Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Keď sa povie detská kniha, ktorá nielen zabaví, ale aj pohladí dušu celej rodiny, môžeme hovoriť práve o knihe Veselé básničky a kúzla do každej rodiny od autorky Babči B. Kardošovej. Táto autorka je známa svojím láskavým humorom, citom pre detský svet a schopnosťou prepájať hravosť s jemným výchovným posolstvom.
V úvode knihy sa dozvedáme milú spomienku z jej detstva ako malé dievča vraj nechcela jesť, a tak jej rodičia vymysleli špeciálnu hru, v ktorej zachraňovala jedlo pred zlým „Morom Karamorom“. Keďže autorka priznala, že má slabosť pre ušatých zajačikov, ako hlavného sprievodcu knihou zvolila Majstra Zaja múdreho, láskavého a trochu šibalského kamaráta detí aj rodičov. Práve on ponúka malé „kúzla“, teda jednoduché nápady a aktivity, ktoré pomáhajú zabaviť sa, precvičiť si nové zručnosti alebo vyriešiť drobné každodenné situácie, s ktorými si rodina nevie rady.
Kniha je výberom zhudobnených textov, ktoré vznikali pre detskú televíznu reláciu Rapotáčik. Básničky ako Zajo v bufete, Pažravá myška, Zvedavá abeceda, Zuza a čmeliak či Pieskovisko sú rytmické, hravé a plné veselých situácií, v ktorých sa deti ľahko nájdu. Nenásilnou formou si pri nich precvičujú predložky, písmenká aj slovnú zásobu a pritom majú pocit, že sa len zabávajú.
Po každej básničke nasleduje „Kúzlo Majstra Zaja“ praktická aktivita alebo nápad, ktorý tematicky nadväzuje na text. Raz ide o pohybovú hru, inokedy o tvorivú činnosť či drobný rozhovor medzi rodičom a dieťaťom. Tieto časti robia z knihy viac než len zbierku básničiek stáva sa interaktívnym sprievodcom spoločného rodinného času. Samostatnú pochvalu si zaslúžia ilustrácie od Juraja Martišku. Sú pestré, hravé a plné detailov, ktoré deti lákajú vracať sa k stránkam znova a znova. Vizuálna stránka knihy krásne dopĺňa text a vytvára harmonický celok.
Táto krásna knižočka je milým dôkazom, že výchova môže byť láskavá, tvorivá a plná fantázie. Je to kniha, ktorá rozosmeje, poučí a najmä spojí rodičov s deťmi pri spoločnom čítaní. V dnešnej uponáhľanej dobe je takýto spoločný čas tým najväčším kúzlom zo všetkých.
Ako vychovať nacistu je mrazivým svedectvom o tom, ako sa dá z detstva systematicky vyrobiť ideológia. Ziemer, americký pedagóg a publicista, pôsobil niekoľko rokov v nacistickom Nemecku a už od roku 1933 sa zaujímal o to, čo sa deje za múrmi škôl a vzdelávacích inštitúcií Tretej ríše. Tušil, že práve tam nie na politických tribúnach, ale v triedach sa rodí budúcnosť režimu. Po získaní mimoriadneho povolenia navštívil školy a ústavy, ktoré boli bežnému svetu neprístupné. Systematicky opisuje celý reťazec inštitúcií, ktoré formovali človeka od úplného počiatku.
Ziemer tak odhaľuje desivú komplexnosť systému štát si nárokoval život jednotlivca doslova od počatia. Autor čerpá nielen z vlastných pozorovaní, ale aj z rozhovorov s rodičmi, učiteľmi, študentmi či dôstojníkmi. Z jeho zistení vyplýva jedno zásadné pravidlo: život dieťaťa nepatrí rodine, ale Vodcovi. Disciplína, poslušnosť a bezvýhradná oddanosť boli základnými piliermi výchovy.
Chlapci boli od útleho veku formovaní ako budúci vojaci. Ich vzdelávanie sa sústreďovalo na politickú indoktrináciu, fyzickú zdatnosť a prípravu na vojnový stav. Ideológia im bola vštepovaná systematicky a cieľ bol jasný: vytvoriť mladíka, ktorý bude presvedčený, že Nemecko musí raz zvíťaziť nad všetkými „nepriateľmi“ a že najvyššou cťou je obetovať sa za vodcu. Dievčatám sa síce venovalo menej pozornosti v oblasti politickej prípravy, no ich úloha bola pre režim rovnako dôležitá. Mali sa stať budúcimi matkami vojakov ríše.
Ziemer nepíše s prehnanou emocionalitou; práve jeho vecnosť a presnosť robia text ešte desivejším. Nepotrebuje dramatizovať fakty hovoria samy za seba. Ako vychovať nacistu je kniha, ktorá núti čitateľa premýšľať nad silou výchovy a vzdelávania. Ukazuje, ako ľahko sa môžu školy stať nástrojom manipulácie, ak sa dostanú do rúk totalitnej ideológie. Najväčšou hrôzou nie je samotný systém, ale to, ako prirodzene dokázal preniknúť do každodenného života a presvedčiť tisíce rodín, že slúžia vyššiemu dobru. Táto kniha je varovaním. Pripomína, že extrémistické ideológie nezačínajú na bojiskách, ale v mysliach a že najzraniteľnejšie sú práve deti.
Biela temnota je kniha na jeden nádych, na konci ktorého čaká hlboký mrazivý výdych. Tento príbeh mapuje cestu Henryho Worsleya naprieč Antarktídou muža, ktorý už dávno nemusel nikomu nič dokazovať. Bývalý dôstojník britskej armády, člen elitnej jednotky, sochár, fotograf, boxer, zberateľ kníh a máp, milujúci manžel a otec. A predsa ho niečo ťahalo späť do extrému.
Jeho vzorom bol Ernest Shackleton legenda polárnych výprav. Worsley bol jeho obrovským obdivovateľom a podrobne študoval publikácie o jeho expedíciách. Rozhodol sa vydať po jeho stopách. Prvej výpravy, ktorú Worsley zorganizoval sa zúčastnili ešte ďalší dvaja spoločníci - Will Gow a Henry Adams. No druhýkrát sa však rozhodol pre niečo, čo dovtedy nikto neurobil prejsť Antarktídu úplne sám. Bez podpory, bez tímu, bez možnosti oprieť sa o niekoho iného. Len on, sane, vietor a nekonečná biela temnota.
Kniha tak nie je len dobrodružnou reportážou, je to intímny portrét človeka, ktorý balansuje medzi odvahou a strachom, medzi hrdinstvom a rizikom. U Henryho bola podmaňujúca najmä jeho vytrvalosť, s akou sa odmietal vzdať. Každý krok po ľade bol boj. Stačilo jedno pošmyknutie, jeden zlý pohyb a expedícia sa mohla v sekunde zmeniť na boj o život.
Antarktída tu nie je kulisou, je aktívnym protivníkom. Je to „biela temnota“ paradoxne oslepujúca aj pohlcujúca zároveň. Ticho, ktoré kričí. Priestor, ktorý vás zbaví všetkého nadbytočného až zostanete len vy a vaše limity. Henry navonok pôsobil vždy pozitívne, no z jeho denníka cítiť únavu, pochybnosti, vyčerpanosť či bolesť. Grann tým ukazuje, že hrdinstvo nie je absencia strachu. Je to rozhodnutie ísť ďalej napriek nemu.
V spoločnosti, ktorá obdivuje len víťazov a dokončené príbehy, pôsobí vzdanie sa ako slabosť. No v skutočnosti si to vyžaduje obrovskú odvahu. Pokračovať je niekedy jednoduchšie než zastaviť sa a povedať: stačí. Worsley dokázal prejsť extrémom, vydržať bolesť, samotu aj mráz. A napokon dokázal aj to najťažšie priznať si hranicu. Biela temnota je príbehom o tom, ako veľmi nás môže inšpirovať minulosť, je o odvahe, dobrodružstve, o veľkom odhodlaní, vytrvalosti, aj o rozhodovaní v situáciách, ktoré môžu stáť život.
Román Proces od britského autora a bývalého trestného advokáta Roba Rindera prináša svižný a inteligentný pohľad do zákulisia justície. Ide o právnický triler, ktorý nestavia iba na napätí z vyšetrovania, ale aj na morálnych otázkach, ktoré sa vynárajú pri obhajobe človeka, ktorého verejnosť už dávno odsúdila.
Hlavnou postavou je koncipient Adam Green, mladý muž túžiaci po získaní advokátskeho titulu. Adam je idealista verí v spravodlivosť a predovšetkým v dobro v ľuďoch, dokonca aj v tých, ktorých by spoločnosť najradšej bez váhania odpísala. Táto jeho vlastnosť je zároveň jeho silou aj slabinou. Keď dostane príležitosť pracovať po boku svojho mentora Jonathana na prípade vraždy obľúbeného a známeho policajta, ocitá sa v situácii, ktorá preverí nielen jeho schopnosti, ale aj hodnoty. Obžalovaný pôsobí ako jednoznačný páchateľ a verejná mienka má jasno ich úlohou je však obhajoba.
Napätie nevytvára iba samotný prípad, ale aj vzťah medzi Adamom a Jonathanom. Adam sa snaží zo všetkých síl, no postupne nadobúda pocit, že jeho mentor jeho prácu skôr sabotuje, než podporuje. Táto dynamika pridáva príbehu ďalšiu vrstvu neistoty a podozrenia. Postupne sa objavujú pochybnosti o jednotlivých článkoch justičného systému a čitateľ je vedený k otázke, komu vlastne možno veriť.
Rinderov štýl písania je jasný, priamočiary a veľmi čitateľný. Dej napreduje bez zbytočných retrospektívnych odbočiek, čo mu dodáva dynamiku a prirodzené tempo. Autor efektívne pracuje so zvratmi a podozreniami, ktoré sa presúvajú z jednej postavy na druhú, čím udržiava napätie až do konca. Výrazným prvkom je aj jeho zmysel pre humor (rozhovory Adama s jeho mamou, ktorá sa ho všemožne snaží dostať do "chomúta") a jemná irónia, ktoré odľahčujú vážne témy bez toho, aby znižovali ich váhu.
Proces je tak nielen príbehom o vražde, ale aj o viere v spravodlivosť, profesionálnej integrite a o tom, aké ťažké je stáť na strane zákona, keď sa pravda zdá byť nejednoznačná. Je to kniha, ktorá ponúka napätie aj zamyslenie a potvrdzuje, že autor čerpá z vlastnej skúsenosti s právnickým prostredím. Skvelá kniha do poslednej bodky.
Kniha Baletky Navždy tanečníkom je síce šiestym dielom série, ale dá sa čítať úplne samostatne. Kniha otvára príbeh chlapca, ktorý sa rozhodol ísť proti očakávaniam svojho okolia. Hlavným hrdinom je Bilal, žiak baletnej školy, pre ktorého tanec neznamená len pohyb, ale spôsob, ako byť sám sebou. Práve to sa však stáva dôvodom problémov jeho otec s baletom veľmi nesúhlasí a chlapci z partie ho začnú šikanovať len preto, že je iný. Autorka veľmi citlivo spracúva tému šikany a predsudkov. Ukazuje, aké ľahké je vysmievať sa niekomu, kto vybočuje z radu, a aké ťažké je v takých chvíľach zostať silný. Bilalov príbeh pôsobí realisticky a emotívne, pretože podobné situácie sa môžu stať komukoľvek nielen tým, ktorí tancujú, ale každému, kto má odvahu ísť si za svojím snom. Silnou stránkou knihy je aj dôraz na priateľstvo a rodinu. Bilal postupne zisťuje, že aj keď ho niektorí nechápu alebo odmietajú, vždy sa nájdu ľudia, ktorí pri ňom stoja a podržia ho v ťažkých chvíľach. Práve táto podpora mu pomáha nevzdať sa a veriť v seba. Baletky navždy tanečníkom nie je len kniha o tanci, ale najmä o odvahe, prijatí a hľadaní vlastnej identity. Čitateľovi pripomína, že byť iný nie je slabosť, ale sila a že sny stoja za to, aby sme sa za ne postavili, aj keď to nie je jednoduché. Táto kniha sa mi páčila, pretože nás učí nebáť sa byť iný, veriť v seba a vážiť si priateľstvo. A práve to je dôležité zdôrazňovať našim malým čitateľom.
Kniha Příběh na smrt a na život vo mne zanechala zvláštny, ťažko opísateľný pocit. Je to príbeh, ktorý vo vás ostane, vracia sa v myšlienkach a núti vás klásť si nepríjemné otázky o vine, treste a spravodlivosti.
V centre knihy stojí prípad trojice maturantov, ktorí za účelom vykradnúť firmu spáchali krutý zločin zavraždenia mladej ženy Jolky - či to bolo alebo nebolo súčasťou plánu vedia len páchatelia. Medzi trojicou odsúdených bola žena - Monika Osińská (vo väzení prezývaná Vosa či Doživotka) žena odsúdená na doživotie, hoci osobu Jolku priamo nezabila, ale podieľala sa na krádeži. Práve tento akt sa počas čítania neustále rozpadá a znovu skladá. Kde je hranica spoluviny? Kedy sa z účasti stáva vina na celý život?
Silným prvkom knihy je postava reportérky Lidie, ktorá sa rozhodla Monikin príbeh zachytiť, pretože cítila, že doživotný trest je v jej prípade neprimeraný. Ich vzťah dlhoročné priateľstvo, pravidelné návštevy vo väzení, ticho, dôvera aj postupné vzďaľovanie...hovorí o tom, že Lidia hľadala pre Moniku pomoc. O to bolestnejšie pôsobí fakt, že Lidia svoju plánovanú reportáž, či skôr knihu, nestihla dokončiť. Tochman po dohode s Lidiinými príbuznými pokračuje v jej práci a tak skladá knihu z fragmentov: z Lidiiných spisov, jej denníkových zápiskov, úradných dokumentov aj z vlastných rozhovorov s Monikou.
Výsledkom nie je klasická reportáž, ale mozaika života ženy, ktorá dospievala za múrmi väznice. Monika sa počas rokov mení, dozrieva, učí sa niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Keď požiada o podmienečné prepustenie a je jej zamietnuté, čitateľ cíti bezmocnosť spolu s ňou. Najdojemnejšie momenty knihy sa viažu na jej rodičov a na vedomie, že práve oni a priateľstvo s Lidiou boli tým, čo ju vo väzení držalo pri živote.
Příběh na život a na smrt nie je knihou, ktorá ponúka jednoduché odpovede. Skôr vás postaví pred otázku, či je spravodlivosť vždy spravodlivá a či má človek právo na druhú šancu, aj keď sa raz ocitol na zlej strane príbehu. Ako Monika nakoniec dopadne, by som nechcela prezrádzať. Tento príbeh si totiž zaslúži, aby ste ho dočítali sami so všetkou jeho ťažobou, pochybnosťami a tichom medzi riadkami.
Knihu Zlodej umenia nemožno radiť medzi klasický kriminálny príbeh o chamtivosti a peniazoch. Rozpráva fascinujúcu a miestami až absurdnú históriu muža, ktorého nehnala túžba po bohatstve, ale po kráse. Stéphane Breitwieser nekradol preto, aby predával. Kradol, pretože chcel umenie vlastniť. Chcel sa ním obklopiť. Chcel ho mať na dosah očí.
Breitwieser pôsobí ako prototyp posadnutého estéta. Študoval brožúrky, poznal históriu diel, obdivoval techniku, symboliku, detaily. A keď ho niečo v múzeu očarilo, nedokázal odolať. Musel to mať aj za cenu rizika väzenia. Jeho partnerka Anne-Catherine Kleinklausová bola tichým tieňom v pozadí. Priamo nekradla, ale stála na stráži, sledovala personál, vytvárala mu bezpečný priestor. Spoločne počas rokov ukradli stovky diel obrazy, sochy, kalichy, tabatierky, medailóny, predmety zo slonoviny z múzeí a galérií naprieč celou Európou. Ukradnuté artefakty skrývali v podkrovnej izbe domu jeho matky, zamknuté, usporiadané ako súkromná galéria.
Autor pristupuje k príbehu systematicky a trpezlivo. Sleduje Breitwieserove začiatky drobné, takmer amatérske krádeže, cez krádeže obrovských hodnotných diel, až po jeho pád a dolapenie jedného z najvelkolepejších zlodejov umenia v histórii. Finkel zhromažďoval informácie o knihe priamo z rozhovorov so samotným Stéphaneom, no zároveň vediol dialógy s vyšetrovateľmi, riaditeľmi múzeí a galérií, právnikmi a študoval množstvo literatúry o umení, ktoré by mu možno len na maličký okamih umožnili pochopiť obsesívnu myseľ Stéphana.
Stéphan Breitwieser nepôsobil ako typický kriminálnik. Pôsobil skôr ako človek, ktorého vlastná posadnutosť postupne pohltila. Jeho príbeh je dôkazom, že aj láska ku kráse sa môže zvrhnúť do deštruktívnej formy. Zlodej umenia je pozoruhodná kniha práve preto, že nejde len o senzáciu. Je to psychologická štúdia obsesie, portrét muža, ktorý prekročil hranicu medzi obdivom a privlastnením si, a zároveň detailne spracovaná reportáž o jednom z najväčších zlodejov umenia všetkých čias. Michael Finkel odviedol naozaj výbornú prácu!
Posledný dar zvuku od Nikoly Aronovej je tichá, no zároveň veľmi silná kniha s krásnym posolstvom. Nie je to príbeh v klasickom zmysle slova je to skôr zamyslenie, ktoré sa číta pomaly a najmä srdcom. Hlavnými „postavami“ v tejto knihe sú Zvuk a Hluk, dva protiklady, ktoré formujú svet aj človeka.
Zvuk aj Hluk sa objavili spoločne s vesmírom. Zvuk začal pracovať ako prvý. Dával hlas vode, vetru, vtákom, zvieratám i ľuďom. Učil ich počúvať, zastaviť sa a vnímať svet okolo seba. Lenže časom prišla únava a priestor zaplnil Hluk. Ten sa rýchlo udomácnil v mestách, v autách, v moderných technológiách a v zrýchlenom spôsobe života. Ľudia prestali počúvať prírodu, ale aj samých seba. Zabudli na ticho.
Práve ticho sa stáva najvzácnejším darom tejto knihy. Autorka nenápadne, no presne poukazuje na to, že ľudstvu dnes nechýbajú nové zvuky, ale schopnosť načúvať. Ticho tu nie je prázdnotou, ale priestorom na spomalenie, na vnímanie drobných zvukov a na návrat k blízkosti medzi ľuďmi a sebou samými. Veľkou silou knihy sú aj ilustrácie, ktoré s textom dokonale súznejú. Sú jemné, symbolické a emotívne, často hovoria viac než slová samotné. Podčiarkujú kontrast medzi pokojom prírody a zahltenosťou moderného sveta a robia z knihy vizuálne aj myšlienkovo výnimočný zážitok.
Hortenzia a tieň je nežná, poetická kniha, ktorá dokáže hovoriť o veľkých vnútorných témach jazykom detí jednoducho, obrazne a s citom. Veršovaný príbeh o dievčatku Hortenzii a jej neodbytnom tieni je na prvý pohľad hravý, no pod jeho povrchom sa skrýva hlboké posolstvo o strachu, prijatí a dozrievaní.
Hortenzia svoj tieň neznáša. Je stále s ňou, napodobňuje každý jej pohyb a keď sa zotmie, zlovestne narastá. Autorky veľmi presne zachytávajú detský pocit nepohody z niečoho, čo nemôžeme ovládať ani odstrániť a práve preto nás to desí. Tieň tu funguje ako metafora obáv, ktoré si nosíme so sebou, aj keď by sme ich najradšej nechali za dverami.
Veľkou silou knihy je spojenie rytmického, jemne plynúceho verša s ilustráciami, ktoré nie sú len doplnkom textu, ale jeho rovnocenným partnerom. Obrazy pracujú s kontrastom svetla a tmy, veľkosti a priestoru, čím ešte viac umocňujú Hortenziine pocity strachu, osamelosti, ale aj postupného porozumenia.
Príbeh sa nenásilne posúva od odmietania k prijatiu. V istých momentoch Hortenzia zistí, že tieň nie je len nepriateľom, ale aj spoločníkom, ktorý ju chráni a dopĺňa. Tento obrat nepôsobí prvoplánovo skôr prirodzene, ako tiché dozretie, ku ktorému si dieťa musí dôjsť samo.
Hortenzia a tieň je kniha, ktorá deťom nenahovára, že strach je zlý alebo že sa ho treba zbaviť. Naopak, ukazuje, že strachy a obavy sú prirodzenou súčasťou nášho sveta aj nás samých. Učí, že keď sa na ne pozrieme zblízka, môžeme zistiť, že k nám patria a že s nimi dokážeme žiť v pokoji. Je to láskavé, vizuálne krásne čítanie, ktoré zostáva v mysli ešte dlho po otočení poslednej strany.
Lui príbeh o hľadaní je knihou o ceste. Nie takej, ktorú si človek zakreslí do mapy, ale ceste vnútornej, kľukatej a často neistej. Lui putuje svetom a počas tohto putovania sa stretáva s riekou, horou, oceánom, púšťou a aj s vlastnou fantáziou a každé z týchto stretnutí pôsobí skôr ako symbol než ako obyčajná zastávka na trase. Práve vďaka tomu som mala pocit, že nesledujem len príbeh, ale akési tiché hľadanie zmyslu, pokoja a odpovedí.
Rieka v knihe pre mňa predstavovala plynutie myšlienok, času, pochybností. Hora zas pôsobila ako výzva, niečo, pred čím sa nedá utiecť a čo treba zdolať, aj keď človek presne nevie, čo ho čaká na vrchole. Oceán a púšť boli obrovské a trochu desivé, no zároveň slobodné, akoby naznačovali, že svet aj vnútro človeka sú oveľa širšie, než si často pripúšťame. Fantázia sa pritom nenápadne mieša s realitou a vytvára zvláštny, snový priestor.
Veľmi silným prvkom knihy sú aj autorkine originálne ilustrácie, ktoré príbeh nielen dopĺňajú, ale miestami ho rozširujú o ďalšiu rovinu. Nepôsobia ako dekorácia, skôr ako tiché zastavenia na ceste, pri ktorých sa dá na chvíľu nadýchnuť a vrátiť sa k vlastným myšlienkam. V tomto kontexte možno povedať, že obraz a text spolu "vedú dialóg" a navzájom sa posilňujú.
Nikola Aronová píše a kreslí jemne a citlivo, s dôrazom na atmosféru a vnútorné prežívanie. Tempo príbehu je jemné a upokojujúce. Lui príbeh o hľadaní je podľa mňa kniha pre čitateľov, ktorí sa neboja zastaviť, započúvať sa do ticha a prijať fakt, že niekedy je samotná cesta dôležitejšia než odpoveď na konci.
