to v hĺbke duše cíti, no ako sa voči tomu vzoprieť, keď tak fungovali odkedy si pamätá? Na otcovi je závislá. Do života jej príde mladý muž, ktorý ju prinúti pozrieť sa na vlastný život úplne inak.
Pasáže s otcom sa mi veru nečítali ľahko. Scény boli niekedy dosť grafické a brutálne, no išla som do čítania s vedomím, že to asi nebude vždy príjemné. Vyvažovali to pasáže s koňmi a s Willom. Autorka zvládla geniálne vystavať napätie v príbehu a taktiež psychológiu postáv, a tak som obracala jednu stránku za druhou so zatajeným dychom. Roan by sa dala označiť za morálne šedú postavu. Bolo neuveriteľne fascinujúce čítať príbeh z jej pohľadu a uverila som jej každé jedno slovo. Záver príbehu bol opäť morálne šedý a diskutabilný - a také ja zbožňujem. Táto kniha je zážitkom. Prinúti vás zamyslieť sa a vyburcuje vo vás všetky možné pocity.
Jedinú vec, ktorú musím vytknúť, sú tréningy a jazdecké súťaže. Autorka ich mohla viac prepracovať a v interakciách s koňmi byť menej repetitívna. No kone nie sú hlavnou témou príbehu, takže nad týmto nedostatkom som dokázala privrieť obe oči. Rozhodne vám knihu odporúčam, ak máte na tento typ príbehov žalúdok.
„Všetko by bolo jednoduchšie, jednoznačnejšie, keby všetky veci boli len dobré alebo zlé. Lenže tak to nikdy nebolo.“
„Tí, čo Annu poznali najlepšie, cítili, bez toho, aby si to uvedomovali, že jej najväčšia príťažlivosť spočíva v aure budúcich úspechov, ktorá sa okolo nej vznášala v atmosfére udalostí, čo sa ešte len stanú.“
Ó, Anna! Čítať o tvojich dobrodružstvách je ako jesť čerstvý jablkový koláč. Je taký lahodný, že človek by ho na jedno posedenie najradšej spratal celý, no potom by bol smutný, že ho viac niet.
Druhá kniha bola výrazne dospelejšia, zasnívaná a jednoducho úplne čarovná. Vravela som si, že je škoda, že autorka nechala vyrásť Annu tak strašne rýchlo už v prvej knihe, a že mi bude chýbať to detské čaro. No Montgomery mi to vynahradila dvojčatami, najmä teda nezbedným Davym, ktorého sa jednoducho nedalo nemilovať. Trochu ma však iritovalo, ako bol neustále porovnávaný s Dorou a to bol aj dôvod, prečo som knihe nedokázala udeliť plné hodnotenie. Každý z nás je predsa jedinečný a má iné kvality a v tomto sa autorka podľa mňa morálne dosť sekla, nakoľko je to navyše kniha pre deti. Inak som nemala žiadne výhrady.
Najviac ma za srdce chytil moment, keď si Anna začína uvedomovať svoje city ku Gilbertovi a veľmi sa teším, ako sa ich vzťah ďalej rozvinie v tretej knihe.
„Možno romantika napokon neprichádza človeku do života pompézne a s krikom ako svižný rytier na koni, možno sa k nemu vkradne celkom pokojne ako starý priateľ, ktorého má stále po boku. Možno sa skrýva v zdanlivo prozaickom diele, až kým náhly lúč svetla neprebehne po stránkach a neodhalí v nich rytmus a melódiu, možno…“
