Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Grafický román Gigantická zlovestná brada hovorí o ostrove Tu a o mieste, ktorého sa všetci obávajú, ale v kútiku mysle o ňom neustále premýšľajú. Toto miesto sa nazýva Tam. V Tu nájdete život usporiadaný, nalinajkovaný a jednoducho dokonalý. Tam predstavuje chaos, niečo neočakávané a neprebádané. Na ostrove Tu býva aj Dave, ktorý sa ako mnohí, bráni volaniu Tam, ale…jedného dňa mu narastie gigantická brada, ktorá v usporiadaných životoch prinesie trošku zmätku.
Zbožňujem. Ešte raz. Zbožňujem tento príbeh, autorov humor, myšlienku knihy, jednotlivé postavy. Najprv som netušila, čo všetko môže zmeniť a dosiahnuť jedna neupravená, gigantická brada, ale dokázala mnohé. A to nielen v Davovom živote.
Tento príbeh hovorí o mnohom. O strachu z neznámeho, o potrebe kontrolovať životné udalosti, nezabúda ani na ľudí, ktorí dobrovoľne nedobrovoľne vystúpia z radu a aj o tom, ako ich spoločnosť vníma. Za mňa to bol veľký zážitok aj po vizuálnej stránke, čiernobiele kresby krásne dopĺňali slová a dávali postavám, brade a celému príbehu iný rozmer. Ak uvažujete nad komiksom/grafickým románom, tak Brada by mala figurovať na vašom zozname. Veľmi odporúčam.
Maggie O'Farrell píše ako z iného storočia. Necítim v jej štýle písania to, čo u iných historicky píšucich autorov. Ako keby nepoznala modernú dobu, moderný jazyk, nevie nič o výdobytkoch modernej doby. Píše, akoby žila v danom storočí, akoby tam kráčala, dýchala ešte neznečistený vzduch, rozprávala sa s ľudmi, ktorí sa už dávno vydali na večný odpočinok. A v Manželskom portréte to nebolo inak.
Veľmi sa mi páči, že autorka nepíše o ženách, ktoré sú svetu až tak známe, nie sú obľúbené, či najkrajšie. V tomto románe si autorka vybrala mladú Lukréciu z rodu Mediciovcov, ktorá do roka od svadby zomrie. Postupne sledujeme v kratších kapitolách ten moment, kedy k tomu má prísť a v dlhších zase máme možnosť spoznať Lukréciu, ako takú. Autorka si vždy vyberie postavu, ktorá reálne kráčala po tomto svete, ale detaily jej príbehu dopíše autorkina fantázia. Lukrécia je taká sivá myška, ktorú každý v živote podceňoval. Nebola ako jej starší súrodenci, bola nespútaná, v kútiku duše to bola divoška, ktorá túžila len po slobode, maľovaní, po prírode, ktorá jej ponúkala veľkú inšpiráciu. Nebola stvorená pre svet moci, peňazí, intríg a rôznych rodových stratégií. Ale ako to už býva, ani ona si nemohla vybrať vlastnú cestu.
Mám pocit, že Lukrécia dôverne poznám. Viem si ju živo predstaviť, to ako vyzerá, ako sa pohybuje, ako myslí a ako sa díva na tigricu, ktorá jej pohľad opätuje. Za to vďačím autorkinmu talentu, ktorý postave z portrétu a zo zopár historických záznamov stvoril človeka, ktorého som si obľúbila. Stvorila človeka, ktorý má dušu a myseľ, sny a túžby.
Pripravte sa na to, že kniha nie je veľmi dynamická, Maggie sa skôr pohybuje v hlavách postáv a vytvára im osobnosť . Tento druh príbehov veľmi obľubujem, preto mi Manželský portrét hneď sadol. Užívala som si každú stránku, aj napriek tomu, že som na túto knihu potrebovala čas. Ak máte radi pomalší, ale o to viac prepracovanejší príbeh, Manželský portrét bude pre vás.
Po prečítaní Hviezdnej brány som sa obávala tejto chvíle - ako dokážem zo seba dostať pocity, ktoré vo mne vyvolal tento útly príbeh? Tie pocity sú brutálne, zarezali sa rovno do mysle a dostať ich von vo mne vyvoláva veľkú námahu.
Ach, táto kniha. Príbeh, ktorý neukazuje to typické čaro Vianoc, ktoré by ste vo vianočnom príbehu očakávali. Zároveň, neukazuje len to “zlé”, ale snaží sa nájsť aj niečo pozitívne v už aj tak skazenom svete. Ronja a jej sestra museli dospieť skôr, než by deti mali. Ich otec, ktorý je v jednej chvíli láskavý, kajúcny sa často mení na niekoho iného a dôvodom je alkohol. Napriek tomu, že sú sestry odkázané veľakrát samy na seba, Ronja sa pozerá na svet inak. Hľadá tam niečo pekné, čarovné a stále verí, že ich čakajú lepšie časy. Taktiež nemôžem zabudnúť na to krásne puto, ktoré sestry medzi sebou mali.
Hviezdna brána predstavuje miesto, ktoré môžte poňať naozaj rôzne. Buď to zoberiete ako to fyzické, hmatateľné, alebo je to miesto, ktoré sa nachádza za hranicami nášho chápania. Autorka to poňala naozaj zvláštne a neviem, či ma viac prekvapil prvý, alebo druhý význam. Jedno je však jasné - Hviezdna brána je skvelo napísaná kniha, ktorá sa pozerá otvorenými očami na problémy, ktorými trpia mnohé rodiny a na ktoré sa ľudia nechcú pozerať. Aj napriek všetkým ťažkostiam, Brána ponúka nádej a pevné puto, ktoré si ľudia vytvorenia v nepriaznivých časoch. Odporúčam.
Predstavte si nekonečný sneh, žiadna civilizácia, len malý domček, ktorý vás chráni pred mrazom. Obklopuje vás studená voda a hromady snehu, ktorého stále ubúda. V dôsledku toho sa ostrov, na ktorom sa nachádzate, mení a pôvodný názov Medvedí ostrov už nie je aktuálny - v dôsledku otepľovania a topenia ľadovcov sa na Medveďom ostrove už nenachádzajú medvede. Až na jedného, o ktorom nikto nevie.
Táto kniha. Nahnevala som sa. Zaľúbila som sa. Poplakala som si. Otvorila sa vo mne nádej, aj keď maličká, ale predsa existujúca. Je to detský príbeh, na dôležitú tému sa pozerá detskými očami, tak nehľadajte úplnú realitu. Samozrejme, že v skutočnosti by sa taký vzťah medzi malým dievčatkom a obrovským ľadovým medveďom nevytvoril, ale…toto je detský príbeh. Tak sa nechajte unášať týmto jedinečným a krásnym putom, ktoré má veľkú moc.
Posledný medveď ma dostal svojou tichou prosbou, láskou a nehou. Ekologický príbeh o nezvyčajnom priateľstve medzi dievčaťom a ľadovým medveďom. Príbeh je doplnený o nádherné ilustrácie, z ktorých len tak prekypujú emócie. Pre malých aj veľkých, pre tých, ktorí sa neboja odísť na ďaleký sever a postaviť sa otázke globálneho otepľovania. Odporúčam.
Ako najlepšie spoznať históriu národa? Cez kuchyňu. Je to ten najviac zaujímavý, originálny a jedinečný spôsob, ako sa dozvedieť o kultúre a predkoch. A autor Witold Szabłowski to dobre vie.
Čo sa varí v Kremli bola rovnako skvelá ako kniha Ako nakŕmiť diktátora. A možno ešte lepšia. Tentoraz sme sa zamerali na Rusko - od čias cára Mikuláša II. až po súčasného prezidenta Putina. Autor v knihe opisuje nielen skvelé pokrmy, ktoré dávni vládcovia obľubovali, ale aj politickú situáciu, ktorá v danom období panovala. Za každým mocným človekom stál kuchár, ktorý svojím talentom mohol zlepšiť alebo zhoršiť náladu osobe, ktorá rozhodovala o osude miliónov ľudí. A to vôbec nie je jednoduchá práca.
Talent a spôsob, akým Szabłowski napísal túto knihu je nenahraditeľný. Autor píše o takých, na pohľad, banálnych veciach, akými sú pokrmy, hostiny a aj samotní kuchári, ale v jadre to má veľké posolstvo a možno je to aj také uvedomenie a otvorenie očí pre tých, ktorí majú ruskú politiku zidealizovanú. Najviac ma zasiahli kapitoly o hladomore, či už úmyselný hladomor na Ukrajine, alebo obliehanie Leningradu. Autor si všimol, že ľudia, ktorí prežili hladomor sú najviac pohostinní a to vo mne spustilo ešte väčšiu ľútosť k ľuďom, ktorí takúto traumu museli prežiť.
Kniha je písala pomocou rozhovorov, či už priamo s kuchárom, alebo s niekým, koho predok varil pre významného človeka. Na konci každej kapitoly nájdete aj recepty, ktoré sa počas knihy spomínajú (sú tam aj recepty z hladomorov). Ak sa zaujímate (a aj nie) o históriu Ruska, táto kniha by vás mohla zaujať svojou originalitou, ľudskosťou, ktorá vychádza z osôb, ktorí mali možnosť pracovať pre najviac dôležitých ľudí daného obdobia. Ja túto knihu musím len odporúčať a určite ju zaraďujem medzi to najlepšie, čo sa mi tento rok podarilo prečítať.
Veľmi som sa obávala, že ma Kerstin Gier už nebude baviť. Predsa, jej knihy som čítala v puberte a odvtedy sa mi čitateľský vkus trošku zmenil. Ale aj tak som sa rozhodla, že to skúsim a moje obavy sa po pár stranách vyparili. Milujem jej novú sériu.
Kerstin píše neskutočne ľahko, humorne, postavy si obľúbite hádam hneď a hlavná zápletka bola naozaj bravúrne vymyslená. Fantázii sa medze nekladú a v tomto prípade to platí dvojnásobne. Príbeh sledujeme prostredníctvom dvoch postáv - Matilda, ktorá má strelenú, prehnane krasťansky založenú rodinu a Quinn, ktorého má na škole asi každý rád. Hlavná zápletka sa vysvetľuje trošku ťažšie, ale ide o to, že okrem tohto sveta existuje aj iný, v ktorom sa nachádzajú rôzne bytosti, ktoré dokážu prechádzať aj do toho nášho. A Quinn ich začne vidieť. A Matilda mu verí. A tak sa začne veľké dobrodružstvo.
Tento príbeh som si užívala od prvej strany, to ako sú postavy vymyslené, ako prežívajú a argumentujú ma častokrát dostávalo do kolien (od smiechu). Svet som si taktiež obľúbila, človek by povedal, že čo na svete, kde sú víly, draci, vlkolaci a ďalšie bytosti môže byť originálne. Ale môže. Naozaj. Verte mi, túto knihu budete milovať. A ak si myslíte, že ste z autorkiných kníh už vyrástli, tak sa mýlite. Budete si to užívať rovnako ako ja. A možno ešte viac.
Milujem detské príbehy. Iba oni dokážu realitu podať tak nevinne a zároveň s veľkým srdcom. Chlapec, ktorý stratil iskru je príbehom, ktorý hovorí o Kubkovi, ktorý sa musel presťahovať, hľadať si nových priateľov, bojovať s pocitom osamelosti a zároveň cítiť istú nespravodlivosť voči celému svetu. V tom momente zanevrie na celý svet a jeho detská duša postupne vyhasína. Ale na scénu príde bytosť nuka, ktorá nahnevaného a zatrpknutého Kubka preberie.
Byť bláznivý, nie stále tak vážny a “dospelý” je v tomto uponáhľanom svete veľmi ťažké. Vedia to aj rozkošné (naozaj rozkošné) nuky, ktoré v usporiadanom svete vedia spraviť menší chaos. Hlavná myšlienka knihy autorke naozaj vyšla. Nebol to ťaživý alebo smutný príbeh, ale taký, ktorý by sa hodil na nedeľné, príjemné (a jesenné) popoludnie. Okrem toho v knihe nájdete nádherne kresby, pri ktorých budete ochkať a achkať a vlastné písmo, ktoré autorka vymyslela. Naozaj jedinečné a magické.
Konečne sme sa dočkali. Nielen ďalšieho pokračovania z novej edície, ale aj jednej veľkej udalosti, o ktorej snívam už….asi od prvého okamihu, kedy sa Anna a Gilbert zoznámili. Bolo to opäť čarovné a výnimočné ako Anna sama o sebe.
Všetky chvíle som s nimi maximálne prežívala. Radosti, nové priateľstvá, útrapy a nešťastia. Život nie vždy ide podľa predstáv a som nesmierne rada, že Anna a Gilbert sú skutočnými spriaznenými dušami, ktoré si pomáhajú v dobrých aj v zlých časoch. Ich domček snáď nemohol byť dokonalejší, ich noví priatelia boli opäť rôznorodí, každý svojský svojím spôsobom, ale predsa, ich priateľstvo s Annou a Gilbertom bolo krásne.
Nesmierne ľúbim túto knihu, sériu, samotnú Annu a postavy, ktoré ju obklopujú. Annin vysnívaný dom je splneným snom každého fanúšika tejto čarovnej série.
Pravdupovediac, na Tvrdú krajinu som sa vrhla hlavne kvôli skvelým ohlasom. Nechala som sa uniesť a do knihy som sa začítala aj ja. A dopadlo to…dobre. Aj keď sa ma príbeh bytostne nedotkol, páčil sa mi a určite stojí za prečítanie.
Puberta je sviňa. Toľko zmien, ktoré sa v človeku udejú, toľko výkyv nálad, fyzických a psychických premien za pomerne krátky čas, to chce odvahu. Každý z nás, čo týmto obdobím prešiel si zaslúži medailu. A týmto náročným vývinovým obdobím sa zaoberal aj autor. Tvrdá kniha sa môže javiť, ako young adult kniha, ale už po prvých stránkach pochopíte, že to tak celkom nie je. Aspoň mne, osobne, sa Tvrdá krajina tak nejavila. Bola v niečom iná. Neviem to celkom vysvetliť, ale autor nazerá na pubertu z toho dospelého pohľadu, a preto je určená skôr (aj keď nie vylúčne) pre staršie publikum. Mnohým z nás sa, napríklad, podobala na Charlieho malé tajomstvá a mala som z nej naozaj podobné pocity.
Naša hlavná postava, Sam, si práve prechádza týmto obdobím, hľadá si priateľov, zažíva prvé záblesky dospelosti…a zároveň sa pripravuje na to, že jeho mama čoskoro odíde. Najprv sa mi to zdalo ako klišé, pretože v knihách sa rozoberá práve len tá jedná určitá choroba, ale postupom času mi to neprekážalo. Sam mal s mamou skvelý vzťah a bolo ťažké sledovať chvíle, ktoré v knihe nastali.
Tvrdá krajina mala dobre napísaný koniec. Síce, ako som už spomínala, som sa necítila emočne vyšťavená, ale koniec sa mi naozaj páčil. Ak máte radi knihy, ktoré dôverne odrážajú realitu, ktoré sú v niečom viac, tak po knihe siahnite.
Sto rokov samoty bola veľmi zvláštna kniha. Nebola to moja prvá kniha od autora, vedela som, čo mám cca čakať, ale aj tak sa líšila od predchádzajúcich. V knihe nečakajte dialógy, autor veľmi pútavo rozpráva aj bez priamej reči a dokáže čitateľa (v tomto prípade poslucháča) zaujať. Väčšinou. V tejto konkrétnej knihe avšak moja pozornosť po čase klesala. Začiatok bol skvelý, hovorila som si, toto je presne on, Márquez, ktorého tak zbožňujem. Ale postupne, keď som sa dozvedala o xy predkovi s tým istým menom, ktoré sa v rodine dedilo, som sa začala nudiť. Odporúčam (ak sa v knihe nenachádza), písať si rodokmeň, alebo si ho nájsť na internete, lebo je dosť možné, že sa v príbehu stratíte.
Na druhej strane, koniec a samotné posolstvo knihy ma dostalo. Myslím, že ak sa ku knihe ešte niekedy vrátim, tak tam objavím niečo nové, poučné a veľmi krásne. Autor v knihe naozaj nezvyčajne opisuje samotu, rodinné nešťastie, rozkvet a samotný úpadok rodiny a celej dediny. Hrozné a krásne veci opisuje s pokojom, takmer s nezáujmom, ale jeho prirovnania a celkovo jazyk pridávajú knihe cit. Som rozpoltená, celkovo to bolo dobré, viem v tom nájsť niečo, čo knihu nezavrhuje, ale zároveň mám na pamäti pasáže, ktoré ma až tak nebavili. Okrem toho, veľkým plusom je, ako mi bolo povedané, že autor v knihe so zámerom alebo možno nevedome, prezentuje tému transgeneračnej traumy, ktorá sa prenáša z pokolenia na pokolenie. Niečo v tom naozaj bude, ak si pozorne rozoberieme každého člena rodiny, tak zistíte, že sa tam určité prvky správania opakujú.
K samotnej audioknihe dodám len to, že sa počúvala naozaj dobre, hlas si odteraz budem spájať s príbehom a napriek tomu, že som knihu počúvala a nevidela som priamo mená pred sebou napísané, tak som sa v príbehu až tak nestrácala. Som rada, že som Sto rokov samoty počúvala, lebo je tu možnosť, že keby som knihu čítala, tak zostane nedočítaná. A to by bola škoda.
