Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Recenzií na túto knihu sme mohli minulý mesiac vidieť neúrekom. Ja som sa snažila nijakú nečítať, aby som si na knihu utvorila svoj vlastný názor. Po prečítaní knihy som si následne prečítala recenzie a s niektorými názormi som sa stotožnila, s inými naopak nie. Dalo by sa povedať, že čitateľov tejto knihy rozdeliť na tých, ktorí ju milujú a tých, ktorých veľmi nenadchla. Ja sa radím medzi čitateľov, ktorí sú tak "medzi". Veľmi sa mi páčila tá myšlienka, ktorú autorka do knihy vložila, no ak by sme sa zamerali na hĺbku jednotlivých postáv, tá mohla byť lepšie spracovaná, aj keď uznávam, keby sme chceli ísť viac do hĺbky, kniha by nemala 400 ale 800 strán.
Predstavme si svet, kde po dovŕšení dvadsiatich dvoch rokov dostanete skrinku s povrázkom, ktorý určuje dĺžku vášho života. V tomto okamihu sa ľudia začnú rozdelovať na tri skupiny - tých, ktorí majú krátky povrázok a budú žiť pár rokov, tých, ktorí si našli v skrinke dlhý povrázok a budú sa tešiť dlhému zdraviu a v neposlednom rade tých, ktorí sa rozhodli skrinku neotvoriť a žiť svoj život ďalej bez ohľadu na to, aký dlhý je ich povrázok v skrinke. V knihe sledujeme príbehy ôsmych ľudí, ktorých osudy sa po príchode skriniek začnú diametrálne meniť. Tí, ktorí si našli v skrinke krátke povrázky začnú upadať do depresie, tí, ktorí si našli dlhé povrázky sa stávajú "nepremožiteľnými".
Ako som spomínala už v predchádzajúcich riadkoch, táto kniha sa mi veľmi páčila. Autorka tu vkladala veľmi múdre myšlienky o živote a smrti, a o tom, ako si treba zo života vážiť každý jeden deň, lebo nikdy nevieme kedy bude náš posledný. Na druhej strane som však očakávala hlbší prieskum do duší jednotlivých postáv, mám pocit, že autorka kĺzala pri opise ich vnútorného sveta po povrchu. Zaujalo ma však to, ako dokázala vykresliť masovú (davovú) psychózu po príchode povrázkov, ako priplietla do toho politiku, boj za rovnoprávnosť, spravodlivosť a solidaritu. Veľmi zaujímavé, originálne debutové dielo, ktoré nás donúti popremýšľať nad tým, s akou samozrejmosťou berieme svoj život a pritom by sme ho mali brať ako dar, ktorý dostávame každý jeden deň kedy sa prebudíme.
Som nesmierne nadšená, že vydavateľstvo Noxi prináša na trh knihy zo série "Významné ženy, ktoré menia svet". Prostredníctvom tejto série sa dozvedáme napríklad aj to, aké neuveriteľne odvážne a hrdinské skutky sprevádzali tieto ženy, ktoré sa nebáli zachraňovať ľudské životy, aj napriek tomu, že tie ich boli neustále v smrteľnom nebezpečenstve. Jednou z nich je aj Irena Sendler - poľská sociálna pracovníčka a učiteľka, ktorej sa počas druhej svetovej vojny podarilo zachrániť z varšavského geta zhruba 2500 židovských detí. Bola jednou z vedúcich osobností poľského protinacistického odboja a napriek neskoršiemu zajatiu a mučeniu, nikdy nič neprezradila a nikoho neudala.
V úvodných kapitolách knihy autorka predostiera čitateľovi diabolské plány ríšskych predstaviteľov, ktorí najskôr veľmi nenápadne začali izolovať židovské obyvateľstvo do jedného obrovského uzavretého geta, v ktorom sa postupne okliešťovali ich základné práva. Prídely jedla sa neustále zmenšovali, hygienické podmienky sa zhoršovali, z čoho následne vznikali epidémie a nákazy a nakoľko nebol zabezpečený ani prísun liekov, mnoho ľudí nákazám podľahlo. Keď však vrchní predstavitelia rozhodli o "presídlení" židovského obyvateľstva do pracovných táborov, Irena a tí, ktorí za ňou stáli sa rozhodli konať. Pod neuveriteľným tlakom a nebezpečím zachraňovali rodiny i deti pred transportmi, ktoré ich viedli na istú smrť.
Táto kniha sa určite nečítala ľahko, ale štýlom akým ho autorka podala čitateľovi možno nazvať majstrovským. Počas čítania cítite podobne ako naše postavy - strach, bolesť, zúfalstvo, ale aj nádej v to, že daná "akcia" dopadne čo najlepšie, pričom autorka nasilu netlačí na city čitateľa, ale rozprávanie je prirodzené a pritom tak emotívne. Príbeh Ireny, ako aj všetkých ostatných, ktorí boli zapojení do odboja voči zlu, ktoré sa dialo, je vzdaním pocty ich osobnostiam a ich nezlomnej bojovnosti, viere, hrdinstvu a láskavým srdciam, ktoré zachránili tisícky životov, bez ohľadu na to, že ich vlastné mohli skončiť rovnako. Irena Sendler - Anjel z Varšavy - je citlivá výpoveď o tých, vďaka ktorým sa svet zmietaný zlom, stával o čosi lepším.
Počas svojho života sme určite už niekedy narazili na človeka alebo ľudí, ktorí sú narcisti. Nemajú to síce napísané na čele, no podľa ich charakteristického chovania sme to možno hneď odhalili. Alebo možno aj nie. Témou narcistickej poruchy osobnosti a vplyv narcistov na svoje okolie - rodinu, priateľov či kolegov, skúma odborník v danej oblasti Robert Tomšik, ktorý v súčasnosti zároveň pôsobí aj ako odborný konzultant pre obete narcistického a psychologického zneužívania a týrania.
Je úplne v poriadku a prirodzené, ak má človek zdravo vyvinuté sebavedomie. Čo sa však vymyká normálu zdravého sebavedomia možno nazvať narcizmom. Autor v úvode všeobecne vysvetľuje, kto vlastne narcista je a aké sú jeho základné charakteristické črty či aké typy narcistov poznáme. Nedostatočná empatia, manipulácia okolia, klamstvá a výhovorky, využívanie druhých pre vlastné potreby či neustále preceňovanie vlastnej dôležitosti a zdôrazňovanie svojej výnimočnosti a jedinečnosti. To je len pár základných znakov, ktoré možno definujú človeka s danou poruchou.
V akoby pomyselnej druhej časti sa autor naopak zaoberá témou "vzťah s narcistom". Je dôležité podotknúť, že v tomto vzťahu možno dôjsť až do štádia, kedy "obeť narcistu" dlhodobo vystavovaná toxickému správaniu začne mať problémy so svojím sebavedomím či dokonca môže dôjsť k výraznému zhoršeniu jej psychického zdravia. Autor preto čitateľovi predostiera aj isté možnosti, ako sa z takéhoto vzťahu vymaniť a duševne uzdraviť seba samého.
Som veľmi rada, že som natrafila na túto knihu, a to nielen preto, že som si rozšírila svoje obzory v ďalšej oblasti, ale aj kvôli tomu, že som si uvedomila, aké dôležité je dávať si pozor na to, akým spôsobom ovplyvňujú náš život osoby, ktoré do nášho života "pustíme" a pokiaľ sa pri danej osobe/osobách necítime psychicky v pohode, potom možno chyba nie je v nás, ale práve v nich a ich narcizme. Preto je dôležité nenechať tieto osoby aby s nami manipulovali a aby sme kvôli nim pociťovali výčitky svedomia. Jediným riešením je, aby sme ich nechali ísť si vlastnou cestou "svojej výnimočnosti".
Už ste mali niekedy pocit, že autor ktorého knihu práve čítate vám úplne "vidí do hlavy"? Že presne dokáže opísať myšlienky, pocity, všetky obavy a výzvy, ktorými si prechádzate? Presne toto dokázal Patrick King, ktorý v knihe hovorí o tom, ako nebyť neustále niekoho "posluhovačom" a je zdravé a prirodzené občas povedať - pre niekoho toľko obávané, avšak neškodné - slovíčko "nie".
Autor na príbehoch ľudí ukazuje to, ako ich potreba neustáleho zavďačovania sa doviedla až do takého bodu, kedy nebolo pre nich dôležité nič iné, len to, aby vyhoveli všetkým ostatným naokolo, a to aj na úkor seba a svojho voľného času. Postupne vysvetľuje ako veci možno robiť inak, a ponúka aj zaujímavé rady a riešenia, ako začať na sebe pracovať, byť asertívnejší, priebojnejší a nebáť sa vysloviť svoj názor. Zaoberá sa tiež pôvodom toho, prečo majú niektorí ľudia potrebu neustále sa niekomu zavďačovať - či už napríklad zo sociálneho hľadiska v podobe zakorenených presvedčení našich rodičov, že čím viac budeme tvrdšie pracovať, tým sa budeme mať v živote lepšie, alebo z povahového a charakterového hľadiska niektorých jedincov, ktoré hovorí o neustálej snahe dosahovať uznanie a pocit nenahraditeľnosti.
Kniha bola pre mňa veľmi inšpiratívna a poučná. Rady, ktoré v nej autor uvádza sú veľmi prospešné a v určitých veciach mi reálne dokázali otvoriť oči a zamyslieť sa. Často sa pristihnem pri tom, že keď niekomu poviem nie alebo mám iný názor ako ostatní, bude ma za to daný človek/skupina odsudzovať alebo ma nebudú mať radi. King však hovorí, aby sme sa nebáli byť sami sebou a boli šťastní bez potreby zavďačovania sa. Jediné na čom záleží je naša fyzická a duševná pohoda. Nuž zostáva jediné. Začať tieto rady konečne aplikovať aj v praxi.
Ľudstvo ovplyvňuje životné prostredie, priamo alebo nepriamo, už tisícky rokov. Bohužiaľ dospeli sme do štádia, kedy sa naša planéta rúti do záhuby. Globálne otepľovanie a s ním súvisiace ďalšie vedľajšie faktory len dokazujú, že ľudstvo je v súčasnosti dominantnou silou planéty, ktorá formuje a ohýba prírodu podľa svojej vôle. Ako sa hovorí, čo dáš, to sa ti vráti. V tomto prípade to však platí, že tak ako sme sa správali k našej planéte doteraz, tak sa nám teraz opláca tým, čo v dnešnom ponímaní možno nazvať klimatickou katastrofou. Toto a množstvo iného v knihe Horúca planéta ozrejmuje geológ a aktivista Bill McGuire.
Kniha je pomerne útla, no zahŕňa v sebe dôležité informácie počnúc historickým vývinom planéty v ekologickom kontexte, jej menením sa vstupom ľudského faktora, a tiež uvádza množstvo konkrétnych príkladov o miestach, ktoré sú už teraz postihnuté globálnym otepľovaním. Ozrejmuje aj ďalšie aspekty, ktoré s globálnym otepľovaním súvisia, akými sú napríklad extrémne výkyvy počasia, budúce hromadné vysídľovanie obyvateľstva, úmrtia v dôsledku obrovských horúčav, pestovanie potravín, ich úrodnosť a bezpečnosť, či dokonca sociálne problémy týkajúce sa celkovej životnej úrovne obyvateľstva a jeho duševného zdravia. Autor v knihe nenavrhuje riešenia, skôr konštatuje, porovnáva, číselne analyzuje. Toto bol asi môj jediný (avšak zanedbateľný) problém s touto knihou. Obsahovala príliš veľa čísel, percent, a ako inak - stupňov celzií, že som sa v daných údajoch občas strácala.
Každopádne táto kniha bola zaujímavou zmesou informácií, ktoré boli pre mňa známe i neznáme, bola pre mňa inšpirujúca a miestami naozaj veľmi znepokojujúca, čo však možno brať ako výzvu k tomu, aby sme aj my pre našu planétu niečo urobili. Nemusí to byť hneď niečo "svetoborné", ale, ak si každý jeden z nás na planéte povie, že urobí čo i len maličký krok (napríklad začne poctivo triediť odpad či na návštevu blízkeho obchodu zvolí namiesto auta bicykel) budeme sa pomaličky dostávať na správnu cestu.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Česká blogerka Kateřina Panou žije viac než 25 rokov v kraji Epirus - v gréckej dedine Anthousa, neďaleko prímorského mestečka Parga. V Grécku našla nielen svoju lásku k mužovi, ale aj k celej krajine. Aj keď začiatky v cudzej zemi neboli ľahké, Kateřina si tu vybudovala rodinu a našla priateľov, spoznala novú kultúru, tradície a zvyky, históriu krajiny i mentalitu jej obyvateľstva. A o tom všetkom sa s nami rozhodla podeliť na blogu, z ktorého vznikla kniha Řecké štestí.
V úvodných kapitolách nás autorka oboznamuje o tom, ako sa spoznala so svojím gréckym manželom Kastom. Keďže odjakživa veľmi rada cestovala, práve Grécko ju niečím upútalo, a to až do takej miery, že sa rozhodla natrvalo presťahovať z Prahy a založiť si rodinu v Grécku. Postupne opisuje ako mali ako novomanželia problémy so stavbou domu či čo všetko sa dialo keď sa "dostavili" deti.
Kateřina veľmi vrúcne a s láskou opisuje túto malebnú krajinu. Okrem vtipných príhod s miestnymi, ktoré často vznikali aj "vďaka" vtedy ešte rečovo málo zdatnej Kateřine, nám prináša pohľad do tradícií, zvykov, náboženstva i povier, ktorým tu obyvatelia dávajú veľkú váhu. Táto oblasť je s výnimkou turistickej sezóny veľmi pokojná a tichá. Obyvatelia sú tu veľmi prívetiví a pohostinní a rodinné a priateľské hodnoty si tu veľmi uctievajú.
Autorka nás okrem predností tejto krajiny oboznamuje s tým, že postupná modernizácia mení aj tradičné Grécko. Horskí obyvatelia pomaličky vymierajú a všetko potomstvo sa sťahuje skôr do mestských častí. Taktiež v knihe poukazuje aj na rozdielnosť medzi mentalitou a spôsobom života v Grécku a Česku. Je možné povedať, že Grécko je viac otvorenejšie, živé a hlavne slobodné, nespútané a temperamentné.
Táto kniha bola veľmi inšpirujúca a prostredníctvom nej som mala možnosť nahliadnuť na Grécko z úplne iného pohľadu. Ako píše Kateřina: "Ta obrovská láska k Řecku vás tu pohltí, přijme vás ve svoji náruč a už nepustí" tak rovnako ma táto kniha pohltila, a to až do takej miery, že s určitosťou viem, že Grécko navštívim. A ktovie, možno to bude práve oblasť Epirus, ktorú si zvolím za cieľovú destináciu. Ďakujem Kateřina, čítanie bolo naozaj krásne a inšpirujúce.
Občianska vojna v Sýrii naplno prepukla po vlne rozsiahlych protestov proti vláde vtedajšieho prezidenta Baššára al-Asada. A práve v časoch obrovských nepokojov sa odohráva aj román "Smrť je brutálna drina", ktorý vypovedá o nefunkčnosti rodinných väzieb a utláčania základných ľudských práv vo vojnou zmietanej Sýrii, ktorá je poznačená rozbombardovanými domami, oputenými dedinami, vrakmi tankov a torzami ľudských tiel.
Príbeh začína v momente smrti autoritárskeho otca Abd al-Latífa, ktorého posledným prianím je spočinúť vedľa hrobu svojej sestry, ktorý sa nachádza stovky kilometrov od jeho miesta skonu. Trojica súrodencov sa tak vydáva na zložitú cestu za účelom splniť posledné prianie ich otca. Toho naložia do mikrobusu a naprieč všetkým problémom, ktoré ich na ceste čakajú, sa rozhodnú telo dopraviť na miesto určenia. Cesta, ktorá by inokedy trvala pár hodín, trvá počas vojnového konfliktu niekoľko dní. Súrodenci musia zažívať doslova až absurdné situácie, počnúc obrovskou byrokraciou až po zadržanie mŕtvoly otca ako hľadanej osoby. Počas ich cesty sme svedkami nielen prítomných udalostí, ale ocitáme sa v minulosti, ktorá odkrýva životný príbeh otca a jeho troch detí.
Postupný rozklad tela mŕtveho otca sa metaforicky premieta do rozkladu súrodeneckých vzťahov, ktorých vzájomnú spoločnosť v mikrobuse možno prirovnať k tikajúcej bombe. Toto dielo na nás pôsobí smutno, skľúčene a ubolene, a to nielen keď sa na príbehy súrodencov pozeráme jednotlivo, ale najmä keď sa pozeráme na ich príbeh ako celok - zasadený do kontextu sýrskej spoločnosti, myšlienok spoločensko-politickej zmeny a kritikou vládneho systému postaveného na silnom autoritárskom režime. Kniha je atmosfericky silným dielom oceňovaného sýrskeho spisovateľa Chálida Chalífa, ktorého autentickosť zosobňuje fakt, že sám autor je očitým svedkom hrôz, ktoré vojna v Sýrii spôsobila.
Od tejto francúzskej autorky by som si mohla prečítať aj nákupný zoznam a bola by som očarená. Temné zákutia srdca bola útlou knihou, z ktorej vyžaroval mladícky rebelský duch, zmyselnosť, rafinovanosť, túžba a vášeň, ale aj odpor či citová rezignácia. Saganová v tejto knihe opätovne presadzuje svoj minimalistický a sofistikovaný štýl a opisuje ľudské nedostatky s istým nadhľadom a prirodzenosťou. Čo je na tejto knihe zaujímavé, je fakt, že je to nedokončený (a zároveň posledný) rukopis, ktorý objavil jej syn Denis Westhoff. Zostáva tak na čitateľovi, aby sa zamyslel, či by daný text (ak by ho Saganová mala možnosť dokončiť) ešte prechádzal jej úpravami alebo by zostal takým aký je. Pre mňa bol dokonalý a nič by som na ňom nemenila. Svojrázne charakterové vlastnosti našich protagonistov, zmeny perspektív, zaujímavé prostredie a autorkin vycibrený cit pre pozorovanie istých vzorcov správania sa, ktoré interpretuje s humorom i kriticky, len dokazujú, že aj na malom priestore sa dá vytvoriť naozaj precízny čitateľský zážitok.
Philipp Dettmer nás v knihe Imunita zavedie na fascinujúcu okružnú jazdu naprieč vlastným telom, pri ktorej sa dozvieme poznatky, o ktorých sme pravdepodobne v živote nevedeli, a ani sme sa nad nimi nejako výrazne nezamýšľali.
Imunitný systém je v našom tele nesmierne dôležitý a jeho fungovanie ako také je veľmi komplikované. Ak odhalíme jednu vrstvu jeho fungovania, zistíme, že na ne naväzujú ďalšie a ďalšie mechanizmy, ktoré majú na starosť ďalšie a zložitejšie činnosti. Autor je pojmom "imunitný systém" fascinovaný už niekoľko rokov a to čo sa najskôr zdalo ako bežné štúdium sa zrazu premenilo v túto pozoruhodnú a veľmi poučnú knihu.
Ak by sme však čakali zložité a odborné poučky, pri ktorých sa nám bude zívať už len pri ich úvodných vetách, mýlime sa. Autor tému imunitného systému a jeho fungovania predkladá čitateľovi v čo najzrozumiteľnejšej podobe, pričom jednotlivé fakty vysvetľuje pútavo, prirovnáva ich k bežným veciam, aby si čitateľ dokázal vizualizovať jednotlivé hodnoty, merné dĺžky a objemy.
Autor sa v prvom rade zameriava na uvedenia čitateľa do problematiky a teda začína vysvetlením, čo to vlastne imunitný systém je. Zameriame sa na jeho nepriateľov - baktérie, vírusy, parazity, autoimunitné ochorenia či dokonca vplyv stresu na imunitný systém. V neposlednom rade nám autor predstaví možnosti na jeho posilnenie.
Každá kapitola je obohatená nielen o slovné, ale i vizuálne vysvetlenie. Kniha je plná ilustrácií, na ktorých nám autor opäť jednoduchou a zrozumiteľnou formou ukazuje napríklad prienik vírusu do imunitného systému alebo sa dozvieme čo všetko sa nachádza v našej črevnej sliznici.
Kniha je veľmi podrobne prepracovaná, a aj keď sám autor v závere uviedol, že aj tak nikdy neprenikneme všetkým, čo imunitný systém zahŕňa, podľa mňa do knihy vložil všetko, čo pre bežného čitateľa zaujímajúceho sa o svoje telo a imunitu, možno pokladať za dostačujúce. Imunita je knihou, ktorá by mala byť nepochybne súčasťou každej knižnice.
Keď sa Eve zoznámi s Domom v bludisku na brehu Ženevského jazera, všetko sa javí ako krásny sen. Ocitla sa v bode, keď nevedela, čo si počať so svojím životom a zrazu jej osud postaví do cesty o pár rokov staršieho, no veľmi pozorného a šarmantného muža. Eve sa však dozvie, že sa Dom čoskoro sťahuje na francúzsky vidiek, na odľahlé sídlo v malej opustenej dedinke Les Genévriers a rozhodne sa ísť tam s ním. Čaká ich renovácia starej provensálskej usadlosti, ktorá okrem nádhernej architektúry skrýva aj veľké tajomstvá, nakoľko príbeh Eve sa prelína s príbehom istej Bénédicte, ktorá tu kedysi žila. Rozpráva svoj príbeh, kedy usadlosť v Les Genévriers prekvitala i postupne chátrala. Eve sa stáva čoraz častejšie svedkom istých nevysvetliteľných udalostí, vidí postavy či čudné znamenia. Začne tak pátrať, kto v dome býval a čo všetko sa tam udialo.
Obalovo krásna, názvom možno trošku nenápadná kniha, ma chytila už od prvých strán. Zo začiatku bolo potrebné zvyknúť si na striedajúcu sa retrospektívu, nakoľko kapitoly neboli označené podľa postáv, ktoré aktuálne svoj príbeh rozprávali, ale postupne sa mi celý zamotaný dej vryl doslova pod kožu. Nádherné opisy francúzskeho okolia, pamiatky, zvuky, vône a farby, boli podrobne a živo zachytené na každej stránke. Autorka po celý čas veľmi jemne budovala a postupne zvyšovala napätie, ktoré sa prelínalo so strašidelnou atmosférou a záhadami, ktoré čakali na svoje odhalenie. Hlavné hrdinky, v oboch retrospektívach, boli sympatické, no mám pocit, že im chýbala istá sebadôvera a priebojnosť. Na druhej strane však na to obe mali svoje dôvody. Eve - nové prostredie, vzťah pri ktorom sa ešte len poznávali s Domom, záhadné sídlo. Bénédicte - je súrodenci - slepá sestra, psychopatický brat, starostlivosť o panstvo bola na jej pleciach. Každopádne tento veľmi príjemný, opismi dychberúci a tajomstvami oplývajúci román hodnotím veľmi pozitívne a jeho čítanie som si nesmierne užila.
