Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
„Neumieram,” odvetila som, oprela sa a poklepkala helmou o opierku na hlavu. „Som poškodená. Mám v sebe dieru.” „Ľudia v sebe majú množstvo dier. Chceš vidieť ich zoznam?”
Na Kadetov som sa extrémne tešila. Síce som očakávania nedala na úplný strop, ale dúfala som, že sa mi príbeh bude páčiť. A skutočne, páčil sa mi až-až. Od knihy som dostala mega úžasný vesmírny príbeh, v ktorom nájdete krvilačnú a nebojácnu Spensu, múdru a veľmi vtipnú vesmírnu loď M-Bota (s ktorým môžte pokecať, ale bude vás to stáť nervy), prísnych nariadených, Ksichtiča, ktorého prezývka je naozaj vtipná a veľa, naozaj veeeeeľa akcie. Napätie v tomto príbehu postupne narastalo, až kým neprišiel koniec a s koncom prišlo veľa otázok. Ale nebol to taký koniec, pri ktorom by ste si vytrhali všetky vlasy, alebo ktorý by vám prezradil celý nadchádzajúci dej. Jednoducho to bol koniec, ktorý vám veľa povedal, ale nechal si isté nevypovedané informácie, ktoré by vás pritiahli k ďalšej časti.
Aj keď sa v knihe mohla objaviť romantická linka, som rada, že to tak autor ešte nespravil. V budúcnosti sa jej nebudem brániť, ale tu by to narušilo Spensinu extrémnu túžbu po lietaní. Spensa je ako hlavná postava úplne perfektná. Je nebojácna, veľmi cieľavedomá, inteligentná (juchuu), sarkastická, ale zároveň je vidieť, že nie je úplne dospelá. Aj počas knihy nám autor pekne ukázal jej psychické dospievanie, postupnú rozvážnosť a schopnosť poslúchať rozkazy. Aj ostatné postavy, ktoré sa v knihe objavili boli skvelo napísané a dokonca som rozumela aj tým, ktorí stáli na tej “zlodušskej” strane. Autor nám ponúkol na pohľad jednoduchú zápletku, ale práve postavy a detaily posúvajú túto knihu na vyšší level. Všetko dáva význam, postavy milujem a nesmierne sa teším na ďalšie časti, ktoré dúfam, nám vydavateľ dodá. Mám silné tušenie, že táto séria bude ešte veľká závislosť.
Príbeh o Ariadne skoro všetci poznáme. Aspoň do toho bodu, kedy pomohla Teseovi poraziť Minotaura. Ale čo potom? Aký osud ju čakal? A kým bola tá nenápadná dievčina, ktorá svojím konaním zradila otca a zároveň zachránila ľudské životy? Prečo ľudia neoslavovali ju?
Som veľmi rada, že sa ku gréckej mytológii začína pristupovať aj z toho druhého pohľadu. Ženského. Je zaujímavé čítať o hrdinských činoch mocných polobohov, ale napadlo vám niekedy, čo sa deje s ich spoločníčkami? Často je to o znásilnení, zvrátených hrách bohov, o nespravodlivosti, zneužití, či o klamstvách. Ariadna nebola prvá a ani posledná, ktorá naletila pekným očiam a veľkým svalom. Jej príbeh bol do istej časti frustrujúci, cítila som aj za ňu pocit zrady a bezmocnosti, ale s Teseovým odchodom sa neskončil. Mám skôr pocit, že od toho momentu sa začal.
A od toho momentu som sa do príbehu ponorila. Musím priznať, že s prvými staranami som bojovala. Nebolo to vôbec zlé, ale nedokázala som sa začítať. Videla som, že príbeh je známy a celkom dobre napísaný, ale aby som ním žila, tak k tomu stále chýbal malý krok, ktorý až do konca knihy neprišiel. Ariadna nebola tuctová hrdinka, skôr bola, rovnako ako Kirké, nevýrazná a nenápadná. Ľudia ju často aj ku Kirké prirovnávajú a z časti majú pravdu. Bolo to podobné, ale zároveň úplne iné. Príbeh Kirké sa mi dostal pod kožu, aj keď dej nebol dynamický, ale Ariadnu som si k sebe nikdy nepustila. Možno to bolo rôznym štýlom písania, alebo samotnou jej osobou. Netuším.
V knihe okrem Ariadny a Tesea, spoznávame Ariadninu sestru Faidru, boha Dionýza, ktorého považujem za najviac výraznú osobu v celej knihe, Ikara a Daidala a mnohých ďalších. Autorka pekne prepojila ich linky, v pomerne krátkej knihe stihla do príbehu dať veľmi veľa a od momentu, kedy Ariadna zostala na ostrove opustená, som nevedela, čo od príbehu čakať. Ale to, čo prišlo, sa mi páčilo a Ariadnu som vonkoncom nezavrhla. Stále platí to, že som z knihy nezostala ohúrená, ale príbeh som si kvalitne užila.
Dom na azúrovom pobreží je presne ten druh knihy, ktorú v tomto období potrebujete. Je to veľmi milý, poučný a zároveň dôležitý príbeh, ktorý by vo vašej poličke nemal chýbať.
Pod touto knihou som si predstavovala všeličo. Ale rozhodne ma prekvapilo, ako autor prišiel s ľahkým nápadom doplnením o veľké srdce. Námet sa zdá pomerne jednoduchý - “inšpektor” príde do detského domova, v ktorom má pozorovať deti a ich vychovávateľa. Postupom času prestane veriť svojim ideám a do domu na azúrovom pobreží sa zaľúbi. Touto jednoduchosťou sa mi príbeh extrémne pozdával, cítila som z toho pokoj a hlavne dobro. Kniha okrem hrejivého pocitu ponúka aj prijatie inakosti, búra stereotypy, ktorými sa neustále obklopujeme a ktorým dokonca častokrát veríme a riadime sa nimi.
Príbeh sa čítal naozaj rýchlo, tá jednoduchosť s veľkým srdcom vás núti prevracať strany rýchlejšie, než bežne a vy len dúfate, že na konci vás bude čakať šťastie a pokoj. Nespravte tú istú chybu ako ja a nehľadajte v tom iné knihy, Dom je jedinečný presne taký, aký je. Neverím tomu, že by ste po prečítaní neľúbili všetkých obyvateľov tohto nezvyčajného domu.
Aj keď sa mi príbeh nedostal tak pod kožu, ako som dúfala, nič sa nemení na tom, že sa mi príbeh naozaj páčil. Odporúčam.
Toto bolo tak milé. Úprimné, vtipné, nežné, smutné, dojemné. A hlavne ľudské. Tento grafický román hovorí o malej nemeckej dedinke, v ktorej žijú ľudia s mentálnym postihnutím (prečo takýchto miest nie je viac?). Do tejto knihy, miesta a postáv som sa úplne, že najviac, zaľúbila a dúfam, že túto lásku budete zdieľať aj vy.
Kresby dopĺňali slová a slová dopĺňali kresby. Do toho autor pridal zvláštnu, ale aj veľmi potrebnú tému inakosti komunity, v ktorej nájdete naozaj rôzne osobnosti. Tak veľmi som si obľúbila ich odlišnosť, to čo tvorilo ich, každý jeden bol sám sebou a nikto sa mu za to nesmial. Cítila som z toho prijatie a to prijatie musí znamenať všetko.
Pravdu vám tu píšem, ak túto knihu označím za jednu z najlepších za tento rok. Mám chuť si ísť po ňu a objať ju. Skvelo napísaný a nakreslený príbeh. Ľúbim.
P.S. Knihu som čítala po čitateľskej kríze a bolo mi povedané, že “Úraz funguje aj na vypnutý mozog.” Môžem len potvrdiť.
Viem, že ľudia Elizu často spomínajú, ale doteraz som nemala príležitosť si ju lepšie prezrieť. A Eliza bola skvelá. Síce som z nej nepadla na zadok, ale na konci som mala slzičky v očiach. Veľmi sa mi páčila rôznorodosť, ktorú nám autorka ponúkla. Eliza totižto anonymne píše jeden z najčítanejších komiksov na webe a vedia o tom len jej najbližší ľudia (ktorí sa o to viac-menej nestarajú). V škole ju považujú za sivú myšku, nikto nevie, že to utiahnuté dievča stojí za tým geniálnym príbehom. A spomínaná rôznorodosť spočíva v tom, ako je príbeh písaný. Dostávame možnosť nahliadnuť aj do Mora príšer, komiksu, na ktorom Eliza pracuje. Zo začiatku som tomu nerozumela, ale postupne som chcela z neho viac. Veľmi to oživilo celý príbeh a na kresby som sa začala veľmi tešiť.
Kniha zároveň hovorí aj o ťažkých témach. Jednou z nich je aj úzkosť, ktorá v živote dokáže spraviť veľké šlamastiky. Považujem za veľmi obohacujúce, keď do YA príbehu autor zasadí aj veci, pred ktorými ľudia často zatvárajú oči. Eliza sa čítala naozaj rýchlo a viem si predstaviť, že mnoho (nielen) teenegerov, ktorí prežívajú život podobne ako Eliza, sa v knihe nájde. Zároveň je ok, nebyť ok nie je hanbou vyhľadať odbornú pomoc.
V tejto knihe sa možno mnohí nájdete (#teamintrovert), aj si pri nej poplačete, zasmejete a kto očakáva romantiku, tak nebude o ňu ukrátený. Eliza je taký balíček, v ktorom si každý niečo odnesie.
Barbara Davidsová vie písať. Pútavo, trefne, napínavo a svoje si nájdu aj romantické duše. Strážkyňa šťastných koncov je kniha, ktorá sa príbehovo značne líši od Moonovcov, ale predsa len má niečo spoločné - silné ženské hlavné postavy a štipku mágie. Mágie, ktorá vám splní sny, nádeje a predstavy, ktoré od svojho šťastného konca očakávate.
Dej bol perfektne vymyslený. Dve linky - minulá a prítomná. V minulej sme sledovali príbeh Soline, ktorá žila v okupovanom Paríži počas Druhej svetovej vojny a prítomnosť sme spoznávali vďaka Rory, ktorá sa vyrovnávala so stratou blízkej osoby. Cesty týchto dvoch žien sa prepletú a vám nebude nezostávať nič iné, len so zadržaným dychom sledovať ich osudy (ktoré rozhodne nie sú jednoduché). Autorka vie pekne pracovať s tým, čo si vymyslela, vrství to, dáva to zmysel a postupne si tento základ udržiava. Postavy nešetrí, dáva im prežívať bolesť, ale aj šťastné chvíle, ktoré si čitateľ o to viac váži. Ale. Vždy, keď príde na koniec, tak očakávam niečo viac, niečo nepriehľadné a niečo, s čím ma prekvapí. Ako aj pri Žene z rodu Moonovcov, tak aj tu ma koniec mierne sklamal. Jednochudo čakám od toho trošku viac, pretože príbeh do toho bodu je výborne vymyslený. V tomto prípade sa mi isté udalosti zdali priam bizarné, ale pohľad na ne určite závisí od vkusu a momentálneho citového naladenia.
Barbara sa štýlom písania podobá na Lucindu, ale predsa je iná. Trocha viac magická. Ak máte radi rodinné drámy, historické a súčasné linky, tak toto je pre vás. Rovnako vám odporúčam aj Ženu z rodu Moonovcov.
Ásta bola krásna, chladná, nespútaná. A taký je aj Island, v ktorom Ásta vyrastala. Najprv vás upúta krásna krajina, ale potom…potom príde prebudenie, chlad a istá osamelosť.
“….tí, čo veľa čítajú - predovšetkým ženy - sú často vnímavejší voči bolestiam života než iní. Literatúra ich scitlivela.”
Táto kniha je jeden veľký literárny zážitok. Keby som mala strpenie na označovanie krásnych myšlienok, tak by som musela označovať každú druhú vetu. Keď sa ma ľudia spýtajú, o čom je táto, už na pohľad, krásna a tajuplná kniha, tak im často neviem odpovedať. O láske, samote, o každodennom živote, ktorý je krásny, ale aj krutý, či bezcitný, o Islande, o ľuďoch, ktorí sa rozhodli žiť v tejto nehostinnej krajine. Ale tá láska. Tá posúva príbeh na iný level. Len pri pomyslení na lásku, ktorú opísal autor v tejto knihe sa mi cnie a je mi smutno. Ásta je dielo, na ktoré tak ľahko nezabudnete, bude vás mátať v snoch, v myšlienkach i v nenaplnených očakávaniach.
Ak vás na Prekliatej v prvom rade zaujala obálka, tak nebudete sami. Obálka je až dychberúco krásna a počas čítania mi na ňu veľmi často padal pohľad …a čo sa týka samotného textu, ten za krásnou obálkou nezaostával.
Celý ten koncept honu na čarodejnice je pre mňa nový a neprebádaný. Bola som veľmi zvedavá, čo nám autorka ponúkne a keď som sa dozvedela, že značná časť je podľa skutočnej udalosti, tak mi padla sánka. V tej dobe byť múdrou a samostatnou ženou sa nevyplácalo. Zbožným, dokonalým mužom sa to jednoducho nepáčilo - veď správna žena sa má starať o domácnosť a jej povinnosťou je porodiť mužského dediča! S týmto posledným bodom má problémy naša hlavná postava Fleetwood (veľmi zvláštne meno) a nad jej osudom visí nepriaznivá predpoveď. Fleetwood bola taká nemastná-neslaná postava. Niekomu by to prekážalo, ale podľa mňa to bol autorkin zámer a mne osobne sa to veľmi pozdávalo. Nebola najkrajšia, dokonalá a ani najmúdrejšia, správala sa nedospelo, ale to vysvetľoval aj jej vek (17 rokov). Jednoducho chcela konečne porodiť dieťa a s tým jej mohla pomôcť len Alice, ktorú neskôr obvinia z čarodejníctva…
Samotný príbeh nebol podaný do hĺbky, čo je podľa mňa škoda, pretože potenciál na to mal. Autentickosť pokazil aj modernejší jazyk a správanie postáv, ktoré sa do tej doby nehodili…Na druhej strane sa kniha čítala ľahko, bolo to extrémne napínavé a prečítala som ju skoro za deň. Autorka písať vie, bavilo ma to a bolo fascinujúce sledovať osudy postáv. Príbeh sa navyše veľmi hodí do nastávajúceho jesenného obdobia a ak máte chuť na čarodejnice, tajomno a trochu ponurej nálady, tak šup, Prekliata čaká len na vás.
Je to tu. Dočkali sme sa. Konečne je inteligencia sexy. Nerdi sú v kurze a dokazuje to aj táto fantastická kniha - Hypotéza lásky.
Kniha je zasadená do akademického prostredia - hlavná postava Olive si robí doktorandský titul a Adam…ten je, prosím pekne, vyučujúci. Ak si predstavujete svojho storočného profesora, tak sa mýlite. Možno má s ním spoločné len to, že študentov nenecháva prejsť, je prísny a nie príliš obľúbený. Hlavnou vecou, ktorou sa Adam odlišuje, je to, že je mladý (prekvapujúco, nikto by nechcel knihu o mladej študentke a jej o 60 rokov staršom profesorovi), tak príťažlivo záhadný a výzor by sme mohli prirovnať k Adamovi Driverovi (ak nepoznáš, rovno gúgli!). Chemické reakcie sa nediali len medzi zlúčeninami v labákoch, ale aj medzi našimi postavami! Olive je tá, čo sa hneď strápni, je priateľská a otvorená a Adam je ten, čo sa mračí, neusmieva sa a jeho životom je len a len veda. Myslím, že sa k sebe extrémne hodia.
Kniha ma vážne bavila, to ich naťahovanie a podpichovanie som si užívala a ani raz som neprevrátila očami! Ak by som mala ukázať na inteligentne napísanú romantiku, tak by som ukázala na túto. Navyše, počas čítania nedostanete cukrovku, ale ak sa bojíte štatistiky, tak jej neujdete.
Na štýl písania Kvapiek som si musela zvykať tak, ako každý vystrašený začínajúci študent na nové prostredie. Začiatky sú ťažké, človek sa do toho nevie dostať a zrazu bum - lieta v tom a užíva si to. Chvíľu som bojovala s poslovenčenými anglickými výrazmi, s kvetnatým jazykom, ktorý vie docieliť len krása slovenského jazyka a to kvantum prirovnaní, ktoré boli v celom príbehu, by ste rozhodne nespočítali na oboch svojich rukách. A ani na kamarátových. Ale potom to zmizlo. A všetko sa to začalo do príbehu hodiť, pretože Kvapky by rozhodne neboli Kvapkami bez tých, na pohľad, otravných vecí (A aj keď tam tých prirovnaní bolo veľa, boli vážne skvelé, vtipné, trefné a nesmierne originálne :)) ).
Ak čakáte, že je to príbeh len o divokom vysokoškolskom živote, plného alkoholu, nevábivého jedla, zábavy a rýchlo získanej slobody, tak sčasti máš pravdu. Ale Kvapky sú o niečom viac. O ľuďoch, ktorí sa rozhodli svoje mozgové bunky trápiť o niečo dlhšie, o ich pocitoch, nenaplnených láskach, kamarátstvach, ktoré sú na celý život a aj o temnej stránky vysokej škole - skúškovom. O zážitkoch, ktoré prináša len vysoká škola (života), sa dozvedáme z viacerých pohľadov, z ktorých sa najčastejšie vyskytovali dve mená - Samko a Mirko. Boli ako dva protipóly (Samko ten vyšportovaný a plný života a Mirko ten neatraktívny, s pneumatikou okolo brucha, ktorá ho chráni pred húfmi žien), ktoré sú navzájom veľmi odlišné, ale zároveň si k sebe snažia nájsť cestu. Taktiež bolo zaujímavé sledovať ich kamarátstvo, to ako sa ich charaktery formovali a ešte aj budú (osobnosť človeka sa mení do 25 rokov!). Napísala by som vám aj viac, o nich, o ľuďoch v tejto knihe, ale mám pocit, že by som musela prezradiť viac, než by som mala.
Kvapky boli pre mňa zvláštne, dobre napísané a veľmi originálne. Som rada, že to autor nezobral len tak povrchne, že hihi, toto je, aká párty, koľko som toho vypil(a) a s kým všetkým som sa vyspal(a). Skutočne sa mu podarilo napísať postavy, ktoré dýchali, kráčali a rozmýšľali (alebo sa snažili), riešili vlastné problémy a zažívali radosti. Miesto robia ľudia a aj vychýrené Mlyny by boli bez študentov len betónovou džunglou, v ktorej chýba smiech, bitky, voňavý kebab a duša (aké lacné, že :D ). A možno práve o toto šlo.
