Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Nedokázal som sa prelúskať ani treťou kapitolou. Mňa na knihe najviac iritovali často extrémne bulvárne reči typu "jedna pani povedala, že je to taký a onaký odroň". Johnsonovi sa to hodilo do naratívov, a tak to tam dal, ale výsledok je často neférový, podpásový a mnohé veci - bezpochyby pravdivé - to nafukuje do podoby bulvárnych titulkov. "Aha, nachytal som hviezdu in flagranti," hovorí Johnson a následne dáva slovo susedovi, ktorý je nahnevaný (pretože mu pes inkriminovanej hviezdy kaká na dvore, ale to Johnson nevie), a tak povie, že ten človek je sviňa a masový vrah. A Johnson to uverejní s tým, že "asi to tak nebude, ale určite to nejaké svetlo na danú osobu vrhá, no nie?" Áno, dovádzam to do ad absurdum, ale Johnson si to za tú knihu zaslúži a zároveň si myslím, že pri hodnotení súkromia druhých by sme si mali dávať pozor na vyváženosť.
Skúste ísť do ľubovoľného malomesta, popýtajte sa tam na nejakú konkrétnu osobu a ja vám garantujem, že dostanete odpovede v rozsahu od "je to štetka" až po "je to najlepšie dievča aké poznám". Stačí len trocha selektívna projekcia a ožiarená osoba získa démonické alebo anjelské rysy. Mimochodom, krásne o tom písal Shakespeare v Júliovi Caesarovi, Othellovi a v ďalších hrách.
A aj keď netvrdím, že Johnsonov prístup v štýle "chceš meniť spoločnosť a pritom si chrapúň" nie je v niečom prínosný, práve naopak, predsa len by sme u intelektuálov mali konfrontovať skôr ich tézy, argumentáciu, metódu, štýl a spôsob písania, relevantnosť ich myslenia vo vzťahu k skutočnému svetu, prípadnú nebezpečnosť ich myšlienok pre spoločnosť, rôzne literárne kvality a tak ďalej, než nejaké "cikacie tajomstvá". Takže konfrontácia slov a skutkov by teoreticky mohla byť prínosná, ale v tomto prípade podľa mňa neobstála so cťou.
Sandel je prístupný a vcelku zaujímavý mysliteľ. Dokonca taký prístupný, že túto knihu považujem za výborné čítanie pred spaním. Je to napísané ľahkým perom, repetetívne a plné veľmi bizarných nápadov veľmi sociopatických ľudí (časté záchvaty smiechu) a zároveň nedejové (pochopiteľne), takže to aj jemne uspáva. Toto je však aj hlavná výhrada voči knihe. Hoci si uvedomujem, že Sandel potrebuje veľké množstvo prípadových štúdií, aby nebol označený za "cherry-pickera", a aby poukázal na prítomnosť skúmaného javu vo všetkých zložkách spoločnosti, ale vo výsledku to už ku koncu začína byť trochu otravné.
Inak tá kniha celkom dobre zapadá do mojej skladačky skladajúcej sa z klasického konzervativizmu, neo-aristotelizmu, etiky cnosti, komunitarizmu a prirodzeného práva. Keďže som predtým čítal jeho Jak trhy vytlačujú morálku, nebolo to pre mňa objavné. Stále však platí, že Sandelov pohľad vnáša do pravo-ľavého delenia, na aké sme obvykle zvyknutí, úplne nový (či skôr starý, ale zabudnutý) pohľad. Jeho dve námietky proti trhu (spravodlivosť a hodnota veci) by totiž mali byť zaujímavé skôr pre konzervatívcov.
P.S. Príšerná, strašná obálka, ktorá doslova devalvuje to, čo je napísané v tej knihe.
Celkom zrozumiteľný úvod do filozofie Alaina Badioua. Niektoré postrehy boli celkom zaujímavé, a to aj vo svojej "starosvetskosti", zároveň tu však Badiou predstavuje značne ochudobnenú "teóriu lásky". Nemôžem sa ubrániť dojmu, že Badiou je tu doslova vnorený do akejsi filozofie romantizmu (a romantickej podoby lásky), aj keď sa od nej jemne odpútava. Aj preto som dal tú starosvetskosť do úvodzoviek - je to totiž "západná podoba lásky" posledných dvoch storočí. Tzn. kniha je pekná a poetická, v niečom podnetná a zaujímavá (pri konfrontácii najnovších novôt), ale (tak ako celé Badiouovo dielo) zároveň veľmi zjednodušujúca a vylučujúca.
Hilského prednášky a preklady mám naozaj veľmi rád - boli to vlastne jeho prednášky, ktoré mi otvorili svet Williama Shakespeara. Jeho hlas i vystupovanie sú príjemné, jasné, kultivované, jeho zanietenosť a láska k autorovi je nákazlivá a jeho spôsob uvažovania, najmä jeho sklon k istej redundancii a k zaujatiu zaujímavými detailami a faktami, sa pre časovo obmedzený a na sluch odkázaný rečový prejav ideálne hodí.
Väčší problém mám s jeho písanými textami, ktoré často nabobtnávajú do monumentálnych rozmerov (viď aj nová kniha o Shakespearovom Anglicku). Ten pátos v jeho písanom štýle akosi prestáva byť cítiť (hoci je Hilského láska k autorovi a dobe verbalizovaná), zároveň zostáva tá redundancia a zaujatie detailami, ktoré často smerujú k nepríliš zaujímavému a nepríliš podnetnému hromadeniu faktov. Často mi chýba jasnejšie cielená, novátorská, či aspoň prekvapivá interpretácia (ako v niektorých Bejblíkových štúdiách), prípadne príbehovejší text, ktorý sa k žánru eseje viaže. Na druhej strane, na vedeckú historickú štúdiu je poznámkový aparát trochu primalý a text (chcene) zaujatý.
Viem, že to znie maximálne kriticky, ale ja mám aj tak Hilského knihy rád. Človek by len ťažko hľadal väčšie a lepšie studnice informácií, akurát tá kniha pre mňa predstavuje skôr text encyklopedického, prípadne komentárového charakteru, nie knihu esejí a štúdií, ako to stojí v popise. Takto je kniha zaujímavá najmä ako mimoriadne dôkladný a prínosný komentárový aparát k jeho prekladom. Osobne by som si dokonca vedel predstaviť spojené vydanie jeho kníh William Shakespeare - Dílo a Shakespeare a jeviště svět, v ktorom by preklady hier dopĺňali texty z tejto knihy. Každopádne, čítať tú knihu samostatne bolo vyčerpávajúce.
Perfektný úvod do Shakespeara, ktorý na necelých dvesto stranách odhaľuje všetky potrebné súvislosti a kontexty "alžbetínskeho" divadla a doby. Pútavé, prehľadné, čisté, jasné, bez vnárania sa do podružných tém a vŕšenia zbytočných slov. Vhodné nielen pre študentov teatrológie, ale aj laikov (ako som ja), ktorí sa chcú podrobnejšie oboznámiť s alžbetínskym divadlom nad rámec predslovov, doslovov a drobných štúdií. Rád sa k tejto knihe vraciam.
Dickensova jemná rozprávkovosť, výborný cit pre karikovanie a cielený pátos u mňa celý čas bojovali so skutočnou a veľmi krvavou historickou udalosťou, na ktorej nebolo nič rozprávkové, patetické a karikovania-hodné (veď čo v tej krutej dobe nebolo samo o sebe karikatúrou). Navyše mám pocit, že Dickensova sociálne-kritická metóda a nostalgický tradicionalizmus vyslovene čerpá z "anglickosti", z dôkladnej a najmä prežitej skúsenosti s kultúrou a s jej inštitúciami a do istej miery aj z aktuálnosti. V podstate išlo o jedinú Dickensovu knihu, ktorú som neprečítal na jeden nádych. Akoby sa odohrávala v permanentnom časovom a kultúrnom zlome. Zjednodušene: radšej nejaké modernistické či naturalistické uchopenie, než takáto ani ryba, ani rak. Viem si predstaviť, že niekoho môže priťahovať práve toto pnutie, a dokonca môže vnímať tento "zlom" ako istú inováciu. Pre mňa to neplatí. Uvedomujem si, že môže ísť len o moju preferenciu, avšak o čo iné ide pri hodnotení umenia? Nie je to snaha zracionalizovať si svoje preferencie?
Čítam básne a som v nejakom zvláštnom svete, ktorý nahlodávajú rôzne entity a reality. Jurolek básnik, ja, fiktívny autor Jurolek, Jurolek-Jurolek, moja predstava o sebe.... Všetko sa zlieva. Cítim mohutný prúd, ktorý nezávisle na mne preniká krajinou a ja v ňom stojím a bojím sa odísť, je to niekde v hrudi - fyzické, a ja to nedokážem opísať. Viem len, že ak odídem, zmizne to. Nikdy som nič podobné nezažil, akoby som sa prekryl s inou osobou. Myslíš, že to cíti i Jurolek? Myslíš, že cíti, že sa doňho snažím vtlačiť, tak ako sa on vtláča do mňa? Určite je to láska.
Toto vydanie Spolku sv. Vojtecha s Cipárovými ilustráciami je skrátka monumentálne. Ich vitrážový štýl krásne svedčal najmä prvej stredovekej časti, ktorá sa mi, v zhode s Brémondom, zdala krajšia, pretože menej abstraktná, vysvetľujúca, viac poetická. Už úvod s Duchom zeme, ale najmä Valpurgina noc a Margarétkin záverečný spev akosi obsiahli mystiku i telesnosť, blasfémiu a pietu, erotičnosť i duchovnosť, ktoré sa viažu ku predstavám o stredoveku. Sabaty už asi navždy budem vnímať cez Valpurgu a cez plamennú rieku na Blocksbergu. Druhá časť, ktorá sa obracia k antike je azda ešte viac filozofická a poeticko-historická. Goethe tu obsiahol a reflektoval snáď celý vývoj básnictva a aj Faust sa mi tu javil skôr ako básnik. Akoby ani nebola o Faustovom fyzickom konaní, ako skôr o jeho básnení a azda aj preto také obrovské štýlové rozpätie, azda preto tá štylistická sebareflexia pri rozhovore s Helenou, azda preto pôrod básnického božstva. A hoci sa v druhej časti azda najviac odhaľuje Goetheho unikátne filozofické myslenie, ktoré polemizuje s najväčšími idealistickými filozofmi tej doby, hoci to opäť vrcholí mystickými pasážami, najmä spevom o slobodnej spoločnosti, bolo to na môj vkus tak trochu ťažkopádne a abstraktné - o čosi viac filozofia ako poézia. Záverečná Čakánkova štúdia celú túto krásnu knihu korunovala. Azda jediné, čo ma po celý čas trápilo bolo to, že poznám pasáže z Fischerovho prekladu, ktorý je podľa mňa lepší.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Tento komentár je nepodarok a nemohlo to byť ináč lebo ho napísal soľný stĺp. Začína sa takto:
"Sledoval som Billyho Pilgrima ako sa odpútal od času."
A končí sa:
"Tak to chodí"
Sledoval som Billyho Pilgrima ako sa odpútal od času. V jeho príbehu sa ozývala božská existencia maskovaná za existenciu mimozemskú. Aké je to nazerať na svet očami bytosti, ktorá neprežíva svet v časovom slede, ale vidí každý okamih svojho života? Aké je to stáť mimo času? Častý to námet kresťanskej filozofie.
V priebehu čítania sa ozýva to neustále pýtajúce sa: O čo v tom príbehu ide? A odpoveď je prostá: Ide o výpoveď o Bohu. Preto tí Bratia Karamazovci, preto tá ozvena "cesty pútnika" (Pillgrims progress). Ten ironický štýl a roztrieštený spôsob rozprávania je tu vlastne úplne adekvátny. Simuluje spôsob uvažovania bytosti "vytrhnutej z času", bytosti, ktorá v každom momente dokáže prežívať každý chvíľu svojej existencie - aj preto je dej nelineárny. A vďaka tomu získava od svojej existencie odstup - aj preto tá irónia.
Zároveň však sledujeme aj príbeh o svete, ktorý už Boh opustil. Drážďany sú tu jednoznačnou upomienkou na Sodomu a Gomoru, k čomu Vonnegut privádza čitateľa aj prostredníctvom úvodnej zmienky o sebe ako o "soľnom stĺpe" (Lótovej žene). Je to vlastne ukážka pekla na zemi. Čo zostáva človeku, čo prežil podobnú situáciu? Iba šialenstvo. Či skôr odpútanie sa od fyzického sveta a uzavretie sa do svojej mysle. Radikálne popretie zmyslu sveta. Bezčasie traumy.
Ďalšou otázkou tu potom je, či budeme Billyho považovať za narušeného vojnového veterána, alebo za bytosť podobnú Bohu. Môžeme ho, rovnako ako naši predkovia, považovať za oboje a vyhneme sa tak problematickej dichotómii. Billy odmieta svet tak radikálne a úplne, až sa vytrhol z času a dotkol sa hviezd. Stal sa niečím, čo sa podobá božskej existencii. Inými slovami: Tam v tých Drážďanoch vlastne duševne zomrel a jeho knižné putovanie je vlastne putovaním posmrtným. Billy Pilgrim je živý mŕtvy. Tak to chodí.
Tiché, nežné volanie nekonečne verného anjela niekam domov, hlboká láska ukrývajúca sa v najväčšej podivnosti, maličká duša pechoriaca sa pustým svetom, a hľadanie dobra vo svete. A hlavne viera. Ja som sprevádzal Davida, David sprevádzal mňa. Spolu sme vyrastali, spolu sme vytvárali buildungsroman.
Dickens je pre mňa autorom, ktorého nedokážem zaradiť do realizmu. Nejde tu totiž len o spoločenské pnutia, ide tu hlavne o boj o duše ľudí. Práve z tých nižších pomerov, zo schopnosti postaviť sa utrpeniu, vyviera u Dickensa často to najkrajšie a najčistejšie. Dodáva to ľuďom akúsi nebeskú krásu. Sú to, naopak, často práve rozmaznaní boháči, ktorí sú slabí, aby odolali nerestiam sveta, prípadne, vo svojej nadradenosti a túžbe po ďalšom majetku, krutí a tvrdí. Dickens skrátka (na rozdiel od naturalistov) neverí v absolútnu moc spoločenských mechanizmov, ktoré formujú človeka. Jeho hrdinovia skúšaní nespočetnými príkoriami sú často až "iracionálne" cnostní (viď Oliver Twist, Nell ai.), a to práve v konfrontácii so všadeprítomnou krutosťou a biedou.
Aj David bol pre mňa vždy hlavne o cnostiach ukrývajúcich sa za karikovanými tvárami. Aj preto pre mňa David Copperfield ešte nenáleží tak úplne do modernej doby a ozýva sa z neho niečo prastaré, niečo z tzv. prirodzenej morálky. Boj postáv so svetom nemá len dojímať, má aj vyzdvihovať ústredné cnosti, a to jednak cnosti božské (viera, nádej, láska) a taktiež cnosti kardinálne - Agnežka je temperantia, pán Micawber je fortitudo a celý Davidov vývoj je pátraním po prudentia. A naopak, záporné postavy stelesňujú neresti zamaskované pokrytectvom - či už predstieranou spravodlivosťou Murdstonovcov alebo predstieranou pokorou Heepovcov.
Z tohto hľadiska tak môžeme Dickensa pokojne považovať nielen za veľkého románopisca, ale aj za kresťanského etika. Potvrdzuje to aj rozprávanie, kde sa v závere rozdiely medzi jednotlivými triedami stierajú, preskupujú, jednotlivé postavy nadobúdajú majetky a prichádzajú o ne a tým sa ukazuje relatívnosť tried a priepustnosť zdanlivo prísneho sociálneho determinizmu, čo ešte viac vydzvihuje cnosti, silu a krásu jednotlivých charakterov. A v tomto tiež drieme tá krásna rozprávkovosť a jemný pátos Dickensových románov, ktoré v závere získavajú až nádych spirituality.
