Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Toto bolo tak milé. Úprimné, vtipné, nežné, smutné, dojemné. A hlavne ľudské. Tento grafický román hovorí o malej nemeckej dedinke, v ktorej žijú ľudia s mentálnym postihnutím (prečo takýchto miest nie je viac?). Do tejto knihy, miesta a postáv som sa úplne, že najviac, zaľúbila a dúfam, že túto lásku budete zdieľať aj vy.
Kresby dopĺňali slová a slová dopĺňali kresby. Do toho autor pridal zvláštnu, ale aj veľmi potrebnú tému inakosti komunity, v ktorej nájdete naozaj rôzne osobnosti. Tak veľmi som si obľúbila ich odlišnosť, to čo tvorilo ich, každý jeden bol sám sebou a nikto sa mu za to nesmial. Cítila som z toho prijatie a to prijatie musí znamenať všetko.
Pravdu vám tu píšem, ak túto knihu označím za jednu z najlepších za tento rok. Mám chuť si ísť po ňu a objať ju. Skvelo napísaný a nakreslený príbeh. Ľúbim.
P.S. Knihu som čítala po čitateľskej kríze a bolo mi povedané, že “Úraz funguje aj na vypnutý mozog.” Môžem len potvrdiť.
Viem, že ľudia Elizu často spomínajú, ale doteraz som nemala príležitosť si ju lepšie prezrieť. A Eliza bola skvelá. Síce som z nej nepadla na zadok, ale na konci som mala slzičky v očiach. Veľmi sa mi páčila rôznorodosť, ktorú nám autorka ponúkla. Eliza totižto anonymne píše jeden z najčítanejších komiksov na webe a vedia o tom len jej najbližší ľudia (ktorí sa o to viac-menej nestarajú). V škole ju považujú za sivú myšku, nikto nevie, že to utiahnuté dievča stojí za tým geniálnym príbehom. A spomínaná rôznorodosť spočíva v tom, ako je príbeh písaný. Dostávame možnosť nahliadnuť aj do Mora príšer, komiksu, na ktorom Eliza pracuje. Zo začiatku som tomu nerozumela, ale postupne som chcela z neho viac. Veľmi to oživilo celý príbeh a na kresby som sa začala veľmi tešiť.
Kniha zároveň hovorí aj o ťažkých témach. Jednou z nich je aj úzkosť, ktorá v živote dokáže spraviť veľké šlamastiky. Považujem za veľmi obohacujúce, keď do YA príbehu autor zasadí aj veci, pred ktorými ľudia často zatvárajú oči. Eliza sa čítala naozaj rýchlo a viem si predstaviť, že mnoho (nielen) teenegerov, ktorí prežívajú život podobne ako Eliza, sa v knihe nájde. Zároveň je ok, nebyť ok nie je hanbou vyhľadať odbornú pomoc.
V tejto knihe sa možno mnohí nájdete (#teamintrovert), aj si pri nej poplačete, zasmejete a kto očakáva romantiku, tak nebude o ňu ukrátený. Eliza je taký balíček, v ktorom si každý niečo odnesie.
Barbara Davidsová vie písať. Pútavo, trefne, napínavo a svoje si nájdu aj romantické duše. Strážkyňa šťastných koncov je kniha, ktorá sa príbehovo značne líši od Moonovcov, ale predsa len má niečo spoločné - silné ženské hlavné postavy a štipku mágie. Mágie, ktorá vám splní sny, nádeje a predstavy, ktoré od svojho šťastného konca očakávate.
Dej bol perfektne vymyslený. Dve linky - minulá a prítomná. V minulej sme sledovali príbeh Soline, ktorá žila v okupovanom Paríži počas Druhej svetovej vojny a prítomnosť sme spoznávali vďaka Rory, ktorá sa vyrovnávala so stratou blízkej osoby. Cesty týchto dvoch žien sa prepletú a vám nebude nezostávať nič iné, len so zadržaným dychom sledovať ich osudy (ktoré rozhodne nie sú jednoduché). Autorka vie pekne pracovať s tým, čo si vymyslela, vrství to, dáva to zmysel a postupne si tento základ udržiava. Postavy nešetrí, dáva im prežívať bolesť, ale aj šťastné chvíle, ktoré si čitateľ o to viac váži. Ale. Vždy, keď príde na koniec, tak očakávam niečo viac, niečo nepriehľadné a niečo, s čím ma prekvapí. Ako aj pri Žene z rodu Moonovcov, tak aj tu ma koniec mierne sklamal. Jednochudo čakám od toho trošku viac, pretože príbeh do toho bodu je výborne vymyslený. V tomto prípade sa mi isté udalosti zdali priam bizarné, ale pohľad na ne určite závisí od vkusu a momentálneho citového naladenia.
Barbara sa štýlom písania podobá na Lucindu, ale predsa je iná. Trocha viac magická. Ak máte radi rodinné drámy, historické a súčasné linky, tak toto je pre vás. Rovnako vám odporúčam aj Ženu z rodu Moonovcov.
Ásta bola krásna, chladná, nespútaná. A taký je aj Island, v ktorom Ásta vyrastala. Najprv vás upúta krásna krajina, ale potom…potom príde prebudenie, chlad a istá osamelosť.
“….tí, čo veľa čítajú - predovšetkým ženy - sú často vnímavejší voči bolestiam života než iní. Literatúra ich scitlivela.”
Táto kniha je jeden veľký literárny zážitok. Keby som mala strpenie na označovanie krásnych myšlienok, tak by som musela označovať každú druhú vetu. Keď sa ma ľudia spýtajú, o čom je táto, už na pohľad, krásna a tajuplná kniha, tak im často neviem odpovedať. O láske, samote, o každodennom živote, ktorý je krásny, ale aj krutý, či bezcitný, o Islande, o ľuďoch, ktorí sa rozhodli žiť v tejto nehostinnej krajine. Ale tá láska. Tá posúva príbeh na iný level. Len pri pomyslení na lásku, ktorú opísal autor v tejto knihe sa mi cnie a je mi smutno. Ásta je dielo, na ktoré tak ľahko nezabudnete, bude vás mátať v snoch, v myšlienkach i v nenaplnených očakávaniach.
Ak vás na Prekliatej v prvom rade zaujala obálka, tak nebudete sami. Obálka je až dychberúco krásna a počas čítania mi na ňu veľmi často padal pohľad …a čo sa týka samotného textu, ten za krásnou obálkou nezaostával.
Celý ten koncept honu na čarodejnice je pre mňa nový a neprebádaný. Bola som veľmi zvedavá, čo nám autorka ponúkne a keď som sa dozvedela, že značná časť je podľa skutočnej udalosti, tak mi padla sánka. V tej dobe byť múdrou a samostatnou ženou sa nevyplácalo. Zbožným, dokonalým mužom sa to jednoducho nepáčilo - veď správna žena sa má starať o domácnosť a jej povinnosťou je porodiť mužského dediča! S týmto posledným bodom má problémy naša hlavná postava Fleetwood (veľmi zvláštne meno) a nad jej osudom visí nepriaznivá predpoveď. Fleetwood bola taká nemastná-neslaná postava. Niekomu by to prekážalo, ale podľa mňa to bol autorkin zámer a mne osobne sa to veľmi pozdávalo. Nebola najkrajšia, dokonalá a ani najmúdrejšia, správala sa nedospelo, ale to vysvetľoval aj jej vek (17 rokov). Jednoducho chcela konečne porodiť dieťa a s tým jej mohla pomôcť len Alice, ktorú neskôr obvinia z čarodejníctva…
Samotný príbeh nebol podaný do hĺbky, čo je podľa mňa škoda, pretože potenciál na to mal. Autentickosť pokazil aj modernejší jazyk a správanie postáv, ktoré sa do tej doby nehodili…Na druhej strane sa kniha čítala ľahko, bolo to extrémne napínavé a prečítala som ju skoro za deň. Autorka písať vie, bavilo ma to a bolo fascinujúce sledovať osudy postáv. Príbeh sa navyše veľmi hodí do nastávajúceho jesenného obdobia a ak máte chuť na čarodejnice, tajomno a trochu ponurej nálady, tak šup, Prekliata čaká len na vás.
Je to tu. Dočkali sme sa. Konečne je inteligencia sexy. Nerdi sú v kurze a dokazuje to aj táto fantastická kniha - Hypotéza lásky.
Kniha je zasadená do akademického prostredia - hlavná postava Olive si robí doktorandský titul a Adam…ten je, prosím pekne, vyučujúci. Ak si predstavujete svojho storočného profesora, tak sa mýlite. Možno má s ním spoločné len to, že študentov nenecháva prejsť, je prísny a nie príliš obľúbený. Hlavnou vecou, ktorou sa Adam odlišuje, je to, že je mladý (prekvapujúco, nikto by nechcel knihu o mladej študentke a jej o 60 rokov staršom profesorovi), tak príťažlivo záhadný a výzor by sme mohli prirovnať k Adamovi Driverovi (ak nepoznáš, rovno gúgli!). Chemické reakcie sa nediali len medzi zlúčeninami v labákoch, ale aj medzi našimi postavami! Olive je tá, čo sa hneď strápni, je priateľská a otvorená a Adam je ten, čo sa mračí, neusmieva sa a jeho životom je len a len veda. Myslím, že sa k sebe extrémne hodia.
Kniha ma vážne bavila, to ich naťahovanie a podpichovanie som si užívala a ani raz som neprevrátila očami! Ak by som mala ukázať na inteligentne napísanú romantiku, tak by som ukázala na túto. Navyše, počas čítania nedostanete cukrovku, ale ak sa bojíte štatistiky, tak jej neujdete.
Na štýl písania Kvapiek som si musela zvykať tak, ako každý vystrašený začínajúci študent na nové prostredie. Začiatky sú ťažké, človek sa do toho nevie dostať a zrazu bum - lieta v tom a užíva si to. Chvíľu som bojovala s poslovenčenými anglickými výrazmi, s kvetnatým jazykom, ktorý vie docieliť len krása slovenského jazyka a to kvantum prirovnaní, ktoré boli v celom príbehu, by ste rozhodne nespočítali na oboch svojich rukách. A ani na kamarátových. Ale potom to zmizlo. A všetko sa to začalo do príbehu hodiť, pretože Kvapky by rozhodne neboli Kvapkami bez tých, na pohľad, otravných vecí (A aj keď tam tých prirovnaní bolo veľa, boli vážne skvelé, vtipné, trefné a nesmierne originálne :)) ).
Ak čakáte, že je to príbeh len o divokom vysokoškolskom živote, plného alkoholu, nevábivého jedla, zábavy a rýchlo získanej slobody, tak sčasti máš pravdu. Ale Kvapky sú o niečom viac. O ľuďoch, ktorí sa rozhodli svoje mozgové bunky trápiť o niečo dlhšie, o ich pocitoch, nenaplnených láskach, kamarátstvach, ktoré sú na celý život a aj o temnej stránky vysokej škole - skúškovom. O zážitkoch, ktoré prináša len vysoká škola (života), sa dozvedáme z viacerých pohľadov, z ktorých sa najčastejšie vyskytovali dve mená - Samko a Mirko. Boli ako dva protipóly (Samko ten vyšportovaný a plný života a Mirko ten neatraktívny, s pneumatikou okolo brucha, ktorá ho chráni pred húfmi žien), ktoré sú navzájom veľmi odlišné, ale zároveň si k sebe snažia nájsť cestu. Taktiež bolo zaujímavé sledovať ich kamarátstvo, to ako sa ich charaktery formovali a ešte aj budú (osobnosť človeka sa mení do 25 rokov!). Napísala by som vám aj viac, o nich, o ľuďoch v tejto knihe, ale mám pocit, že by som musela prezradiť viac, než by som mala.
Kvapky boli pre mňa zvláštne, dobre napísané a veľmi originálne. Som rada, že to autor nezobral len tak povrchne, že hihi, toto je, aká párty, koľko som toho vypil(a) a s kým všetkým som sa vyspal(a). Skutočne sa mu podarilo napísať postavy, ktoré dýchali, kráčali a rozmýšľali (alebo sa snažili), riešili vlastné problémy a zažívali radosti. Miesto robia ľudia a aj vychýrené Mlyny by boli bez študentov len betónovou džunglou, v ktorej chýba smiech, bitky, voňavý kebab a duša (aké lacné, že :D ). A možno práve o toto šlo.
Toto je príbeh, v ktorom sa možno nájdete, z ktorého sa niečo naučíte a možno si niečo odnesiete. Sedem strašidiel pod posteľou je kniha pre malých aj veľkých, pre tých, ktorí strašidlá vidia, ale aj nevidia. Je ťažké napísať knihu, ktorú by ktorýkoľvek človek mohol prečítať a predsa sa to dvojici madridských autoriek podarilo.
Jedneho dňa sa pred Almou objavia strašidlá, ktoré doposiaľ číhali pod posteľou. Začnú sa jej objavovať po jednom, prichádzajú nečakane, zanechávajú za sebou len spúšť a zhoršujúcu sa náladu. Alma prestane svietiť, stratí svoju iskru a už sa neteší z každodenných maličkostí, pretože ťarcha strašidiel ju každým dňom viac a viac vyčerpáva. Zo svetla sa stala temnota, z ktorej sa ťažko dostáva a to zisťuje aj naša hlavná postava Alma.
Vždy sa mi páči, keď sa vážne témy rozoberajú detským jazykom, ktorý sa na prvý pohľad javí ako jednoduchý, ale vo svojom jadre je zložitý a veľmi dôležitý. V tejto knihe sa dávajú do povedomia duševné poruchy, o ktorých treba rozprávať a hlavne, ak cítite, že s vami niečo nie je ok, treba vyhľadať pomoc. V boji so strašidlami potrebujete pomocníkov, ktorí vás budú viesť a dávať smer, aby ste stratené svetlo opäť našli.
Príbeh je veľmi citlivo a krásne napísaný. Nesmierne sa mi páčila aj vizuálna stránka knihy v podobe netypických ilustrácií a modro-bielej grafiky. Všetko sa krásne dopĺňa a spolu to tvorí príbeh, ktorý je venovaný hlavne deťom a ľuďom, ktorých svetlo sa pomaly vytráca.
Vyznať sa v sebe a v druhom človeku je náročné. Zvlášť, ak váš spôsob myslenia je rozličný od toho, čo vidíte naokolo. To, čo je pre vás “normálne”, je pre zbytok populácie zvláštne a opačne. Potom nastávajú komplikácie, ktoré môžu viesť až k zatknutiu, k úteku z domova a dobrodružstvu, v ktorom úplne vyjdete zo svojej komfortnej zóny. Čudná príhoda so psom uprostred noci je príbehom autistického chlapca Christophera. Je to príbeh, ktory je tak trochu detektívkou, z iného pohľadu je to perfektná ukážka toho, ako ľudia s autizmom myslia, ako si vysvetľujú náš chaotický svet a zároveň nám príbeh ukazuje to, aké náročné je vychovať a starať sa o ľudí, ktorí vidia svet tak trochu inak.
Kniha je písaná z pohľadu našej hlavnej postavy Christophera. Christopher miluje matematiku, zvlášť prvočísla, nemá rád žltú a hnedú farbu, dotyky sú preňho nepredstaviteľné a keď sa necíti dobre, tak začne vrčať alebo napadne ľudí. Autor naozaj bravúrne opísal jeho spôsob myslenia, to ako napohľad ľahostajne pristupuje k potrebám druhých, ako s nimi komunikuje a ako si vysvetľuje ich správanie. Zároveň nám ukazuje aj druhú stranu, jeho rodičov, ktorí Christophera extrémne ľúbia (videla som to aj v matke, aj keď sa správala tak, ako sa správala), ale na druhej strane ukazujú, že aj oni sú len ľudia, ktorým občas rupnú nervy, pretože život s Christopherom nie je ľahký. Veľmi sa mi páčilo, ako presvedčivo a realisticky autor napísal túto knihu, z každej strany na mňa kričala Christopherova osobnosť, prihováral sa nám a ukazaloval nám, že toto som ja a takto sa na svet pozerám.
Na záver len napíšem, toto si dajte. Vďaka krátkym kapitolám sa číta rýchlo, ale nedajte sa oklamať malým formátom a touto povrchovou jednoduchosťou. Táto kniha v sebe ukrýva ťažký príbeh, ktorý si, dúfam, zamilujete. P.S. Jedna z najkrajších obálok vôbec. Veľká láska.
Ak sa bojíte dlhých, nudných faktov a opisov, tak tieto obavy môžte rovno zahodiť. Kniha je písaná pútavo, je rozdelená do rôznych kapitol, ktoré sa, napríklad, zaoberajú smrťou, pôrodom a pod. Niektoré miesta sú obohatené fotografiami, za čo má kniha u mňa veľké plus. Veľakrát som sa zasmiala, ako napríklad, keď si muži namiesto mäkkého vankúša dávali pod hlavu poleno (vankúš=málo mužský), zastavil rozum - svedomitý čínsky muž dával svojej žene zjesť rozdrvené nechty, alebo spálené chlpy svojho ohanbia, pretože to zabezpečovalo zdravý pôrod (chúďa žena, bude mať tramu z pôrodu a ešte si musí prejsť týmto ), ale hlavne som sa mnoho vecí dozvedela. História ma nikdy neprestane udivovať.
Číst víc
