Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
O knihách, čo ma zaujali, píšem aj tu: https://www.instagram.com/monikabelinova/
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Neviem, ako to máte vy, no smutné udalosti posledných dní mi akosi nedovolia sa na nič sústrediť. Dávam teda aspoň do pozornosti túto výnimočnú knihu a veľmi si prajem, aby si ju prečítali všetci, pretože z vlny hoaxov, poloprávd a nepravdivých informácií sa mi zdvíha žalúdok rovnako ako zo zbytočnej vojny. Týka sa to aj nás!
Je v poriadku, ak sa v tom, čo sa deje, zatiaľ neorientujete, no prosím, predtým, ako niečo začnete zdieľať, utvorte si o situácii aspoň základný obraz a overujte si zdroje, lebo ako sa spieva v jednej veľmi trefnej pesničke: “misinformation is a weapon of mass destruction”. Všetko, čo potrebujete vedieť o tom, kde, kedy, ako a prečo vôbec nejaký konflikt na Ukrajine vznikol, sa dočítate napríklad v diele Donbas.
Autentické zážitky, ktoré spísal priamo z terénu reportér Tomáš Forró v reportážnej knihe Donbas, prinášajú pohľad z oboch strán konfliktu. Analýzy politickej a vojenskej situácie dokresľujú brutálne, úprimné príbehy ľudí - utečencov, bežných ľudí či vojakov, čo dennodenne zažívajú to, o čom my len v teplučku domova konšpirujeme.
“Prázdna pevnina pod ním, prázdny vesmír nad ním. A on - osamelý človek, vznášajúci sa v medzipriestore! Opájal sa mocou. Po ruke má nástroj - sedem silných bômb. To, že ich môže zhodiť priamo z nebies, mu slúži ako presvedčivý a nevyvrátiteľný dôkaz nadradenosti jeho ľudu.”
Si mŕtvy je kniha, ktorá sa s vami nemazná a po dočítaní sa budete ešte dlho čudovať, ako je možné, že tu vlastne ešte sme živí a zdraví... Sven Lindqvist v histórii bombardovania rozpráva o vplyve bombardovania na ľudstvo, čo je vo vojne dovolené, čo už je za čiarou a ako si pár vyvolených dokáže vysvetliť zhadzovanie bômb z výšin po svojom, aby ospravedlnili to, že ich morálny kompas sa trošičku zasekol.
Nečakajte pasívne prijímanie historických faktov, vy si príbeh pekne skladáte z čriepok a útržkov, presne ako keby niekam padla bomba. Na vašich pleciach je postupne odhaliť jednotlivé kúsky hrôzostrašnej skladačky. Netradičná forma má svoj dôvod a na mňa veľmi zapôsobila. Historický labyrint, filozofické úvahy, kapitoly z medzinárodného práva v praxi a memoáre striedajú futuristické vízie z budúcnosti, pri ktorých ale časom prestanete mať dojem, že je to len sci-fi. Desivé, fascinujúce, smutné a poučné (a veľmi aktuálne) čítanie. Jedna z tých kníh, ktoré keď dočítate, ide vám vybuchnúť hlava, ale mal by ju čítať každý.
“Nikto nemohol poprieť, že lietadlá a bomby predstavujú vojensko-technický pokrok. Technika bola civilizácia. A civilizácia prináša záväzok šírenia civilizácie. V prípade potreby aj násilím či vojnou, ak sa necivilizované skupiny postavili na odpor.”
Druhý grafický román z dielne vydavateľstva Absynt, Sabrina, by mal byť povinným čítaním pre všetkých. Rozpráva príbeh o mladej žene, ktorá sa jedného dňa nevráti domov z prechádzky. Čo sa jej stalo? Médiá sú zrazu plné záhadného zmiznutia, jej priateľ Teddy sa nervovo zrúti a utiahne sa k bývalému spolužiakovi, kde snáď príde na iné myšlienky. Rodina je zdrvená a ako by nestačilo, z čoho sa musí spamätať, ešte sa na ňu zosypú útoky a obvinenia ako zo zlého sna. Fakty pomaly začnú zatieňovať rôzne konšpirácie…
Ilustrácie v duchu hesla menej je viac možno niekomu až tak nezabrnkajú na estetické strunky, no práve ich minimalistický charakter dokonale vystihuje atmosféru. Ako sa príbeh postupne rozvíja a pred čitateľom sa zrazu odhaľuje, čo sa vlastne Sabrine stalo, zároveň vnímame, ako sa stupňujú rôzne falošné správy a teórie odtrhnuté od reality.
Do deja občas vstupujú postavy, ktoré v nás naštartujú kadejaké myšlienkové pochody a vzbudzujú podozrenie. Máme na to ale dôvod? Miestami je príbeh trochu neprehľadný, no ja som to vnímala ako zámer. Aj vďaka tomu autor ukazuje, aké jednoduché je spadnúť do víru hoaxov a z útržkov nezrozumiteľných informácií si poskladať vlastnú realitu. Mnohí ju potom z rôznych dôvodov šíria ďalej na sociálnych sieťach a vzniká zmätok. Čomu môžeme veriť, kde je pravda? Román vyšiel pôvodne v roku 2018 a smutné je, že to, na čo upozorňuje, je dnes už samozrejmou a veľmi smutnou bežnou realitou.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Cez víkend som mala svoje prvé sedenie, ehm stretnutie s psychiatrom, terapeutom a spisovateľom Irvinom Yalomom a jeho manželkou, feministickou spisovateľkou Marilyn. Spolu totiž napísali jednu úžasne krásnu knihu o láske, živote a smrti a niet strany, ktorú by som nepokropila slzami.
“Ty napíšeš svoje kapitoly a ja svoje a budú sa striedať. Bude to naša kniha, úplne iná ako všetky ostatné, lebo ju vytvoria dve mysle, nie jedna, budú to úvahy páru, ktorý je spolu šesťdesiat rokov! Úvahy dvojice s veľkým šťastím, že môže spolu kráčať po ceste, ktorá napokon vedie k smrti.”
Prežili spolu úctyhodných 67 rokov ako manželia, vytvorili si milujúcu rodinu, naplnili svoje životné cesty a ciele, pomohli mnohým ľuďom, no na sklonku života ich čaká ešte jeden boj: pomôcť sebe a vyrovnať sa so smrťou. Marilyn diagnostikovali rakovinu a obaja vedia, že Irva čaká život bez nej. Irva, ktorého fyzickú schránku už významne nahlodal vek a pamäť mu už tiež vynecháva, takže Marilyn je doslova svetlom jeho života.
“Stratiť tak veľa z vlastného života, kým som ešte nažive - to je naozaj desivá predstava. Bez nej zmiznú ostrovy, pláže, priatelia v mestách po celom svete a väčšina úžasných spoločných výletov, to všetko sa vyparí a zostane len zopár vyblednutých spomienok.”
Rozprávanie manželov Yalomovcov o posledných spoločných mesiacoch, o nádejach a sklamaniach, ktoré prináša vyčerpávajúca liečba, takže Marilyn uvažuje o asistovanej samovražde… uf, no nie je to ľahké čítanie. Avšak z každej vety doslova cítiť vzájomnú lásku, úprimné rozprávanie manželov je plné podnetných úvah, pohľadov na život a rôznorodých myšlienok z oboch perspektív. A to je práve to, čo dáva knihe obrovskú hodnotu nielen pre ľudí v podobnej situácii. Nemôžem na ňu prestať myslieť.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
“Čo môžeme vedieť o smrti, keď tak málo vieme o živote?”
Tulák po hviezdach amerického spisovateľa Jacka Londona vyšiel v roku 1915, no do starého železa rozhodne nepatrí, stále má čitateľom čo povedať. Je to ohromný pohľad do mysle väzňa, profesora Darrella Standinga, odsúdeného na trest smrti. Ten sa však, ako aj jeho priezvisko naznačuje, len tak neskloní pred mučením a brutalitou, ktorú zažíva za múrmi väzenia. Namiesto toho v myšlienkach uniká do svojich predchádzajúcich životov v rôznych historických obdobiach a jeho dychberúce vizionárske výpravy sú prostriedkom, akým dokáže mentálne odolať mučeniu pevne spútaný vo zvieracej kazajke, ktorá drví jeho fyzické telo. No vôľu, ducha, myseľ, umožňujúcu mu cestovanie v čase, putovanie po hviezdach, tú veru nezničí. Každé nové spútanie do kazajky pre neho paradoxne predstavuje istú formu voľnosti a únik do iných životov.
“Je to smiešne nehanebné od ľudí, ktorí si myslia, že ma môžu zabiť. Ja však zomrieť nemôžem. Som nesmrteľný, tak ako sú nesmrteľní aj oni. Rozdiel spočíva v tom, že ja to viem, a oni to nevedia….Ako keby bolo vôbec možné preseknúť ducha kusom ocele alebo zaškrtiť nejakým povrazom!”
London v diele kritizuje trest smrti, hrôzy a muky páchané na väzňoch. Totiž, Standing síce je odsúdený za vraždu, no vo väzení je neprávom obvinený za spáchanie činu, ktorý ale neurobil, preto trávi roky na samotke v kazajke a nasilu sa z neho snažia vypáčiť priznanie. Tí, čo ho odsúdili, na ňom teraz páchajú zverstvá, akých sa nedopúšťali ani pravekí ľudia:
“V dávnych dobách sme trestali drasticky a zabíjali rýchlo… Neboli sme však pokrytci. Nenútili sme tlač, kazateľne a univerzity, aby nám schválili naše divošské chúťky. Keď sme niečo chceli urobiť, tak sme išli a urobili to otvorene a otvorene sme aj prijímali výčitky a kritiku a neskrývali sme sa za šosy klasických ekonómov a buržoáznych filozofov, ani za dobre zaplatených kazateľov, profesorov a redaktorov.”
Standing verí, že sa znovu narodí nespočetne veľakrát. “Smrť neexistuje. Život je duch a duch zomrieť nemôže.”
Anna Karenina mi dlho unikala, no konečne prišiel jej čas. Vedela som, že to bude veľkolepé čítanie, vedela som, o čom bude a ako sa to celé skončí, no predsa som bola ohromená Tolstého majstrovstvom.
Dej asi netreba približovať, no podotkla by som, že hoci dielo dostalo názov po Anninom príbehu, približne rovnaká časť obsahu je zameraná na Tolstého alter ego, Konstantina Levina. Musím priznať, že oveľa viac ma bavila Annina linka ako kapitoly z vidieckeho života a Levinove pohľady na ľud, vieru a prácu (hoci boli tak poeticky opísané, že pri čítaní mali na mňa upokojujúci účinok, na kosenie sa odteraz pozerám ako na meditáciu a ďakujem za to) a bez nich by to jednoducho nebolo kompletné. Každá veta má svoj význam a pevné miesto v celom príbehu.
Ocitnete sa v ruskej spoločnosti, kde platia pevné pravidlá, pretvárka smotánky je v kontraste s vášnivou a úprimnou láskou, ale aj životom jednoduchého ľudu na vidieku. Odhalíte človeka vo svojej podstate, holú ľudskú dušu so všetkými snami, túžbami, zlyhaniami, vzostupmi a pádmi, snažiacu sa pochopiť fungovanie sveta a je úplne jedno, či je to chudobný roľník, alebo člen najvyšších kruhov, niektoré veci v živote bolia rovnako, nech ste kdekoľvek v hierarchii spoločenského rebríčka. Ak dosiahnete to, po čom túžite, ešte to neznamená, že budete šťastní.
Čítajte Tolstého, stojí to za to! Anna Kareninová je skutočný klenot, o ktorom by som tu mohla básniť ešte dlho, no môžem vám akurát tak garantovať, že ani zďaleka by to nenahradilo vlastnú skúsenosť nechať sa strhnúť touto nadčasovou klasikou plnou neskutočne nádherných myšlienok o láske, rodine, manželstve, túžbach, ale aj živote na vidieku a v meste, zrade… Je tam všetko.
Martin Pollack, expert na Poľsko, sa v roku 1980 dostal na zoznam neželaných zahraničných osôb tajnej polície a krajinu nemohol 9 rokov navštíviť, hoci sa presný dôvod nikdy nedozvedel (azda za to mohli jeho kritické články o poľskom komunistickom režime, ktovie…). Tento čas teda rozhodol stráviť v archívoch, knižniciach a vydal sa na imaginárnu cestu do strateného sveta, kde sa miešali rôzne jazyky, kultúry a etniká. Výsledkom jeho “putovania” je fascinujúca kniha Halič, prinášajúca živý obraz dávno zabudnutého sveta na hranici bývalej habsburskej monarchie, kde sa zlievala chudoba, zaostalosť a negramotnosť obyvateľov, turbulentná doba, špina a smrad s ohromným kultúrnym a prírodným bohatstvom.
Pohodlne sa usaďte, nasadnite s autorom na vlak do minulosti, absolvujete s ním podmanivú cestu železnicou po mestečkách s dávno vyblednutými názvami, kam sa už nikdy nedostanete a nasajte dobovú atmosféru, možno tiež pocítite nostalgiu s trpkou príchuťou.
“Aby si roľníci uchránili vzácne jediné topánky, chodievali väčšinu roka bosí, až kým neprišli mrazy neskorej jesene. Jedna rodina bežne vlastnila iba jedny čižmy a jediný kožuch…. Pre hroznú chudobu sa rusínski sedliaci stávali ľahkou korisťou vysťahovaleckých agentov, ktorí sa v deväťdesiatych rokoch vyrojili po celej Haliči a hľadali nové pracovné sily na osídľovanie severnej Ameriky a Brazílie.” Aj vtedy sa šírili falošné správy a prepuklo vysťahovalecké šialenstvo, ktoré nemalo vždy šťastný koniec.
“Najobľúbenejšou “výživou” zostávala vodka. Aspoň jednu riadnu pitku týždenne považoval za vec cti aj ten najchudobnejší roľník.”
“Nebiť ženu je ako nebrúsiť kosu”. Aj takýto bol život v Haliči a Bukovine.
Rozvoj prichádzajúci do oblasti tiež nebol vždy len spásou… “V podniku pracovali najmä židovské deti, dvanásťročné a staršie dievčatá, ktoré nastupovali do roboty o pol šiestej ráno a končili o ôsmej večer, pričom jediná prestávka na obed trvala hodinu… Bledým a zhrbeným dievčatám rozožieral jedovatý fosfor a síra mladé pľúca. Vo východnej Haliči bolo zdravie veľmi lacné…”
Dalo by sa povedať, že je to taká všehochuť - reportáž, historická esej, cestopis a etnografická sonda, okorenená o fotografie a ukážky z dobových novín, literatúry a bedekrov, navyše krásne graficky spracovaná a výborne preložená.
Odd. špekulácií od americkej autorky Jenny Offill je krátka novela napísaná veľmi pútavo, miestami vtipne, takže ju máte prečítanú raz dva, no z hlavy len tak nevyšumí. Vykresľuje príbeh mladej ženy - matky, ktorá s nástupom novej životnej úlohy musela svoje kariérne ciele odsunúť na vedľajšiu koľaj a čelí všetkým výzvam rodinného života: vzťahovým turbulenciám, krásnym chvíľam i dňom, kedy všetko visí na vlásku, finančným problémom, smútkom nad tým, ako jej umelecké ambície blednú kdesi v diaľke, prebdeným nociam, spánkovej deprivácii, každodennej monotónnosti, snahe utíšiť neustále plačúce dieťa (“Fúha, to je nejaké zlé techno”), keď sa vo vás bije čisté zúfalstvo verzus pocity bezhraničného šťastia z toho maličkého voňavučkého bábätka…
Text je písaný v drobných odsekoch, zdanlivo náhodných, no keď sa na ne pozriete ako na celok, prekvapí vás ich trefnosť a presné vystihnutie všetkých možných pocitov, ktoré matka s dieťaťom zažíva. Ja som mala chuť zapísať si snáď každú druhú vetu.
“Čo si dnes robila, zvykol si sa opýtať po príchode z práce a ja som sa zo všetkých síl snažila stvoriť historku z ničoho.”
Okrem príbehu jedného obyčajného manželstva sa len tak mimochodom dozviete kopu zaujímavostí, o akých ste ani netušili, že neviete. Napríklad:
“Rady pre manželky približne z roku 1896: Neuvážené čítanie románov je jedným z najškodlivejších zlozvykov, ktorým sa vydatá žena môže vystaviť. Okrem skresleného pohľadu na ľudskú povahu, ktorý čítanie zapríčiňuje…vedie k ľahostajnosti voči vykonávaniu domácich prác a odporu voči bežnej skutočnosti.”
Mne sa dostala pod kožu a čítanie som si užila.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Kodanskú pieseň piesní tvoria osudy troch generácií jednej rodiny, hľadajúcich lásku storočia, svoju vlastnú verziu Šalamúnovej piesne piesní. Existuje taká aj v skutočnom živote?
“Olga je nezastaviteľná. Vyrúti sa z dverí. Rovnováha ju privádza k šialenstvu. To už radšej pendlovať medzi hlbokým smútkom a šťastím. Lebo kardiogram musí predsa pozostávať z najhlbších údolí a najvyšších končiarov. Rovná čiara znamená smrť.”
Knihou nás sprevádza mladá maliarka Esther. Svoje rozprávanie začína starým otcom, túžiacim po domove plnom hudby, umenia a bohémskeho života. Jedného dňa si do rodného Dánska privezie z Petrohradu drobnú Varinku z cirkusantskej rodiny a dúfa, že s ňou sa mu splnia všetky sny. Do domu na Palermskej ceste zaobstará klavír a Varinku zahrnie láskou.
Jeho priania sa však nenaplnia tak, ako si predstavoval, manželka má úplne iné záľuby a jeho rodina nevie prísť na chuť svojráznej neveste. Ani ich pôvabná dcéra Eva nezdedila vášeň pre umenie, stane sa z nej letuška. V oblakoch stretne lásku svojho života a spočiatku to vyzerá, že úplne ako z Piesne piesní. Dvojici sa narodí krehká dcérka Filippa, no kvária ju zdravotné problémy. Neskôr prídu na svet ešte dvojičky - rozprávačka Esther a jej sestra Olga.
Dvojičky nájdu v pivnici klavír po starom otcovi a dom sa konečne rozozvučí tak, ako o tom kedysi sníval. Olga v sebe objaví obrovský talent na spev, Esther vášeň pre maľovanie a ako dievčatá rastú, tiež začínajú hľadať svoju lásku storočia ako z Šalamúnovej Piesne piesní, na ktorú natrafia v dedkovej Biblii.
Rodinná sága o vzostupoch a pádoch postáv je napísaná sviežo, nastupuje pomaly a rozbieha sa ako pieseň, ktorá postupne vygraduje do veľkolepého finále, aby predviedla všetky podoby života - veselé chvíle plné šťastia, ale aj boľavé straty a tienisté stránky. Varinkine hlášky by sa dali tesať do kameňa a z textu rozhodne cítiť, že Annette Bjergffeldt je nie len spisovateľka, ale aj maliarka a speváčka.
“Vždy, keď niekto umrie, starostlivo vygravírujú do náhrobku jeho dátum narodenia a smrti. Ale vlastne to jediné, čo sa skutočne ráta, je tá malá pomlčka medzi rokmi.”
“Ale nič som neľutoval a ani som sa necítil vinný: mať niekoho rád nie je hriech, láska je v poriadku, len nenávisť je démonická.”
Mladý Carlos sa zaľúbi do spolužiakovej matky. Čistá detská láska však spustí doslova lavínu udalostí, vlnu pobúrenia a nevinnému chlapcovi sa doslova zrúti svet.
José Emilio Pacheco v útlej novele popri téme dospievania, detskej nevinnosti a prerode z chlapca na dospelého muža stihne detailne vykresliť atmosféru meniaceho sa Mexika v polovici 20. storočia. Tradície verzus modernizácia a silnejúca amerikanizácia, osudy ponižovaných a spoločnosťou prehliadaných ľudí, násilie, sociálna a náboženská rôrznorodosť obyvateľstva, kritika skorumpovanej vlády, vzťahy v rodine… Toto všetko veľmi priamočiaro, úprimne, s ľahkosťou a úplne prirodzeným spôsobom autor zvládol rozobrať na doslova pár stranách.
Krátka novela má toľko významových rovín, že sa k nej rozhodne ešte vrátim. Neskazený, naivný pohľad Carlosa mi zlomil srdce a Bitky na púšti patria k tomu najlepšiemu, čo som tento rok čítala.
