Miškine knižky Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Čítam, keď mám čas. A niekedy aj vtedy, keď nemám.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje čtenářské kolekce
Miškine knižky Moje aktivity
Kniha, na ktorú treba mať náladu a dúfať, že s vami bude ladiť. Nevadí mi prúd vedomia, celkom pekne v ňom plávam, ale okrem pár fajn metafor o nej neviem povedať nič viac. Len pocity. A sú tie farbisté ako visiace užovky na latríne... Temné, s malou svetlou škvrnou... Jednoducho pripomínajú cimrmanovskú chorobu veku: neschopnosť myšlienku udržať a neschopnosť myšlienku opustiť. Na mňa tie užovky furt kukajú, aj keď som obrátila poslednú stránku, vypila griotku a napiekla pre rodinu a keďže sa mi najviac v hlave drží myšlienka autorky, že vekom ma čoraz menej zaujímajú cudzí ľudia, nebudem sa už trápiť a toto púšťam von z hlavy do vetra ako jemne chvejúci sa tón... A ešte k tej griotke, asi mi ostali v mrazáku višne, tak ich idem pohľadať.
Útla rozsahom, silná v príbehu, no v závere predvídateľná. Poznáte príbehy, ktoré sú tak zemité, že cítite škrípanie piesku pod zubami a smútok spod nechtov nikdy mezmyjete? Hladní, spotení, dohryzení všami, špinaví, unavení, na dne... Úplne prvá scéna, kedy takmer negramotný člen vedenia komunistickej strany skúma husle, je tak zúfalá... až je na smiech. Dvaja študenti sú premiestnení z mesta do bohom i ľuďmi zabudnutej dediny vysoko v horách, kde budú hrdlačiť asi do konca svojich životov a to len preto, že ich rodičia boli doktori, vzdelaní intelektuáli a to sa po revolúcii nehodí... Prevýchova mladíkov je hotová vec, miestny výbor to zoberie riadne vážne, takmer nič im neostáva, len trpieť. A tak robia nevzdelaným dedinčanom otrokov a táto ubíjajúca hrdlačina sa ťahá ako koministický sopeľ. Ako však prežiť primitívne podmienky, kedy stráda nielen telo, ale aj duša, ukazuje autor na absurdných príkladoch. Hudba (Áno, tie nešťastné husle prežili a dostali svoj priestor.), hovorené slovo (Čo je viac, ako prerozprávať dej filmu? Ísť z poverenia komunistického páprdu na nový film, aby mohli šíriť zábavu medzi pracujúcim ľudom.) a literatúra (Ako sa len dostať k zakázaným knihám fracúžkych velikánov od študenta v podobnej pozícii, keď ich tak veľmi neznáša?!). Smiešne epizódy o ich ceste ku knihám a ku krásnej krajčírke sú niekedy až tragikomické. Snažia sa, snažia a nakoniec to vypáli inak.
Železný drak je obrovský samostatne mysliaci stroj/tvor vo svete mágie a kúziel a chvíľu potrvá, kým sa na scéne objaví, je tak podmanivý a neúprosný, že stojí za to si počkať. Napriek svojej veľkosti a dôležitosti, ostane viac-menej v úzadí a celý čas je dej sústredený na ľudského podhodenca vo svete Férie. Úbohé dieťa spolu s ďalšími (nie ľudskými) sirotami hrdlačí v továrni, kde sa vyrábajú jednotlivé diely. Tento dickensovský začiatok bol pomerne zrozumiteľný, na patričných miestach hnusný, všetka špina, hlad, zima, strádanie, nepretržitá práca a továreň, z ktorej nikdy neuniknú, despotický dozorca... A nádej. Keď ďalej sledujem hlavnú hrdinku, v jej dospievaní je niekoľko úsmevných momentov, či už rituály uctievania seba samej pri objavovaní sexuality, alebo obchodné chrámy, kde sa dá zabudnúť na čas a stratiť sa...bavili ma jej krádeže, aj klasické tínedžerské doťahovanie, jej partia a snaha (ne)zapadnúť, (ne)zaľúbiť sa, niekoľko mizerných reinkarnácií, obetovaní sa a celej plejády mýtických stvorení, ktoré dopĺňajú svet, kde vlastne nikomu na nikom nezáleží. Vlastne škola spočiatku pripomínala skôr Mágov od Grossmana, ale mala v sebe aj niečo známe, akoby od Jonathana Strangea & pana Norrella, teda jej učenie sa magickým/alchymistickým veciam ma bavilo. (A meno sa furt nedozvieme!) Náš svet sa objavoval v známych historických frázach a zábleskoch, ich svet bol ale realitou. Plno nádherných, vábivých a trblietavých scén, ale väčsinou sa to končilo v špine, hnise a nezriedka krvavo. Bolo toho veľa a človek by sa aj stratil medzi nihilistickým filozofovaním učiteľov, horúčkovitými víziami narkomanov, či pozorovaním drobného národa žijúceho z odpadkov. Prekvapivý brutálny Desiatok pripomína skôr Květinovú zkoušku (od Lakeho), proste som mala pocit, že je to podobné ako New Weird, ale zároveň to ostáva svojské.
Takže Jane sprevádzame cez dospievanie, priateľstvá a lásky, cez mocenský boj medzi elfskou elitou až kým nepríde mega akčný záver ako z nejakého bojového filmu, tie dravé prenasledovania lietadiel, pardon súboj drakov a ich pilotov... Jasné paralely medzi Horným a Dolným svetom boli všade. O čo však ide drakovi a Jane sa zistí až niekde v závere a my, čitatelia, to môžeme len tušiť.
Vlastne chápem, že nie každý je touto knihou nadšený, je to surové a neovladateľné ako jazda na drakovi, čistá závislosť, férske orgie, mechanicko-magický punk, alebo skôr rock-and-roll, nie úplne steampunk, ale ani cyberpunk, je to niečo medzi, je to mix neočakávaných možností a mne sa to brutálne páčilo.
Knihu odporúčam všetkým priaznivcom postapokalyptických príbehov. Autorka píše skvelo a tento jej svet je prudko uveriteľný. Je drsný, surový, špinavý a zdanlivo nemá veľa pozitívnych vecí, pre ktoré sa oplatí žiť. A tak sa tam umiera vo veľkom... Ja mám občas taký zlozvyk čítať knihy napreskáčku, takže recenzia o tejto prvej časti bola neskôr ako o druhej.
Dej sa odohráva v nemeckom meste v oblakoch, kde vládne cisár a prísne stráži akúkoľvek zmienku o živote mimo ich mesta. Za vyše sto rokov je to vyhrotené. Čím bližšie sú ľudia žijúci pri okraji, tým sú biednejší, úplne živo som si to vedela predstaviť. Nečudo, že aj v tomto meste existuje skupina odporcov, čo túži po lepšom svete, a ktorá sa snaží tajne preniknúť dolu. Tí, ktorí to majú nakázané od cisára oficiálne, sa vydávajú na povrch, na zemi zbierajú technológie a obchodujú a sú zahalení plášťom tajomstiev.
Zároveň sa príbeh rozvíja ako nie príliš akčná detektívka, kde je policajt vo vedúcej funkcii preradený k inému prípadu, do úplne odlišnej meskej štvrti a právom to považuje za istú degradáciu. Pátranie po nezvestných deťoch v meste, z ktorého sa nedá uniknúť, vyzerá beznádejne, jeho gestapácke taktiky nie sú príliš úspešné (aj keď zastrašovanie a prenasledovanie mu ide). Celé vyústenie je tak náhle a zbesilé, že som až nedýchala! Hlavný hrdina mi v patričných chvíľach liezol na nervy, jeho zoznamovanie sa s novým oddelením bolo také len aby bolo, rovnako aj snaha zapadnúť do prostredia, alebo aspoň vyriešiť prípad a vrátiť sa na staré miesto, no čo si ale potom preskákal a ako dopadol, som mu nepriala... Ale začal sa snažiť a to sa cení. (Teraz ma tak trhá, aby som aspoň trochu prezradila, ale nemôžem.) Pôjde však o život a sci-fi prvok, ktorý sa spomenul, mi nedá spávať. Ako brutálne rýchlo sa to všetko zmení, hotová apokalypsa... Prudko čitateľné a návykové, chcem viac z tohto sveta!
Dala som sa nahovoriť na cudnejšiu historickú romantiku. Je z pera milovníčky Jane Austenovej a verím, že sa mi bude páčiť, lebo mám pripravených pár ďalších kníh od nej. A teším sa, ze to nie je séria, ale každá kniha je samostatná a nemajú nič spoločné.
Učiteľ tanca a šermu je veľmi zaujímavá postava. (Ha, konečne nie žena, ale chlap je hlavnou postavou v romantickej knihe.) Nie je to šľachtic, čo žije z výnosov investovania, ale zarába si na živobytie svojimi schopnosťami. Teda, aspoň sa o to pokúša. Akurát, že si vybral nevhodné mestečko, kde je tanec zakázaný. Jeho rodina je však naňho odkázaná a tak sa nevzdáva. Bol mi sympatický, prekážky, ktorým čelil, neboli iba finančné, či fyzické (napadnutie, zničenie sály), ale prenasledovala ho nelichotivá povesť. Odpor miestnej šľachtičnej voči tancu však pramenil hlboko v minulosti a tak sa do príbehu primiešalo tajomstvo.
Kniha bola napísaná moderným jazykom, no zároveň poskytla popis spoločnosti, najmä rozdielov a pravidiel, takze sa zachovali historické náležitosti (nezabudnúť na rukavičky, dámy). Mňa bavil aj popis jednotlivých postavení, či už v šerme, alebo v tanci. Ale bolo tam toľko postáv a postavičiek z mesta, no musia sa všetky popárovať?! A nebola som príliš nadšená ženskými postavami. Pochabá Julia ako typická tínedžerka bojuje s matkinými obmedzeniami, jej premena na uvedomelú mladú dámu bola nevierohodná, ale budiž.
Lady Midwinterová tak odmietavá v úvode sa v závere tiež zmenila. Ale kvôli šťastnému koncu to asi tak malo byť.
Knihe nedávam viac ako 3 *, myslím, že onedlho na dej zabudnem, no príjemne som si pri nej oddýchla
Asi teraz dávam šnúru "učiteľských" kníh od Klassenovej. Najprv Učiteľ tanca a potom príde na rad Maliarova dcéra.
Zarábať si vyučovaním na začiatku 19. storočia bolo pomerne náročné, hlavne keď má škola málo žiakov. A tak keď sa naskytne možnosť vyučovať mladších súrodencov ich predchádzajúcich žiakov, učiteľ aj s dcérou odchádzajú na Cornwall. Knihomoľka Emma otcovi vypomáha pri vyučovaní, najmä s geografiou, lebo vzdy túžila po cestovaní (aspoň prstom po mape). Keď sa na sídlo Westonovcov vrátia starší synovia, ich záujem o ňu začína byť intenzívnejší. V jej izbe sa objavujú záhadné romantické odkazy, no aj výhražné listy a krvavé odtlačky, v noci v dome počuť hrať klavír a celé to vyzerá veľmi zvláštne. Tajomstvám nie je koniec, stroskotávanie lodí na drsnom pobreží má istú súvislosť aj s domom baroneta, kde teraz Emma žije. Podozrievanie, tajomstvo, viera a láska, najde sa tu z každého niečo. Také starosvetské, trošku naivné a predvídateľné, ale ako oddychovka veľmi fajn.
Tak toto je romantika každou vetou! Nadaná dcéra maliara (áno, pokračujem v čítaní o "učiteľovaní", aj keď tu sa vyučovaniu maľovania venuje menšia časť, ale je to tam) sa zamiluje do výtvarníka. Čo nie je nič zvláštne, keby mu nepodľahla aj fyzicky. On jej však nič nesľúbi a náhle odcestuje bez rozlúčky. Ich láska má následok a byť slobodnou matkou je v tej dobe niečo nepredstaviteľné... Návšteva jeho brata napraví poklesok, ponúkne jej manželstvo, aspoň naoko. Síce narýchlo, lebo onedlho odchádza k vojsku, Sophie prijmú do novej rodiny. Tento dej sa mi zdal aspoň spočiatku menej akčný, ale je tu vojak, ktorý môže zomrieť, brat, ktorý sa nechcel viazať, zvodca, tajomná pestúnka, ktorá predpovedá budúcnosť a pozná mnohé tajomstvá... úprimne, bavila som sa viac, ako som čakala. Za mňa plný počet hviezdičiek.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Málokedy na začiatku 19. storočia mohla žena rozhodovať o svojom majetku, po vydaji naň stracala nárok a disponoval s ním manžel. Len s dedičstvom napríklad ako slobodná stará panna, prípadne ako vdova, by mohla hospodáriť so svojimi peniazmi.
Margaret je presne v tejto situácii - na peniaze z dedičstva bude mať nárok po dovŕšení istého veku, no jej nevlastný otec sa ju snaží vydať za svojho synovca, aby peniaze ostali v rodine... Nátlak a hrozba fyzického násilia ju donútia utiecť a ukryť sa mimo Londýna. Preoblečená za slúžku sa zhodou okolností dostane na panstvo svojich bývalých ctiteľov a začína ťažko pracovať. Romantické vytriezvenie prišlo pomerne skoro, mení svoj pohľad arogantnej a nevšímavej šľachtičnej a zisťuje, aký ťažký je život služobníctva a zároveň si poopravuje názory na oboch bratov. Vyhrá ľahkovážny a krásny zvodca, alebo nudnejší a zodpovednejší predtým odmietnutý nápadník?
Čo sa týkalo romantickej línie, bola veľmi milá a zábavná, ako to už pri výmene rolí, či zamaskovaných príbehov býva. No je trochu naivné dúfať, že urodzená dáma bude s ľahkosťou vynášať nočníky, či rozoznávať druhy kief a prachoviek (moje nervy, toľko ich bolo... na krb, na podlahu, na steny, na porcelán..), podľa mňa by ju hneď odhalil nedostatok skúseností a nezničené ruky a pleť hneď na začiatku, darmo používa tmavú parochňu, linku na obočie a okuliare. Veď si ani korzet nevie sama vyzliecť (a to neskôr prešije kopu šiat, no na takúto dôležitú súčasť odevu nemyslí? Ale našťastie kolegyne jej pomôžu.) Isté je, že skutočný život služobníctva bol ešte ťažší, spomínalo sa aj otroctvo, z ktorého rodina ťažila. Celkový dojem z románu je však mimoriadne príjemný, bavil ma nielen príbeh, ale najmä historické reálie a knihu určite odporúčam.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Knihu som začala čítať na druhú adventnú nedeľu a trvalo mi pár dní, kým som ju dočítala. Je to príhodné, že ak kniha sa nesie v znamení pokánia... Neviem prečo, ale hrdinka Abigail mi vcelku prirástla k srdcu a nechcela som sa s ňou rýchlo rozlúčiť. Ako sa len chudinka trápi, keď práve ona poradila otcovi a ich zle investované peniaze spôsobili rodine finančné problémy. Žiadne peniaze = žiadne veno, rodinná povesť poznačená bankrotom, vtedajšia spoločnosť bola poriadne zošnurovaná pravidlami, takže dievčaťa na vydaj by sa to riadne dotklo. Prepojenie s hriechom otcov a hľadanie odpustenia sa nieslo celým príbehom. Myslím, že aj v tomto duchu berie Abigail svoj pobyt v sídle Pembrooke Park ako časť pokánia (kým matka a mladšia sestra ešte ostávajú v Londýne a sestra zažiari na plesoch). Keď sa rodine naskytne výhodný prenájom sídla, v ktorom roky nik nebýval, prijmú to. Ich záhadný príbuzný je len prvým tajomstvom, s ktorým sa tu stretnú. Dom samotný vraj ukrýva veľký poklad, ktorý dodnes nebol neobjavený A ani ľudia v okolí nechcú povedať ani slovo o predchádzajúcich majiteľoch, ktorí náhle zmizli. A keď sa navyše po okolí sa prechádza maskovaná postava... skrátka tajomstiev je tu dosť. Páčila sa mi praktickosť hlavnej hrdinky a jej nadšenie pre architektúru, keď sa snažila vypátrať tajnú miestnosť, takisto neznámi príbuzní, či zaslané listy z denníka i odľahlé sídlo plné tajomstiev. A nesmiem zabudnúť na domček pre bábiky!
Anglicko 19. hry bolo plné nepísaných pravidiel, kto sa s kým môže stýkať a za akých okolností, berie sa do úvahy dedičstvo, pôvod i triedne postavenie. Tu sa autorka pekne priblížika k J. Austenovej, keď si mužského protagonistu v romantickej línii zvolila miestneho vikára. A záverečný akčný koniec mi zase trochu pripomínal Brontëovú (požiarom). Zdá sa mi, že sa autorka vypracovala a toto bolo zaujímavé čítanie.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Knihu som čítala už dávnejšie, ale pamätám si, že bola napínavá a popretkávaná tajomstvami. Síce dôvod, kvôli ktorému lord Bradley donútil slečnu Keeneovú prijať miesto v jeho domácnosti, mi pripadal trochu zveličený, ale tak inak by tá zápletka a celkový dej nedával zmysel. Autorkin štýl je nezabudnuteľný, mám rada jej opisy anglického panského domu 19. storočia a myslím, že práve táto kniha získala aj nejaké ocenenie. Zaujalo ma spoznávanie hierarchie služobníctva a aj samotné postavenie guvernantky, ktorá je neustále pri deťoch. Aj keď to vyzerá, že má bližšie k panstvu, je osamelá a vyčlenená dokonca mimo služobníctvo. Starnúce, alebo nepotrebné guvernantky mali len málo možností ako dožiť svoje dni a aj táto sociálna rovina bola veľmi smutná.
Hlavná hrdinka má vlastné tajomstvo, kvôli ktorému utiekla z domu, no zároveň si náhodou vypočuje iné tajomstvo a to ju ohrozí. (Náhod je tu samozrejme viac.) Keď je napadnutá a takmer príde o hlas, vyzerá to na dobré riešenie, aby sa na panstve zotavila a začala tu pracovať ako mlčiaca guvernantka. Veď keby prehovorila, pripravila by o dedičstvo a domov lorda, ktorý jej nie je ľahostajný (a ani ona jemu), a tak mlčí aj ďalej. Tajomstvami sa to na Brightwell Courte len tak hemží, takže som bola celkom rada, keď nakoniec k ich odhaleniu došlo. Romantická línia bola celkom presvedčivá, inšpirácia Janou Eyrovou bola hmatateľná, ale Julie Klassenová si z nej vybrala len niečo a to pretvorila do vydareného historického románu. Za mňa najzaujímavejšou postavou bol starý hájnik. A tiež som milovala túžbu slečny Keeneovej vyučovať a založiť školu pre dievčatá.
Asi sa k autorke budem aj naďalej vracať, je zárukou príjemného čítania.
