Miškine knižky Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Čítam, keď mám čas. A niekedy aj vtedy, keď nemám.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje čtenářské kolekce
Miškine knižky Moje aktivity
Ani neviem, kde začať. Milujem diela, kde nie je všetko jasné na prvý pohľad. Kde si treba počkať na vysvetlenie a niekedy to ani nepríde, a vy si len spájate útržky tak, ako nekromati z deviatich dvorov skladajú z kostičiek konštrukty... Je to neforemné, ale drží to tvar a uvidíme, ktorým smerom sa to pohne. Je to morbídne? Áno. Je to vtipné? Určite. Je tam plno šermiarkych súbojov, mágia a aj sci-fi prvky? Áno, áno a zase áno. Dokopy by to nemalo dávať zmysel, ale prekvapivo to funguje. Asi najviac ma bavili tajomstvá, hádanky za zatvorenými dverami, pátranie po poznaní a objavovanie skrytých vecí.
Gideon Nav je dieťa, ktoré nemalo prežiť. Ako nevoľníčka Deviateho Dvora nemá veľa možností, ale aj tak sa znovu a znovu snaží utiecť. S pobalenými pornočasopisami, obojručným mečom a túžbou po slobode uteká už 87. raz. Skostnatelé pravidlá, geriatrickí obyvatelia a na smrť zmaľované mníšky jej v tom nezabránia. Aj tak ju nenávidia a ona im to z celého srdca vracia. Ale Ctihodná Dcéra Deviateho dvora, tá môže všetko zmeniť. Je to jej jediná rovesníčka, jej nepriateľka, jej osud. Bavili ma ich dialógy, ich (ne)spolupráca a vzájomný vzťah.
Ak ste milovali Červený úsvit, alebo Sabriel, či Desať malých černoškov, Gideon Devátá sa nepodobá na nič z toho. Je to hrdinka, ktorá je ako osina v zadku a ja ju za to zbožňujem! Idem rovno pustiť do pokračovania.
Neviete nič. Zmierte sa s tým. A ak ste si aj mysleli, že plynule nadviažete na prvú časť, Harrow Deviata vás vyvedie z omylu. Slabá, nedokonalá a napodiv aj zvláštne rozpoltená, paranoidná i zmätená.
Okrem nepohodlného kosteného korzetu, s ktorým tuším občas aj spí, strašidelného tematického make-upu, ten patlá furt, neustále vláči so sebou obojručný meč, ale neznáša ho, bože, ako ho len neznáša! Bolo to tak, ako si spomína? Neustále znovu a znovu som si pripomínala predchádzajucu knihu a postavy... A ostala som jednoducho stratená.
Autorka je geniálna, ako sa len dokázala pohrávať s emóciami. Pomedzi všetky tie čierno-biele stavy (a tisíc odtieňov sivastej), potichu presakuje smútok a vina. Bola som zmätená všetkými tými menami, dvojicami, časom, energiami, bublinami, rovinami rieky... ale na konci, na konci to zmysel dávalo.
Asi najviac zo všetkého ma bavili atentáty. A normálne veci, typu varenie (áno, aj nesmrteľní sa musia raz za čas napiť a najesť), opíjanie sa vínom, hanbaté obrazy, bojové tréningy a tak...
A najmenej tie hmyzie veci, lebo na rozdávanie sa vyskytli aj väčšie nechutnosti.
Moje top sú pulzujúce črevá na chodbách. Vždy ma zaujímala otázka, či sa dokáže rozpádavajúci a hnijúci Kanaán zmeniť ešte na niečo extra... A tiež som si hojne užila dorastanie častí tiel, ale teda na to sa dá v pohode zvyknúť a nakoniec už človek aj akosi otupie. Mŕtvolná výzdoba z kostí, sem-tam grcky, krv a iné telesné tekutiny, pomedzi to chodiace telá a tak podobne. Jednoducho to patrí k nekromantom Deviatich dvorov a ich Cisárovi. A zároveň je v tom celý vesmír.
Dlho som nič podobné nečítala... a chcem viac!
Tešila som sa na ďalšie banské mesto - zlatú Kremnicu, lebo už v sérii bola opísaná moja rodná Banská Štiavnica a možno raz bude aj Banská Bystrica...
Z knihy mám skôr filmový zážitok, no páčila sa mi menej ako predchádzajúca časť, bola až príliš priamočiara a ako detektívka veľmi jednoduchá. Prvá scéna je ako niečo, čo sa pustí ešte pred úvodnými titulkami, akčné a temné a znepokojivé.
A neskôr je pekne v kontraste s idylickou scénou, až nakoniec začína následne putovanie, no tu už som sa trochu nudila. Aj keď je to remeselne dobre napísané, pristihla som sa pri tom, ako premýšľam aj na inými vecami, neriešila som tak prepadnutie, detektívne pátranie a objavenie mŕtvoly a ani neskoršie logické závery... (Už som chcela dať len štvorhviezdičkové hodnotenie.) Všetko definitívne zmietol totálne dramatický záver, vdaka ktorému vraciam hodnotenie na plný počet. Po tej letnej horúčave a celkovom smrade to bolo až osviežujúce. (Milujem knihy, ktoré čítam v iných ročných obdobiach - dej príbehu sa odohráva v lete a v skutočnosti je január a treskúca zima.)
Úprimne, keby nebolo stredovekých detailov o samotnom meste, fungovaní kremnickej mincovne a celkovom obehu peňazí, asi by to bolo oveľa kratšie. Ja som si historické pikošky užívala, všetky tie domy, jedlá, oblečenie, zbrane, ale aj samotné fungovanie mesta a obrany, funcia strieborných jazdcov, alebo záujmy miestnej smotánky. A mincovňa, samozrejme. A aj náboženské rozbroje, odsúdenci na pranieri, či chudoba, chorí baníci, ale aj nemajetní obyvatelia, ktorí vďaka požiaru prišli o všetko. Všetko malo svoj význam a bolo prepojené.
Steinove frfľačky na protestantov znejú ako obohratá pesnička, no zdalo sa mi, že sa s Barbaričom akosi oveľa viac neznášajú. Možno sú na seba len nervní kvôli povinnostiam a horúčavám... a Stein aj kvôli boľavej nohe.
Jarošove osamostatnenie je tiež zaujímavým prvkom; konečne nerobí len sluhu, ale rozhoduje sa sám za seba. Fajn smerovanie, no ked na šibeničnom vŕšku vytiahol nástroje, tak mi pripadal ako riadny sadista. Som zvedavá, ako bude pokračovať jeho príbeh ďalej... (Ale nejako som sa odľúbila, asi preto, že on je už zameraný len na tú jedinú a nedosiahnuteľnú...)
Ešte k tomu filmovému dojmu... prepadnutie voza s pokladom je takmer ako z nejakého westernu (tu je mi len ľúto, že v tomto nie som nejako zbehlá a scéna mi nie je povedomá), no Alžbetka Jakubovie je dievča, ktoré má meno podľa známej pastierky pávov z rozprávky Perinbaba. Pávie pero je silný symbol, páčilo sa mi mnohonásobné využitie tohto motívu a aj vtipné momenty.
Vlastne, celkovo je tu pár silných hrdiniek, feministický duch začína už Barbaričovou manželkou, o nej určite ešte budeme počuť... takže aj ten zvyšok je fajn, nie je to síce žiadne veľké tajomstvo, no nemusí byť každý zbojník z Terchovej. ("Bosorky"na pranieri sú top, hlavne, keď komentujú dianie, to bol dobrý ťah, využiť ich a ťahať z nich informácie.)
Knihu určite odporúčam, aj keď sa teda v istej časti vliekla, záver to vynahradil a ja som si čítanie užila.
Kedže túto tretiu časť som čítala ihneď po skončení druhej, plynulo to nadviazalo na dej. Možno až tak, že mi skrátka splynuli jednotlivé udalosti... Bola aj v dvojke nejaká svadba, že?
Krátko a dobre, je tu toľko línií a všetky sa pekne uzavreli! Chvíľu si cynická časť vo mne hovorila, že predchádzajúce diely boli zaľudnené len preto, aby v závere série mohla autorka všetkých popárovať a dopriať im šťastné konce. A teda že ich bolo... Niektoré boli spomenuté len letmo, pri hlavných hrdinkách dostali ich životy väčí priestor.
Páčilo sa mi, ako sa tu mihli postavy z autorkiných kníh. Učiteľ tanca s manželkou tu má svoju scénu, ale spomenie sa aj učiteľovanie všeobecne, najmä pozícia guvernantky (medzi služobníctvom a panstvom, osamotená).
Nová ženská postava a nové zamestnanie (krajčírka) bola zaujímavejšia ako som čakala, ale vlastne by ani nevadilo, ak by sa tam nevyskytla. A cirkus detto. Vadila mi veľká zhoda náhod. Ja viem, že to malo za následok ďalšie šťastné rodinné stretnutia. A tiež viem, že je to romantika a očakáva sa to, ale jednoducho, teraz to bolo zdĺhavé. Zase na druhej strane, ani smutné veci sa nediali bezdôvodne. V Klassenovej knihách sa však priamo nepomenúvajú a sú spomenuté len okrajovo a zaobalene, či už sa týka odvrhnutia slobodnej tehotnej dcéry, násilie na ženách, potraty, mimomanželský sex, legitímnosť detí, adopcia a tak podobne. Zato inšpirácia Austenovými románmi je zjavná- napr. že nevydatá sestra žije v dome svojho brata a tu sa musí prispoôsobiť jeho manželke.
Klassenová si však ide svoju líniu, sme svedkami pozvoľného a nie príliš akčného deja, kde všetko má svoj cieľ, nič sa nedeje náhodne a osudy všetkých sú napokon veľmi prívetivé a láskavé.
Možno práve táto zdĺhavosť, či pomalosť sposobí, že si prečítam už len Vianoce z tejto série a na chvíľu s romantikou končím.
Veľmi príjemne plynúci príbeh. Aj keď som si pár postáv z prvej časti nepamätala, v priebehu deja sa vysvetlili a spomenuli aj veci z minulosti. Za čo dávam plus je nielen láskavá atmosféra, ale najmä miestny spolok žien-podnikateliek. Pomáhali si a podporovali sa navzájom tak výrazne, že z tejto spolupráce mala prospech celá komunita.
A áno, takto vznikla aj miestna knižnica, ktorej základy tvoria knihy z dedičstva jednej z hlavných hrdiniek, Rachel. Priateľky ju povzbudia, aby sa začala venovať knihám, ku ktorým až doteraz nemala blízky vzťah. Ale ako nový spôsob živobytia bývalej aristokratky so zničenou povesťou, je to veľmi podnetné, ale téma nie je úplne vyčerpaná, je len stručne načrtnutá a osobne by som pristala, aby sa rozvinula hlbšie. Pri rôznych knižných daroch sa začínajú objavovať tajomstvá, no netýkajú sa priamo kníh, ale len osôb, ktoré ich vlastnili. Aj tu sa teda prejavuje autorkin štýl, že sa zameriava najmä na ľudí a ich osudy, či jemne nadhodí kresťanské motívy (tentoraz o dobročinnosti a súcite).
Popri vznikajúcej knižnici sa v Ivy Cottage odohrávajú aj dalšie zmeny. Mercy tu vlastní dievčenskú školu, ktorej venuje všetok svoj čas, v manželstvo a deti už ani nedúfa. No prichádzajú nápadníci... a teraz je otázne, komu z nich sa podarí získať jej srdce. Takisto aj Rachel má pred sebou rozhodovanie, komu povie svoje áno.
Veľmi sa mi páčilo, ako sa rozvíjajú už fungujúce vzťahy; napr. medzi Jane Bellovou (majiteľkou hostinca) a jej svokrou Thorou. Objavia sa tu aj deti, dojalo ma to.
Krásny príbeh, bude vo mne doznievať ešte dlho. Hrejivý a magický zároveň.
Dedina Maran, o ktorej spočiatku veľa nevieme, je akoby stratená v priestore i čase. Dejiny plynú a jej sa dotýkajú len okrajovo. Je položená vysoko v arménskych horách, kde ju trápia živly, zosuvy pôdy, hladomor, zima, sucho, choroby, no napriek tomu je plná ľudskej spolupatričnosti, lásky a podpory. Príbehy jednotlivých rodín sa v priebehu generácií miešajú s vierou, folklórom, proroctvami; magický realizmus je popisovaný láskavou formou.
No populácia starne a dedinka vymiera... Malo by to byť smutné, ale nie je. Je to príbeh o nádeji. Jednoducho som cítila silu a odolnosť dvadsiatich obyvateľov, z ktorých najmladšia má 58 rokov. Sú obdivuhodní. Žijú len z toho, čo si sami vyspestujú a vyrobia. Celodenná tvrdá práca, starostlivosť o zvieratá a domácnosť, o záhradu, ale aj postupy pri pečení a varení, tieto každodenné maličkosti tvoria ich život. Krásne je porovnaný moderný svet a ich dedina - či už keď príde na návštevu vnuk z mesta s rodinou a jeho manželka neodsudzuje tradície, práve naopak. Spoznáva ich cez prácu, jedlá a zvyky (makové bábkiky viem vyrobiť aj ja), maľuje osoby, predmety a detaily, ktoré majú svoj význam, mení sa a stáva sa súčasťou komunity.
Je v nej aj jemný humor; dozvieme sa, čo sa stalo s kvasnicami, alebo kto vlastne navštevuje dedinu častejšie - či kňaz, alebo poštár. Alebo také miestne výmenné trhy; keď sa dedinčania stretnú a zistia, že vlastne ponúkajú všetci takmer rovnaké veci. Alebo o zaceľovaní múru, ktorý dýcha...
Tri jablká sú pre toho, kto videl, kto rozprával a kto počúval. Neviem ako vám, ale mne sa vrúcne zapísali do duše, knižka je útla, no čarovná svojou poetickosťou a jednoduchosťou.
Všetci sú tak neskutočne nadšení, že ja sa až hanbím, že mňa sa toto hype asi až tak veľmi nedotýka. Knihu však dávam na prečítanie 11-ročnej, ktorá číta veľa a rada, som zvedavá, či ju zaujme... Ale spomínané knihy ešte nemá za sebou a tak verím, že spoilerovanie jej vadiť nebude. Ako ju poznám, určite sa bude zaujímať o knihy, o ktorých je reč...
Možno ich prečíta o rok, dva, tri? Ktovie.
Mŕtve duše, 451 stupňov Fahrenheita, Ostrov dr. Moreaua, či Dr. Jekyll a Mr. Hyde, atď. ...
Cez všetky tieto knižky sa prehrýza mladý chlapec a hľadá v nich stopu svojho otca. Doteraz si myslel, že otec zomrel na infarkt, nikdy ho nepoznal, ale toto je spôsob, ako sa k nemu priblížiť, pretože na 12. narodeniny od babky dostane kľúč, ktorý vedie do miestnosti plnej kníh. A práve medzi nimi je aj tá, v ktorej sa stratil jeho otec. Knižné príbehy, do ktorých mladý vstupuje, sa zreálňujú, on nimi prechádza a berie si z nich to, čo mu postavy ponúkajú a možno aj niečo viac. Formujú ho.
Cruz proste pokračuje tam, kde vyššie spomínané knihy skončili. A toto sa asi na jeho novelke vyzdvihuje najviac, pre knihomoľov je prirodzené, že si vymýšľajú, ako príbeh pokračuje. Veď aj ja si konce niekedy dotváram a pretváram podľa svojej fantázie, proste ešte aspoň na chvíľku oddialiť ten čas ísť na večeru a vrátiť sa do reality. (No dobre, JA osobne večeru nikdy neodmietnem, kniha-nekniha, trpieť hladom kvôli nim nebudem.)
Prechody medzi jednotlivými knihami a skutočnosťou môžu trochu zmiasť, a preto je určite lepšie, ak ste dané knihy čítali.
Zaujímavé sú tu grafické detaily (napr. dvojstránka s menami spisovateľov, veľmi oceňujem, že sa tam ocitla Timrava!), veľké a malé písmená, trojbodky - myslím, že vďaka nim knižku trochu ožila. Na druhej strane, mne osobne vadia prázdne strany. Aj keď chápem, že chceli kapitolu začať vždy rovnakej strane, toto mi príde ako plytvanie papierom.
A ak niekoho prekvapí záver, nech zodvihne ruku. Mňa teda nie. Veď keď sa malý začne kamarátiť s vrahom, ktorý sa s ním rozpráva celú večnosť a tak trochu ho aj poučuje (namiesto otca), tak ten koniec sa dal očakávať. A nie, toto spoiler nie je.
Dá sa o tom rozprávať asi dlho, hlavne ide o to, čo si človek z kníh zoberie a nakoľko ho formujú...
-----
Najsympatickejší nie je hlavný hrdina, ale jeho priateľ.
-----
Príbeh o slonovi som už niekde čítala, je to také coelhovské, no teraz pár minút pred polnocou (nie 7, je to presne 6,5 minút) si už nespomínam presne...
-----
Čo sa týka citátov, tak s nimi súhlasím a požičiavam si ich:
"Život často nemá žiadne pochopenie pre naše záľuby. No môj otec si aj tak brával knihy (knihy, samé knihy!) na daňový úrad a potajme si čítal vždy, keď mohol. Nie je to práve prístup, ktorý možno kvitovať, ale bolo to silnejšie ako on. Môj otec nadovšetko miloval literatúru. Pod vzormi B, tlačivami na zmenu činnosti a ďalšími papiermi so vznešenými názvami skrýval vždy nejakú knihu, ktorú si potajme čítal, a predstieral, že pracuje."
-----
"...dobrá kniha by mala mať viac než len jednu vrstvu kože, mala by mať niekoľko poschodí. Prízemie literatúre nestačí. S tým si vystačia v stavebníctve, prízemie vyhovuje niekomu, kto nemá rád schody, pomôže tomu, kto po nich nedokáže vyjsť, ale literatúra potrebuje poschodia naskladané jedno na druhom. Schody a schodiská, písmená nad nimi, písmená pod nimi."
---
Ak hľadáte knižné príbehy o rozprávkach, možno siahnite po Škole dobra a zla, alebo sérii Krajina príbehov od Colfera, alebo niečo viac fantasy. Toto pre malé deti nie je, aj keď môže lákať názvom a aj počtom strán (menej ako 100), tých 12 rokov a viac je viac než vhodných.
Krásna. Už na prvý pohľad pohladí dušu. Zvoleným fontom pripomína rukou písaný denník. Autor nás vyzýva, aby sme ju poriadne obchytali a ohýbali rohy (ale to nedokážem), ale aj do nej písali. Myslím, ze moje dopĺňanie knižka nepotrebuje, stačí, čo napísal a nakreslil on. Tie jednoduché línie ma dojímajú. Pár ťahov a autor vystihne osamelosť či láskavosť. Niekedy stačí pár povzbudivých slov a svet je krajším miestom, stačí len smelo vykročiť a obzor sa objaví sám. V pár vetách spomenie, aká dôležitá je rodina, príroda, priateľstvo, podpora, putovanie, domov, nádej a šťastie. A koláče. Možno časom jeho slová zľudovejú, veď aj moja dcéra mi už cituje vetu o koláči... ????Tak ako kôň, ktorý ukrýva tajomstvo, alebo krtko, ktorý sa nebojí aj spadnúť, alebo líška, ktorá ich všetkých mlčanlivo ľúbi. Obyčajná knižka, ktorá možno spôsobí, že budete žiť odvážnejšie a budete milší k sebe aj ostatným.
Prečo som si len kazila oči čítaním tohto skvostu?! Neuveríte, aké napínavé to je. ???? Guma na Coelhových trenkách je šuvix. Chlapík nevie , čo so svojím životom, prácou a vezme si dovču, unikne zo zápchy na diaľnici, aby našiel zapadnutý motorest (nie kaviareň, ale motorest, wuaaa to bolo strašné sklamanie), kde sa naje aj za troch a až po zodpovedaní troch otázok sa dozvie, kde je benzínka a ako ďalej (aj so životom). No ale ako som mohla doteraz bez týchto lifekoučovských právd žiť? Akurát neviem, či pri hľadaní ZB nechcel tvorca knihy plytvať papierom, alebo ho tak otravovalo stále písať slová zmysel bytia, že začal používať túto skratku. Kto ešte okrem kňazov a motivačných rečníkov v hovorovej reči používa slovo bytie, ruku hore (a vy, čo si myslíte, že to znamená výprask, či mlátenie, tak ruku dole, máte to zle). Áno, namiesto synonymického slovníka použil skatku ZB. Ak niekoho nudia vlastné slová, je to dosť kruté, tak ako to má baviť čitateľa?! Niekedy po troch stranách som našťastie aj zabudla, čo to znamená, takže som si dopĺňala vlastné Zaujímavé Blbosti, Zrelé Banány, Záložnú Batériu, Zúrivé Batohy, Zlatunké bábätko, Zazobaného Budhu, Zaseknutý Budík či Zubaté Bublinky. Čo hľadáte vy? Ja som v ten deň našla štvorlístky (25 a všetky rozdala), Zelené Bylinky, tak som si asi naplnila potenciál.
Sama autorka má ojedinelú chorobu zraku, a aj preto jej viac verím, že vie, o čom píše. Mafalda, hlavná hrdinka, sa musí vyrovnať s postupným strácaním zraku. Má len deväť rokov a strom, ktorý rastie pri škole, vidí stále na menej a menej metrov, no keď čerešňa zakvitne, spoznáva ju aj z väčšej diaľky. Tam by si vedela predstaviť zostať... ako postava z knihy Itala Calvina Stromový barón. Jej vnímanie sveta je miestami veľmi detské a miestami dospelejšie, no vyrovnať sa so stratami je náročné. Musí sa zmieriť sa s tým, že niečo onedlho nebude môcť robiť to čo doteraz, nebude sa vidieť v zrkadle, keď zostarne a ani nedovidí na hviezdy. Strata zraku sa azda vykompenzuje zostreným sluchom a čuchom, ale to jej pri hraní futbalu nepomáha. Mať nádej a nevzdávať sa. Smutný a zároveň inšpiratívny román sa páčil aj mojej 10-ročnej dcére, odporúčam ho aj ja, no pripravte si vreckovky.
