Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Kniha "Z neba spadli tri jablká" nás zavedie na prechádzku naprieč odľahlou dedinkou Maran položenou hlboko v arménskych horách a predstaví nám životy jej obyvateľov, ktorí aj napriek ťažkostiam, ktoré ich za dlhé roky postihli zostávajú verní miestu, kde sa narodili, horko žili a pracovali a napokon, jedného dňa splynuli s jeho pôdou.
Kniha je rozdelená do troch častí a hlavným spojivkom medzi jednotlivými príbehmi je Anatolija, dedinská knihovníčka. Príbeh začína tým, ako sa pripravuje na smrť. Nechce aby susedia mali starosti s jej pohrebom, preto si všetko dôkladne prichystá na posledný odpočinok. No smrť neprichádza. Namiesto toho sa však vynárajú spomienky z minulosti. Anatolija spomína na časy, kedy bola manželkou tyrana, na časy kedy nemohla naplniť poslanie byť matkou a na časy, kedy Anatoliju i celú dedinu skúšal osud so zámerom, koľko toho ešte jej obyvatelia znesú. A veruže zniesli toho dosť.
Príbeh je viacgeneračný a teda popri hlavnom príbehu o Anatoliji sa čitateľ retrospektívne dozvedá o osudoch ostatných obyvateľov dediny. Aké udalosti prežili, ako sa s tým vysporadúvali, kam smerovali ich kroky. Väčšina z nich (tí, ktorí prežili) zostala verná Maranu, kde sa dedinské povery a tradície miešali s každodenným ťažkým životom. Dedina zažívala počas dlhých rokov vzostupy a pády, časy hojnosti a šťastia, ktoré striedali prírodne katastrofy, vojny či hladomor. Aj napriek tomu však ľudia žijúci v Marane boli k sebe dobrí, milujúci i starostliví. Bez ohľadu na to, ako ťažko sa k nim osud zachoval, žili ďalej s nádejou, že zajtrajšok bude lepší a utíši ich bolesť. Nádherné lyrické rozprávanie s nádychom magického realizmu vás chytí za srdce a už vás nepustí. Dokonalá kniha.
"... nech noc čaruje, aby ochránila jej šťastie, nech vo svojich chladných rukách prevracia tri jablká, ktoré potom, ako sa v maranských legendách vždy hovorilo, pustí z neba na zem - jedno tomu kto uvidel, druhé tomu, kto príbeh vyrozprával, a tretie tomu, kto si ho vypočul a veril v dobro."
"Za každým veľkým mužom nie je žena, je vedľa neho, je s ním, ale nie za ním" (Tariq Ramadan). Tento výrok však ani zďaleka nevystihuje život Milevy Einsteinovej, prvej manželky slávneho vedca a fyzika Alberta Einsteina.
Mileva bola jednou z mála žien, ktoré začiatkom 20. storočia mali možnosť dosiahnuť vyššie vzdelanie a jej rodina ju v tom plne podporovala. Súhrou životných udalostí sa jej však nepodarilo adekvátne využiť svoj vedecký a intelektuálny potenciál a stala sa ženou v domácnosti, navyše odsúdenou naveky žiť v tieni svojho manžela.
Už v úvode knihy sa stávame svedkami toho, ako Mileva číta list, v ktorom si Albert určuje podmienky ich vzájomného spolužitia. Okrem toho, že sa má postarať vždy o čistotu jeho odevu a bielizne, pravidelnej stravy, či udržiavania priestorov kde sa Albert zdržuje, Mileve je nariadené aby sa vyhýbala osobnému kontaktu s jeho osobou vrátane intímneho spolužitia. Mileva je zdrvená. Čo sa stalo s jej manželom, ktorý v nej v začiatkoch ich vzťahu videl silnú a nezávislú ženu?
Román Slavenky Drakulić zobrazuje ťažký a smutný príbeh Milevy, ktorá ako študentka, neskôr manželka a matka, dostáva jednu ranu osudu za druhou. Z inteligentnej a cieľavedomej vedkyne sa pod tiahou Albertovho egocentrizmu stala emočne vyčerpaná žena v domácnosti, ktorá sa neskôr len veľmi ťažko vyrovnávala s rozvodom a staraním sa o dvoch synov, pričom sa u jedného z nich začali prejavovať príznaky psychickej choroby. Mileva trpela depresiami, ale pred svojimi synmi sa snažila zostať silnou, aby tu bola pri nich vždy, keď ich otec nebol, nemohol alebo nechcel. Hoci priama reč v knihe chýba, autorka príbeh podáva veľmi zaujímavo, pretože rozprávanie v tretej osobe sa preklápa s rozprávaním v prvej osobe, teda Milevy samotnej. Hlboko opisuje smútok a vnútorné pohnútky hlavnej postavy až tak, že je to niekedy vyčerpávajúce a skľúčujúce, no veľmi živé. V tomto diele teda nie sme len akýmisi "mechanickými" pozorovateľmi deja, ale cítime, smútime, intenzívne vnímame každú jednu bolesť, ktorú Mileva prežíva. Tak smutná, no zároveň brilatná bola teória Milevy Einsteinovej.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Keď Hercule Poirot zdvihne slúchadlo svojho telefónu, privíta ho energický hlas Ariadny Oliverovej - autorky detektívok, ktorá ho naliehavo prosí aby za ňou prišiel v súrnej záležitosti na panstvo Nasse House. Poirot poháňaný svojou zvedavosťou nedokáže návrh odmietnuť a tak sa ocitá na rozľahlom zbohatlíckom sídle patriacom manželom Stubbsovcom.
Poirot sa od Ariadny dozvie, že bola na sídlo pozvaná z dôvodu zosnovania hry na vraždu, ktorá má byť súčasťou slávnosti usporiadanej manželmi Stubbsovcami. Kráľovnej detektívok na tom celom však niečo nehrá. Ženská intuícia jej našepkáva, že za všetkou tou maškarádou sa skrýva naozajstný a skutočne premyslený plán zločinu.
Poirotovou úlohou je byť vonkajším pozorovateľom, ktorého nezaujatý názor a logika dokážu predpovedať, ba možno skutočne zabrániť takejto situácii. Aj napriek všetkým opatreniam sa im však nepodarí predísť nešťastiu. V deň slávnosti sa nájde zavraždené mladé dievča, ktoré malo hrať fiktívnu obeť vraždy. Poirot a Oliverová musia zapojiť všetky mozgové bunky aby vraha dostali čo najskôr.
Aj napriek pomerne rozsiahlemu počtu postáv, ktoré spadali do zoznamu podozrivých nedošlo k tomu, že by sa mi ich mená či profesie zlievali dokopy. Podozriví boli naozaj všetci a až takmer do posledných strán som si netrúfala označiť niekoho za vraha. Ako aj pri iných knihách, aj tu bola autorka rafinovaná, zamotaná, no nie prekombinovaná. Ladnosť a eleganciu pána Poirota dopĺňali vtipné odbočky s pani Ariadnou, ktoré do príbehu prinášali odľahčujúci efekt. Čitateľovi je nesmierne sympatická svojím pragmatickým prístupom, výstredným správaním i mimoriadnou ženskou intuíciou.
Dej je zasadený do 50. rokov minulého storočia a je veľmi zaujímavé vidieť Agathin pohľad na sociálne, ekonomické i kultúrne zmeny, ktorými Anglicko prešlo od konca 2. sv. vojny. Mladí ľudia začali cestovať a nosiť extravagantné oblečenie a účesy. Jednoducho táto kniha mala všetko. Záhadné prostredie i postavy, náhľad do povojnového Anglicka, výbornú zápletku a nečakané zložité rozuzlenie, a ako inak dôvtip, eleganciu a šedé bunky pána Poirota i pani Oliverovej, vďaka ktorým pravda vyšla najavo.
Sam, Molly a Deer sa ocitajú zoči voči páchateľovi, ktorý prípravu i samotný akt zločinu nenecháva na náhodu a všetko naplánuje starostlivo do posledného detailu. Od posledných udalostí sa toho veľa zmenilo. Molly a Sam pracujú vo vlastnej spoločnosti, ktorá je zameraná na poistné podvody, vychovávajú spoločnú dcérku, no Molly si ešte stále udržiava od Sama odstup. Deer momentálne odkázaná na vozíček nedokáže plnohodnotne vykonávať svoju milovanú prácu policajtky naplno a tak je predelená na policajné oddelenie kde sa venuje administratíve. No jej húževnatosť a prezieravosť na zdanlivo nudnom mieste odhalia spojitosti vrážd, ktoré si doteraz iné oddelenia nevšimli. Ten istý deň, vždy piateho v mesiaci je nájdené zavraždené telo uložené na pláži s výhľadom na okraj lesa. Okrem toho tu riadi aj iný vrah, ktorý sa mstí svojim obetiam svižným ťahom sekery. Je možné, že tieto prípady spolu súvisia? Ale ako? Arne v úvode čitateľovi nedá vydýchnuť a tak to trvá počas celej knihy.
Škandinávsky spisovateľ Arne Dahl disponuje obrovskou fantáziou, zmyslom pre detail a priam majstrovsky sa pohráva s mysľou čitateľa prostredníctvom svojich premyslených zápletiek i dejových zvratov. Pri čítaní Zlomu som si predstavovala ako sám autor stojí pred tabuľou s prišpendlenými fotografiami neznámych postáv, obrázkami s odtlačkami prstov či lepkami s poznámkami o podozrivých a miestach činu. Jednoducho tak, ako to vyzerá vo filmoch v kanceláriách policajných vyšetrovateľov, keď hľadajú ťažko dolapiteľného sériového vraha. Vytvára motívy, minulosť obetí i myšlienky samotných vrahov a skladá ucelený príbeh, ktorý čitateľom naháňa husiu kožu. V príbehu vytvára spojitosti medzi viacerými zdanlivo nesúvisiacimi prípadmi. Pracuje so symbolikou, šiframi, pravidelnosťou, ktorá vyznieva ako akýsi rituál. Prvky sci-fi a akejsi alternatívnej budúcnosti, ktoré autor v knihe použil sa mi zdali trošku nereálne, ba niekedy až veľmi prekombinované, ale odpúšťam mu to, nakoľko chápem, že poslednou sériou chcel v čitateľoch vyvolať úžas a predložiť nám takú tu pomyselnú čerešničku na záver.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Prvá žena (Príbeh o polygamii) je príbehom Rami, ktorá zistí, že jej milovaný manžel Tony má štyri milenky a s každou z nich stihol splodiť už aj deti. Rami sa však rozhodne pre rázny krok, aj napriek bolesti, ktoré jej toto rozhodnutie spôsobí. "Vstupuje" do polygamného zväzku, v ktorom má každá Tonyho žena vyhradené právo venovať svoj čas obskakovaním a staraním sa o neho. Žena musí svojmu mužovi servírovať len tie najlepšie časti mäsa a to kolenačky a v prípade, ak urobí niečo inak, ako tradícia káže, bude to práve jej vina, ak sa to mužovi znepáči a udrie ju alebo jednoducho odíde k inej, tak ako to robil často aj Tony.
Hlavná hrdinka Rami - rozprávačka príbehu, postupom času so slzami v očiach uznáva absurdnosť nadnesenosti mužského pokolenia a podradenosti ba až potupy toho ženského. Spochybňuje svoj životný údel a to čo od nej spoločnosť a jej kultúra očakáva. Rami nenávidí Tonyho počiny, no zároveň ho stále miluje a chce byť s ním aj napriek tomu, že si je plne vedomá toho, že sa o neho bude musieť deliť s ďalšími štyrmi ženami. Ženy však medzi sebou nesúperia, ale práve naopak. Všetky sa vzomknú a vzájomne si pomáhajú. Rami sa stáva pomyselným spojivkom medzi nimi, za ktorým prichádzajú so svojimi radosťami ale i trápeniami, ktoré majú s Tonym. Rami tak divoko osciluje medzi kritizovaním svojho manžela a rešpektovaním starých tradícií.
Paulina Chiziane vo svojej knihe nehovorí len o príbehu mnohoženstva. Na pozadí Raminho života sa stávame svedkami dlhoročného potlačovaného postavenia žien v mozambickej spoločnosti plnej predsudkov, spoznávame niekedy až nehumánne zásahy na ženskom tele s cieľom prilákať a udržať si muža, a ocitáme sa vo svete, ktorý je plný kontrastov či už geografických (juh verzus sever) alebo náboženských (tradície verzus kresťanstvo). Dramatickým a bolestivým jazykom nám Pauline približuje osudy mnohých afrických žien a zároveň podáva dôkaz o sile ich kolektívneho konania v spoločnosti, ktorá falošne tvrdí, že si ich váži a rešpektuje. V skutku výborné dielo.
Neviem presne, či slovné spojenie "sympatická kniha" vôbec existuje, ale ak mám opísať svoje dojmy z nej, tak rozhodne takto. Už po prvých stranách som si hovorila, že autorov štýl písania a moje čitateľské očakávania vytvorili súhru. "Príbehy spoza dverí" bola nesmierne vtipnou, sympatickou, láskavou i sarkastickou knihou, ktorej autor vdýchol svieži vánok Kapverdských ostrovov.
Kniha sa skladá z troch krátkych príbehov, v ktorých sú ich hlavné postavy vykreslené s veľkou dávkou tolerancie či pochopenia pre ľudské zlyhania, rozmary i slabosti. Dona Rosalinda, ktorá svojmu nebohému manželovi Fernandovi údajne zahýbala na každom kroku, dáva každý rok slúžiť zádušnú omšu za jeho dušu. Starý mládenec, ktorý nedokáže žiť s nikým iným, len sám so sebou, hľadá v živote ženu, ktorá ho bude milovať no zároveň mu bude aj dobrou gazdinou. Úradník, ktorý si myslí, že jeho manželka nevie doceniť jeho skutočný spisovateľský talent, zanedbáva manželské povinnosti a venuje sa svojmu intelektuálnemu rozvoju.
Jednotlivé príbehy sú akýmsi karikatúrnym obrazom kapverdskej spoločnosti. Germano Almeida prostredníctvom tejto knihy neguje zaužívané stereotypy, v ktorých je spoločnosť ovládaná väčšinovo mužmi. V príbehoch do popredia stavia predovšetkým ženy, vystupujúce ako silné, nezávislé, inteligentné a majúce vždy nejaký tromf v rukáve. Dej sa odohráva počas tzv. Klinčekovej revolúcie v Portugalsku, po ktorej získali Kapverdy nezávislosť. Kapverdská spoločnosť sa po získaní samostatnosti začala meniť a rovnoprávnosť žien ukotvená v zákone im priniesla lepšie možnosti v oblasti vzdelávania či práce.
Knihy od spisovateľky Mary Kubica mám veľmi rada. A myslím, že hovorím za nás viacerých. Dôkazom jej obľúbenosti na slovenskom knižnom trhu je jej ďalšia kniha s názvom Neplač, miláčik. Podobne ako pri jej predchádzajúcich dielach sa aj u tejto novinky môžeme tešiť na veľkú dávku napätia spojenú s postupným odhaľovaním šokujúcich tajomstiev, ktoré až do konca príbehu čitateľovi poriadne pomotajú hlavu a potrápia myseľ.
Dejová línia príbehu sa skladá z dvoch rovín. V tej prvej sa stretávame s Quinn, ktorá býva spoločne s Esther v malom prenajatom bytíku v centre Chicaga. Zatiaľ čo Quinn vedie celkom bujarý život plný neviazanosti, Esther je skôr utiahnutou osobou, ktorá trávi svoj čas predčítaním kníh deťom v knižnici či spievaním v kostolnom zbore. Aj napriek protikladným povahám sa z nich stanú priateľky. Keď jedného dňa Esther bez stopy zmizne, Quinn sa rozhodne priateľku hľadať. Počas pátrania však vychádzajú ma povrch nové skutočnosti a Quinn zisťuje, že jej spolubývajúca možno vôbec nie tou, za ktorú sa vydáva.
Druhý - zdanlivo nesúvisiaci - príbeh sa točí okolo Alexa, mladého umývača riadu, ktorý viac než svoju prácu neznáša svoj život po boku opileckého otca. Keď sa jedného dňa v kaviarni zjaví neznáma žena, Alexa opantá natoľko, že ju začne sledovať. Kto je táto záhadná žena a prečo každý deň chodí do kaviarne a pozerá vždy jedným smerom, akoby niekoho sledovala alebo na niekoho čakala? A ako budú tieto dva úplne odlišné prípady spolu súvisieť? Verte mi, že ich línie sa raz pretnú, ale budete rovnako prekvapení ako ja, za akých okolností sa to stane.
Mary Kubica je jedna z mála autoriek, u ktorých si môžem byť na stopercent istá, že výsledné a nezabudnem podotknúť, že vždy prekvapivé a originálne rozuzlenie sa dozviem vždy až na úplnom konci. Na jej knihách milujem tak veľmi dôležitú nepredvídateľnosť a rovnako aj fakt, že dokáže čitateľa držať počas celého príbehu v neustálom vytržení. Pri čítaní tejto knihy pomaly rozmotávame klbko tajomstiev s prímesou lží a temnoty, a keď sa dostaneme k samotnému jadru, sme zhrození a nadšení zároveň. Výborné a napínavé čítanie.
Syn tisícich otcov, vo výbornom preklade Lenky Cinkovej, bola opäť jedna z tých najpozoruhodnejších kníh, aké som mala možnosť čítať. Autor prepletá viaceré príbehy ľudí, ktorí sa ocitli na okraji sociálneho rebríčka a ktorých spoločnosť odsúdila za ich odlišnosť, či už vonkajšiu alebo vnútornú. V úvode knihy sa s jednotlivými aktérmi zoznámime len okrajovo, postupne sa však ich príbehy skrížia, odhaľujeme pozadie okolností, ktoré ich priviedli na cestu osudu, ktorou kráčajú, a zároveň sa staneme svedkami toho, ako každá postava, zohrá kľúčovú úlohu v živote tej ďalšej.
Dej je situovaný v neurčitom čase a na neurčitom mieste, niekde na portugalskom vidieku. Crisóstomo si uvedomí, že napriek svojmu pokročilému veku ešte stále nemá dieťa. Zdôrazňuje, že nie je úplný lebo samota z nás robí len polovičné bytosti. Žena, ktorá dlhodobo vzdorovala svojmu nápadníkovi, nakoniec podľahla. Muž si vzal čo chcel a ženu opustil. Žena citovo upadla, spustla. Len veľmi ťažko v budúcnosti dôverovala láske. Liliputánka, ktorá napriek svojej výške chcela žiť plnohodnotný život. Keď otehotnela, nevyhla sa všeobecnému odcudzeniu. Čím sa previnila? Azda len tým, že chcela žiť normálne?
Autor nám ponúka naozaj širokú škálu ľudských charakterov s veľmi výraznými a osobitými črtami, ktoré v sebe nesú pocit neúplnosti či prázdnoty. Napriek tomu však nezanevreli na spoločnosť, na ľudí v nej, ale neustále hľadajú či už individuálne alebo kolektívne šťastie. Mae prostredníctvom osudov jednotlivých postáv cieli na viaceré témy. Sú nimi napríklad láska či sebaláska, prijatie spoločnosťou, rodinou, ale aj prijatie seba samého či láska k životu ako takému. Cez svoje postavy, vyobrazené veľmi citlivo a ľudsky, sa snaží poukázať na to, čo by mal urobiť každý jeden z nás, a to poraziť predsudky a prejaviť porozumenie a spolupatričnosť voči ostatným, bez ohľadu na ich vonkajšie či vnútorné črty. Nádherná kniha.
"Viem, že som synom tisícich otcov a tisícich matiek. Dúfam, že sa stanem otcom tisícich mužov a tisícich žien." (Valter Hugo Mae)
Muži, ženy, my všetci. Vzájomne sa ovplyvňujúci a vytvárajúci vzťahy, väzby, priateľstvá, partnerstvá, manželstvá. Trvajúce mesiace či roky. Ktoré zostanú v pamäti srdca alebo jednoducho len v pamäti. Vyvolávajúce v nás spomienky, ktoré v našej brušnej dutine spustia nekontrolovateľné záchvevy z radostne prežitých okamihov i trpkú horkastú pachuť myšlienok na okamihy také, ktoré radostné neboli, no sú súčasťou bytia človeka a bytia s iným človekom.
"Definujte mi muža!" - práve touto vetou začína kniha Ester Weissovej-Fekete, ktorá na slovenský čitateľský trh prináša zaujímavé dielo s príznačným názvom "Muž". Muž - osoba, osobnosť, v ponímaní manžel, milenec, priateľ, otec, dedko alebo strýko. Ester prostredníctvom svojho rozprávania naráža na mužov, ktorí jej život dlhodobo ovplyvňovali, ale i na tých, ktorí sa v jej živote mihli len na nepatrný okamih. Vtipne, otvorene a prostredníctvom hier so slovíčkami vytvára niekedy až umelecké nuansy popisujúce nielen mužov, ale aj ženy, ich vzťahy i celkovo život ako taký. Autorka nemoralizuje, nepoúča a zbytočne nefilozofuje, naopak čitateľovi sa prihovára s akousi nenásilnou prirodzenosťou a ľahkosťou a rozoberá to, čo sa odohráva medzi oboma pohlaviami rozličných generácií. V rodine i mimo nej. V manželstve i mimo neho. Vo všetkých malých i veľkých okamihoch, ktoré sa odohrávajú počas života muža, ženy, nás všetkých.
"Vlastne by sa dalo povedať, že sme, okrem všetkých našich ostatných ľudských rolí, všetci aj trochu architektmi. Od malička až do smrti vytvárame projekty a zakresľujeme ich do siete súradníc priestoru a času, aby potom boli alebo neboli postavené, našťastie alebo bohužiaľ áno, našťastie alebo bohužiaľ nie."
Zdalo by sa, že Kristina má všetko. Milujúceho manžela, luxusný byt, úspešne vybudovanú kariéru psychoterapeutky. Počas jedného sedenia s jej prominentnou klientkou - spisovateľkou - Leah Iversonovou sa však všetko veľmi rýchlo zmení. Leah ju zúfalo poprosí, aby za ňou Kristina prišla na chatu v odľahlých lesoch Telemarku. Kristina ponuku odmietne, no keď sa jej klientka nedostaví na ďalšie sedenia, začne mať strach, že sa jej niečo stalo a do hôr sa teda rozhodne vybrať. To čo ju tam čaká, bude pre ňu veľmi prekvapivé. V chate nachádza rukopis, ktorý odhalí aj tie najtemnejšie tajomstvá.
Plynulý dej bol mnohovrstevnatý a veľmi dobre štrukturovaný, vyrozprávaný z pohľadu dvoch hlavných protagonistiek príbehu - Kristiny a Leah. Napätie, intenzita a chlad doslova sršali zo stránok a každým jedným obrátením ste sa zamotávali do deja, ktorý bol plný lží a poloprávd. Alex Dahl je veľmi zručná v budovaní atmosféry. Pomocou slov vytvára obrazy, ktoré dodávajú príbehu veľkú vizuálnu hĺbku so zmyslom pre miesto a čas. Aj keď autorka čitateľovi podprahovo naznačuje, kto asi bude hrať hlavnú úlohu v celej zápletke a možno to čitateľ vytuší a možno aj nie, no prekvapivé bude to všetko, čo sa udialo a ešte len udeje okolo zdanlivo hlavnej línie príbehu, a ako rafinovane a zamotano sa autorka k celému rozuzleniu dostane. Striedaním kapitol, ktoré ponúkajú perspektívu rôznych postáv autorka vystupňovala nielen napätie, ale aj čitateľovu netrpezlivosť dozvedieť sa konečnú pravdu. Smrteľná posadnutosť je rafinovaný, psychologický, mrazivý príbeh, ktorý plynie pomalým tempom a s každou stranou sa hromadí čoraz viac tajomstiev aj ich odhalení. Nebudete vedieť, čo pravda je a čo nie. Presne toto očakám od kvalitného škandinávskeho thrilleru a autorka moje očakávania naplnila do poslednej bodky.
