Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Autorka vo svojej novej sérii predstavuje originálny svet inšpirovaný perzskou mytológiou. Je síce plný mágie a džinov, nečakajte však stereotypné zobrazenie v podobe čarovnej lampy a niekoľkých želaní. Džinovia v tomto príbehu predstavujú podradenú rasu, ktorá sa skôr snaží nebyť priveľmi na očiach a čo najmenej na seba upozorňovať. Práve preto sa počas čítania s prejavmi mágie ako takej často nestretávame, aj keď je stále prítomná a hovorí sa o nej. Autorka čitateľovi totiž všetko dávkuje pomaly a postupne. A musím teda uznať, že to funguje výborne.
Máme tu úplne nový svet, ktorý má svoju históriu a určité pravidlá. Tým, že autorka čitateľa nezahlcuje množstvom informácií naraz, dokáže s prehľadom vnímať jeho podstatu a postupne si vytvárať ucelený obraz. Nehovoriac o tom, že autorkin štýl písania na mňa pôsobil jednoducho, miestami rozprávkovo a príbeh sa tak čítal veľmi dobre a rýchlo.
Čo sa týka postáv, jeden stereotyp tu predsa len máme - hlavná postava bez rodičov. Napriek tomu mi to v tomto príbehu vôbec neprekážalo. Práve naopak, myslím, že hlavná postava Alizeh by bez tohto prvku nebola tak silná a odhodlaná, akou skutočne je. Čo sa týka Kamrana, mám trochu zmiešané pocity. V prvom diely série toho veľa neukázal, no mám pocit, že autorka nás v pokračovaní ešte veľmi prekvapí. Odhliadnuc od toho, chémia medzi hlavnými postavami funguje výborne. Užívala som si každú ich spoločnú scénu.
Koniec príbehu je, pochopiteľne, otvorený, ale výborný. Perfektne čitateľa naláka na pokračovanie. Teším sa, že som si ako prvú knihu v tomto roku prečítala Prepletené kráľovstvo, pretože lepšie som snáď ani nemohla začať.
Príbeh o desivom Minotaurovi uväznenom v labyrinte zrejme poznáme všetci. Autorka tejto knihy čerpala práve z neho, no napriek tomu nám ponúkla pohľad z úplne inej perspektívy. Rozprávanie sa zameriava na život dvoch sestier, ktoré svojimi rozhodnutiami prispeli k smrti Minotaura a tým ukončili trápenie aténskeho ľudu. Aj keď je síce táto udalosť kľúčová, na môj vkus sa udiala prirýchlo. Prišiel Teseus, zapôsobil na krétske princezné a zrazu sa spriadal plán na smrť ich znetvoreného brata. A, samozrejme, že im všetko vyšlo podľa plánu. Napriek tomu, že vieme ako ma príbeh skončiť, dúfala som, že autorka konanie postáv o niečo viac prepracuje. Obe sestry na mňa ale pôsobili príliš naivne a niekedy som mala problém veriť ich konaniu.
Čím ďalej som sa v príbehu posúvala, tým viac som vnímala slabosť oboch hlavných postáv. Kým Ariadna na mňa pôsobila naivne počas celého príbehu, Faidra sa javila ako tá silnejšia a odolnejšia. Minimálne tak nám ju autorka do určitého momentu vykresľovala. Potom však prišla téma materstva a ja som mala pocit, že sa cítim rovnako depresívne ako Faidra. Popravde, bola to jedna z mála tém, ktorých sa autorka dotkla a ja ich vnímam pozitívne. Bohužiaľ, hodiť všetkých mužov do jedného vreca a opísať ich ako zodpovedných za všetko ženské utrpenie na svete... miestami to na mňa pôsobilo až príliš na silu a kazilo mi to dojem z čítania.
Nemôžem tvrdiť, že som z knihy sklamaná, ale je pravda, že som čakala niečo iné. Počas čítania sa stretávame s rôznymi postavami gréckej mytológie a ich príbehmi, no najviac sa ma ako čitateľa dotkla iba Faidra. Aj keď má koniec jej príbehu rôzne verzie, autorka si vybrala cestu "šialenstva" a pre mňa to síce najskôr bolo mätúce, ale nakoniec u mňa vyvolala najväčšiu emóciu. Mužská nadradenosť mi naopak po polovici knihy prišla už len otravná a postupne ma odrádzala od čítania. O pojme feminizmus, ktorý sa často pri tejto knihe skloňuje asi radšej pomlčím, pretože jediné čo by sa s ním dalo spojiť je, že bohovia vždy trestali ženy za činy svojich mužov. Autorka síce nemá zlý štýl písania a naozaj dokáže upútať čitateľa. Krásne napr. opisovala prostredie, ktoré som si často vedela dokonale predstaviť. Ale niekedy sa zameriava na jednu vec tak veľmi, až o ňu ako čitateľ strácam záujem. A je jedno koľko postáv sa vystrieda, koľko príbehov sa povie... keď takmer každá kapitola skončí tým, že za všetko ženské utrpenie na svete môžu muži.
Táto kniha ma zaujala už keď som ju prvý raz videla v edičnom pláne a veľmi som sa na ňu tešila. Musím však priznať, že po dočítaní z nej mám zmiešané pocity.
Príbeh, ktorý autori vymysleli sa mi vo všeobecnosti páčil. Samozrejme, našli by sa nejaké veci, ktoré mohli byť domyslené lepšie, ale vedela som sa cez to preniesť. Zápletka, prostredie v ktorom sa dej odohrával - to všetko bolo fajn. Pozitívne vnímam aj to, že sme priebeh deja mohli sledovať z pohľadu oboch hlavných postáv. A počas čítania som si dokonca poznačila aj niekoľko veľmi pekných myšlienok. Tu však za mňa pozitíva končia.
Čo ma pri čítaní najviac rušilo bol štýl, akým je kniha napísaná. Neviem či je to tým, že ju písali dvaja autori, alebo to bol ich zámer. V prvom rade som mala pocit, že je kniha určená mladšiemu čitateľovi (tak do 15 rokov), ale zároveň tam boli scény, ktoré boli miestami plné krviprelievania a sama som si pri nich niekedy povedala "uf". Viackrát som teda bola zmetená.
Zároveň mám pocit, že je kniha napísaná strašne jednoducho, miestami nezaujímavo. Niektoré kapitoly (najmä na začiatku) boli také dlhé, že som strácala záujem o čítanie. Dej síce napredoval, ale niekedy mu chýbala hĺbka a nedostala sa ku mne žiadna emócia. Popravde, prvú polovicu knihy som bojovala s tým, či ju vôbec dočítam a to aj napriek tomu, že som chcela vedieť ako to dopadne. Niekedy mi to pripadalo ako čítanie maturitnej slohovej práce, ktorá je síce dobrá, ale stále to nestačí.
Kým prvou polovicou knihy som ledva prešla, tá druhá nabrala veľmi rýchli spád. Dialo sa tam veľa vecí, ale neboli zbytočne natiahnuté - takže ma bavila omnoho viac. Potom som však mala dojem, že koniec bol vzhľadom na prvú polovicu knihy, veľmi urýchlený. A čo si budeme klamať, to, že hlavný problém v podstate nakoniec ani nevyriešili hlavné postavy, bolo celkom sklamanie.
Kniha ma aj bavila aj nie. Ja si odnášam zmiešané pocity, ale verím, že mladšiemu čitateľovi by sadla omnoho viac. Určite si ale zaslúži 3,5 hviezdičky.
Sarah J. Maas patrí k mojim top 5 autorom, no musím priznať, že túto knihu som prečítala až na druhý pokus. Prvý raz som sa o to pokúsila minulý rok, no dostať sa cez prvú štvrtinu knihy bol pre mňa boj. Príliš veľa informácií, vysvetľovania, príliš veľa postáv, vo všetkom som mala chaos a nevedela som sa vôbec začítať. Takže som to vzdala a ku knihe sa vrátila až minulý mesiac. Prelúskať sa začiatkom knihy bolo opäť náročné, strašne ma to odrádzalo a bola som otrávená. Vedela som však, že ak to vzdám aj druhý raz, už tú knihu nikdy neprečítam. Ale! Keď som sa s útrapami prebojovala počiatočným chaosom, začala tá pravá zábava. A veru, táto kniha bola boj aj pôžitok zároveň.
Autorka opäť raz vytvorila úplne nový svet, kde má všetko svoje pravidlá. Prostredie kde sa príbeh odohráva je síce mesto súčasnosti, ale s prvkami fantázie. Čo znamená prítomnosť mágie a rôznych bytostí. Veľmi veľa rôznych bytostí. Na tom je vlastne vystavaný celý príbeh. Autorka do príbehu napasovala asi každú fantazijnú bytosť, ktorá vás napadne a zaradila ju do nejakého rodu. Tie sa spolu snažia fungovať v Meste Luny a aj keď môžete mať na začiatku problém zorientovať sa v hierarchii, ktorá v meste a medzi jednotlivými rodmi existuje, nakoniec vám všetko bude dávať zmysel.
Musím priznať, že čítanie tejto knihy bolo ako jazda na horskej dráhe. Autorka sa najskôr príliš dlho rozbiehala a potom už nevedela, kedy zastaviť. U čitateľa sa strieda jedna emócia za druhou. Príbeh je plný napätia a akcie, ale pripravte sa aj na hnev, frustráciu, ľútosť, smútok,... a medzi tým je ešte veľa sexuálneho napätia a humoru. Priznám sa, že niekde v poslednej štvrtine knihy sa mi dokonca zaslzili oči a chcelo sa mi rumázgať. Autorka vás totálne emočne vyžmýka.
Čo sa týka postáv, myslím, že zbožňujem každú jednu. Autorka v tomto smere vždy odvedie skvelú prácu. Každá postava má svoj charakter a v čitateľovi vyvoláva veľa rôznych emócií. Na úvod ich síce bolo naraz veľa, ale po úvodnom chaose som sa v nich už ľahko zorientovala. A hlavná hrdinka Bryce je úžasná! Je to oddaná priateľka, silná žena a zbožňujem jej sarkazmus!
Prvý diel série Mesto Luny je skvelým začiatkom trilógie (ak to autorka zas nepredĺži). Neviem si síce úplne predstaviť, čo sa bude diať ďalej, pretože záver prvého dielu mi prišiel viac menej uzavretý, ale nechám sa prekvapiť. Milovníci Sarah by si určite nemali nechať ujsť ani túto jej sériu. V hodnotení však strhávam jednu hviezdičku. Nemôže si pomôcť, ten začiatok bol skutočne ubíjajúci.
P.S.: Prečo "pekklo"? Prečo nie jednoducho "peklo"? Vytáčalo ma to počas celého čítania. :D
Aurora hasne je dokonalým zakončením série. Od veľkého finále som dostala omnoho viac, než som vôbec čakala. Čitateľovi odporúčam, aby sa pred čítaním dobre nadýchol, pretože knihu môže zhltnúť pokojne aj na jeden nádych.
Posledný diel trilógie začína presne tam, kde ten predchádzajúci skončil a dej veru už od začiatku zamotáva hlavu. Autori sa s čitateľom nemaznajú a už vôbec nie so samotnými postavami. Dej je skutočne veľmi dynamický, neustále sa niečo deje a situácia sa tak zamotáva, až je ťažké dúfať, že to všetko dobre dopadne. Postupne sa prepletá minulosť, súčasnosť aj budúcnosť zároveň a je až neskutočné, ako to tí autori mali všetko do najmenšieho detailu premyslené. Až tu si čitateľ uvedomí, ako veľmi bolo od prvého dielu všetko dôležité. Tie detaily sú naozaj neskutočné.
Čítanie knihy vám však nebude len dvíhať tlak (v dobrom), ale sa aj dobre pobavíte. Každá z postáv je výborne napísaná, každá ma inú osobnosť, iný prejav aj humor. A pravda je, že som sa ešte nikdy nezasmiala pri žiadnej knihe tak, ako pri tejto. Postavy v tejto knihe sú dôkazom toho, že nie je nič, čo by sa nedalo zvládnuť s trochou humoru.
Na samotnom začiatku série som nemala žiadne očakávania, ale táto spolupráca autorov mi vytrela zrak! V najbližšej dobe určite siahnem aj po ich ďalšej spoločnej sérií.
Marissa Meyerová je pre mňa klenot medzi autormi. Jej séria Mesačné kroniky patrí k mojím najobľúbenejším vôbec, ale ani jej ďalšie knihy veľmi nezaostávajú. Autorka je známa práve vďaka jej retellingom, v ktorých pretvára známe klasické príbehy, na úplne nové a nezabudnuteľné diela. K takýmto počinom patrí aj jej kniha Zlatá, v ktorej prerozprávala známu rozprávku o Martinkovi Klingáčovi, tiež známom ako Rampelník, ktorého poznáme z rozprávky od bratov Grimmovcov (na Slovensku možno známejší z rozprávky Zlatá priadka od Pavla Dobšinského). Meyerovej retellingy ma nikdy nesklamali, preto vždy, keď sa mi od nej nejaký dostane do rúk, som plná očakávania. Príbeh o tom, ako škriatok pomôže mlynárovej dcére upriasť zo slamy zlato, zrejme poznáme všetci. Meyerová ho však povýšila na úplne iný level a moje očakávania, opäť nesklamala.
Hlavnou hrdinkou knihy Zlatá je mlynárova dcéra Serilnda, ktorá bola požehnaná bohom, čomu vďačí za veľký dar. Ten ju síce jedného dňa zachráni pred temným a krutým Kráľom duchov, no zdanie však klame a Serilda postupne zisťuje, že sa dostala do omnoho väčších problémov, než si myslela. A zároveň, že za každým príbehom je kúsok pravdy. Autorka opäť raz dokázala pretvoriť klasický príbeh na dielo s novou zápletkou, ktoré je do detailu premyslené. Vďaka tomu, že poznáte pôvodný príbeh, viete čo môžete očakávať. Napriek tomu to bolo iné a hltala som každé slovo, od začiatku až po koniec. Keď som sa raz začítala, nevedela som prestať, pretože som musela vedieť, ako si hlavná hrdinka ďalej poradí. Dej postupne graduje a prináša so sebou množstvo emócií, ktoré zasiahnu nejedného čitateľa.
Svet, do ktorého autorka príbeh vložila, je úžasný aj hrôzostrašný zároveň. Čitateľ pozoruje hlavnú hrdinku pohybovať sa nielen medzi dvoma mestami, ale i dvoma svetmi. Keď však vždy počas splnu mesiaca závoj medzi týmito svetmi spadne, do sveta smrteľníkov vstúpi divoký hon. Celý príbeh má taký rozprávkový nádych, no zároveň je temnejší a krutejší než rozprávky, o ktorých by sme normálne chceli čítať. Je plný ľútosti, smútku, hnevu, strachu a smrti. Hlavná hrdinka sa k tomu stavia odvážne a s hrdosťou, i keď treba uznať, že niekedy má viac šťastia než rozumu. Napriek tomu som si ju a jej príbehy nesmierne obľúbila. Čo sa týka záporáka, autorka ho napísala výborne, pretože ho počas čítania budete skutočne nenávidieť. A čím viac sa budete ku konci knihy blížiť, tým viac nenávisti k nemu budete cítiť! No a potom je tu Zlat. Ani neviem čo k nemu napísať... asi len, že potrebujem viac Zlata! A vzhľadom k tomu, ako prvý diel duológie skončil, potrebujem urýchlene aj druhý diel!
V treťom zväzku mangy Němý hlas sledujeme, ako sa ďalej vyvíja priateľstvo medzi Šójou a Šóko. Teda, predovšetkým snahu hlavnej postavy vynahradiť bývalej spolužiačke čas, kedy ju v škole šikanoval a strpčoval jej život. Aj keď sa mu to zatiaľ ako tak darí, stále vidí miesta, v ktorých je čo zlepšovať. Myslím, že najzaujímavejšie je sledovať najmä myšlienkové pochody hlavnej postavy a jej prerod na lepšieho človeka. Verím, že manga sa dotkne každého čitateľa aj práve vďaka téme šikany, ktorá je, bohužiaľ, stále aktuálna. V tejto mange však máme možnosť pozorovať situáciu zo strany agresora, ktorý svoje činy ľutuje a snaží sa ich napraviť. O to viac môže byť príbeh pre čitateľa zaujímavejší.
Napriek tomu, že ide o tenšiu knihu, prináša toho so sebou veľa. Ja som si knihu dávkovala po pár kapitolách pri letnom kúpaní - veď v horúce dni, horúce čítanie. Pokojne ju ale prečítate za jedno popoludnie, pretože keď sa začítate, určite sa od nej neodtrhnete. Veď kto by dokázal odísť od tak úžasných, statných, svalnatých, mužných,... a ehm, no chlapov.
Dej sa odohráva v rámci dlhšej časovej linky. Vlastne sledujeme hlavnú hrdinku Lele v priebehu niekoľkých rokov. Autorka tak čitateľovi naservírovala rôzne udalosti, stále sa niečo deje a dej vôbec nestagnuje. Vlastne som prekvapená, ako dokázala autorka napísať tak komplexný príbeh na takom malom počte strán.
Z postáv som mala najradšej Lele. Áno, však chlapi boli super, ale Lele si ma svojou nebojácnosťou jednoducho získala. Bola odvážna a hrdá a to sa mi páčilo. Verím, že si ju obľúbite aj vy.
Koncert na rozloučenou je príbehom o oslave smrti. Autorka predkladá mangu o mladej študentke Lin Čchu-šeng, ktorá po náhlom odchode z domu hľadá útočisko v pohrebnej firme Šťastie, v ktorej sa zamestnáva a určitý čas aj býva. Ako jedna zo zamestnancov teda prichádza denne do kontaktu s mŕtvymi, čo ju núti zamýšľať sa nad otázkami o živote i o tom, čo bude po ňom. Vzhľadom na tému ide o náročný príbeh, ktorý však autorka podáva veľmi citlivo, a to aj napriek tomu, že si servítku pred ústa nedáva. A tak čitateľ vidí, aká vie byť smrť krutá a nespravodlivá. Nie je to však len príbeh o mŕtvych ale predovšetkým o ich pozostalých, ktorí sa s ich odchodom musia vysporiadať. Zamestnanci pohrebnej služby teda pomáhajú s nájdeným telom, triedia veci mŕtvych, zariaďujú celý pohreb,... a veľa ďalších vecí. Sama som bola prekvapená, koľko toho musia robiť.
Manga ma zvláštnu atmosféru, ale keďže sa zaoberá smrťou, je to pochopiteľné a dá sa to čakať. Autorka ju ale podala veľmi dobre a zaujímavo. Vzhľadom k tomu, že kniha pochádza a aj samotný dej sa odohráva v krajine s úplne odlišnou kultúrou, čitateľ sa zoznamuje s celým priebehom a niektorými zvykmi, ktoré sa realizujú v priebehu príprav pohrebu, ale i po ňom. Okrem toho núti aj samotného čitateľa, aby sa nad témou zamýšľal a možno dokonca aj nad tým, či čas s blízkymi trávi naozaj dobre a dostatočne. Z tohto hľadiska hodnotím mangu veľmi pozitívne a pokojne by som si vedela predstaviť, keby nešlo o samostatnú mangu, ale mala by viac častí.
Po príbehovej stránke, rovnako ako tej kresebnej by si kniha zaslúžila plný počet hviezdičiek. Avšak české vydanie mi čítanie párkrát pokazilo, čo nakoniec narušilo môj celkový dojem. V prvom rade, našla som si na internete vydanie v angličtine a porovnala som niekoľko strán. Mám pocit, že české vydanie ma kresby o kúsok zväčšené, výsledkom čoho je, že nie sú úplné. Alebo sú možno zámerne orezané. Ide síce len o kúsok, ktorý v konečnom dôsledku nič nemení, ale príde mi to trochu zvláštne (a možno aj nefér voči ilustrátorovi, ktorý sa na nich nadrel). Druhá vec je, že pokiaľ sa na kraji nachádza bublinka s textom a je z nej výrazne odseknuté, nevyzerá to až tak dobre a úprimne, často mi z toho šklbalo v oku. Napríklad v texte na strane 100 hore v roku chýba dokonca kúsok s písmena "ý". A to by sa zrejme nemalo stávať...
Ďalšie čo mi utkvelo v pamäti je názov pohrebnej služby na strane 43. Pod tabuľkou s názvom sa nachádza nápis znova len v bielej farbe. Možno ide o tlačovú chybu, alebo si to jednoducho grafik nevšimol, no opäť, pri vydávaní mangy si nevšimnúť niečo také, čo mňa ako čitateľa zabavilo pri skúmaní na 5 minút?
A v neposlednom rade som sa zamýšľala nad prekladom. Nie, neovládam jazyk v ktorom vyšiel originál (ak nehovoríme o angličtine samozrejme), ale niekedy mi text prišiel zvláštny a niekedy ani nedával zmysel. Bola manga prekladaná z angličtiny, alebo z akého jazyka? Napríklad na strane 52 dole v rohu hovorí postava v angličtine "There’s so much you have to be a grown-up to do" a v češtine "a taky často, až když jsi velká, tak...". Tak čo? Tak čo? No ja neviem. Ale viem, že mi často ten preklad nesedel.
Mangu ako takú určite odporúčam, pretože príbeh je silný a dobre podaný, ale za tú grafickú úpravu, miestami nemastný-neslaný preklad strhávam jednu hviezdičku.
Sally Rooney prináša svojim dielom pohľad na život dvoch dospievajúcich ľudí. Čitateľ sleduje prežívanie Connella a Marianne v priebehu niekoľkých rokov. Vlastne v priebehu dosť ťažkých rokov, povedala by som. Autorka predkladá čitateľovi ukážkový príklad toho, ako to v realite vyzerá v prípade, keď k niekomu niečo cítite, ale neviete si k sebe nájsť cestu. Napriek tomu, že tých príležitostí by bolo... Ani jedna z hlavných postáv to v živote nemala ľahké, čo ich do istej miery značne poznačilo a to sa odzrkadľuje najmä na ich zmýšľaní. Pri čítaní som si niekoľkokrát povedala, že už už by to mohlo byť snáď v poriadku, ale zakaždým sa ukázalo, že vaše myšlienky vás zbrzdia v podstate vo všetkom. A tak sledujeme nekončiaci sa kolobeh sebatrýznenia hlavných postáv. Napriek tomu, že by to mohlo čitateľovi pripadať miestami možno už až otravné, v skutočnosti mám pre konanie postáv určité pochopenie a verím, že nejeden čitateľ sa v tomto príbehu nájde. Minimálne všetci tí, ktorých vzťah možno nemal budúcnosť, no bolo ťažké vzdať sa ho.
Čo sa autorkinho štýlu písania týka, musím priznať, že je trochu zvláštny. Na začiatku som mala najmä problém zorientovať sa v tom, kde začína a končí priama reč a ktorá postava vlastne prehovára. Po pár kapitolách som si na to našťastie zvykla. Príbeh sledujeme z pohľadu oboch hlavných postáv, ktoré sa striedajú. Zároveň sa strieda pohľad na prítomnosť a spomienky z minulosti, čo tiež pre mňa zo začiatku pôsobilo trochu chaoticky.
Knihu som prečítala v priebehu dvoch dní, no premýšľať nad ňou budem zrejme ešte dlho. Má toľko myšlienok, ktoré sa ma dotkli a ktoré som si musela poznačiť. Kniha Normálni ľudia ponúka pohľad na život ľudí, ktorý možno nie je zas až tak normálny, ale v ktorom si niečo nájde každý čitateľ. Nemôžem povedať, že by sa mi kniha páčila, ale určite ma určitým spôsobom zasiahla a bude vo mne ešte dlho rezonovať. Aj preto si určite v budúcnosti prečítam aj niektorú ďalšiu z autorkiných kníh.
