Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Musím povedať, že nová Hazelwoodka ma extrémne bavila. Mám pocit, že tieto knihy si ma vždy nájdu v ten správny čas, lebo vedia, že inak by som ich ofrflala. Dokonca som ju prečítala som za necelý deň. A prečítala by som si ju opäť.
Pri niektorých pasážach som sa nahlas smiala, pri iných som s Elsie prežívala každú jednu skúšku či pohovor, ktorý ju čakal pri dosahovaní sna v podobe vysnívanej pracovnej pozícii vo vede. Autorka opäť ukázala to dobré, ale aj zlé vedeckej sfére, aké je to robiť vedu ako žena a aké prekážky sa vám v živote môžu ukázať.
Čakajte nerdovský humor, kockaté hlavy, veľmi pekný priebeh rozvíjania vzťahu, sympatickú hlavnú postavu a hlavného hrdinu, ktorý síce nemá spaľujúci pohľad, ale svojou charizmou vás odzbrojí. A aby som nezabudla. VEĽMI. VEĽA. ODKAZOV. NA. TWILIGHT. Milujem!
Láska od prvého slova. Aspoň tak by som charakterizovala môj prvotný vzťah ku knižke Plyniem ako rieka. Zaľúbila som sa do nej tak ľahko, ako hlavná postava do Williama Moona. Spojila nás náhoda, osud a správny okamih. Poznáte ten pocit, keď od prvych strán viete, že toto bude váš príbeh.
Mám rada knihy, ktoré hovoria o ťažkých veciach, a zároveň sú písané ľahším štýlom. Pred spaním som si chcela dať zopár strán a nakoniec to dopadlo tak, že tretina knihy bola fuč. Rozprávanie naozaj plynulo ako rieka, ktorá až pričasto narážala na prekážky. Ale vždy sa pohla ďalej, posúvala sa vpred a čelila svojmu životu.
Príbeh hovorí o zakázanej láske, o rasizme, o rodine a stratách, o vlastnej sile, o ťažkých rozhodnutiach, samote a vôli žiť. A samozrejme, o najlepších broskyniach široko-ďaleko. Rozprávanie ma častokrát veľmi rozcítilo, zanechalo vo mne stopu, ktorú cítim doteraz. Dojem sa ku koncu trošku pokazil, myslím, že si príbeh zaslúžil lepšie napísaný koniec, ale nič sa nemení na tom, že sa mi kniha naozaj veľmi páčila.
Ak obľubujete surové príbehy podané ľahkým spôsobom, krásne opisy prírody a viditeľnú zmenu v postavách, tak si túto krásnu knihu (aj vizuálne) doprajte.
Určite ste počuli o požiaroch, ktoré už skoro každoročne sužujú Austráliu, Ameriku či Grécko. Požiare takých rozmerov, že trvajú niekoľko týždňov a zastaviť ich dokáže väčšinou len more. Vždy nás takáto hrozná správa rozruší a šokuje, ale ďalej to vnímame cez okulár niečoho, čo je nám vzdialené. Nedokážeme si celkom predstaviť, aké to je, prísť o všetko v priebehu pár hodín. Ako prísť o domov, o miesto, v ktorom vyrástli naši predkovia, o majetok a dedičstvo, ktoré sme chceli zanechať. Aké to je prísť o svojich priateľov, rodinu či obľúbenú vec alebo domáce zviera „len” v dôsledku ohňa. A práve preto sa autorka Christy Lefteri rozhodla napísať Knihu ohňa, aby ľuďom priblížila to, aké to je takýto požiar nielen zažiť, ale ako sa s tým vyrovnať. Upozorniť, že za tieto požiare môžu byť zodpovední aj ľudia, ale väčšinou by neprerástli do takých rozmerov nebyť vysušenej pôdy, obrovských súch a klimatických zmien, ktorým čelí Zem.
Milujem ako citlivo, krehko a lyricky autorka píše. Jej jazyk pôsobí prirodzene, nenútene a vôbec nehrá na city. Opisuje skutočnosti tak, ako sú. Ako sa ľudia rôzne vyrovnávajú s traumami, ktoré požiar zanechal. Ako nádherne, až magicky opisuje spätosť s prírodou. Aké je hrozné o ňu prísť. Akí sú ľudia či príroda nezlomní. Veľmi potrebná kniha, ktorú napriek ťažkej téme zhltnete za pár dní a myšlienka príbehu bude vo vás ešte dlho rezonovať.
Rin je ten typ postavy, ktorú keď prejdete autom, zacúvate a ešte raz po nej prejdete, tak sa aj dolámaná bude snažit dostať na bojisko. Dávno som nezažila takú tvrdú a silnú hrdinku, ktorá by kvôli pomste spravila čokoľvek. Pripomínala mi klbko hnevu, ktoré ma slabé aj silne stránky – Rin nie je (*dramatická časť*) dokonalá. Je nepriateľská, občas naivná, uštipačná, vznetlivá (doslova), ale aj vytrvalá, dôveryhodná a verná. Myslím, že je dokonalý mix hrdinky, za ktorou by ste šli až na kraj sveta.
V tejto sérii nájdete minimum romantiky. Vďaka bohu. Rin je v láske rovnako zručná ako Katniss – aj keby ste im hodili Amora do hlavy, náznaky by stále nepochopili. Jasné, boli tam isté romantické chvíľky (Altánok a môj milovaný Nezha), ale nesedelo mi to tam. Na lásku sa vykašlite a zamerajte sa radšej na fantastický dej a reálne historické pozadie či stret západnej a východnej kultúry. O histórii Číny viem minimum, o ich legendárna a mýtoch ešte menej, ale ak má táto séria reálny základ, tak je to nesmierne fascinujúce.
Jediné mini, mini mínus – už som sa strácala, za koho Rin bojuje a proti komu bojuje. Furt dačo Rin. Skús oddychovať, nevyberať si fakt nedôveryhodné strany, lebo potom mám pocit, že bojuješ za všetkých. Aj keď, Rin proti celému svetu neznie až tak zle…
Dračiu republiku (aj Makovú válku) som počúvala v audio podobe a bolo to neskutočné. Skvelo nahovorené, autentická hudba medzi kapitolami a keď si to dej vyžiadal, tak aj v rámci príbehu. Celkovo je to úžasná kniha a séria. Pamätáte si na zrazenú Rin? Tak na konci Dračej republiky ju prejde ešte kamión. Pre istotu. Koniec ma odpálil do vesmíru, tíško som počúvala, čo sa to tam deje, aký zvrat za zvratom nasleduje a som rada, že sa už prekladá trojka. Lebo fu. Potrebujeme ju ako soľ. Veľká spokojnosť, určite siahnite aj po audioknihách!
P.S. Keď počúvate audioknihu s neznámymi menami a potom si gúglite postavy a vidíte ako sa píšu.. Najprv som si to nespojila. :D
4,5/5*
Veľmi som sa potešila, keď som sa dozvedela, že Zelený kocúr preloží Darebákov a bláznov. Prečo? Pretože tá kniha bola všade (a ja sa ľahko nechám ovplyvniť) a navyše mala takú tragickú obálku. Čakala som niečo temné, inteligentné a veľmi dobre napísané…
Od prvej vety som vedela, že toto bude ono. Neskutočne som si užívala temné prostredie školy, verše zo Shakespeara (nepotrebujete mať načítané hry, veršom budete rozumieť, lebo sú súčasťou bežnej konverzácie), nepriame súperenie medzi postavami, postupnú šialenosť a za vlasy pritiahnuté konanie. A ach, postavy. Aj keď ich je tam pomerne veľa, boli skvelo napísané. Každá mala osobitý charakter, nie je to hrubá kniha, ale na tých cca 400 stranách dostali dostatočne veľa priestoru a ak chcel niekto, aby autorka išla viac do hĺbky, tak myslím, že to nebolo hlavným cieľom knihy…
Dej sa točí okolo vraždy, ktorá sa stala počas posledného ročníka. Už len úvodné strany knihy vás pripravia na to, že sa to stane. Čítate o hraní, o prípravách a skúškach, ale v pozadí stále cítite ten ťaživý podtón niečoho, čoho sa blíži. A práve to vás núti čítať ďalej a pátrať, kto za tým všetkým bol. Keď prišlo samotné rozuzlenie, bola som mierne sklamaná. Prečo? Lebo zvyšok knihy bol tak kvalitne napísaný a premyslený a koniec mi prišiel trošku prvoplánový. Ale. Posledná strana opäť zamieša kartami a ak máte radi otvorené a tajomné konce, ktoré rozhádajú polovicu čitateľov, tak si prídete na svoje. Ja, úprimne, ani neviem, čo si mám myslieť.
Keby nebolo konca, Darebáci a blázni by dostali plné hodnotenie. Doteraz spomínam na jednu z najlepších knižných scén, aké som kedy čítala – predstavenie Macbeth. Ak vás táto kniha neláka, siahnite kvôli nej aspoň kvôli tomuto predstaveniu!
Hnusná kniha. S otrasnými postavami, charaktermi a prostredím. Neznášam ich. Nenávidím každé jedno slovo, ktoré im vyšlo z úst. Každú jednu vetu. Konanie a činy. Ešte som nezažila, že by som knihu tak nenávidela a zároveň tak veľmi zbožňovala.
Po cukríkovej Jane Austen som nečakala takúto temnotu v podaní Emily Brontëovej. Ja sa vždy snažím nájsť aj v tých zlých postavách niečo pozitívne, niečo, čo stojí za ich konaním. Ale Emily mi dala takú facku, z ktorej som sa doteraz nespamätala. Pochmúrna, ničivá atmosféra sa tiahla celým dejom, dokonca mám pocit, že postupne gradovala a mnohokrát som mala pocit, že ju musím zatvoriť a viac neotvoriť. Autorka geniálne napísala charaktery týchto prehnitých postáv, ukázala čo môže s ľudmi spraviť samota, v ktorej sa aj srnky chodia otáčať a kde si povedia, že fuuu, toto nedávame. Ale niečím ma to priťahovalo. Niečo ma stále nútilo čítať a dozvedieť sa, ako to s postavami bolo. A možno aj nebolo, pretože príbeh bol rozprávaný z pohľadu tretej osoby, čiže sme nemali možnosť nahliadnuť postavám priamo do hláv. Bolo to skutočne tak? Alebo to bolo prikrášlené závisťou a nepochopením?
Na Búrlivé výšiny som myslela aj dávno po dočítaní. Odporný príbeh, ktorý je niečim podmanivý. Skúste.
Čo dodať. Teraz už rozumiem tomu hypu naokolo.Štvrte krídlo je naozaj návykové a keď ho začnete čítať, budete ho chcieť čo najskôr dokončiť. Ale čím to je?
Túto otázku som si neustále pokladala, aj keď si plne uvedomujem, že autorka v podstate s ničím novým neprišla. Pozliepala xy sérií, vybrala z nich to, čo na ľudí funguje a olala, máme na svete svetový bestseller, za ktorým prahnú tisíce čitateľov. K tomu si pridajte mega atraktívneho (temného) hrdinu, celkom sympatickú hlavnú postavu, elektrizujúcu chémiu medzi nimi, rôzne magické schopnosti a DRAKY. Áno, tie draky som najviac zbožňovala. Nie sú také suchárske ako v iných sériách (viem, touto vetou som to prestrelila :D ), ale vybraný jazdec (*žmurk Eragon*) s ním dokáže komunikovať. A na rozdiel od iných sérií, na tejto komunikácii sa budete zabávať a budete s tým drakom sympatizovať viac, než s niektorými hlavnými postavami.
Štvrte krídlo je postavené na najviac klasickom a extrémne fungujúcom základe v dejinách úspešných kníh – slabá hrdinka ide študovať do akadémie, tam sledujeme jej progres, z bažanta sa stane predátor a postupne sa to nabaľuje, odhaľuje ( :D ) a opäť zahaľuje ( ;) ). A ja tento jednoduchý vzorec zbožňujem. Na akčných scénach som v napätí, pri nebezpečných situáciách sa obávam rovnako ako postavy a nechávam sa unášať príbehom až do samého konca.
Musím však vytknúť poslednú štvrtinu knihy. Neznášam, keď sa postavy začnú správať ako divoké králiky, zrazu všetky steny spadnú a vy zistíte, že v tých hlavách na tie dôležité veci nezostalo veľa miesta. V tomto prípade mi to začína pripomínať Maasovú a jej Dvory, ktoré nemám zrovna vo veľkej obľube. A áno, všetci neznášajú tretí vrchol ľúbostného trojuholníka, ale za všetko môže autorka a táto jej nechutná nálepka otravnej postavy.
Jednoduchý štýl písania, detaily, ktoré nie sú dotiahnuté do konca, ale nejakým zázrakom vám to vôbec neprekáža, dynamický dej, neustálé zvraty a odhalenia, ktorých sa dočkáte aj na úplnom konci. Štvrté krídlo mi veľmi sadlo, opäť som sa vrátila v čase, kedy som kvôli knihe nedokázala sociálne fungovať.
Annu zbožňujem. Do jej sveta sa vždy rada vrátim, keď sa v tom skutočnom cítim uponáhľaná, vyťažená a veľmi vyčerpaná. Tieto knihy ma naplnia optimizmom. Krásou. A ľahkosťou všedných dní. Nie je to v samotnej Anne, ale v celom jej príbehu. Anna nemusí byť hlavnou postavu, nemusí mať hlavné slovo a dokonca nemusí byť v popredí ani jej rodina. Stačí detská láska a radosť. Dúhové údolie je naplnené šťastným krikom, svojskými osobnosťami a nekonečným priateľstvom.
Číst víc
4,5/5*
Pri tejto knihe som zažila rozličné pocity. Od očakávania, smútku, radosti až po frustráciu. Práve pri frustrácii by som sa zdržala. Bola som veľmi frustrovaná z toho, ako autorka píše. Predstavte si poetický štýl písania, napríklad, ako pri Hamnetovi. Pri Hamnetovi a Portréte autorka vedela s čím narába, ako ho má dávkovať, ako má písať, aby znel nadpozemsky a zároveň úplne prirodzene. Pri Nádeji som mala dojem, že autorka príliš tlačila na seba, na svoje slová a vety. Zo začiatku som s tým bojovala. Bolo. Toho. Príliš. Veľa. V druhej polovici mi to buď prestalo vadiť, alebo sa táto kvetnatosť zredukovala. Zrazu to bolo krásné, prirodzené, možno som bola ovplyvnená udalosťami alebo sebou. Jedno je však isté – príliš kvetnatý jazyk mi nepokazil celkový dojem z knihy.
Postavy. Tie mi prirástli k srdcu. Milovala som kapitoly, ktorými sa autorka vracala do minulosti, odkrývala kúsky života, zoznamovala nás s ich zabijakmi. Kúsok po kúsku som si budovala celú mozaiku piatich smrteľne chorých teenagerov, ktorých nespájala len rovnaká pôda nemocnice, ale aj láska a priateľstvo. Pocit zažiť niečo viac, vycestovať za dobrodružstvom preč od vône dezinfekcie a prístrojov. Všetky tieto pocity znásobovalo to, že si Lancali niečim podobným prešla. Detstvo prežila v nemocnici, vie, aká hnusná vie byť samota a pocit o niekoho prísť. Myslím, že preto sa k postavám správala o niečo nežnejšie, nešetrila ich, ale s citom ich sprevádzala, odkrývala tajomstvá, poruchy a choroby. Bola starostlivá ako Sam, zádumčivá ako Neo, nespútaná ako Sony, tvorivá ako Hikari a nešpecifická ako Céčko. Bola všetkými.
Koniec som preplakala. Nebola to hra na city, ako pri greenovkách, ale jednoducho realita, ktorá je mnohým ľuďom vzdialená. Zároveň tam bola časť, kedy ma autorka prichytila nepripravenú – nečakané zvraty pri knihách vždy prijímam a tento bol krásny! Ak sa chcete pozrieť na svet inými očami, uvidieť ho za hranicou choroby a nájsť trošku súcitu v podobe sĺz, tak smelo čítajte. Za mňa je kniha Zaľúbila som sa do nádeje prekvapením, ktoré bolelo, ale zároveň bolo krásne!
Čo napísať o tejto knihe? Bola dokonalá. Náučná. Odborná. A veľmi ľudská. Téma traumy sa možno aj nepriamo týka každého z nás. Je to téma, o ktorej by sa malo hovoriť, nemali by sa zakrývať oči pred udalosťami, ktoré ľudí tak zásadne ovplyvňujú. Zneužívanie, týranie, nehody, vojny, katastrofy. Nielen naše fyzické telo trpí, ale aj tá psychická časť nášho ja, ktorá nie je viditeľná voľným okom. Ako hovorí názov knihy - telo si pamätá a svoju daň si nemusí vypýtať hneď.
Bolo veľmi cítiť, ze autor Bessel van der Kolk je v téme traumy veľkým odborníkom a dlhoročné skúsenosti využil pri písaní tejto knihy. Kniha sa, napriek téme a odbornosti, čítala veľmi ľahko, autor používal veľa príkladov, prirovnávaní, častokrát najprv spomenul prípad, s ktorým sa počas kariéry stretol a na ňom vysvetlil danú problematiku. Nemusíte sa báť veľkej odbornosti, autor túto knihu písal pre širokú verejnosť a tomu aj prispôsobil svoj slovník. Jediné, čo sa ťažšie číta, je začiatok, v ktorom autor vysvetľuje traumu ako takú a aj to, čo sa deje v našom mozgu. Na vizualizáciu slúžia rôzne snímky mozgu, ktoré boli veľmi nápomocné a pomôžu vám sa v téme zorientovať. Jediné, čo ma trošku mrzí, je to, že autor v knihe len tak okrajovo spomenul transgeneračnú traumu a terapiu EMDR. Na tieto dve témy som sa veľmi tešila, aj som ich dostala, ale nie v takej forme, akú som čakala.
Telo si pamätá je veľmi potrebná kniha, ktorá je písaná veľmi ľudsky a skromne. Autor je na traumu veľkým odborníkom, sama ho veľmi uznávam a obdivujem a čo je zaujímavé, aj on si prešiel niečím, čo mu zanechalo jazvy na duši. Tieto vyliečené jazvy charakterizovali jeho budúcnosť a tým pomáha mnohým, ktorí si prechádzali niečím podobným. Knihu veľmi, veľmi odporúčam.
