Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
„Trieda pre mladý ľudský odpad“ – s týmto pomenovaním špeciálnej triedy pre deti s poruchami správania sa stretávame v knihe Spratek od Torey L. Hayden, ktorá nám predstavuje bolesťou poznačené životy deviatich detí. Jeden z nich však vyčnieva oveľa viac než by si ktokoľvek prial a je dôkazom toho, že nech sú vaše životné skúsenosti akokoľvek rozsiahle, nič vás nepripraví na to, čo môže prísť nabudúce.
Hrdinkou knihy Spratek je šesťročné dievča Sheila, ktoré je napriek stále prítomnej krutosti v jej živote malou bojovníčkou. Ide o jedno z problémových detí, ktoré sa dostáva do špeciálnej triedy práve k Torey. Napriek tomu, že je pre Sheilu ťažké adaptovať sa v novom prostredí, postupne a malými krokmi si so svojou špeciálnou pedagogičkou buduje veľmi silný a dôverný vzťah. Tá vďaka tomu za krátky čas odhaľuje, že ide nielen o mimoriadne nadané dieťa, ale aj srdcervúce detaily Sheilinej osobnej temnoty.
Na začiatku som od knihy nemala žiadne očakávania, ale už pri prvom strete s deťmi som si uvedomila, že čítanie nebude jednoduché. Deti, ktoré sa u Torey v triede stretli boli vo veku od šesť do deväť rokov a mali rôzne problémy – násilné chovanie, autizmus, elektívny mutizmus, detskú schizofréniu, prešli si sexuálnym zneužívaním a jedno z nich dokonca spáchalo pokus o samovraždu – dvakrát! Už pri ich prvom predstavení a zoznámení sa s ich osudmi mi teda došlo, že pôjde o veľmi náročné čítanie. Nie štýlom písania autorky, ale práve kvôli emóciám, ktoré samotné čítanie príbehu vyvoláva. Príbeh je napísaní v prvej osobe, veľmi pútavo a aj napriek tomu, že by ste chceli príbeh prečítať na „jedno posedenie“, nakoniec si ho musíte dávkovať po častiach. Často som potrebovala spracovať dej a emócie, ktoré vo mne kniha vyvolala a najlepšie bolo jednoducho ju odložiť na celý zvyšok dňa. Čitateľ teda dostáva hneď na samom začiatku knihy „facku emócii“, aby mu bolo jasné, že nepôjde o oddychové čítanie. Pravda je taká, že kým prídete na koniec, emočne vás vyžmýka a ani dlho po tom, čo si utriete poslednú slzu vám nedovolí prestať na ňu myslieť.
Nakoniec by som teda povedala, že kniha ma svoje pozitíva, ale aj negatíva. Pozitívne môžeme hodnotiť pedagogické metódy a postupy o ktorých sa v príbehu dočítame, samotné odhodlanie pedagogičky a zvládanie náročných situácii. Na druhú stranu sa nám rozum pozastavuje pri nečinnosti ďalších kompetentných ľudí. Vidíme zlé životné podmienky v ktorých dieťa vyrastá, ale nikto ju z nich nevyjme. Vidíme veľa varovných signálov v správaní dieťaťa, ale nikto ich nerieši. Nikto sa nepýta na dôvody. Vidíme ako všetci opisujú statočnosť Sheily po sexuálnom napadnutí, ale nikde sa už nedočítame, že dostáva terapiu. Dokonca ani Torey neurobila nič, keď Sheila rovno pred ňou uzamkla všetky emócie v sebe. A potom sa považuje sa úspech, keď Sheila konečne začne plakať, pretože si spomenula a pripustila svoju traumu. Vravím si, že to je ten moment, kedy je dôležité pracovať s tou bolesťou, ktorú v sebe znovu objavila a ktorá sa k nej teraz bude neustále vracať.
Napriek uvedenému, príbeh naozaj odzrkadľuje to, ako to v skutočnosti chodí. Vidíme úprimnú spoveď pedagogičky, ktorá príbeh v žiadnom prípade neprikrášľuje, ale sama si pripúšťa pochybenie. Sama sa zamýšľa nad tým, či neprekročila tú jednu pomyslenú hranicu a neublížila tým dieťaťu ešte viac. Toto autobiografické dielo by si preto mal prečítať každý kto chce pracovať ako špeciálny pedagóg. Možno je to príbeh miestami odstrašujúci, ale ukazuje nám, že aj toto je realita. Knihu by som však odporučila aj hocikomu inému, kto sa práci s deťmi ani len nepriblížil. Mohla by tak slúžiť k otvoreniu očí, že to nie deti, ale my dospelí vo väčšine prípadov môžeme za to, že dostávajú nálepky „zlé, neposlušné, nezvládnuteľné deti“. Pretože keď sa s vami život nemazná, ani vy svojmu okoliu nič neuľahčíte.
„Trieda pre mladý ľudský odpad“ – s týmto pomenovaním špeciálnej triedy pre deti s poruchami správania sa stretávame v knihe Spratek od Torey L. Hayden, ktorá nám predstavuje bolesťou poznačené životy deviatich detí. Jeden z nich však vyčnieva oveľa viac než by si ktokoľvek prial a je dôkazom toho, že nech sú vaše životné skúsenosti akokoľvek rozsiahle, nič vás nepripraví na to, čo môže prísť nabudúce.
Hrdinkou knihy Spratek je šesťročné dievča Sheila, ktoré je napriek stále prítomnej krutosti v jej živote malou bojovníčkou. Ide o jedno z problémových detí, ktoré sa dostáva do špeciálnej triedy práve k Torey. Napriek tomu, že je pre Sheilu ťažké adaptovať sa v novom prostredí, postupne a malými krokmi si so svojou špeciálnou pedagogičkou buduje veľmi silný a dôverný vzťah. Tá vďaka tomu za krátky čas odhaľuje, že ide nielen o mimoriadne nadané dieťa, ale aj srdcervúce detaily Sheilinej osobnej temnoty.
Na začiatku som od knihy nemala žiadne očakávania, ale už pri prvom strete s deťmi som si uvedomila, že čítanie nebude jednoduché. Deti, ktoré sa u Torey v triede stretli boli vo veku od šesť do deväť rokov a mali rôzne problémy – násilné chovanie, autizmus, elektívny mutizmus, detskú schizofréniu, prešli si sexuálnym zneužívaním a jedno z nich dokonca spáchalo pokus o samovraždu – dvakrát! Už pri ich prvom predstavení a zoznámení sa s ich osudmi mi teda došlo, že pôjde o veľmi náročné čítanie. Nie štýlom písania autorky, ale práve kvôli emóciám, ktoré samotné čítanie príbehu vyvoláva. Príbeh je napísaní v prvej osobe, veľmi pútavo a aj napriek tomu, že by ste chceli príbeh prečítať na „jedno posedenie“, nakoniec si ho musíte dávkovať po častiach. Často som potrebovala spracovať dej a emócie, ktoré vo mne kniha vyvolala a najlepšie bolo jednoducho ju odložiť na celý zvyšok dňa. Čitateľ teda dostáva hneď na samom začiatku knihy „facku emócii“, aby mu bolo jasné, že nepôjde o oddychové čítanie. Pravda je taká, že kým prídete na koniec, emočne vás vyžmýka a ani dlho po tom, čo si utriete poslednú slzu vám nedovolí prestať na ňu myslieť.
Nakoniec by som teda povedala, že kniha ma svoje pozitíva, ale aj negatíva. Pozitívne môžeme hodnotiť pedagogické metódy a postupy o ktorých sa v príbehu dočítame, samotné odhodlanie pedagogičky a zvládanie náročných situácii. Na druhú stranu sa nám rozum pozastavuje pri nečinnosti ďalších kompetentných ľudí. Vidíme zlé životné podmienky v ktorých dieťa vyrastá, ale nikto ju z nich nevyjme. Vidíme veľa varovných signálov v správaní dieťaťa, ale nikto ich nerieši. Nikto sa nepýta na dôvody. Vidíme ako všetci opisujú statočnosť Sheily po sexuálnom napadnutí, ale nikde sa už nedočítame, že dostáva terapiu. Dokonca ani Torey neurobila nič, keď Sheila rovno pred ňou uzamkla všetky emócie v sebe. A potom sa považuje sa úspech, keď Sheila konečne začne plakať, pretože si spomenula a pripustila svoju traumu. Vravím si, že to je ten moment, kedy je dôležité pracovať s tou bolesťou, ktorú v sebe znovu objavila a ktorá sa k nej teraz bude neustále vracať.
Napriek uvedenému, príbeh naozaj odzrkadľuje to, ako to v skutočnosti chodí. Vidíme úprimnú spoveď pedagogičky, ktorá príbeh v žiadnom prípade neprikrášľuje, ale sama si pripúšťa pochybenie. Sama sa zamýšľa nad tým, či neprekročila tú jednu pomyslenú hranicu a neublížila tým dieťaťu ešte viac. Toto autobiografické dielo by si preto mal prečítať každý kto chce pracovať ako špeciálny pedagóg. Možno je to príbeh miestami odstrašujúci, ale ukazuje nám, že aj toto je realita. Knihu by som však odporučila aj hocikomu inému, kto sa práci s deťmi ani len nepriblížil. Mohla by tak slúžiť k otvoreniu očí, že to nie deti, ale my dospelí vo väčšine prípadov môžeme za to, že dostávajú nálepky „zlé, neposlušné, nezvládnuteľné deti“. Pretože keď sa s vami život nemazná, ani vy svojmu okoliu nič neuľahčíte.
Syn podsvetia je ďalší skvelý príbeh od slovenskej autorky Vladimíry Šebovej, ktorá opäť raz dokázala, že slovanská mytológia je veľká studňa nápadov, z ktorej sa oplatí čerpať. Kniha patrí do série Piesne troch svetov, v ktorej už vyšla perfektná Dcéra zimy. Tento príbeh však vôbec nezaostáva. Práve naopak, príbeh nám ponúka niekoľko hodín čítania, ktoré si užije nejeden smrteľník.
Počas čítania sa stretávame hneď s niekoľkými hlavnými postavami. Vďaka striedavým pohľadom sa môžeme bližšie zoznámiť s ich minulosťou, vidíme ich odlišné povahy alebo zmysel pre humor a v neposlednom rade aj rozličné ciele, ktoré ich poháňajú vpred. Každá postava je niečím jedinečná a práve vďaka tomu som si mohla každú z nich aj obľúbiť.
Svet v ktorom sa príbeh odohráva je vskutku magické miesto. Strom troch svetov predstavuje tri mýtické svety: Prav, Jav a Nav. Vďaka tomu spoznávame nielen odvážneho smrteľníka, ale aj množstvo magických bytostí - alkonostu, rusalku, lešija, besomara, domovoja, poludnicu,... vďaka ktorým mal Syn podsvetia miestami zaklínačský nádych. Všetko fungovalo perfektne.
Vďaka autorke bytosti slovanskej mytológie ožili v nezabudnuteľnom príbehu plnom odvahy, priateľstva a lásky. Príbeh sa postupne zamotáva, prináša niekoľko prekvapení, akcie, ale i vtipných momentov. Kniha je napísaná štýlom, ktorý čitateľovi jednoducho nedovolí odložiť ju z rúk. Číta sa prakticky sama a nedáva mu šancu nudiť sa.
Ak ste čítali Dcéru zimy, Syna podsvetia určite nemôžete len tak vynechať. A ak ste náhodou Dcéru zimy ešte tiež nečítali, potom neviem nad čím premýšľate. Ak si ja budem na konci roka zostavovať rebríček Top najkrajších/najlepších kníh za rok 2023, Syn podsvetia bude určite medzi nimi.
Aurora povstáva je pre mňa veľmi príjemným prekvapením. Príbehy odohrávajúce sa vo vesmíre patria k mojím obľúbeným, preto som po Aurore siahala s istými očakávaniami. Nakoniec však nepovstala len Aurora, ale aj moje nadšenie pre túto sériu.
Vesmír v ďalekej budúcnosti je skvelý nápad. A myslím, že bol aj skvelo opísaný. Bežné cestovanie naprieč vesmírom, spolužitie s rôznymi rasami a mimozemšťanmi, vesmírna légia,... Všetko som si vedela živo predstaviť.
Hlavných postáv je hneď niekoľko. Vďaka tomu, že príbeh je napísaní z viacerých pohľadov, máme možnosť spoznať každú jednu z nich. Každá má svoj charakter, inú povahu, typ humoru... Sú tak úžasné napísané, že som si obľúbila všetky. Už dlho sa mi nestalo, že by som z postáv padla na zadok tak ako pri tejto knihe.
Samotný príbeh sa čítal ľahko, dej postupne gradoval a priniesol aj niekoľko prekvapení. Okrem iného, je to pre mňa príbeh s najhumornejšími dialógmi za posledné roky. Pri čítaní som sa teda častokrát aj dobre pobavila.
Kniha je zároveň doplnená aj niečím ako „pasážami s vysvetlivkami“, ktoré vysvetľujú rôzne základné veci z príbehu. (A má nádhernú obálku.)
Aurora povstáva je skvelým začiatkom série, ktorý so sebou prináša veľa otáznikov. Už teraz ale viem, že sa k sérii vrátim a budem na ne hľadať odpovede spolu s odvážnou jednotkou 312.
Posledný diel tejto série som mala doma snáď odkedy vyšiel. Až teraz som sa však odhodlala ho prečítať. Neustále som odolávala pokušeniu, pretože som nechcela, aby sa pre mňa príbeh Aelin skončil.
Záver série bol skvelý. Doteraz som asi ešte nečítala epickejšie ukončenie série, než bolo toto. Autorka mala všetko do detailu premyslené. Príbeh bol napínavý, plný prekvapení a akcie. Čítanie vo mne vyvolávalo množstvo emócií od zúrivosti a nervov, cez smútok a ľútosť, až po radosť a smiech. Toľko emócií vo mne už dlho nevyvolala žiadna kniha. A je to jedna z mála kníh, kde ma opis vojny nenudil. Práve naopak, hltala som každé jedno slovo a dúfala spolu s postavami až do poslednej chvíle.
Aelin je presne tá hrdinka, akou by väčšina z nás určite chcela byť. Trón zo skla je séria, ku ktorým sa v budúcnosti určite ešte niekedy vrátim, aby som opäť prežila jej príbeh.
Jude - Kráľovná ničoho, ktorej by som vedela dať hneď niekoľko rôznych titulov: kráľovná "neviemčomámrobiť", kráľovná "budempolemizovaťavšetkosavyriešisamo", kráľovná "nejakobolonejakobude", kráľovná "zachránilasomsvetalesamanechápemako" ... Viac sa snáď k hlavnej hrdinke vyjadrovať nemusím.
- Okolo tejto série bol celkom rozruch a čítala som veľa pozitívnych recenzií. O to viac ma prekvapilo keď som zistila, že vlastne nejde o nič zvláštne či extra. Už v recenzii na prvý diel som písala, že som bola sklamaná. Druhý diel síce odo mňa dostal 4 hviezdičky, ale pri poslednom sa opäť vraciam k 3!
- Príbeh nie je zlý, práve naopak. Bolo to pre mňa zaujímavé čítanie. Celý čas som ale mala pocit, že mohol byť spracovaní o niečo lepšie. Okrem toho, toto je snáď prvá séria (či kniha všeobecne), v ktorej som sa celý čas strácala vo vedľajších postavách. Niekedy som sa samej seba pýtala, kto je kto, na čo tam je... a úprimne, prišlo mi, že časť z nich tam bola úplne zbytočne. Len ma to pri čítaní rušilo. A ten záver? Aspoň na konci som čakala niečo wau, ale hlavná hrdinka si skrátka povedala "skúsim a uvidím, veď nejako bolo, nejako bude". A zrazu žili všetci šťastne až do smrti...
- Celkovo je táto séria pre mňa taký slabší priemer.
Kúsok z psychológie, medicíny a vlastne tak trochu všetkého možného. Myslela som si, že viac zhrozená z tohto sveta už byť nemôžem. Posledná prečítaná kniha v minulom roku ma ale presvedčila o opaku. Ľudia sú bizarné stvorenia. Tak vďaka ti kniha!
Číst víc
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Vzhľadom na celkom pekné množstvo pozitívnych ohlasov na túto sériu som sa na knihu veľmi tešila a mala aj celkom vysoké očakávania. Práve preto som sa do knihy rýchlo začítala ale aj napriek tomu, že som veľmi chcela, dočítať mi ju dalo miestami zabrať. Kým som sa príbehom prelúskala ubehol nejeden mesiac. Pripísala by som to najmä tomu, že takmer v polovici príbehu sa z môjho pohľadu vlastne nič zaujímavé nedeje. A to bolo pre mňa dosť veľkým sklamaním.
Celú polovicu príbehu som sledovala myšlienkové pochody hlavnej hrdinky, ktorá sa nedokázala zmieriť so svojou minulosťou, nenávidela preto svoj život v prítomnosti a premýšľala ako zariadiť, aby jej život niečo znamenal aspoň v budúcnosti. Vlastne, tieto myšlienkové pochody môžeme sledovať v rámci celého príbehu, akurát v prvej polovici s absenciou nejakej akcie.
Keď som sa však touto polovicou nejako prehupla, zrazu sa toho začalo diať nejako veľa a naraz. Zrazu v priebehu pár stránok zomiera niekoľko postáv, deje sa toto a tamto. Odkrýva sa pred nami jeden plán za druhým a my si môžeme rovno vyberať, koho budeme neznášať viac. A pri tom všetko sledujeme ako hlavná hrdinka celý čas kuje vlastný plán a má pocit, ako každému vytrie zrak. Pritom s ňou vybabrala jej vlastná sestra a jej akože "frajer". Nemôžem si pomôcť ale Jude mi skrátka prišla miestami strašne naivná a viac trúfala, než by sa patrilo. Až nemôžem uveriť, že nám nakoniec naozaj vytrela zrak - teda minimálne mne, pretože ten jej krok na konci som naozaj nečakala (ani neviem prečo).
Dosť ma pri čítaní rušilo, ako jej ako smrteľníčke často prechádzajú niektoré veci (napriek tomu, do akej rodiny "patrila") a niektoré absurdné scény. To vážne keď načapete na svojom "dvore" špeha tak ho ešte s kľudom prizvete nech sa posadí za stôl a pochutná si s vami na číne? Neviem ako vy, ale ja by som ho hodila minimálne do žalára a začala ho vypočúvať - vzhľadom na prevrat, ktorý sa v príbehu odohral.
A nedá mi nepozastaviť sa - to je aká farba, že "fľaškovozelená"? Ja keď som si toto prečítala, mňa to najskôr strašne pobavilo. Potom som sa nad tým zamyslela, ale zrazu to trvalo tak dlho, že už som ani nevedela, na čo chcem vlastne prísť a jediné čo som dokázala z toho vyťažiť, bola predstava hnusného lacného piva v zelenej fľaši.
Aby to ale nevyzeralo, že som príbeh odpísala, samozrejme, neznamená to, že sa mi vôbec nepáčil. Celkovo sa mi svet, ktorý autorka vytvorila páčil, bol zaujímavý a originálny (aj keď nemôžem povedať, že sa mi páči viac, ako svet Férov, s ktorými som sa stretla v iných príbehoch). Z postáv sa mi najviac pozdával Cardan, napriek tom, že aj od neho som čakala trochu viac. Keď si odmyslím prvú polovicu knihy, príbeh bol naozaj zaujímavý a ponúkol aj niekoľko prekvapení - pre mňa najmä na konci.
Za mňa je tento príbeh taký slabší priemer a dúfam, že pokračovanie ma nadchne o niečo viac.
Zmiešané pocity. Najskôr mi chvíľu trvalo, kým som sa začítala, potom som nechápala o čo tam vlastne ide. Chvíľu na to som si uvedomila, že mi naivita hlavnej hrdinky lezie na nervy. Vlastne, jej celé vystupovanie, zmýšľanie... Potom prišla konečne časť, kedy som si povedala "okay, wau"... no stačilo pár ďalších strán, aby som knihu odložila na niekoľko dní a vôbec sa jej nedotkla. Výsledkom čoho je, že som knihu čítala takmer celý mesiac. Uhm, a teraz som rada, že to mám konečne prečítané. Nemôžem povedať, že by to bolo zlé, ale moje očakávania boli niekde úplne inde. A možno by to vôbec nebolo pre mňa také nemastné, neslané - keby na mňa Vhalla nepôsobila tak detinsky. A vážne, ale naozaj vážne môj rozum nepobral ako sa z ničoho nič z príbehu stal "brutálny masaker". Kde nič, tu nič a zrazu tam krv, hentam mŕtvola, hento, tamto, taká bitka, onaká... Popravde, nebyť tých fakt krásnych obálok a toho, že chcem vedieť čo sa z tohto príbehu ešte vykľuje, pokračovanie by som si už asi neprečítala.
Číst víc
Veľa ľudí pokladá štvrtú knihu série Na dvore z tŕňov a ruží za zbytočnú. Ja som naopak rada, že autorka písala aj o tom, čo sa dialo po "veľkej" vojne. Je to síce len novela s malým počtom strán, kde sa v podstate nedeje nič extra, ale aspoň máme možnosť opäť sa stretnúť so svojimi obľúbenými postavami a možno nájsť odpoveď na niekoľko nezodpovedaných otázok. Oceňujem najmä to, že máme možnosť pozrieť sa na príbeh z pohľadu viacerých postáv. Aj keď mne osobne by sa síce zišlo ešte niekoľko kapitol naviac, pretože príbehy niektorých postáv mi ešte neprišli uzavreté alebo vyriešené, myslím, že táto kniha je veľmi príjemným zakončením celej série.
Číst víc
