Miškine knižky Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Čítam, keď mám čas. A niekedy aj vtedy, keď nemám.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje čtenářské kolekce
Miškine knižky Moje aktivity
Príbeh, ktorý vytvára zo svojich spomienok iránsky chlapec Chusrau/Daniel je košatý a bohatý ako rozprávky Tisíc a jednej noci. Stojí o pozornosť spolužiakov, ale hlavne si potrebuje v cudzom svete uchovať to, čo ho vytváralo... jeho rodina, vlasť, z ktorej museli utiecť a aj čo všetko ostalo tam.Je to rozprávanie o drahokamoch votkaných do kobercov, o jedle a vôňach, o obetovaní a láske, ale aj o krvi, slzách a hovienkach. Jeden príbeh sa norí do toho predchádzajúceho a rastie, prelína sa s nasledujúcim. Cítite vôňu jazmínu a chuť šafranu, objatie svojho babu a máte pri sebe nezastaviteľnú mamu, ktorá varí najlepšie jedlá. Ak je to smutné, je to pravdivé. Rovnako ako šikana, predsudky, rasizmus, násilie a ponižovanie. A nad tým všetkým láskavosť, malé zázraky a sila ísť ďalej. Kniha si vyžaduje pozornosť a vy ju tomu chlapcovi venujte. Stojí za to. (Aj keď za mňa by tie hovienkové časti mohli byť vynechané, no ak to beriete so všetkým, nedá sa hovoriť len o pekných veciach...)
Veľmi sa mi páči, keď je čitateľ hodený do sveta a až postupne zisťuje, čo sa stalo, ako to celé funguje a prečo. Oceánologička Ellen dostane od svojho zomierajúceho bývalého profesora z výšky odkaz a postupne sa snaží prísť na to, čo jej to vlastne chcel povedať, ale nestihol. Dystópia sa odohráva v neďalekej budúcnosti, kedy sa Zem prestala otáčať a na život ostalo len málo miest, zhodou náhod je to Británii a zvyšok sveta je teda v absolútnej zime, alebo v spaľujúcej horúčave. Hlad, smrť, nútené práce... ale to všetko zistíte vo flashbackoch. Patranie plynie vlastne vcelku pomaly, pretože Ellen veľa možností nemá.
Autorova prvotina má síce pár nelogickostí typu ako sa v absolútnej diktatúre dokáže pár ľudí spojiť, ukryť a vypustiť družicu, alebo že by už Mesiac nemal mať vplyv na Zem, alebo že oceány už nie sú až takým významným zdrojom potravy ostrovného štátu, že vedcov je z toho odboru málo... atď. Ale aj tak si udržala moju pozornosť a ak bude sfilmovaná, pozriem si to.
Od autorky som čítala Neuveriteľná púť Harolda Frya, ale v podstate to bola kniha typu ,,prečítam-zabudnem".
Obchodník s hudbou taký nie je. Zamilovala som si ho. Síce je príbeh pomaly rozvíjajúci sa, pokojne plynie, ale rozosmutnil ma tak, že som ho nedočítala v kaviarni, ale až doma, aby som si mohla aj poplakať. Púšťala som si všetky (áno, úplne všetky) piesne tak, ako boli spomínané a ako podmaz to bolo neuveriteľne silné. Nie, nemám gramofón a áno, použila som Spotify, tak nech sa na mňa prosím, Frank, nehnevá, iné k dispozícii nemám. Je to príbeh o priateľstve, o láske a hlavne o smútku. Oslava lásky prostredníctvom hudby. Ako sa niekto vie vyjadriť slovami, Frank to robí prostredníctvom muziky. Vie presne, akú skladbu dotyčný človek potrebuje, čo ho vylieči, poteší a posunie ďalej. Niekedy je to mimo komfortnej zóny, ale ak by sa držal len toho, čo pozná, bol by ochudobnený o toľkú krásu...
Frankov príbeh je zasadený do Londýna 80-tych rokov, kde má svoj obchodík s LP platňami. Vtedy začali CD-čka vytláčať postupne vinylové platne, veľa obchodníkov sa prispôsobilo, ale on nie. Lebo LP miloval najviac na svete. Ten rituál s vytiahnutím dosky z obalu, sfúknutie prachu, opatrné vloženie ihlu do drážky a potom aj obrátenie na druhú stranu. Na gramofóne som počúvala hlavne rozprávky, hudbu už menej... ale pamätám si ten pocit pri prehrávaní... aj ako poslucháč som musela byť aktívna... tu preskakovala drážka, kvôli škrabancu, tam bolo počuť zapraskanie, a keď som chcela niektorú pasáž znovu, musela som odhadnúť, kde to asi bolo. :)
Ak mi niekoho Frank pripomínal, tak je to postava z knihy Levanduľová izba -Jean Perdu - on liečil dušu knihami.
Záver je možno až prehnane romantický, ale mať okolo seba ľudí a veci, čo nás robia šťastnými, je to, čo chceme.
A áno, zvyšok večera som si prehrávala na youtube asi všetky možné flash mob-y.
Nie sú ako my je zaujímavý thriler s kriminálnou zápletkou, ktorá sa ťahá hlbšie do minulosti. Hlavná hrdinka má zvláštnu schopnosť vnímať zvuky ako farby (tzv. synestézia), ale počas prebiehajúceho deja sa na to príliš dôraz nekládol (zmienka na začiatku a potom pri konci, kde sa to týkalo rozuzlenia). Kto čítal pozornejšie, mohol vraha odhaliť aj skôr. Striedajúce kapitoly z pohľadu viacerých postáv (civilistka, policajtka, dokonca aj vrah) prinášali potrebné napätie, dokonca aj rodinné vzťahy tu mali svoje opodstatnenie. Príbeh som prečítala celkom rýchlo a od autorky u nás snáď vyjde viac kníh. Jej štýl mi sadol, nemusela som sa brodiť potokmi krvi a hnusu. Zaujímavosťou v knihe boli aj iné osoby s ochorením (okrem synestézie sa tu vyskytol autizmus a Alzheimerova choroba). Ja osobne si knihu radím do zoznamu dvojičkovskej literatúry, lebo aj tu sa vyskytla zmienka o dvojčatách (ale pre dej nepodstatná).
Vyzdvihujem absolútne najlepšiu obálku, čo sa mi zatiaľ tento rok dostala do rúk. Neprezrádza nič... len akýsi les, poeticky zahmlený... vlastne aj vďaka nej som si knihu všimla.
Pred čítaním tejto knihy som si nepozerala recenzie a aj na anotáciu som zabudla, lebo knihu som kupovala už dávnejšie, čiže to bolo nakoniec prekvapenie. A ak mám byť úprimná, táto absolútne tuctová obálka aj názov ma vôbec nelákali, no keďže knihu posúvam ďalej kamoške, tak reku predtým ešte do nej mrknem. A nakoniec z toho bolo jedno príjemné popoludnie, kedy som sa ponorila do histórie začiatku 20. storočia. Obálka nakoniec krásne korešponduje s príbehom, čiže je výborne zvolená. A ja svoje prvé hodnotenie mením, kniha je super.
Mám rada príbehy, čo by bolo, keby... Ako súvisí dedičstvo starej chatky jednej Američanky s ruskou cárskou rodinou Romanovovcov? Postupne sa tu odvíja príbeh lásky a tajne uzatvoreného manželstva medzi dôstojníkom a veľkokňažnou. Ich odlúčenie bolo dlhoročné a bolestivé... ale teda nebudem prezrádzať podrobnosti, nech si to čítanie užijete aj vy. Za mňa len toľko - nájdete tu tajomstvá v manželstve, neveru, vinu, obrovskú stratu aj odpustenie, dve časové línie, Fabergého klenot a jednu mŕtvolu. (Snáď som vás dostatočne navnadila a zároveň poplietla.)
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Ja viem. Tiež som podľahla ošiaľu siedmich sestier a záverečný diel som si kúpila v predpredaji. A hádajte čo? Nebavil ma. Dočítala som ho po vyše mesiaci, keď som si odskočila k iným knihám. Bolo to napísané remeselne dobre, presne v intenciách autorky, ktoré zanechala pred svojím skonom. Jej syn sa ujal príbehu a dopísal ho, a ja by som nedokázala povedať, ktorá časť bola jeho, a ktoré vety z 30-stranového náčrtu mamine. Áno, ona ich spísala pre filmové spracovanie, ale ako základ poslúžili aj synovi, ktorý s mamou písal už aj predtým.
Príbeh tatka Slaného/Atlasa sa v ničom nevymyká celej sérii. Ak si nepamätáte, kedy a kde si ktorú dcéru adoptoval, tu sa to dozviete. Zase. Aj s dôvodmi, prečo k tomu došlo. A miestami veľmi podrobne. Cestovanie po svete nebolo len kratochvíľou, miestami mu šlo o život. Hrozne na hnevalo, že svoju lásku stratil (mal skočiť do toho mora!) a aj celkový dôvod, prečo ho vlastne jeho protivník prenasledoval celý život. Atlas si zmenil meno kvôli ochrane, ale jeho túžba zveriť sa papieru bola dosť ľahkovážna a napriek všetkému si od malička až do dospelosti písal denníky. (Šifrovanie mu nič nehovorí?) Prvé roky v Paríži však boli asi najmilšie z celej knihy a na základe tejto časti som knihu nakoniec zobrala na milosť a dočítala.
Niektoré časti mi však prišli nevyvážené. Na jednej strane tu bolo v úvode vrúcne prijatie poslednej sestry do rodiny (a naozaj niekoľkostranové rozvláčne opisy, ako sa kto cíti a prečo, vzájomné uisťovanie sa podpore rodiny a láske a tak podobne), na strane druhej podľa mňa (a najmä v závere) chýbala podobne rozpísaná vnútorná motivácia niektorých postáv. Dcéry boli adoptované z najrôznejších dôvodov, že som nad nimi privierala všetky oči. Vlastne museli, aby to sedelo do príbehu.
Tešila som sa konečne na chlapský rozhovor, na ktorý sa mali dotyční mužskí predstavitelia možnosť pripravovať celé desaťročia, ale teraz ich tlačí čas a dlhšie o tom nebudú hovoriť (a niekto nemusí ani žiť...). Vám to neprišlo frustrujúce?
A navyše aj objavenie sa Zeda bolo asi len pro forma, že dajme ho tam poslednýkrát a pošlime konečne do prdele.
Neustále pripomínanie mytologickej/hviezdnej predlohy o siedmich dcérach sa trochu obmedzilo, napriek tomu to zostalo preceňovaným motívom a hvezdárska tradícia v rodine nemala až taký mysteriózny základ, ako by som predpokladala. Zdôraznenie otcovskej úlohy vo výchove a vzdelaní Atlasa malo svoje presahy aj do súčasnosti. Takisto láskavosť, ktorej sa mu dostalo, šíril ďalej. Táto myšlienka bola asi najsilnejšia; že dobro, čo dostaneš, to posunieš ďalej a znovu sa ti nejakým spôsobom vráti. Ale v konečnom dôsledku nešlo o nič tajomné. To, že tatko Slaný žije, sa dalo vyčítať aj z predchádzajúcich dieloch. A áno, aj umrie (to nie je spoiler, mali ste možnosť si na tú myšlienku zvyknúť počas predchádzajúcich častí). No asi som cynik, že ma záver nedojal až k slzám, len som si vydýchla, že celá obsažná séria skončila. Najúprimnejší bol v celej knihe príhovor syna Lucindy Riley, Harryho Whittakera. Pri ňom som dojatá a dvíham hodnotenie na 3,5*. Vzdanie holdu svojej mame, jej celoživotnej práci.
Knihu som čítala fakt dlho na môj vkus, ale bola milá, bláznivá a veľmi som si pri nej oddýchla, prišla som na iné myšlienky. Nikdy nie je neskoro na to začať si plniť priania. Teraz, po skone riaditeľky knižnice, na to myslím každý deň...
Za mňa, pri prvom náhľade do knihy, by som o nej povedala, že je nielen plná zvieracích prívlastkov a prirovnaní (medzi kolegyňami), ale je aj trochu "prepenisovaná" a spomínané gule nie sú iba snehové a vianočné a pritom ostáva len pri vtipnom doťahovaní sa a slovíčkarení. Teraz, po dočítaní, mi to už nevadí. Nie, nebudem ju čítať znovu, ale určite má v sebe isté adventné čaro. Hlavná hrdinka Nina je uletená. Cením si na nej, že sa konečne rozhodla byť sama sebou a nechce byť tou uhladenou a dokonalou. A keďže sa rozhodla splniť každý deň jednu úlohu (do Vianoc je ich 24, taký vlastný adventný kalendár), dobrodružstvo začalo hneď. Niektoré boli naozaj odvážne (povedať pravdu aj keď bolí, či rozlúčiť sa s milovaným, zblížiť sa s príbuznými aj po rokoch), ale iné veľmi strelené (jeden deň mlčať, či niečo ukradnúť a vzápätí vrátiť, alebo ísť eskalátorom v protismere, vyskúšať si svadobné šaty, ale aj pobozkať neznámeho), alebo naopak dojímavé (adoptovať psa, či pomôcť niekomu bez domova, ozdobiť stromčeky s deťmi) - za mňa ale najviac zimné, by bolo ani nie zažiť zimnú atmosféru (tohtoročná zima je naozaj jesenná, daždivá, bez snehu), či ísť na vianočné trhy (lebo to je klasická tradícia, aj keď by to šlo bez prejedania sa), ale úplne najväčšia výzva je rozprávať celý deň len frázami z rozprávky Tři oříšky pro Popelku. Je to z celej knihy asi najvtipnejší deň a veľmi som si to užívala! By ma zaujímalo, či si niekto dá podobné výzvy a bude ich plniť? Odvážia sa byť čitatelia tejto knihy rovnako odvážni a spontánni ako Nina? Alebo aj samotná autorka splnila niektorú z opísaných úloh? (Ja napr. viem, že mlčanie nedám, ale eskalátorom v protismere som šla.)
Vynikajúci kávový koláč sa hodí k poobedňajšej kávičke a knihe, ktorá chytí za srdce. Prečítala som ju minulý týždeň a odporúčam ju aj vám. Keď sa z trojčlennej rodiny náhle stane iba dvojčlenná, poznačí to všetkých. Syn Will po autonehode nerozpráva, v škole ho šikanujú a jeho otcovi Dannymu po strate zamestnania hrozí, že prídu o byt. Zvyšovanie najomného a vyhrážky nepríjemného domáceho sa stupňujú a tak si Danny hľadá novú robotu. Zapožičaním podivne páchnuceho kostýmu medveďa pandy sa chce zapojiť medzi pouličných umelcov, ale chýba mu talent, ktorým by zaujal. Paradoxne, tanec je asi tou najhoršou možnosťou, ale on si ju neochvejne vyberie a hoci už prvý deň je totálne fiasko (vystraší deti, okradnú ho a zababre si kostým), nevzdáva sa. Vtipné momenty, kedy ho zachraňujú najnepravdepodobnejšie osoby, sa striedajú s dojímavými. Kolega zo stavby je tajným hrdinom, či už ide o pečenie koláčov, vybavovanie povolenia, či prerábku izby. A áno, aj tréning a choreografia drsno-prísnej tanečnice, vďaka ktorej sa panda začína cielene pohybovať a svojím nerytmickým trasom už nestraší divákov. A nakoniec je tu aj jeho vlastný syn (s verným kamarátom a megaskvelým učiteľom). Ich zblíženie nie je priame ani jednoduché, bude trvať ešte dlho, kým si k sebe nájdu cestu. Ak máte radi láskavé príbehy, ktoré súvisia s tancom, aj keď tak spočiatku vôbec nevyzerajú, siahnite po knihe Když panda tančí. Odporúčam priaznivcom kníh Fredrika Backmama (Muž menom Ove) a rôznych talentových súťaží.
Je to pekná knižka. Dokonca aj deti (9-ročné dvojičky) si ju zobrali samé od seba na prečítanie (aj keď som im ako prvé musela vysvetliť, čo to vlastne ten "dohviezdny večer" je), ako prvé ich zaujali ilustrácie. Výrazné a neónové farbičky im asi pripomínali Hávedník, tiež mimoriadne obľúbenú knižku, ktorá sa dá čitať presne ako táto. Otvoríš kdekoľvek a odložíš, keď dočítaš kapitolu. 25 príbehov a básní napísalo zo srdca dvadsaťpäť autorov a každý to poňal svojim osobitým spôsobom. Niektoré sú veselé, snové, ale, buďme úprimní, aj úplne odlišné od tradičných príbehov. Pri príliš krkolomných menách deti strácali pozornosť a ani dej si poriadne nezapamätali. Pri smutných sme si museli dať na chvíľu pauzu a zaspomínať na našich blízkych, ktorých hviezda už svieti na nebi. Ale zase pozrieť sa na svet očami vločky, darčeka, zvierat, alebo škriatka, ktorý odhaľuje tajomstvá krásy v slovách, bolo čarokrásne. Asi najviac si dcérky užili príbehy detí (napr. Zázračný dom) a je jedno, či boli na Zemi, alebo vo vesmíre, tie, ktoré sa trafili k srdcu, tak tie sme dočítali dojaté až po oči. Škoda, že sa knižke nedostalo viac priestoru ešte pred decembrom, aj my sme ju neskoro dostali, takže u nás bojuje o miesto s iným adventnými príbehmi (Za čarovnými okienkami, Snehová sestra, Vianočné mystérium), ale verím, že sa k nej vrátime ešte aj po Štedrom dni.
Dohviezdny večer
- Agda Bavi Pain
- Branislav Jobus
- Daniel Hevier
- Denisa Fulmeková
- Eva Luka
- Gabriela Futová
- Jana Bodnárová
- Marta Hlušíková
- Mirka Ábelová
- Monika Kompaníková
- Peter Balko
- Peter Karpinský
- Uršuľa Kovalyk
- Veronika Dianišková
- Viliam Klimáček
4,8
493 Kč
Pardon, ale ľahkovážnosť s akou sa zbalí na cestu do zahraničia (a v nohaviciach si nechá balíček s drogou) je trochu na pováženie. A aj to, že pri súde sa znovu neodvážil ten balíček, hašiš, či mariška, či čo to vlastne mal, však to je dôkaz, toto im zanedbal jeho právnik! A aj to celý ten pokec s ruskými policajtami a podpísané priznanie, že v jeho kruhoch je sem-tam šnupnúť si, či fajčiť úplne normálne?! Je mi ho ľúto... a teda na jeho mieste by som sa nechcela ocitnúť, ale dosť si za to mohol aj on sám.
Tiež mi pripadalo nereálne, koľko darov na podplácanie strážnikov vlastne putovalo do tábora 22. To a podpora rodiny a priateľov bolo ozaj dojímavé...
Ale oceňujem autentickosť príbehu. Je to desivé a určite to na ňom zanechalo stopy... kniha je svojím spôsobom terapia a varovanie zároveň.
