Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Mimoriadne vtipná, inteligentná a pútavá kniha - či skôr brožúrka -, zbierka esejí od asi najvýznamnejšieho moderného režiséra hier Williama Shakespeara. V podstate je to ideálny spôsob ako si rozšíriť shakespearovský kontext (popri početných historických a literárnych prístupoch) aj o pohľad na divadelnú stránku veci. Brook sa tu venuje najmä divadelným adaptáciám a divadelnému svetu (okrem seba aj napr. Olivierovi) a výstižne ukazuje, čo všetko sa dá so Shakespearovými hrami robiť (a skrz to odhaľuje ich nové významy), ale prináša aj podnetné esejistické úvahy, či meditácie nad jednotlivými hrami.
Hneď prvá kapitola, ktorá sa venuje otrepanému evergreenu (napísal tie hry naozaj William Shakespeare?) je krásnou studnicou trefných proti-argumentov. Skvelá je napríklad ad absurdum dovedená irónia britského humoristu Maxa Beerbohma - v snahe zosmiešniť dobové snahy konšpirátorov "objavovať" skryté významy v hrách -, ktorý prehľadal všetky Tennysonove básne, až kým nenašiel jednu, ktorej verše vytvárali anagram. No a ten anagram je "jednoznačným potvrdením" toho, že tie básne v skutočnosti napísala kráľovná Viktória: "Alf didnt write this I did Vic." Najtrefnejšia však bola kritika týchto konšpiračných teórií vyslaná priamo zvnútra divadelného prostredia. Ako mohol niekto skutočne veriť, že autor, ktorý nepísal básne do šuflíka, ale pre skutočne živú a bezpochyby ufrflanú (ako to dokazujú záznamy) komunitu hercov, rekvizitárov a ďalších ľudí, ktorí hru skúšajú, majú otázky, nadávajú na repliky, hádajú sa a argumentujú, nebol v skutočnosti tým naozajstným autorom, ale len bábkou? To Shakespeare behal s každou poznámkou a otázkou za tým "tajným" pánom, či dámou niekde v úzadí a nikto z jeho žiarlivých, špehúňskych konkurentov píšúcich útočné pamflety, prípadne z hercov si to nikdy nevšimol? To je silne pritiahnuté za vlasy.
Sen noci svätojánskej vo mne vždy vzbudzoval dojem účasti na nejakom sabate, či keltskom ríte. Ostatne, Beltain a ďalšie pohanské sviatky a s nimi späté rituály neboli ešte v Shakespearových časoch až takou vzdialenou minulosťou, na niektorých miestach dokonca ešte stále doznievali a vyrušovali (doslova) miestnych protestantov. Sen akoby do seba abstrahoval toto pohanstvo - a možno len "náš" obraz o ňom, ale to je teraz irelevantné - s akousi jeho živočíšnosťou a živelnosťou, s jeho schopnosťou búrať hranice medzi sociálnymi skupinami i medzi človekom a prírodou. Akoby sa tu skrátka zacelila nejaká trhlina a všetko sa zmiesilo do jedného kotla, čoho výsledkom je príchod elfov, trpaslíkov a víl, akýchsi manifestácií tohto miesenia a prepájania ľudského a prírodného. Možno takto doliehal na fantáziu malého Shakespeara svit ohňov a smiech tancujúcich ľudí uprostred Ardenského lesa. (...) Rovnako fascinujúce je aj to, ako si túto tému vyžiadal samotný jazyk prvého vrcholného obdobia v tvorbe Williama Shakespeara. Ten akoby tu sústavne explodoval do nových a nových básnických postupov, irónií a paradoxov, prekvapivých, často protichodných prirovnaní, ktoré Shakespeare následne prepája prostredníctvom tém jednotlivých monológov, kedy človeka prekvapuje každé ďalšie slovo až vzniká dojem extrémneho nasýtenia a preťaženia. Slovo tu získava nadvládu nad dejom, ovláda ho, prejavuje sa vo svojej vlastnej "materialite" a mení sa na burácajúce more, ktoré čitateľa necháva vynárať sa, aby ho následne opäť ponorilo do svojich vĺn a nenechalo ho vydýchnuť. Človek sa vďaka týmto veľkolepým metaforám na istý čas cíti ako súčasť celého kozmu. Slovo akoby tu skrátka získalo magickú moc. (...) Spolu s tým do toho prenáša aj ten prvok ľudovej (smiechovej) kultúry, ktorý celú udalosť čiastočne relativizuje. Zúčastnili sme sa len nejakého utajeného rítu? Je to len súčasť rozbujnenej fantázie počas skúšania na predstavenie? Alebo je to len Klbkov sen? A možno je to celé len tým divadelným snom, na čo poukazuje záverečná parodizujúca pasáž, ktorá človeka od tohto splynutia odvádza do metatextuálnej roviny, kedy sa paroduje samotné divadlo. (...) Tu potom vlastne vystupuje niečo zaujímavé, a to akási strata. Strata schopnosti vnímať inú, ako profánnu realitu. Sledujeme tu ľudí utopených vo svojich problémoch, pechoriacich sa vo svete uprostred väčších síl, nevediacich o svojej malosti a smiešnosti (a netýka sa to len hercov, ale aj milencov) a neschopných vnímať zásahy "osudu" a toho, čo ich presahuje. Zároveň je to aj ukážka fluidnosti lásky, v ktorej sa pre zmenu zjavuje neschopnosť postáv "pevne stáť" a brániť sa prvoplánovým pudom, vlastnej živočíšnosti, náhle vnikajúcemu prírodnému svetu. Aj tu sa tak ukazuje tá metamorfóza a absencia akéhosi vhľadu, ktorá práve vychádza z miesenia pohanského rituálu, z bezhraničnosti. A ani divadlo, v ktorom sledujeme lásku až za hrob, nedokáže do tohto sveta vniesť poriadok a ubrániť sa mieseniu vysokého a nízkeho, vážneho a smiešneho. Tým sa vlastne kruh uzatvára, pretože v tomto kotlíku stierajúcom hranice je uväznená aj samotná Shakespearova hra. Aj Shakespeare, a to nielen slovom, ako som to popisoval už vyššie, ale aj fraškovitým, pritom sprvu tragicky vyznievajúcim žánrom, sa stal obeťou tohto miesenia. Už tu sledujeme, že "život je utkaný z rovnakej látky ako sny". (...) Aj napriek relativizácii však niečo v človeku chce veriť, že tá mágia, ktorú Shakespeare ukazuje je skutočná. Že občas sa zem rozostupuje a na povrch sa rozbehnú Pukovia, víly a škriatkovia. Že nastal čas, kedy sa profánna realita rozpúšťa a človek zažíva už tu na zemi ten absolútne pohlcujúci pocit spojenia so všetkým živým navôkol. Ak nie, aspoň tu máme Shakespeara, ktorý nám dokáže tieto pocity na pár okamihov sprostredkovať.
Enders mi dokázal sprostredkovať Aischylovo dielo ako skutočne plnohodnotnú súčasť svetovej kultúry, porovnateľnú, svojou básnickou silou, so Shakespearom, Goethem a ďalšími klasikmi. Aischylos, to nie je nejaká mŕtva básnická forma, ale skutočne vábivá, vzrušujúca, zvláštne znepokojujúca (ako všetko do čoho nevieme úplne preniknúť, obsiahnuť to ráciom) a a do hĺbky duše prenikajúca skúsenosť. Slovo tu viac nie je len ornamentom pre drámu, ale niečím, čo ukazuje samotný jazyk ako jazyk, uvoľňuje ho z každodennej informačnej výmeny a dáva ho zakúšať ako zážitok sám o sebe a pre seba. Nie, nechcem tým povedať, že Aischylos v Endersovom preklade je umením pre umenie, chcem len povedať, že je to pohlcujúca skúsenosť, slovný únos duše čitateľa do existencie jazyka. Slovo tu má proste dušu - ako v japonskom koncepte kotodama.
Zároveň je to aj slovná oslava sakrálneho prežívania. Ukážka sveta, ktorý nie je súhrnom faktov, kde reč neoznamuje, ale oslavuje božskú existenciu a akoby povyšovala svojou silou človeka a samo ľudstvo do nadpozemských výšin. Skrátka, slovo tu ako hierofánia zostúpilo z Olympu, a existenčné volania postáv sa k nemu svojou silou zasa vznášajú. Pri ich čítaní tuším, že ich krása a moc musí pohnúť svetom a bohmi. Inej možnosti niet. Viem, som patetický. Prepáčte mi to.
V neposlednom rade je Aischylos aj etikom a filozofom. Podobne ako v prípade Sofokla a Euripida aj tu ide o zúfalé snahy vyrovnať sa s tyché získaním absolútneho hodnotového základu, čo sa však neustále rúca pod údermi "řádu", a pod "božou" odplatou za hybris. Však ako to stojí aj v Siedmych proti Tébam:
„Mním: kov, surový v srdci,
je trpký dělič jmění!
On dá země jim tolik,
co smrt žádá a hrob; takový byt
dostanou, zbaveni velkých rolí!“
A tak mi len zostáva upozorniť na najzaujímavejšie diela. Pre mňa to bola, samozrejme, Oresteia, Siedmi proti Tébam a Pripútaný Prométeus.
Tenis nespoľahlivých rozprávačov. Denník, kedysi priestor pre intímne spovede, sa mení na číru manipuláciu - štvoritú interpretáciu udalostí, neustále sa pohrávajúcu s čitateľom v románe i "nad" románom. Strata identity, príchod modernity, vytrácanie sa patriarchálnej spoločnosti a neustále sa vracajúca otázka: Čo to je Japonsko? A do toho kedysi potláčaná, teraz explodujúca ženská sexualita inšpirovaná západom (oblečenie, náušnice, sexuálne hry) ako sado-masochistická hra deštruujúca upadajúce, starnúce mužské libido. Hokusaiov obraz... Smrť. Kto je tu vlastne antihrdina?
Tanizaki vnáša jemné, zlatisté svetlo do šera poznania. Paradoxne, pretože oslavou šera a kritikou svetla. Človek sa stráca v prítmí ožiarený len tlmenou krásou... preč, len preč od osvietenskej posadnutosti svetlom. Tanizaki tu nehovorí za cudziu kultúru, za iný priestor, ale skôr za iný čas, čiže za niečo, čo sme kedysi dávno stratili a čo najviac bije do očí pri vulgárnosti svetlom znásilnených krás. A pritom je to zemité, telesné, priam z toho cítiť vôňu dreva a výkalov. Po tejto knihe už posedenie na kadibúdke nikdy nebude rovnaké. Takto má vyzerať oslava života.
Výborná sprievodná kniha ku čítaniu Shakespearových diel. Jednotlivé kapitoly sú síce - v porovnaní s Hilského knihou Shakespeare a jeviště svět - omnoho kratšie a nevovádzajú tak obšírne do kontextu, ale absentuje v nich "vata" a prichádzajú vždy so zaujímavou interpretáciou jednotlivých diel. Je to taká Rutova lekcia efektivity.
Hilský ani v tejto knihe nie je tak úplne akademický. Opäť tu chýba početnejší poznámkový aparát, chýba tu unikátny metodologický prístup a hlavne je tu znovu cítiť Hilského zaujatosť. Hilský skrátka tej anglickej reformácii fandil, obhajuje ju, a katolicizmus a puritánstvo napokon zobrazuje v škaredších farbách a dáva priestor najmä jednej strane. Preto by som aj tu použil slovo encyklopedickosť, k čomu ma vedie aj záverečné "kdo byl kdo", všeobecnosť, vŕšenie jednotlivostí a faktov a veľký tematický rozptyl. Občas som sa do tej knihy musel jemne premáhať a to Shakespeara zbožňujem a chcem o ňom vedieť všetko. A opäť prízvukujem (ako aj pri Shakespeare a jeviště svět), že aj u mňa to bol Hilský, kto mi cez prednášky a preklady otvoril svet Williama Shakespeara.
Ale kniha je to vskutku prekrásna a plná najrôznejších informácií. Najpodnetnejšie bolo prepájanie Shakespearových sonetov a monológov s dobovými udalosťami. Ak sa na scéne objavil Shakespeare, daná kapitola akoby získala väčšiu šťavu, akoby sa Hilský ocitol "na svojej pôde" a okamžite preradil na vyšší stupeň. Takže pre mňa je to najmä mimoriadne kvalitná encyklopédia dobového Anglicka, ku ktorej sa asi budem pravidelne vracať. A za to som pánovi Hilskému naozaj vďačný.
Zaľúbil som sa do sestier Makiokových, do tanca svätojánskych mušiek, do rozjímania pod horou Fudži. Odchádzajúci svet sa ozýva v tichej sentimentalite, v nepomenovateľnej kráse melanchólie. Sústredené kruhy špirálovito smerujú do vnútra hrdinov a popritom spievajú o premenách prírody, jemne, subtílne, akoby sa báli vysloviť slová, ktoré môžu vyplašiť pomaly a do kruhu sa plaziaceho hada. So zrejmým prichádza tušené, a práve táto tušenosť nadnáša knihu nad prostý naturalizmus. To, čo už počuť vo vetre prinášajúcom zmeny, znie vábivým rytmickým dupotom a pechorením, ktoré pohlcuje všetky svety. Extrakt z nostalgie.
Pri nočnej riečke
tancujú svetlušky v rytme
mliečnej cesty.
Dávno zabudnuté znie
v žblnkote vĺn: smiech sestier.
Mám síce vo veľkej úcte vydavateľstvo DharmaGaia a najmä Antonína Límana, vďaka ktorému mám možnosť poznať desiatky japonských básnikov a spisovateľov a ktorý mi otvoril svet japonskej kultúry, ale povedzme si to otvorene, takýto veľkolepý projekt podľa mňa dodnes na poli japanistiky nikto nespravil. Táto kniha je proste nádherná. Už len jej rozmery sú na pomery iných našich (tzn. českých) zbierok japonskej poézie netradičné (C4). Jej základ tvorí faksimile Knihy vejárov zo 16. storočia, plné prekrásnych celostránkových malieb, na ktorých sú jednotlivé básne stvárnené vo forme rozsypaných kaligrafií, pričom sa samé stávajú súčasťou obrazu a tvoria akúsi hádanku, ktorú musí čitateľ rozlúštiť (ak teda ovláda hentaiganu). Okrem toho sú preložené do modernej japončiny (sú zapísané v hiragane i v latinke) a do češtiny. Druhú časť knihy tvorí hneď niekoľko brilantných japanistických štúdií napísaných nielen Helenou Honcoopovou, ale aj Joshuom S. Mostowom a Makoto Yasuharovou. A k tomu je až monštruózne množstvo rôznych príloh, poznámok a komentárov. Nehovoriac už o tom, že táto kniha je (zásluhou zbierky Joa Hlouchu) celosvetovým unikátom. Na toto sa dá len ťažko nájsť primeraný výraz - číry estetický organizmus.
