Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Kniha Dům na Riviéře od Natashe Lesterovej bola veľmi silné, smutné no zároveň krásne čítanie. Príbeh sa skladá z dvoch dejových línií, pričom v oboch zohrávajú hlavnú úlohu silné ženské hrdinky.
Píše sa rok 1939 a mladá Éliane sníva o tom, že sa stane maliarkou. Cez deň chodí do umeleckej školy, zároveň pracuje v Louvri a večer ako čašníčka v reštaurácii svojich rodičov. Keď Francúzsko padne do nadvlády nacistov, Éliane zostane pracovať v Louvri a musí pre nich katalogizovať neoceniteľné umelecké diela, ktoré vzali Židom z celej krajiny. Nemci netušia, že Éliene ovláda ich jazyk a tak tajne dešifruje ich poznámky a posúva informácie odboju.
V súčasnej linke sa Remy stále spamätáva zo smrti manžela a malej dcérky, ktorí zahynuli pri dopravnej nehode. Zdedila vilu vo Francúzsku, no netuší ako sa k nej dostala. Vie len toľko, že ako dieťa bola adoptovaná. V čase, keď sa v dome na riviére rozhodne vysporiadať so stratou, sa jej do rúk dostane Göringov katalóg, ktorý mapuje ukradnuté diela počas druhej svetovej vojny. Obraz mileneckej dvojice, ktorý Remy vlastní, je uvedený aj v katalógu. A tak sa rozhodne pátrať v minulosti a zistiť, kto vlastne boli jej predkovia.
Dům na Riviéře ma od prvých kapitol chytil a už nepustil. Príbeh je zameraný na masové kradnutie a ničenie významných umeleckých diel vo Francúzsku a ľudí, ktorí sa ich snažili zachrániť za cenu vlastných životov. Román je síce historickou fikciou, no časť udalostí zostala zachovaná, nakoľko sama autorka v doslove zmienila výskum v histórii a umení, ktorý napísaniu knihy predchádzal. Niektoré postavy sú inšpirované tými skutočnými, iné sú výplodom autorkinej fantázie. Dalo by sa povedať, že Natasha Lester si v tejto knihe vytvorila vlastné umelecké dielo. Bolo zaujímavé počuť, ako žili obe strany - Nemci a Parížania - počas okupácie. Dlhé čakanie v radách na jedlo a veľká chudoba prichádzali do kontrastu s chamtivosťou nacistov a ich prehnaným pôžitkárstvom. Kniha vo vás vyvolá ľútosť, radosť, smiech i zármutok. Natasha Lester v tejto knihe dokazuje, že je tak nesmierne dôležité milovať a odvážne podstúpiť pre to všetko, bez ohľadu na cenu, ktorú za to zaplatíme.
Len ťažko si dokážeme predstaviť, aké hrozné zdesenie a strach prežívali obyvatelia Nových Zámkov v čase, keď bolo ich mesto vystavené masívnemu bombardovaniu. Ich príbehy nám vo svojej stranovo útlej no informačne hutnej knihe Uzol prináša slovenský novinár a spisovateľ Marek Hudec.
Autor na pozadí svedectiev preživších, zachovaných dobových dokumentov a fotografií skladá mozaiku udalostí, ktoré sa odohrali počas druhej svetovej vojny na území dôležitého strategického uzla z hľadiska železničnej dopravy akým bolo práve mesto Nové Zámky. S najväčšou pravdepodobnosťou práve to bolo príčinou rozsiahlych náletov a bombardovaní, ktoré mali za cieľ túto infraštruktúru úplne zničiť. Na území sa uskutočnili tri masívne bombardovania, ktorých následkom prišlo o život množstvo civilistov a boli zničené mnohé rodinné domy i historické budovy.
Obyvatelia však neboli ohrození len náletmi z neba, ale nebezpečenstvo zúrilo i na zemi, a čo začalo prijatím protižidovského zákona, zoskupovaním židov v getách, a ich násilným odvlečením do táborov, vyeskalovalo v roku 1944. Fašistický režim mal svojich stúpencov aj v Nových Zámkoch a medzi jednotlivými bombardovaniami sa moci chopili nyilašovci, ktorí vo veľkom začali Židov prenasledovať. Autor popisuje ich nehumánne vyčíňanie, ktoré malo na svedomí mnohé ľudské životy. Židia boli nimi bezdôvodne mučení, popravení či odvedení na nútené práce do Nemecka.
Vojnový príbeh o Nových Zámkoch uzatvára - pre autora - asi najosobnejšia kapitola, ktorá je venovaná spomienkam jeho starej mamy, ktorá zažila bombardovanie a napísala o ňom krátky úryvok vo svojom denníku. Mnohé príbehy však zostali nevypovedané. Tí, ktorí hrôzu vojny zažili na vlastnej koži žiaľ už nie sú medzi nami a tak si svoje spomienky navždy odniesli so sebou. Autor odviedol naozaj kus práce, výsledkom ktorej je dielo, ktoré by malo byť ponaučením pre budúcnosť, pretože je smutné a zároveň zarážajúce, že ľudstvo sa stále z histórie nepoučilo, a hrôzy bombardovania, ktoré vtedy zažívalo nielen mesto Nové Zámky, ale i okolitý svet, sa bohužiaľ opakujú aj dnes.
Už po prvých stranách tejto knihy som vedela, že to bude veľmi inšpiratívne a obohacujúce čítanie. A tak aj bolo. Kniha Divoký rok je napísaná formou denníka, ktorý si vedie počas jedného roka mladý štrnásťročný autistický chlapec Dara McAnulty. Jeho vášňou je príroda a všetky živé mikro i makroorganizmy v nej, rastliny, stromy, hmyz, vtáky či cicavce.
V prírode však okrem jej krásy nachádza isté útočisko a bezpečie pred okolitým svetom. Ten k nemu kvôli jeho "inakosti" nebol príliš prívetivý pretože sa často stáva, že tí, ktorí tak trochu "vybočujú z radu" sa stávajú obeťami posmeškov a šikany. No aj keď si Dara v denníku zaspomína na toto veľmi zraňujúce obdobie v jeho živote, snaží sa nám ukázať, ako sa dokázal s ním vyrovnať tak, že nachádzal krásu v malých každodenných okamihoch, ktoré my ostatní možno považujeme za niečo obyčajné, samozrejmé a nevenujeme im veľkú pozornosť. Jeho láska k prírode a jej opisy v knihe boli veľmi živé a čitateľ doslova cítil svieži príval pozitívnej energie a nachádzal pokoj a súznenie s okolím, ktoré ho obklopovalo.
Z denníka sa dozvedáme čo to aj o Darovej rodine. Rovnako ako on, i celá jeho rodina inklinuje k prírode, objavovaniu nepoznaného, k vede či ekologickému aktivizmu. S výnimkou otca majú obaja jeho súrodenci i matka autizmus, no zdá sa, že to pre nich nepredstavuje najmenšiu prekážku, naopak, všetkých členov tejto rodiny spája nesmierne láskavé a silné rodinné puto. Bolo naozaj nádherné a dojemné čítať Darove zápisky o rodinných výletoch, na ktorých si všetci jej členovia vychutnávali slobodu a radosť z prítomných okamihov. Darove myšlienky o kráse prírody, ktoré boli nadšené a pozitívne sa miešali s pocitmi strachu zo sťahovania či prijatím v novom školskom kolektíve. Zmena je výzvou pre každého z nás, o to viac, ak niekto prežíva isté udalosti oveľa intenzívnejšie než "bežní" ľudia.
Pred pár dňami sa Absynt pýtal, ktorá kniha nám zmenila život. Môžem povedať, že ich bolo mnoho, a táto je určite ďalšou z nich. Vďaka Darovi sa po malých krôčikoch dokážem na svet a všetko živé v ňom pozerať inými očami a vážiť si každý živý organizmus, ktorý je či nie je ľudskému oku viditeľný. Ďakujem ti Dara.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
František Zíka, prvorodený syn rodiny Zíkových, sa narodil do gazdovského dvora a od malička prejavoval svoju záľubu k zvieratám a statku. Jeho otec vedel, že práve on preberie gazdovstvo po jeho smrti. Ako František rástol, začal sa rozvíjať aj jeho intelekt a láska k vzdelávaniu. Rád čítal knihy a učil sa nové jazyky. Keď jedného dňa prišiel za otcom s oznámením, že statok prebrať nechce, ale chce študovať, aby neskôr mohol svoje teoretické schopnosti v oblasti hospodárstva využiť v praxi, otec ho spočiatku nepodporoval v jeho rozhodnutí. Keď však videl synove úspechy, jeho apatia voči štúdiu ho prešla a na syna bol patrične hrdý.
Kniha obsahuje prierez Františkovho štúdia, jeho úspechov i pracovných skúseností. Bol to čestný a inteligentný muž, ktorý svojimi nápadmi pomohol mnohým hospodárom a tí mu za to boli nesmierne vďační. Popri pracovných úspechoch a angažovaní sa v politike, sledujeme aj vývoj Františkovho rodinného života. Jeho synovia, rovnako ako on, už od narodenia inklinovali k hospodárstvu a jeho zveľaďovaniu, a stali sa Františkovými nasledovníkmi. No ako to už býva zvykom, sú ľudia, ktorí vedeli, že František nadobudol majetok svojou šikovnosťou a tvrdou prácou, no našli sa aj takí, ktorí mu jeho úspechy závideli a snažili sa rôznymi nečestnými prostriedkami očierniť meno jeho rodiny, ba dokonca obrať ho o pôdu, ktorá mu plným právom patrila.
Autor na pozadí viacgeneračného príbehu rodiny Zíkových poukazuje na spoločensko-politické a ekonomické udalosti odohrávajúce sa od čias rozpadu Rakúsko-Uhorskej ríše, zrodu Československej republiky, prvej a druhej svetovej vojny a nakoniec i vzniku komunistického režimu v roku 1948 až po súčasnosť. Rodina Zíkových bola počas celej doby skúšaná režimom a nezmyselnými nariadeniami, no napriek neustálym prekážkam v podobe závisti, klamstiev, nepravdivých výpovedí a nafingovaných zločinov s cieľom očierniť jej členov, dokázala svoj majetok opätovne zveľadovať alebo získať späť to, čo im bolo ukradnuté. No nešlo tu len o majetok ale najmä o súdržnosť členov rodiny Zíkových a ich nezlomnú vieru, odhodlanie, tvrdú prácu i samotný postoj k ľuďom a životu ako takému. Výborné dielo.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Po udalostiach, ktoré sa odohrali v predchádzajúcej časti, bola vyšetrovateľka Josie Quinn povýšená. Zasnúbila sa so svojím priateľom Lukom, ktorý zdá sa, že z blížiacej sa svadby nie je práve nadšený. Luke je tiež policajt a po tom ako sa stal svedkom vraždy svojich priateľov prechádza posttraumatickou stresovou poruchou, no nechce vyhľadať odbornú pomoc. A tak sa obaja uzatvárajú do seba a ich vzťah chladne.
Keď Josie a Luke spolu trávia voľný čas, každý úplne inak, Josie zazvoní telefón a je privolaná k prípadu ťažkého ublíženia na zdraví a zmiznutia novorodenca. Keď prichádza na miesto činu, prípad ju zasiahne viac ako obvykle. Josie obeť spozná. Je to bývalá striptéra Misty, ktorá mala pomer a neskôr i vážny vzťah s Josiným exmanželom. Tak sa zdá, že čakala jeho dieťa. Misty je hospitalizovaná a dieťa, ktoré porodila zmizlo.
Naproti tomu Josie zisťuje, že jej budúci manžel Luke sa pár dní pred incidentom s Misty stretol. Ale prečo? V tomto momente sa z milovanej osoby stáva hlavný podozrivý. Čo však Josie zarazí je, že keď príde do jeho domu, Luka tam nenájde. Zmizol bez stopy. Dom prehľadá a nenájde nič okrem...neznámej ženy, ktorá sa vydá na útek hneď ako Josie zbadá. Kto je táto žena? A čo robila v Lukovom dome? Tá si na nič nepamätá. Alebo to všetko len predstiera? Je možné, že všetky udalosti, ktoré sa odohrali v posledných hodinách spolu nejako súvisia?
Dievča bez mena je veľmi rýchlym a intenzívnym čítaním. Autorka naozaj majstrovsky prepletá zdanlivo nesúvisiace príbehy do uceleného deja postupným sledovaním stôp a zhromažďovaním informácií. Neustála akcia zvyšuje napätie a tým udržuje neustálu čitateľovu pozornosť. Okrem hlavnej dejovej línie kniha obsahuje kapitoly popretkávané správami o rôznych zdanlivo nesúviciach úmrtiach, ktoré dodávajú celému príbehu trochu tajomnosti a lámeme si hlavu nad tým, ako môžu spolu všetky súvisieť. Dievča bez mena bola ďalším skvelým krimi príbehom obsahujúcim množstvo dejových zvratov, akcie a skvelého vyobrazenia postáv i prostredia. Vďaka autorkiným opisom máte pocit, že prípad riešite po boku Josie a jej tímu a napätie a strach o ich blízkych prežívate spolu s nimi.
Kniha "Z neba spadli tri jablká" nás zavedie na prechádzku naprieč odľahlou dedinkou Maran položenou hlboko v arménskych horách a predstaví nám životy jej obyvateľov, ktorí aj napriek ťažkostiam, ktoré ich za dlhé roky postihli zostávajú verní miestu, kde sa narodili, horko žili a pracovali a napokon, jedného dňa splynuli s jeho pôdou.
Kniha je rozdelená do troch častí a hlavným spojivkom medzi jednotlivými príbehmi je Anatolija, dedinská knihovníčka. Príbeh začína tým, ako sa pripravuje na smrť. Nechce aby susedia mali starosti s jej pohrebom, preto si všetko dôkladne prichystá na posledný odpočinok. No smrť neprichádza. Namiesto toho sa však vynárajú spomienky z minulosti. Anatolija spomína na časy, kedy bola manželkou tyrana, na časy kedy nemohla naplniť poslanie byť matkou a na časy, kedy Anatoliju i celú dedinu skúšal osud so zámerom, koľko toho ešte jej obyvatelia znesú. A veruže zniesli toho dosť.
Príbeh je viacgeneračný a teda popri hlavnom príbehu o Anatoliji sa čitateľ retrospektívne dozvedá o osudoch ostatných obyvateľov dediny. Aké udalosti prežili, ako sa s tým vysporadúvali, kam smerovali ich kroky. Väčšina z nich (tí, ktorí prežili) zostala verná Maranu, kde sa dedinské povery a tradície miešali s každodenným ťažkým životom. Dedina zažívala počas dlhých rokov vzostupy a pády, časy hojnosti a šťastia, ktoré striedali prírodne katastrofy, vojny či hladomor. Aj napriek tomu však ľudia žijúci v Marane boli k sebe dobrí, milujúci i starostliví. Bez ohľadu na to, ako ťažko sa k nim osud zachoval, žili ďalej s nádejou, že zajtrajšok bude lepší a utíši ich bolesť. Nádherné lyrické rozprávanie s nádychom magického realizmu vás chytí za srdce a už vás nepustí. Dokonalá kniha.
"... nech noc čaruje, aby ochránila jej šťastie, nech vo svojich chladných rukách prevracia tri jablká, ktoré potom, ako sa v maranských legendách vždy hovorilo, pustí z neba na zem - jedno tomu kto uvidel, druhé tomu, kto príbeh vyrozprával, a tretie tomu, kto si ho vypočul a veril v dobro."
"Za každým veľkým mužom nie je žena, je vedľa neho, je s ním, ale nie za ním" (Tariq Ramadan). Tento výrok však ani zďaleka nevystihuje život Milevy Einsteinovej, prvej manželky slávneho vedca a fyzika Alberta Einsteina.
Mileva bola jednou z mála žien, ktoré začiatkom 20. storočia mali možnosť dosiahnuť vyššie vzdelanie a jej rodina ju v tom plne podporovala. Súhrou životných udalostí sa jej však nepodarilo adekvátne využiť svoj vedecký a intelektuálny potenciál a stala sa ženou v domácnosti, navyše odsúdenou naveky žiť v tieni svojho manžela.
Už v úvode knihy sa stávame svedkami toho, ako Mileva číta list, v ktorom si Albert určuje podmienky ich vzájomného spolužitia. Okrem toho, že sa má postarať vždy o čistotu jeho odevu a bielizne, pravidelnej stravy, či udržiavania priestorov kde sa Albert zdržuje, Mileve je nariadené aby sa vyhýbala osobnému kontaktu s jeho osobou vrátane intímneho spolužitia. Mileva je zdrvená. Čo sa stalo s jej manželom, ktorý v nej v začiatkoch ich vzťahu videl silnú a nezávislú ženu?
Román Slavenky Drakulić zobrazuje ťažký a smutný príbeh Milevy, ktorá ako študentka, neskôr manželka a matka, dostáva jednu ranu osudu za druhou. Z inteligentnej a cieľavedomej vedkyne sa pod tiahou Albertovho egocentrizmu stala emočne vyčerpaná žena v domácnosti, ktorá sa neskôr len veľmi ťažko vyrovnávala s rozvodom a staraním sa o dvoch synov, pričom sa u jedného z nich začali prejavovať príznaky psychickej choroby. Mileva trpela depresiami, ale pred svojimi synmi sa snažila zostať silnou, aby tu bola pri nich vždy, keď ich otec nebol, nemohol alebo nechcel. Hoci priama reč v knihe chýba, autorka príbeh podáva veľmi zaujímavo, pretože rozprávanie v tretej osobe sa preklápa s rozprávaním v prvej osobe, teda Milevy samotnej. Hlboko opisuje smútok a vnútorné pohnútky hlavnej postavy až tak, že je to niekedy vyčerpávajúce a skľúčujúce, no veľmi živé. V tomto diele teda nie sme len akýmisi "mechanickými" pozorovateľmi deja, ale cítime, smútime, intenzívne vnímame každú jednu bolesť, ktorú Mileva prežíva. Tak smutná, no zároveň brilatná bola teória Milevy Einsteinovej.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Keď Hercule Poirot zdvihne slúchadlo svojho telefónu, privíta ho energický hlas Ariadny Oliverovej - autorky detektívok, ktorá ho naliehavo prosí aby za ňou prišiel v súrnej záležitosti na panstvo Nasse House. Poirot poháňaný svojou zvedavosťou nedokáže návrh odmietnuť a tak sa ocitá na rozľahlom zbohatlíckom sídle patriacom manželom Stubbsovcom.
Poirot sa od Ariadny dozvie, že bola na sídlo pozvaná z dôvodu zosnovania hry na vraždu, ktorá má byť súčasťou slávnosti usporiadanej manželmi Stubbsovcami. Kráľovnej detektívok na tom celom však niečo nehrá. Ženská intuícia jej našepkáva, že za všetkou tou maškarádou sa skrýva naozajstný a skutočne premyslený plán zločinu.
Poirotovou úlohou je byť vonkajším pozorovateľom, ktorého nezaujatý názor a logika dokážu predpovedať, ba možno skutočne zabrániť takejto situácii. Aj napriek všetkým opatreniam sa im však nepodarí predísť nešťastiu. V deň slávnosti sa nájde zavraždené mladé dievča, ktoré malo hrať fiktívnu obeť vraždy. Poirot a Oliverová musia zapojiť všetky mozgové bunky aby vraha dostali čo najskôr.
Aj napriek pomerne rozsiahlemu počtu postáv, ktoré spadali do zoznamu podozrivých nedošlo k tomu, že by sa mi ich mená či profesie zlievali dokopy. Podozriví boli naozaj všetci a až takmer do posledných strán som si netrúfala označiť niekoho za vraha. Ako aj pri iných knihách, aj tu bola autorka rafinovaná, zamotaná, no nie prekombinovaná. Ladnosť a eleganciu pána Poirota dopĺňali vtipné odbočky s pani Ariadnou, ktoré do príbehu prinášali odľahčujúci efekt. Čitateľovi je nesmierne sympatická svojím pragmatickým prístupom, výstredným správaním i mimoriadnou ženskou intuíciou.
Dej je zasadený do 50. rokov minulého storočia a je veľmi zaujímavé vidieť Agathin pohľad na sociálne, ekonomické i kultúrne zmeny, ktorými Anglicko prešlo od konca 2. sv. vojny. Mladí ľudia začali cestovať a nosiť extravagantné oblečenie a účesy. Jednoducho táto kniha mala všetko. Záhadné prostredie i postavy, náhľad do povojnového Anglicka, výbornú zápletku a nečakané zložité rozuzlenie, a ako inak dôvtip, eleganciu a šedé bunky pána Poirota i pani Oliverovej, vďaka ktorým pravda vyšla najavo.
Sam, Molly a Deer sa ocitajú zoči voči páchateľovi, ktorý prípravu i samotný akt zločinu nenecháva na náhodu a všetko naplánuje starostlivo do posledného detailu. Od posledných udalostí sa toho veľa zmenilo. Molly a Sam pracujú vo vlastnej spoločnosti, ktorá je zameraná na poistné podvody, vychovávajú spoločnú dcérku, no Molly si ešte stále udržiava od Sama odstup. Deer momentálne odkázaná na vozíček nedokáže plnohodnotne vykonávať svoju milovanú prácu policajtky naplno a tak je predelená na policajné oddelenie kde sa venuje administratíve. No jej húževnatosť a prezieravosť na zdanlivo nudnom mieste odhalia spojitosti vrážd, ktoré si doteraz iné oddelenia nevšimli. Ten istý deň, vždy piateho v mesiaci je nájdené zavraždené telo uložené na pláži s výhľadom na okraj lesa. Okrem toho tu riadi aj iný vrah, ktorý sa mstí svojim obetiam svižným ťahom sekery. Je možné, že tieto prípady spolu súvisia? Ale ako? Arne v úvode čitateľovi nedá vydýchnuť a tak to trvá počas celej knihy.
Škandinávsky spisovateľ Arne Dahl disponuje obrovskou fantáziou, zmyslom pre detail a priam majstrovsky sa pohráva s mysľou čitateľa prostredníctvom svojich premyslených zápletiek i dejových zvratov. Pri čítaní Zlomu som si predstavovala ako sám autor stojí pred tabuľou s prišpendlenými fotografiami neznámych postáv, obrázkami s odtlačkami prstov či lepkami s poznámkami o podozrivých a miestach činu. Jednoducho tak, ako to vyzerá vo filmoch v kanceláriách policajných vyšetrovateľov, keď hľadajú ťažko dolapiteľného sériového vraha. Vytvára motívy, minulosť obetí i myšlienky samotných vrahov a skladá ucelený príbeh, ktorý čitateľom naháňa husiu kožu. V príbehu vytvára spojitosti medzi viacerými zdanlivo nesúvisiacimi prípadmi. Pracuje so symbolikou, šiframi, pravidelnosťou, ktorá vyznieva ako akýsi rituál. Prvky sci-fi a akejsi alternatívnej budúcnosti, ktoré autor v knihe použil sa mi zdali trošku nereálne, ba niekedy až veľmi prekombinované, ale odpúšťam mu to, nakoľko chápem, že poslednou sériou chcel v čitateľoch vyvolať úžas a predložiť nám takú tu pomyselnú čerešničku na záver.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Prvá žena (Príbeh o polygamii) je príbehom Rami, ktorá zistí, že jej milovaný manžel Tony má štyri milenky a s každou z nich stihol splodiť už aj deti. Rami sa však rozhodne pre rázny krok, aj napriek bolesti, ktoré jej toto rozhodnutie spôsobí. "Vstupuje" do polygamného zväzku, v ktorom má každá Tonyho žena vyhradené právo venovať svoj čas obskakovaním a staraním sa o neho. Žena musí svojmu mužovi servírovať len tie najlepšie časti mäsa a to kolenačky a v prípade, ak urobí niečo inak, ako tradícia káže, bude to práve jej vina, ak sa to mužovi znepáči a udrie ju alebo jednoducho odíde k inej, tak ako to robil často aj Tony.
Hlavná hrdinka Rami - rozprávačka príbehu, postupom času so slzami v očiach uznáva absurdnosť nadnesenosti mužského pokolenia a podradenosti ba až potupy toho ženského. Spochybňuje svoj životný údel a to čo od nej spoločnosť a jej kultúra očakáva. Rami nenávidí Tonyho počiny, no zároveň ho stále miluje a chce byť s ním aj napriek tomu, že si je plne vedomá toho, že sa o neho bude musieť deliť s ďalšími štyrmi ženami. Ženy však medzi sebou nesúperia, ale práve naopak. Všetky sa vzomknú a vzájomne si pomáhajú. Rami sa stáva pomyselným spojivkom medzi nimi, za ktorým prichádzajú so svojimi radosťami ale i trápeniami, ktoré majú s Tonym. Rami tak divoko osciluje medzi kritizovaním svojho manžela a rešpektovaním starých tradícií.
Paulina Chiziane vo svojej knihe nehovorí len o príbehu mnohoženstva. Na pozadí Raminho života sa stávame svedkami dlhoročného potlačovaného postavenia žien v mozambickej spoločnosti plnej predsudkov, spoznávame niekedy až nehumánne zásahy na ženskom tele s cieľom prilákať a udržať si muža, a ocitáme sa vo svete, ktorý je plný kontrastov či už geografických (juh verzus sever) alebo náboženských (tradície verzus kresťanstvo). Dramatickým a bolestivým jazykom nám Pauline približuje osudy mnohých afrických žien a zároveň podáva dôkaz o sile ich kolektívneho konania v spoločnosti, ktorá falošne tvrdí, že si ich váži a rešpektuje. V skutku výborné dielo.
