Miškine knižky Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Čítam, keď mám čas. A niekedy aj vtedy, keď nemám.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje čtenářské kolekce
Miškine knižky Moje aktivity
Určite by som túto knihu radšej čítala v papierovej podobe, lebo moja čítačka mi akosi ťažko zväčšuje ilustrácie. Navyše tam bol aj súvisiaci poetický text, tak mi je to este viac ľúto, zle sa mi to čítalo, asi si to neskôr otvorím doma na PC. Vekové určenie sedí pre 9-11 rokov, ja som si príbeh užila aj keď som už niekoľkonásobne cezeň. Autorka píse neskutočne poeticky a zároveň prívetivo aj o bolestivých veciach.
Rozprávačkou je 10-ročná dcéra dvoch vedcov; otec je viac na čísla, ten ide opravovať maják a mama, morská biologička, zase plánuje skúmať žraloka grónskeho, ktorý starne veľmi pomaly. Je najstarším známym stavovcom a jeho vek sa stanovuje na 400 rokov. Len ho musí nájsť. A tak sú na konci sveta, niekde na severe Škótska. Spoločnosť jej okrem mierne zaneprázdnených a výstredných rodičov robí mačka. No Júlia je na podobné situácie zvyknutá. Zapisuje si všetky podrobnosti súvisiace s morskou biológiou (a občas aj čísla, lebo čísla sú aj slová). Také moje mudrliatko. Priateľstvo Júlie s kamarátom Ginom, ktorý miluje hviezdy, je nečakané a veľmi obohacujúce. Kým maják nefunguje, je ideálnym miestom na pozorovanie nočnej oblohy. Aj keď na fakty o hviezdach by potrebovala nový zošit, lebo ten starý je určený len na morské veci.
Jej čistý a miestami naivný pohľad je tak úprimnou sondou do detskej duše, že mám chuť ju objať. Veľmi rada by pomohla mamine, lebo vidí, že sa trápi. Nezhody medzi rodičmi ohľadom výdavkov a neprideleného výzkumného grantu zasiahnu aj Júliu. Keď sa k nim pridá šikana od Ginových vrstovníkov, rozhodne chce niečo urobiť. Andy je zranený na duši, a tak to prenáša na okolie. Malá kvapka v mori problémov.
Viac otvorenosti by nebolo na škodu, deti chápu viac, ako si rodičia myslia. Ona ich tiež vníma pomerne zjednodušene, že otec vidí svet len binárne (dobré a zlé veci), zato mama je viac spontánna, no zároven aj nepredvídateľnejšia, až kým sa to nezlomí…
Nebezpečný nápad, ku ktorému sa náhle odhodlá, je jej túžbou pomôcť a vidí len jediný spôsob, ako zachrániť rodinu. No musí si uvedomiť, že hlbiny v sebe si nesie každý človek zvlášť. Niektoré svoje nálady, pocity a túžby si nesmie zamieňať s cudzími, ani s najbližšími. A ani sa s nimi stotožniť natoľko, že ju pohltia. Duševná choroba je ako búrka, nie vždy ju človek dokáže sám ukormidlovať. V istej chvíli som ani nedýchala, keď sa všetko spomalilo a zintenzívnilo.
Jednoznačne odporúčam nielen deťom, ale aj dospelým. Spomaliť pri knihe a potom sa o nej rozprávať.
A ak sa vám bude niekedy dať, choďte spolu pozorovať murmuráciu. Je to pohlcujúce ako morská vlna, len vo vzduchu.
——
Na konci knihy sú kontakty na pomáhajúce organizácie.
——
Príbeh mi miestami pripomínal Čakanie na Bojanglesa (postava detského rozprávača a matkina choroba).
Spenca je prťavá, nasrdená outsiderka, ktorá vyrastá s tým, že jej otec bol zradca. Hnevá ju oboje, odsudzovanie i vylúčenie, rovnako aj jej výška. Zato chce len jediné, stať sa pilotkou a bojovať proti mimozemšťanom. Dej je síce veľmi predvídateľný, lebo počet kadetov sa prerieďuje pomerne rýchlo, no šanca stať sa hrdinkou tu stále je. Fráza “ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku” stopercentne nefunguje, lebo nasadenie do akcie je rýchle, smrtiace a drastické (bez výnimiek aj ku kadetom), no je výhodné mať takého učiteľa, ktorý vás žmýka a pripravuje aj na nemožné.
Takže oproti nezáživným vzťahovo-motivačným kravinám, čo sa mi cez dovolenku dostali do čítačky (mojou vinou, som si toho vedomá), toto bola naozaj dobrá kúpa eknihy, bavila som sa. Vtipné momenty a zároveň dynamický príbeh, pomaly sa odhaľujúce prostredie, uveriteľné postavy, dokonca aj s vývojom. Záhada okolo otca, takisto aj fungovanie planéty, emzáci, pardon Krellovia. Kto by sa nezmenil, keď ti spolužiaci umierajú… Brutálne prekvapenie v závere. Nesťažujem sa a rada si prečítam pokračovanie.
Mojou najobľúbenejšou osobnosťou aj tak ostáva M-bot so svojou posadnutosťou hubami. A v tesnom závese je aj Smrťoslimačica, hlavne jej zvláštna schopnosť nečakane sa objavovať a mať posledné slovo.
Aj ja už mám Urbana Baránika v krásnej knižnej väzbe! Aj vám trochu pripomína obálka od Tomáša Salamona slávnu edíciu Stopy? Ilustrácie sú od Žužu Gálová - jednoducho výstižné.
Urban Baránik je čarodejník s naozaj zaujímavým zdrojom mágie. Preto je kniha určená pre čitateľov od 16 rokov vyššie, nech nevzbudzuje pohoršenie u detí, aj keď podľa mňa by im len mierne rozšírila slovnú zásobu. A aj dospelí si to môžu preopakovať, lebo vo vyššom veku človek zabúda, skĺzava do rutiny a tak používa len jednu, max dve variácie. Odporúčam skúšať podobné slovné spojenia na parkovisku, keď hľadáte voľné miesto. Keď nič iné, aspoň sa vám uľaví.
Urban je vlastne sused, hen zo Seliec a je okolnosťami a vedením poverený pátraním po stratenej osobe. Podobnosť s Petrom Grantom od Aaronoviča je zdiaľky a so zažmúrenými očami, lebo v mojich predstavách má hlavná postava presný výraz a dikciu autorky, rovnako ako jej zmysel pre humor a spravodlivosť. Neznáša byrokraciu, vzdelávacie semináre, porady a podobné spoločenské aktivity súvisiace s hierarchiou v zamestnaní (prečítajte si aj knihu od bratov Strugackých Pondelok sa začína v sobotu, tam je to dotiahnuté až do absurdna). Urban je vtipný a tak trochu nemožný, ja som sa pri čítaní schuti smiala, lebo aj prostredie je opísané dokonale presne. Nemocnica v B. Bystrici má potenciál, trochu sa tam mihne strašidelné prostredie podzemia, ale aj Vysoké Tatry sú top - plesá, hotely, pozemky - všetko na jednom mieste. Odporúčam ako 100% oddychovku, sú to dva príbehy v jednej knihe, veľmi sa teším aj na pokračovanie. Autorke prajem veľa predaných kníh, nech má z čoho financovať aj tie ďalšie. Zatiaľ všetky poviedky, čo napísala, získali aj v Martinus Cena fantázie fajné hodnotenia, takže márne to nebude.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Knihy od nedávno zosnulého talianskeho autora (13.5.1957-31.5.2023) mám už dlhšie, ale ešte putujú po mojom širšom čitateľskom okolí, sú u kamošiek a u rodiny. Túto jedinú som ale predtým ešte stihla prečítať a je riadne drsný pribeh. Originálny názov sa mi páči o trochu viac, nesústredí sa totiž len na jednu osobu. New York začiatkom 20. storočia bol brutálny, hlavne pre prisťahovalcov. Každý z nich chcel dosiahnuť svoj "americký sen". Je tu asi všetko, podsvetie, gangsteri, showbiznis, rodiace sa rádio a televízia, ale aj láska. Btw, Christmasova mama je jednou z najsympatickejších prostitútok v knihách. Jej syn mal fantázie (a drzosti) na rozdávanie, potreboval len postrčiť tým správnym smerom. Vytvoril si vlastný malinkatý gang a dal tak nádej jemu podobným priateľom. Že sú spolu, niečo znamenajú a dokážu. Diamond Dogs. Úplne som im fandila. Chudobný taliansky chlapec a dievča z bohatej rodiny je riadne klišé, romantická línia Ruth a Christmasa však bola násilne prerušená. Svoj príbeh tu rozprávajú viaceré postavy, dokonca aj tie, čo sa živili násilím. Ale o to viac to bolo napínavejšie. Niekto knihe vyčíta vyšší počet strán, no ja som sa nenudila. Ako autor začal, v tom duchu aj pokračoval. Nečakala som až také naturalistické opisy, striedali sa tam pokojnejšie scény s dosť hnusnými. Asi preto vyznieva záver tak rozprávkovo, happyendy v skutočnom živote očakávame, ale nie vždy sa vydaria. Zo všetkého najviac sa mi páčila časť, kedy miestna štvrť podporila vysielanie ilegálnej stanice. A celý čas som dúfala v zlepšenie postavenia Cetty. Dobrú noc, New York!
Roztrieštený a fragmentálny štýl písania je možno moderný, pripomína statusy na sociálnych sieťach, ale už teraz viem, že si z tejto knihy odnesiem len neurčitý pocit znepokojenia, dej si pamätať nebudem. Lizzin život, kedy komentuje návštevníkov knižnice, kolegov, susedov a ľudí, ktorých stretáva, pozostáva akoby z denníkových zápiskov. Jej syn, manžel, pes, nešťastný brat, ale aj bývalá profesorka, ktorej vypomáha s korešpondeciou (odpovedá na jej poštu týkajúcu sa podkastu, ktorý priťahuje fanatikov; tí náboženskí kladú zaujímavejšie otázky, ako klimatickí), všetci sa mihnú v krátkych opisoch, ale tak presných, že to vlastne aj stačí. Je mi sympatická, knihovníčka v strednom veku, ktorá sa snaží ísť strednou cestou. A áno, mala kedysi veľké plány, no dobre, prinajmenšom stredné. Vtipné postrehy o čase, globálnom otepľovaní a spoločnosti.
Nejaká študentka, ktorej ukradli mobil a teraz má len taký starší model, jednoducho ide pomalším tempom. Nedokáže tak rýchlo reagovať a má viac času na premýšľanie. Popritom vytiahne "zastaralý" dvojročný, rovnaký, ako má hlavná hrdinka, a ktorý reaguje v okamihu. Takže áno, je spomalenejšia... o pár sekúnd. Súkromný taxikár, ktorého podporuje, aj keď je drahý a mešká, ale chce mu pomôcť, ale vlastne ani tým nič nerieši. Odborník na konferencii, ktorý tvrdí, že v naliehavých situáciách, pri prírodných a človekom spôsobených katastrofách až 80% ľudí zamrzne a ostane paralyzovaných; je to typická reakcia. Prežijú len tí, či sa pohnú.
A zbožňujem jej vtipy.
Korytnačku prepadla banda slimákov. Prišla polícia, aby spísala správu o incidente, ale nevedela im pomôcť. ,,Všetko sa to stalo tak rýchlo," povedala.
-
Lekár povedal štyridsiatničke, že by mala viesť zdravší život. Navrhol jej, aby začala behať a každý deňv odbehla tri kilometre. POžiadal ju, aby mu o dva týždne zavolala a informovala ho, ako sa cíti. O dva týždne sa žena ohlásila. ,,Tak ako sa vám darí?" spýtal sa lekár. ,,Cítim sa celkom dobre, ale som štyridsaťdva kilometrov od domova," odvetila žena.
-
Ale ak by som si toto hneď po dočítaní nezapísala, kniha mi neostane v pamäti...
aujímavá myšlienka. Nikdy nespať, ani necítiť ospalosť. Mať teda k dispozícii o cca 5-10, možno aj viac hodín denne ako bežní ľudia. Vyzerá to ako úžasný potenciál, ale aj ako veľa času nudiť sa. Ako by ste to využili vy? Hlavná hrdinka je spisovateľkou detských kníh, je mimoriadne populárna (zaujímalo by ma, či aj napr. taká J.K. Rowlingová je až tak populárna, že má podporovateľov, čo jej platia nájom... ), ale aj osamelá. Keď ostatní spia, ona sa túla. Rodina a priatelia, kolegovia - všetci sú obyčajní, úplne ju nepochopia. (Možno až na spisovateľa scifi kníh.) Všetko sa zmení, keď nájde skupinu rovnakých insomnatikov ako je ona sama. (Len nerobia neplechu, netúlajú sa po meste a nevstupujú na cudzí pozemok, či neposkodzujú majetok.) Samotná motivácia postáv je dosť nepresvedčivá, v niektorých situáciách až nelogická a postavy sú v podstate schematické. Hlavne keď sa vynoria motívy a smerovanie príbehu. Romantický vzťah, výnimočnosť klubu a ich pravidlá, vzájomné nepochopenie, vyberanie si medzi dôležitým a výnimočnými, ale aj lekárske pokusy, záchrana v poslednej chvíli... všetko tam je, ale nie vždy to logicky nadväzuje. Napriek klišé som knihu prečítala na jedno večerné posedenie. V druhom vydaní sa mi zdá, že sa vychytali gramatické chyby, ale je možné, že som nemusela postihnúť všetko, keďže som knihu dočítala v noci a som ospalá. Dám šancu aj pokračovaniam.
Láskavá a zároveň dojímavá kniha o vzťahu vnučky a dedka. On trpí Alzhaimerovou chorobou, ktorá spôsobuje, že má ,,med v hlave", zabúda veci, pletie si súvislosti, ale ona presne vie, čo potrebuje. Starostlivosť a láskavosť rodiny, pocit byť potrebný a dôležitý, aj keď príde deň, keď nebude vedieť, kto sú všetci okolo neho. Výlet do Benátok, na miesto, ktoré bolo pre deduška dôležité, je jednou z posledných vecí, ktoré podnikli spolu. Obaja cítili tú ,,marmeládu v srdci" - pocit, že niekoho veľmi silno milujú.
V knihe sa prelína súčasnosť s minulosťou, kedy si na základe denníkových zápiskov hlavná hrdinka spomína na svoje 11-ročné ja a deduška, v dospelosti si zopakuje cestu do Benátok a zároveň sa tak vyrovnáva so svojimi problémami (syn - z jeho správania som mala pocit nejakej poruchy, manžel - rozídu sa?, chorý otec - zabúdanie - bude ako starký?).
Ale asi nebudem patriť medzi zástupy nadšených obdivovateľov tejto knihy... Miestami mi vadil naivný pohľad mladej na všetko ,,vtipné", čo starký spravil (mám práve takto staré deti a som si istá, že by reagovali viac realisticky, aj čo sa týka toho výletu, kde jej rodičia takmer zošediveli od strachu) a zároveň jej spomienkový optimizmus. Forma písania je však tak jednoduchá, že to žiaden lekvár nenahradí... Ale zase na druhej strane ide o reálnu skúsenosť autorky, takže ostávam na hodnotení 3*.
Sto bodov za naštudovanie mytológie a slovanských legiend pre (Chrabromil) autorku! Knihu som mala už pridlho rozčítanú, najmä úvod mi prišiel predvídateľný, ale ku koncu sa to zmenilo. Krásne prepojené legendy o božstvách, príšerách a iných magických bytostiach- Veles, Koščej Nesmrteľný, Baba Jaga, víly, lešij, bohyňa jari a znovuzrodenia, bohyňa smrti a zimy. Dve sestry, navzájom mimoriadne oddané, postihla kliatba. Vesna a Morena žijú už stáročia a ich osud je prepletený navzájom. Prelínanie časových osí bolo v poriadku, ľahko sa v tom dalo orientovať. Jediné, čo mi vadilo, bol pramalý vývoj postáv. Ako sa predstavili na začiatku (cca 12. storočie?), tak zotrvali vlastne až do súčasnosti. Ku krásnej zlatovlasej Vesne, ktorá lieči a vdychuje život, no v rozpuku mladosti umiera a potom sa narodí v inej rodine, rastie a všetko si pamätá, je protikladom čiernovlasá bledá Morena, ktorá so svojím kosákom prináša len smrť a skazu a nikdy nezomrie, lebo ona je smrť. Akým spôsobom získali obe svoje schopnosti, bolo odhalená až v závere. Trochu som bola sklamaná motiváciou hlavného zloducha, Koščeja. Čakala som od neho, že bude vyžarovať väčšie zlo. Vesna, ktorá možno na prvý pohľad mohla pôsobiť ako tá lepšia zo sestier, sa ukazovala ako slabšia, sebeckejšia. Ale zase bola by skvelou herečkou. Morena bola tá zvedavá, čo sa chcela učiť (v Jadwiginej chatrči si vyberala možnosť položiť otázku, nie peniaze), samozrejme, že aj tým mi bola omnoho sympatickejšia. Každopádne, boli vykreslené ako vzájomné protiklady, čo sa dopĺňajú. Škoda len, že v postupnom behu storočí nebolo vidieť veľké zmeny v ich charakteroch. Čakala som... ja neviem... možno viac ľahostajnosti, nadhľadu, či skúseností. Celkovo to však bolo fajn čítanie.
Zbožňujem, keď sa v knihe odvíja príbeh o knihe, keď sa tam knihomoli rozprávajú o svojej vášni, kde sú autorské besedy a kníhkupectvá spojené so všetkým dobrým - s jedlom, kávou, koláčmi, hudbou, fotografovaním. Pri čítaní mi doslova zo stránok vyskakovali obrazy. Veľryby plávajúce vo víroch vetra, vo vrcholkoch stromov a les v očiach, more pri nohách... jedno sa vnára do druhého a prelínajú sa hranice fantázie a skutočnosti.
Práve skutočnosť je krutá. Keď Ameliin otec opúšťa rodinu a mama rezignuje na všetko, ona zablúdi pred obľúbené kníhkupectvo, kde hľadí na knihy, ktoré si nemôže kúpiť. Vtom sa obajví zázrak v podobe priateľky, ktorá sa stanej jej spriaznenou dušou, sestrou, ktorú nikdy nemala, prijatie do úplnej rodiny, láskavosť a opatera jej pomáhajú sústrediť sa na budúcnosť. Spojí ich kniha plná fantázie. Ja som kedysi s kamarátkami mala podobnú knihu, ktorú sme milovali a žili sme ňou - Anna zo Zeleného domu. Príbeh je krátky, ale ubieha prirýchlo. Už po pár stranách sa stane ďalšia tragédia, ktorej som nedokázala uveriť ani pri dalších kapitolách. Amélia ostáva sama. Nedokáže čítať, fotografovať, len prežíva.
Jej priateľka má pre ňu posledné prekvapenie - ďalší diel ich obľúbenej série. Amélia sa vydáva na cestu za tajomným výtlačkom. A tu prichádzajú moje výhrady. Autor, ktorý trpí panickými atakmi, nerád komunikuje s priaznivcami a schováva sa práve na mieste, kam má ona namierené, má pre svoje knihy reálny traumatický základ. Neskutočnú nálož emócií, tráum a smútku. Obaja si k sebe hľadajú cestu, zachraňujú sa navzájom. No ale teraz úprimne, veríte, že vzplanie takáto silná láska, že sa zdôveríte úplne neznámemu človeku so svojou najväčšou tragédiou už po siedmich dňoch? Ich puto je neskutočné, zdieľajú spolu svoje strachy a radosť zároveň. Len ja som si stále hovorila, že to celé ide nejako moc rýchlo. Zrazu to nebolo o Amelii, ale aj o Nolanovi. A neverím v nezištnú pohostinnosť u neznámych (na akokoľvek dlho), akože fakt má všetko úplne zadarmo - bývanie, stravu? Je to asi cynické, ale keď nie je problém s peniazmi, tak sa asi dá ľahšie sústrediť na ostatné problémy. Amélia stojí pred závažným rozhodnutím každého stredoškoláka - ako naložiť s dospelosťou a budúcim životom, kam ísť študovať a čo ju vlastne baví. Páčilo sa mi, že autorka načrtla jej budúcnosť v pár vetách, dokonca mal v ňom miesto aj ten bláznivý pes.
Ak túto knihu sfilmujú, bude to úžasné. Už vidím to prelínanie literárneho sveta a skutočnosti. Knihu odporúčam aj dcére, ja v jej veku by som ju milovala.
Kniha sa ku mne dostala tajuplnými cestičkami osudu; t.j. požičala mi ju majiteľka kaviarne s malebným názvom Poetika, kde je okrem skvelej kávy, koláčikov aj plno kníh, obrazov a kvetov, radosť tam zavítať a som tomu rada. Sama by som po nej asi nesiahla, lebo štýl autora si pamätám ešte od knihy Stará dáma vaří jed. Preto je aj moje hodnotenie osobné, vracať sa k nej nebudem.
Ale putovanie slonice Emilky a jej krásnej cvičiteľky Lucie je tak odpočinkové čítanie, že človek má potom chuť niekam ísť, najesť sa, okúpať a spať.
Aspoň na mňa táto kniha typu "road movie" takto vplýva - idem niekam a neviem kam, ani čo sa cestou stane a koho stretnem - vlastne pripomína život sám. A ak by to niekto natočil ako film, tak si viem predstaviť jedine Kusturicu ako režiséra (vo fínskom prevedení by to asi bolo oveľa nudnejšie). S jemným humorom a iróniou autor opisuje osudy a ľudí, ktorých táto dvojica stretáva. Cirkusové divoké zvieratá sú postavené mimo zákon a tak sa hľadá pre slona uplatnenie na Sibíri. Putovanie po zapadnutých dedinkách a mestečkách je zážitkom, Emilka je rada stredobodom pozornosti, navyše keď sa naučí tancovať kazačok, tak si ju široká ruská duša zamiluje. Zamilovanosť neprechádza ani ošetrovateľa a kydača hnoja v jednom, Luciinho obdivovateľa, ktorý ju neprestajne uháňa. (Pre istotu pripomínam, Lucia je akrobatka, slonica Emilka a on má záujem o Luciu.) Scéna svadby v jeho rodnej dedine mi asi najviac utkvela v pamäti. Následný návrat do Fínska, putovanie a zháňanie ubytovania a potravy pre slonicu takisto aj skratkovité osudy jednotlivých postáv, ktoré postretali cestou, mi postupne začali splývať, a tak si okrem výroby gaučového posedu už ani veľa nepamätám. Ale odporúčam milovníkom slonov a pomalého vychutnávania jemne absurdných situácií.
