Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Kniha Příběh na smrt a na život vo mne zanechala zvláštny, ťažko opísateľný pocit. Je to príbeh, ktorý vo vás ostane, vracia sa v myšlienkach a núti vás klásť si nepríjemné otázky o vine, treste a spravodlivosti.
V centre knihy stojí prípad trojice maturantov, ktorí za účelom vykradnúť firmu spáchali krutý zločin zavraždenia mladej ženy Jolky - či to bolo alebo nebolo súčasťou plánu vedia len páchatelia. Medzi trojicou odsúdených bola žena - Monika Osińská (vo väzení prezývaná Vosa či Doživotka) žena odsúdená na doživotie, hoci osobu Jolku priamo nezabila, ale podieľala sa na krádeži. Práve tento akt sa počas čítania neustále rozpadá a znovu skladá. Kde je hranica spoluviny? Kedy sa z účasti stáva vina na celý život?
Silným prvkom knihy je postava reportérky Lidie, ktorá sa rozhodla Monikin príbeh zachytiť, pretože cítila, že doživotný trest je v jej prípade neprimeraný. Ich vzťah dlhoročné priateľstvo, pravidelné návštevy vo väzení, ticho, dôvera aj postupné vzďaľovanie...hovorí o tom, že Lidia hľadala pre Moniku pomoc. O to bolestnejšie pôsobí fakt, že Lidia svoju plánovanú reportáž, či skôr knihu, nestihla dokončiť. Tochman po dohode s Lidiinými príbuznými pokračuje v jej práci a tak skladá knihu z fragmentov: z Lidiiných spisov, jej denníkových zápiskov, úradných dokumentov aj z vlastných rozhovorov s Monikou.
Výsledkom nie je klasická reportáž, ale mozaika života ženy, ktorá dospievala za múrmi väznice. Monika sa počas rokov mení, dozrieva, učí sa niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Keď požiada o podmienečné prepustenie a je jej zamietnuté, čitateľ cíti bezmocnosť spolu s ňou. Najdojemnejšie momenty knihy sa viažu na jej rodičov a na vedomie, že práve oni a priateľstvo s Lidiou boli tým, čo ju vo väzení držalo pri živote.
Příběh na život a na smrt nie je knihou, ktorá ponúka jednoduché odpovede. Skôr vás postaví pred otázku, či je spravodlivosť vždy spravodlivá a či má človek právo na druhú šancu, aj keď sa raz ocitol na zlej strane príbehu. Ako Monika nakoniec dopadne, by som nechcela prezrádzať. Tento príbeh si totiž zaslúži, aby ste ho dočítali sami so všetkou jeho ťažobou, pochybnosťami a tichom medzi riadkami.
Knihu Zlodej umenia nemožno radiť medzi klasický kriminálny príbeh o chamtivosti a peniazoch. Rozpráva fascinujúcu a miestami až absurdnú históriu muža, ktorého nehnala túžba po bohatstve, ale po kráse. Stéphane Breitwieser nekradol preto, aby predával. Kradol, pretože chcel umenie vlastniť. Chcel sa ním obklopiť. Chcel ho mať na dosah očí.
Breitwieser pôsobí ako prototyp posadnutého estéta. Študoval brožúrky, poznal históriu diel, obdivoval techniku, symboliku, detaily. A keď ho niečo v múzeu očarilo, nedokázal odolať. Musel to mať aj za cenu rizika väzenia. Jeho partnerka Anne-Catherine Kleinklausová bola tichým tieňom v pozadí. Priamo nekradla, ale stála na stráži, sledovala personál, vytvárala mu bezpečný priestor. Spoločne počas rokov ukradli stovky diel obrazy, sochy, kalichy, tabatierky, medailóny, predmety zo slonoviny z múzeí a galérií naprieč celou Európou. Ukradnuté artefakty skrývali v podkrovnej izbe domu jeho matky, zamknuté, usporiadané ako súkromná galéria.
Autor pristupuje k príbehu systematicky a trpezlivo. Sleduje Breitwieserove začiatky drobné, takmer amatérske krádeže, cez krádeže obrovských hodnotných diel, až po jeho pád a dolapenie jedného z najvelkolepejších zlodejov umenia v histórii. Finkel zhromažďoval informácie o knihe priamo z rozhovorov so samotným Stéphaneom, no zároveň vediol dialógy s vyšetrovateľmi, riaditeľmi múzeí a galérií, právnikmi a študoval množstvo literatúry o umení, ktoré by mu možno len na maličký okamih umožnili pochopiť obsesívnu myseľ Stéphana.
Stéphan Breitwieser nepôsobil ako typický kriminálnik. Pôsobil skôr ako človek, ktorého vlastná posadnutosť postupne pohltila. Jeho príbeh je dôkazom, že aj láska ku kráse sa môže zvrhnúť do deštruktívnej formy. Zlodej umenia je pozoruhodná kniha práve preto, že nejde len o senzáciu. Je to psychologická štúdia obsesie, portrét muža, ktorý prekročil hranicu medzi obdivom a privlastnením si, a zároveň detailne spracovaná reportáž o jednom z najväčších zlodejov umenia všetkých čias. Michael Finkel odviedol naozaj výbornú prácu!
Posledný dar zvuku od Nikoly Aronovej je tichá, no zároveň veľmi silná kniha s krásnym posolstvom. Nie je to príbeh v klasickom zmysle slova je to skôr zamyslenie, ktoré sa číta pomaly a najmä srdcom. Hlavnými „postavami“ v tejto knihe sú Zvuk a Hluk, dva protiklady, ktoré formujú svet aj človeka.
Zvuk aj Hluk sa objavili spoločne s vesmírom. Zvuk začal pracovať ako prvý. Dával hlas vode, vetru, vtákom, zvieratám i ľuďom. Učil ich počúvať, zastaviť sa a vnímať svet okolo seba. Lenže časom prišla únava a priestor zaplnil Hluk. Ten sa rýchlo udomácnil v mestách, v autách, v moderných technológiách a v zrýchlenom spôsobe života. Ľudia prestali počúvať prírodu, ale aj samých seba. Zabudli na ticho.
Práve ticho sa stáva najvzácnejším darom tejto knihy. Autorka nenápadne, no presne poukazuje na to, že ľudstvu dnes nechýbajú nové zvuky, ale schopnosť načúvať. Ticho tu nie je prázdnotou, ale priestorom na spomalenie, na vnímanie drobných zvukov a na návrat k blízkosti medzi ľuďmi a sebou samými. Veľkou silou knihy sú aj ilustrácie, ktoré s textom dokonale súznejú. Sú jemné, symbolické a emotívne, často hovoria viac než slová samotné. Podčiarkujú kontrast medzi pokojom prírody a zahltenosťou moderného sveta a robia z knihy vizuálne aj myšlienkovo výnimočný zážitok.
Hortenzia a tieň je nežná, poetická kniha, ktorá dokáže hovoriť o veľkých vnútorných témach jazykom detí jednoducho, obrazne a s citom. Veršovaný príbeh o dievčatku Hortenzii a jej neodbytnom tieni je na prvý pohľad hravý, no pod jeho povrchom sa skrýva hlboké posolstvo o strachu, prijatí a dozrievaní.
Hortenzia svoj tieň neznáša. Je stále s ňou, napodobňuje každý jej pohyb a keď sa zotmie, zlovestne narastá. Autorky veľmi presne zachytávajú detský pocit nepohody z niečoho, čo nemôžeme ovládať ani odstrániť a práve preto nás to desí. Tieň tu funguje ako metafora obáv, ktoré si nosíme so sebou, aj keď by sme ich najradšej nechali za dverami.
Veľkou silou knihy je spojenie rytmického, jemne plynúceho verša s ilustráciami, ktoré nie sú len doplnkom textu, ale jeho rovnocenným partnerom. Obrazy pracujú s kontrastom svetla a tmy, veľkosti a priestoru, čím ešte viac umocňujú Hortenziine pocity strachu, osamelosti, ale aj postupného porozumenia.
Príbeh sa nenásilne posúva od odmietania k prijatiu. V istých momentoch Hortenzia zistí, že tieň nie je len nepriateľom, ale aj spoločníkom, ktorý ju chráni a dopĺňa. Tento obrat nepôsobí prvoplánovo skôr prirodzene, ako tiché dozretie, ku ktorému si dieťa musí dôjsť samo.
Hortenzia a tieň je kniha, ktorá deťom nenahovára, že strach je zlý alebo že sa ho treba zbaviť. Naopak, ukazuje, že strachy a obavy sú prirodzenou súčasťou nášho sveta aj nás samých. Učí, že keď sa na ne pozrieme zblízka, môžeme zistiť, že k nám patria a že s nimi dokážeme žiť v pokoji. Je to láskavé, vizuálne krásne čítanie, ktoré zostáva v mysli ešte dlho po otočení poslednej strany.
Lui príbeh o hľadaní je knihou o ceste. Nie takej, ktorú si človek zakreslí do mapy, ale ceste vnútornej, kľukatej a často neistej. Lui putuje svetom a počas tohto putovania sa stretáva s riekou, horou, oceánom, púšťou a aj s vlastnou fantáziou a každé z týchto stretnutí pôsobí skôr ako symbol než ako obyčajná zastávka na trase. Práve vďaka tomu som mala pocit, že nesledujem len príbeh, ale akési tiché hľadanie zmyslu, pokoja a odpovedí.
Rieka v knihe pre mňa predstavovala plynutie myšlienok, času, pochybností. Hora zas pôsobila ako výzva, niečo, pred čím sa nedá utiecť a čo treba zdolať, aj keď človek presne nevie, čo ho čaká na vrchole. Oceán a púšť boli obrovské a trochu desivé, no zároveň slobodné, akoby naznačovali, že svet aj vnútro človeka sú oveľa širšie, než si často pripúšťame. Fantázia sa pritom nenápadne mieša s realitou a vytvára zvláštny, snový priestor.
Veľmi silným prvkom knihy sú aj autorkine originálne ilustrácie, ktoré príbeh nielen dopĺňajú, ale miestami ho rozširujú o ďalšiu rovinu. Nepôsobia ako dekorácia, skôr ako tiché zastavenia na ceste, pri ktorých sa dá na chvíľu nadýchnuť a vrátiť sa k vlastným myšlienkam. V tomto kontexte možno povedať, že obraz a text spolu "vedú dialóg" a navzájom sa posilňujú.
Nikola Aronová píše a kreslí jemne a citlivo, s dôrazom na atmosféru a vnútorné prežívanie. Tempo príbehu je jemné a upokojujúce. Lui príbeh o hľadaní je podľa mňa kniha pre čitateľov, ktorí sa neboja zastaviť, započúvať sa do ticha a prijať fakt, že niekedy je samotná cesta dôležitejšia než odpoveď na konci.
Kniha Sedliačky je silným a realistickým svedectvom o živote žien na poľskom vidieku, kde sa každodennosť točí okolo tvrdej práce, rodiny a neľútostných spoločenských pravidiel zakorenených v dlhovekej histórii. Zobrazuje surovú pravdu o tom, aké postavenie mali ženy v tradičnom ponímaní sedliackeho prostredia. Autorka prostredníctvom výpovedí potomkov a ich spomienok, či historických prameňov a archívnych materiálov, veľmi citlivo rozpráva príbehy sedliačok - starých, prastarých mám, ktoré celý život veľmi tvrdo pracovali, vychovávali deti, samé sa starali o celú domácnosť i statok. Sme svedkami zachytenia obrazu vtedajšej doby, ktorá bola plná driny, chudoby, nerovnosti, bezprávia a mlčania. V úvode autorka sústreďuje pozornosť na rannú mladosť, kedy deti dostali znak tvrdej práce v podstate už "do vienka". Už ako štvorročné pásavali drobnú hydinu a neskôr vystriedali starších súrodencov pri strážení dobytka. Vzdelanie v tej dobe predstavovalo skôr výsadu, než samozrejmosť. Dôvodom bola najmä finančná záťaž pre mnohodetné rodiny. Keď dievčatá pomaličky dospievali, ich otcovia sedeli pri fľaške pálenky a zjednávali sobáše bez ich vedomia. Hlavnú rolu tu však nezohrávala láska, ale veno, ktoré budúca nevesta do novej rodiny prinesie. Dohodnuté manželstvá boli často nešťastné, sprevádzané smútkom a násilím. Iné dievčatá zase pracovali ako slúžky u zámožnejších gazdov, či cestovali do zahraničia za lepšími podmienkami. Čo sa však nie vždy podarilo a často trpeli podvýživou a boli vyčerpané z ťažkej práce na gazdovstve. Úmrtnosť detí i mladých bola vysoká, no v dedinských pomeroch nie neobvyklá. Častokrát sa oplakávala viac strata dobytka (ako zdroj poživne), než malého dieťaťa ("Boh dal, Boh vzal"). Čo sa týka spoločenského postavenia vidieckych žien, postupne prichádza "revolúcia", mladé dievčatá, ale i ženy v domácnosti už nechcú len "otročiť" na poliach, chcú sa vzdelávať, absolvovať kurzy varenia, pestovania, záhradkárstva. Postoje sa menia, aj keď len veľmi pomaličky a bojazlivo. Sedliačky sú knihou, ktorá núti zamyslieť sa nad tým, odkiaľ pochádzame a akú cenu zaplatili generácie žien pred nami. Nie je to ľahké čítanie, no je mimoriadne dôležité.
Všetko to začalo v roku 2001 keď sa Barbara Demick - korešpondentka denníka Los Angeles Times presťahovala do Soulu, aby mapovala dianie v Južnej a Severnej Kórei.
Jadro tejto knihy tvoria rozhovory s jej bývalými obyvateľmi, ktorí zo Severnej Kórey utiekli do tej Južnej alebo Číny. Tieto príbehy autorka zbierala neuveriteľných sedem rokov. Počas tohto dlhého obdobia aj tak zostáva pre ňu Severná Kórea v určitých ohľadoch veľkou neznámou. No tí čo ju zažili na vlastnej koži sa nám prostredníctvom svojho rozprávania pokúsia trochu poodhaliť (pre nás až nepochopiteľný) spôsob života plného príkazov a nezmyselných pravidiel, hladomoru, trestov a obmedzovaní základných ľudských práv a slobôd.
"Svetlá zhasli. Hladní ľudia sa šplhali na stĺpy elektrického vedenia a snažili sa ukradnúť kúsky medeného drôtu, ktoré by mohli vymeniť za jedlo."
Autorka zozbierala útržky rozhovorov tých, ktorí na vlastnej koži zažili to, čo znamená žiť v krajine, ktorú vedie propagandistická diktatúra prikazujúca uctievanie vodcu a akékoľvek slovko či počin sa môže stať pre človeka smrteľným. Prostredníctvom bývalého páru Miran a Džunsanga sa dozvedáme o tom, aké zložité a najmä nebezpečné bolo randenie v tejto krajine, doktorka Kim prezrádza aké katastrofálne podmienky zažívali v období hladomoru, a v akom zúfalom stave bolo zdravotníctvo, no a pani Song, úprimná obdivovateľka svojho vodcu neskôr pochopí, že jej režim priniesol len skazu a smrť svojich blízkych.
"V krajine neexistuje kultúra randenia. Mnohé manželstvá aj naďalej dohadujú rodiny, stranícky funkcionári alebo šéfovia v práci. Za riskantné je dokonca považované aj verejné držanie sa za ruky."
Autorka popritom rozhovory plynule preklápa s historickým vývojom krajiny, vyzdvihuje dôležité udalosti, ktorými sa Severná Kórea však nemôže pýšiť. Hlad, chudoba, krádeže, zbytočná smrť, obrovská propaganda, príkazy a zákazy, pretvárka toho akým silným štátom Severná Kórea je. Je to až žalostne smutné keď takéto niečo čítate, a zároveň vami lomcuje hnev voči tým, ktorí dostali do rúk moc, ktorou môžu a chcú ničiť životy. Silná kniha.
V poslednej dobe som začala čítať viac takýchto kníh, pretože popri ich čítaní sa veľa zamýšľam, a jednotlivé rady či poznania sa snažím aplikovať aj vo svojom živote. Niekedy to ide ľahko, niekedy ťažšie a inokedy vôbec. Ale dôležité je zistenie, že v tom, čo nás trápi, čo chceme dosiahnuť v živote a po čom túžime nie sme sami. A práve v tejto knihe, ktorá je veľmi zaujímavým pohľadom na psychoterapeutický proces cez perifériu samotnej terapeutky sa dozvedáme, po čom ľudia vo všeobecnosti túžia. Aké sú ich problémy, s ktorými zápasia, aké hlboké túžby sú za tým skryté a čo ich vedie k prijatiu a docenenia seba samého. Kniha je rozdelená na skúmanie dvanástich túžob, ktoré má do určitej miery každý z nás. Sú to túžby, ktoré sú známe, alebo sú skryté a pod drobnohľadom terapeutky nakoniec vyjdú na povrch. Takmer každý sa s takými túžbami stretol. Či už je to túžba po láske, moci, uznaní, pozornosti, slobode či kontrole. Autorka rozoberá životné príbehy svojich klientov a popritom do rozprávania vkladá vlastné postrehy či už z profesionálneho alebo osobného hľadiska. Kladením otázok, výzvami a vzdelávaním vedie každého klienta k uvedomeniu si toho, čo skutočne chce. Odpoveď na túto kľúčovú otázku nerieši problémy, ale posúva perspektívu tak, aby sa mohli objaviť nové riešenia. Táto kniha nám pomôže načrieť do hlbín vlastnej duše a prijať to, čo skrývame pred ostatnými aj pred sebou samým a posnažíme sa nájsť vysnívanú cestu našim vzácnym a jedinečným životom. Veľmi, naozaj veľmi odporúčam! :)
Tova je sedemdesiatročná vdova, ktorá po nociach pracuje v akváriu Sowell Bay. Ako správkyňa je zodpovedná za čistotu a umývanie podláh. Mohli by sme povedať, že je to veľmi všedné povolanie, ale Tova svoju prácu miluje, pretože v nej prichádza na iné myšlienky po strate syna a manžela, a následnej samote. Svoju prácu má rada aj vďaka jednému tvorovi, ktorý je obyvateľom akvária. Je to obrovská tichomorská chobotnica menom Marcellus, s ktorým si Tova vytvorí akési tiché priateľstvo. Do deja vstupuje aj ďalšia postava - Cameron, tridsaťročný mladý muž, ktorý sa snaží nájsť svoj cieľ v živote. Opustila ho matka, nikdy nepoznal identitu svojho otca, no nedávno sa dozvedel, že by sa mohol nachádzať práve v Sowell Bay. Cameron sa rozhodne, že sa ho pokúsi vypátrať.
Príbeh je vyrozprávaný z perspektívy všetkých troch osôb. Všetky charaktery boli výrazné a zaujímavé, no nedá sa poprieť, že to bol práve Marcellus, ktorý akoby "vyčnieval". Bol veľmi šikovný, miestami i vtipný a poskytoval nám úplne iný pohľad na svoju "záchranu" a život mimo oceánu. Zahreje nás pri srdci svojím vtipom, sarkastickým pohľadom na človeka a neskutočnou múdrosťou. Túži byť slobodný a počíta dni svojho zajatia. Tova bola tiež výraznou postavou, ktorá napriek rastúcemu veku a traumám, ktorými si v živote prešla, nestrácala nádej, prijala ťažký životný údel a naučila sa hľadať radosť i v maličkostiach. Aj napriek tomu, že to bolo debutové dielo autorky, a že určité veci, ktoré sa v knihe stali sa dali ľahko predvídať, hodnotím tento román ako očarujúci príbeh o rodine, priateľstve, strate, smútku, starnutí, osamelosti, dôvere, zvláštnych spojeniach a potrebe pohnúť sa ďalej aj napriek tomu, že život sa s nami kruto pohráva. Spojením zvieracej lásky a pragmatizmu ženskej hrdinky sa príbeh miestami stával tragikomickým, z čoho zostáva čitateľ smutný no zároveň šťastný a plný nádeje. Je to príjemný, smutno-krásny príbeh o ľuďoch, živote, rodine a láske, ktorý chytí za srdce.
Boli časy, keď na svete neexistovali luxusné butiky či lacné módne reťazce, a každá rodina, ktorá si to mohla dovoliť, si dávala šiť šaty na mieru od krajčírky, ktorá bola často súčasťou domácnosti.
Hlavná hrdinka tohto príbehu je krajčírka pochádzajúca zo skromných pomerov, ktorá pozná svoje miesto v spoločnosti, no napriek tomu sa učí sama čítať, miluje operu a sníva o tom, že raz bude mať svoj vlastný šijací stroj, ktorý by bol schopný zaistiť jej istú finančnú nezávislosť.
Popritom ako chodí šiť do rôznych domácností sa dozvedá zaujímavé, často prekvapivé až šokujúce tajomstvá ich obyvateľov. Niektoré panie si obľúbi, k iným chodí naopak len kvôli zárobku. Je akýmsi tichým pozorovateľom a rozprávačkou zároveň, no príde čas aj na to, kedy sa práve ona stane hlavnou hrdinkou svojho vlastného príbehu.
Prostredníctvom periférie talentovanej a skromnej krajčírky nás autorka zavádza do vtedajšej spoločnosti 19. storočia, rozpráva o jej prednostiach no aj nedostatkoch, ponorí nás do reality, ktorá je síce rokmi vzdialená tej našej, no v istých ohľadoch zostala nezmenená.
Podobne ako mnohé ženy v súčasnosti, aj naša krajčírka túžila po láske a slobode, možnosti voľby a presadenia si svojich práv v spoločnosti, chcela byť jednoducho šťastná aj napriek tomu, že sa denne stretávala s prekážkami a ťažkosťami vo svete, kde dominovali muži a vyššie vrstvy.
Nielen naša krajčírka, ale všetky postavy v knihe prinášajú so sebou niečo jedinečné, ich charaktery sú rozvinuté naplno a prostredníctvom tragických až vtipných nuáns autorka dotvára obraz horkosladkého života ľudí všetkých vrstiev vtedajšej spoločnosti, nielen tej najchudobnejšej.
Prostredie i situácie v príbehu sú veľmi živo opísané jemným a elegantným štýlom. V jednotlivých kapitolách tejto knihy sú zachytené čriepky ľudskej duše, spôsob, akým nás formujú jednotlivé udalosti a menia naše postoje, určujú nepredvídateľnosť života, ktorá je schopná dávať a brať, každý deň, bez akéhokoľvek varovania. Som očarená z tejto knihy.
