Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Som knihomoľ odkedy som sa naučila čítať a bez mučenia priznávam, že trpím aj bibliosmiou. Milujem staré knihy, nové knihy a čítačku u mňa nenájdete. Potrebujem cítiť vôňu knihy :)
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Knihu som prečítala veľmi rýchlo. So záujmom som otáčala ďalšiu a ďalšiu stranu, zvedavá, čo sa dozviem. Ian a Tony odhaľujú po skončení vojny vojnových zločincov, pričom Ian sa vyrovnáva i so svojimi vojnovými traumami a stratou brata. Okrem toho spolupracuje so svojou "vojnovou" manželkou Ninou. Nina bola brutálna postava. jej príbeh bol najpodrobnejší, dozvedeli sme sa všetko o jej detstve na Sibíri, cez pôsobenie medzi Nočnými čarodejnicami až po prežívanie v divočine. Pasáž s Jordan ma zaujala najmenej. Nie že by bola nezaujímavá, to vôbec nie. Ale v porovnaní so všetkým ostatným, ma zaujala najmenej. Príbeh plynie rýchlo a časom sa tri pohľady z ktorých je príbeh prerozprávaný spoja.
Čo ma sklamalo bola práve samotná Lovkyňa. Kým postava Niny bola rozobratá do detailu, lovkyňa ostáva záhadná počas celej knihy. Ako som čítala, začala som zvažovať, či sa veci nemajú inak a či lovkyňa nie je náhodou Nina, lebo postava lovkyne o ktorej má byť celý príbeh je úplne zatlačená do úzadia. Postupne sa o nej dozvedáme nejaké veci, ale nič o pozadí jej rozhodnutí, alebo viac o jej živote počas vojny. Lovkyňa spáchala strašnú vec, čo sa v príbehu dozvieme pomerne skoro. Vonkoncom som nepotrebovala detailný opis toho, čo spravila, ale dúfala som, že do konca knihy dostaneme z tejto postavy viac. Život, vzťahy, proste pozadie postavy. Nekonalo sa.
Doslova ma iritovalo, keď ku koncu knihy začala odhalená lovkyňa konať a na väčšinu obvinení alebo konfrontácií len vzdychala štýlom: čo už tak to viete... Jej obrana bola veľmi chabá až do konca. Na to, čo mala spáchať pri jazere mi vonkoncom neprišla extra nebezpečná, alebo agresívna. Konala síce chladne, ale v Jordaninom príbehu bola miestami naopak úplne skvelá. Pomohla Jordan uvedomiť si svoju hodnotu a posmelila ju, aby šla za svojimi plánmi. Hovorila, že sa nemusí vydať, len preto, že to očakáva okolie. Iste, zčasti to robila aj pre vlastné ciele, ale podľa anotácie knihy celý čas čakáte bezcitnú a extrémne nebezpečnú mrchu. Napriek všetkému, čo vykonala, pôsobila po vojne ako taký slabší odvar toho, čo mala byť. Urobila zlé veci, ale podľa popisu čakáte omnoho horšie. Navyše často konala tak, že nielen Jordan z nej bola zmätená. Miestami pôsobila len ako unavená žena, ktorá už chce mať od všetkého svätý pokoj a skutočne túži po normálnom rodinnom živote. A k Jordan a malej Rut sa správala pekne až do konca. Zaujímali ju, mala o nich starosť. Bolo to, ako keby v nej žili dve ženy. I preto som mala pocit, že sa to musí na konci nejako vysvetliť. Lenže viac menej to bolo hlavne o tom, že ju naháňali a na konci - či ju chytia.
Ale ako som písala, knihu som skoro zhltla, bola písaná pútavo a ja som naozaj chcela čím skôr zistiť, čo sa vlastne stalo. Ibaže... zistili sme všetko možné, o bombardéroch, o pilotovaní, pomaly aj o údržbe lietadiel medzi náletmi.... okrem toho, čo presne, kvôli čomu a ako došlo k tomu, čo vykonala lovkyňa. A to ma zaujímalo najviac!
Nebolo to však márne čítanie, bola to skvelá kniha, aj keď mi po jej čítaní ostáva trochu trpko, práve kvôli postave samotnej lovkyne.
Kniha je útla a ja som ju prečítala na dva razy. Sú to vlastne spomienky. Anna, ktorá v dome bývala sa pokúša rozpamätať sa na Prahu, na dom, kde bývali, na rodinu, či priateľov. Mali šťastie, že v dobe, kedy ako židia začali byť nepriatelia ostatných, mali dosť peňazí na to, aby mohli vycestovať. Odchod pre nich nebol ľahký. Anna spomína na ťažkú cestu z Prahy, ale aj na priateľov či rodinu, ktorá sa rozhodla ostať. Bola vtedy malým dievčatkom. Zvlášť ťažko sa neskôr čítali riadky o rodine, ktorá skončila v koncentračnom tábore. Príbeh dopĺňajú fotografie i rodokmeň.
Anna spomína na to, ako jej život plynul ďalej, ako ťažko sa včleňovala do cudzej krajiny, či školy. Príbeh pokračuje aj spomienkami na osudy priateľov, či rodiny až po roky, kedy sa Anna znova vrátila do Prahy. Je to jednohubka, ale taká trpká, keď si uvedomíte, že to nie je román postavený na skutočných udalostiach, ale že sú to spomienky starnúcej ženy.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Knihu som prečítala v krátkom čase. Vtiahla ma do deja hneď na začiatku a striedanie dvoch rôznych línií ma udržiavalo stále v napätí. Mnoho vecí som počas čítania vytušila, ale to mi čitateľský zážitok vôbec nepokazilo.
Sofia spočiatku pôsobí ako normálna silná a inteligentná žena, no napriek tomu, aj ju vtiahne do svojich pazúrov očarujúci Franz a ešte očarujúcejšia ViaTerra. Franz jej ponúkne prácu knihovníčky a ona nadšene súhlasí. Všetko vyzerá skvelo a slobodne. Na rozdiel od iných siekt, ktoré sú rozpoznateľné na prvý pohľad, tu nefunguje žiadne náboženstvo, ľudia majú zdanlivú slobodu, jedia čerstvé jedlo, nemajú oficiálneho guru (aj keď čitateľ časom zisťuje, že Franz a jeho pohľad na svet, má na nich ohromný vplyv) a pocit bezpečia a pohody korunuje fakt, že panstvo, kde sa to celé odohráva je na ostrove, ktorý nie je opustený, ale je tam mesto. Navyše Via Terra nie je uzavretý svet, práve naopak, Franz chodí robiť prednášky a do oázy pokoja, kde nepoužívate mobil a nemáte telku, chodí stále viac a viac Švédov, ktorí hľadajú únik od stresu a pretechnizovaného sveta. Policajný riaditeľ, či známa operná speváčka... Franz okúzľuje, rozdáva skvelé rady, rozsieva pokoj, je ľahké zbožňovať ho... lenže vnútri (medzi zamestnancami) to pekne hnije. Nestačila som sa diviť, kam až zachádzala jeho manipulatívna povaha a čo všetko, boli ochotní zamestnanci vytrpieť. Červené čapice, nápravné skupiny, takmer žiadny spánok, degradovanie z funkcií, ponižovanie... to všetko prichádza postupne a hrotí sa do šialených rozmerov. Je absolútne bizarné a hrôzostrašné, čo všetko sú ochotní ľudia prehrýzť a ešte si aj nahovoriť, že je to úplne v pohode. "Franz, chudák, stále maká a my sme nevďační, mali by sme zabrať viac" Zároveň sa prirodzene zomknúť voči previnilcom, ktorí chudáci môžu i za to, že tráva rastie pomaly a pretrpieť sprchovanie záhradnou hadicou a kadenie do kýbľov, kvôli výčinom počasia, ktoré spôsobilo zatopenie chatiek. Skákanie z Diablovho útesu do rozbúrenej studenej vody, aby vyšli čistí a lepší sa môže zdať čerešničkou na torte, no ľudia sú ochotní svoju hranicu posúvať. Najviac mi bolo ľúto Elvíry. Keď sekte prepadne dospelý, je to strašné, ale ak jej prepadnú rodičia a dieťa si to odnáša brutálnymi následkami je to tragédia.
Dej ubieha pomaly, niekomu sa môže zdať málo akčný, ale mne to vonkoncom neprekážalo. Hltala som stránku za stránkou. Kniha odhaľuje nebezpečnú myšlienku siekt i toho, ako veľmi dokážu byť ľudia manipulovateľní a kde majú hranicu.
Ukazuje sa tu i ďalší nepríjemný fakt a síce, že ak má "vodca" silných priateľov a spojencov na vyšších miestach, je skoro nemožné sektu opustiť a žiť si v pohode ďalej.
Dej postupne odhaľuje Franzovu minulosť i ľudí v nej. Bolo strašné sledovať následky jeho rozhodnutí, jeho konanie i príšernosti, ktorých sa dopúšťal.
Koniec ma naštval. Nedostala som odpovede na dôležité otázky a pri pátraní som zistila, že toto je prvá časť série. Originál je švédsky, tak mi ostáva dúfať, že snáď niekto doprekladá českú verziu, alebo urobí slovenskú. Tento mrazivý triler podľa mňa stojí za to.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Na ďalší zámok a ďalších výnimočných podivínov z barevansovského rodu som sa neuveriteľne tešila a dúfam, že nie je posledný. Neuveriteľne ma baví, že Barevansonovci sa nijako nesnažia čitateľovi zapáčiť. Sú originálni a svojskí.
Rovnako ako ostatné postavy. Líščí zámok ma ohromne bavil! Čarodejnica Justína a jej čarovný domček, šľachtické dvojčatá a jedna kliatba, čo sa ťahá dodnes. Ďalší fantastický zámok a rituály, pri ktorých som ani nedýchala. Všetko som videla, prežila a neraz mi napadlo, že by bolo absolútne úžasné, keby tieto príbehy raz sfilmoval Tim Burton.
Apolinár mi strašne prirástol k srdcu a k Hypolitovi by som rada zašla na nejakú divokú párty s rakvami o polnoci.
Zápletka s dvojčatami, z ktorých stále niektoré umiera ma nesmierne bavila a priznám sa ani som neuvažovala, čo sa stalo a ako sa to vyrieši. Len som nechala príbeh plynúť a užívala si každú vetu ako pri každom Lininom zámku. Užívala som si aj mnohé scény nielen tie s rituálmi, ale aj historické zastávky či tie, až hororové.
Doteraz bol môj zámocký favorit Vlčí zámok a Kassandra no teraz sa o prvenstvo delí s Apolinárom.
Už teraz sa teším na ďalší zámok a dúfam, že Linine knihy objaví viac ľudí, lebo si to zaslúži.
Sú knihy, ktorú sú absolútna láska a knihomoľ ich chce, potrebuje vlastniť. Toto bol aj tento prípad. Knihy som čítala dávno, požičané, ale až toto vydanie som si kúpila. Neuveriteľne sa mi páči. Už teraz sa teším na znovuponáranie do príbehu i do miest Stredozeme :)
Číst víc
Začiatok ma úplne nechytil, ale čosi ma poháňalo čítať ďalej. Amelia prišla z oceánu, priviala ju zvedavosť. Jeden muž ju chytil do siete no pustil ju a ona sa k nemu dobrovoľne vrátila.
Príbeh morskej panny, ktorá skúšala žiť medzi ľuďmi ma naozaj zaujal. Páčila sa mi jej povaha a to, čo autorka najviac vyzdvihla. Jej pohľad na život ľudí, na niektoré nezmyselné veci a na postavenie žien vo vtedajšej spoločnosti. Amelia - morská panna túžila spoznať ľudí, ich život, ich zvyky, no v mnohých prípadoch ostala nepríjemne prekvapená nielen po svojich pozorovaniach, ale aj neskôr, keď ju Barnum začal vystavovať ako veľký zázrak vo svojom múzeu. Páčilo sa mi, že hoci je táto téma viackrát spracovaná, autorka ju poňala inak nielen výzorom morskej panny, ale aj poukázaním na život žien v tej dobe.
Túto knihu som prvý raz začala čítať pred rokmi no odložila som ju. Teraz som sa rozhodla k nej vrátiť a od začiatku ma vtiahla a nepustila. V recenziách som čítala o porovnávaní s Rebekou od Daphne du Maurier, a o tom, že kniha je aj poctou tomu dielu a vnímala som nejaké podobnosti. Rebeka však ostáva pre mňa lepšou a nezabudnuteľnou.
Veľmi dlho mi trvalo, kým som pochopila, prečo sa kniha volá Lampa, čo je zač Dom, či ako s usadlosťou súvisí Benedicte. Lenže....štýl písania, vône, zvuky, jedlá, nápoje, Provensálsko ...to všetko ma tak opantalo, že som len čítala a čítala aj keď mi veci dlho nedávali zmysel. Popravde som sa ani nad niektorými nezamýšľala. Len som si užívala čítanie. V recenziách som postrehla, že niektorým vadil taký ten lenivý štýl písania, hlavne keď sa začali odhaľovať temné veci, no mne ani toto nevadilo. Štýl autorky ma skutočne natoľko zaujal, že som si knihu doslova užila a nepreskočila som ani jedinú vetu.
Táto kniha sa čítala veľmi rýchlo. Napriek tomu, že v nej nebolo zvlášť veľa opisov a postavy neboli hlbšie prepracované, vôbec mi to nevadilo. Dej bol naopak miestami ozaj mrazivý. Viackrát som sa pristihla, že čítam dokola zopár viet a žasnem nad ich obsahom. Tejto knihe opisy nechýbali, v niekoľkých vetách autor často obsiahol tak veľa, že mi to všetko ožilo pred očami. Väčšinou v nepekných farbách.
Príbeh začína krátko po vojne na malom zámočku v Čechách. Šlachtická rodina uteká v noci preč, iní šľachtici, ktorí po vojne ostávajú dostanú do rúk vidly, na seba montérky alebo robia čašníkov či pomocné sily a mnohé ďalšie povolania. Osud kaštieľa a jeho obyvateľov, či hostí sledujeme potom počas niekoľkých desaťročí. Návštevníci, návleky, výklad turistom, dospievanie Johanky, dcéry správcu, ktorá bola pri všetkom od úteku rodiny, či "prezliekanie kabátov". A potom dve správy. Zomrela pani grófka Sofia a želala si byť pochovaná v zámockej kaplnke. V bývalom režime šialená požiadavka. Druhá správa nie je o nič lepšia. Príde sa pozrieť jeden z ministrov lebo pre seba a svoju Emičku hľadá letné sídlo presnejšie chatu, kde by si Emička dala do záhrady slnečník.
Mnohé situácie vyznievajú tragikomicky a čitateľ dúfa, že to aj tak celé dobre dopadne. Po dočítaní ostal vo mne tiesnivý pocit. Smútok nad tým, ako sa režim a osud zahrali s ľuďmi z tohto zámku a uvažovala som aj nad tým, koľko takých ďalsích Sofií, Johaniek, či Emičiek chodilo v tej dobe po rebublike.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Túto knihu som zháňala dlho, veľmi som si ju chcela prečítať. Príbeh Ježiša, celkom iný, ako ho podáva biblia.
Musím povedať, že celkom chápem, že mnoho ľudí bolo z knihy nadšených a že sa robilo ďalšie vydanie. Ješua je skutočne iný napriek tomu, že robí veci ako v biblii. Lieči, kriesi mŕtvych, robí zázraky... Jeho myslenie a myšlienky sú však úplne iné. S mnohými som sa úplne stotožnila, iné zasa vyznievali trochu dostratena a ďalšie boli pomerne zvláštne... napríklad tá o tom, že kto rozhodol o tom, že nemôžeme milovať viac žien či mužov a čo je vlastne nevera...
V knihe som mala dosť problém s emóciami a putami medzi postavami. Ješua miluje Dinu, no nijako som to necítila. Že neskôr miluje aj Galyu a Dina miluje Piláta a Pilát miluje Dinu... to ma prekvapilo. Nepríjemne. Lebo Ješue všetky tieto vzťahy v podstate obhajuje. Že ublížil obom ženám je asi nepodstatné. Vrcholom bola absolútne negativistická Ješuova matka. Keď po ukrižovaní pred ňu ktosi kľakol, že matka mesiáša ona reagovala, že wow super takto som sa na to nedívala...
Ďalšia vec s ktorou som mala problém je prostredie. Judea, Galilea, Jeruzalem... Nevedela som si predstaviť žiadne z miest, popisov bolo buď malo, alebo neboli žiadne. Čo bola veľká škoda, lebo takto som sa nedokázala ponoriť do príbehu. Predstaviť si svet, v ktorom sa deje príbeh
V knihe však bolo ozaj veľmi veľa zaujímavých myšlienok. Zaujala ma napríklad myšlienka o tom, že Židia tak veľmi čakali na príchod Mesiáša a keď ozaj prišiel zbavili sa ho, lebo nebol taký, akého si ho predstavovali. Rozhodne to však nebolo márne čítanie. Verím, že mnohým ľuďom táto kniha môže niečo odovzdať.
PS: V tejto téme je u mňa bezkonkurenčná trilógia Očakávaná od Kathleen McGowan, ktorá mi zmenila pohľad na mnohé veci. Autorka si navyše dala obrovskú námahu so štúdiom, výskumom a dokonca istý čas žila medzi potomkami Aramejcov a navštívila miesta Jezišovho života i smrti.
PS 2 Druhé, čo rozhodne odporúčam je film Mária Magdaléna s Rooney Mara a Joaquinom Phoenixom, ktorí tam nechali dušu. Emócie i myšlienky z neho ma prevalcovali omnoho viac ako útla knižka Galilejec, ktorá mi vlastne prišla ako zvláštne nedotiahnuté fantasy, čo ma dosť mrzí, lebo som dúfala, že sa mi bude viac páčiť.
*****
"Zverím ti, čo tu po tebe zostane. Taký ako je Peter a Pavol prekrútia tvoje učenie, pretože mu nechcú rozumieť. Ďalší im uveria. Budú si myslieť, že nasledujú teba, ale pritom pôjdu len za odrazom, tieňom tvojej existencie, tvojho odkazu. Budú ťa nasledovať aj po smrti, to sa iste podarí, ešte aby nie, ale tvoja pravda sa stratí v klamstve nepriateľov. Ostane iba meno, viac nič. Naozaj si to tak praješ?"
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Toto bolo ako smutná báseň. Predo mnou ožívali... vlastne umierali slová, vädli kvety, všetko sa menilo na popol a zalieval to mesačný svit. Videla som Pána domu, jeho Tiene a tanečníkov, suchú záhradu i živú, ktorá miestami umierala, temný dom s chodbami, prízrakmi a tajomstvami. Agónia, umieranie, vädnutie, hnitie, práchnivenie, smútok... Olívia, ktorá nemôže hovoriť, denník jej mamy s útržkami spomienok a zápisník so slovami mamy a kresbami otca... Toto sa nedá čítať ako príbeh od ktorého očakávate napätie, hutný dej, mocné postavy, fantasy svet, strhujúci záver a odpovede na všetky otázky. Posledné riadky mi napriek tomu vtisli slzy do očí.
Mala som iné očakávania, vôbec sa nenaplnili. Ale to nevnímam ako negatívum, práve naopak. Bola to veľmi zvláštna kniha, taký... pomaly umierajúci príbeh. Autorka by možno mohla zvážiť pokračovanie, hoci... Možno aj to je súčasťou výnimočnosti príbehu, že je ozaj ako tá smutná báseň, čo nepotrebuje vysvetlivky a ďalšiu časť.
