Marcel Šedo

7

Moje srdcovky

Moje odznaky

Moje aktivity

7
7

Marcel Šedo napsal recenzi

17.02.2022 10:28

Samozrejme, veľa robí aj to, že po Podivnom počasí v Tokiu tu už chýba ten moment prekvapenia (poviedková forma, vytváranie atmosféry všedného podivna, lyrické finesy, neschopnosť komunikáce, opustenosť atď.). Zdá sa mi však, že aj ten lyrický moment bol akosi utlmený v prospech väčšieho náznaku, nedohovorenosti a otvorenosti. Tu už začínam čiastočne rozumieť prečo býva Kawakamiová radená medzi autorky experimentálne ladenej prózy. Ozýva sa niečo z haiku, niečo z nó. Cítim tu Jasudžira Ozua aj Jasunariho Kawabatu. Tak prečo sa mi to páčilo menej ako jej prvotina?

Nedostatok citovej zaangažovanosti možno u mňa spôsobila len banalita - vek postáv. Na stratenosti Cukiko a profesora bolo niečo dojímavo krásne. Stratenosť 20-30 ročných ľudí je predsa len sociologické klišé. Nerozumel som ani priepasti medzi Takeom a Hitomi, ktorú tentokrát netvorila dekáda a komplikovaná minulosť. Uvedomujem si pritom, že práve to bol cieľ. Uvedomujem si, že Kawakamiová sa snažila vysunúť do popredia práve tie prchavé, neuchopiteľné, až tajomné momenty, kedy sa všetko zrúti a my netušíme prečo. Tá komunikačná bariéra, ktorá vždy visí medzi dvomi bytosťami, akokoľvek blízkymi. To akési tajomné miesto v druhom, ktoré sa môže pretvoriť na priepasť. Nepochybne je o tom zaujímavé premýšľať ako o koncepte, ale čítanie bolo niekedy rovnako zúfalé ako opisovaný vzťah. V tom mlčaní a neschopnosti poňať svet druhého, to zúfalé nafukovanie sa emócií do vyprázdneného priestoru s cieľom zachytiť sa na druhom, bolo zvláštne nenapĺňajúce.

Takto som sa postupom času čoraz viac upínal na Nakana a Masajo, pretože s ich vzťahmi, akokoľvek komplikovanými a neuspokojivými som aspoň mohol spolucítiť. A celý čas ma vpred tiahlo prostredie samotného starinárstva, ktoré vďaka Kawakamiovej fetišistickému zameraniu sa na detaily a japonské reálie malo takú jemne zvláštnu auru.

Zostalo to teda kdesi na pol ceste.

Číst víc

7
Marcel Šedo

Marcel Šedo Nepřečtená

09.02.2022 09:44

7
7

Marcel Šedo napsal recenzi

09.02.2022 09:43

Spravedlnost je bezpochyby najlepšia a najplnšia z preložených kníh Michaela Sandela. Sandel je tu stále verný svojej tradícii vedenia polemiky a obhajoby občianskych cností a zamerania sa na vec, inštitúciu, činnosť (atď.) samotnú, na jej osobitú hodnotu. Poukazuje napríklad na to, že v prípade pozitívnej diskriminácie sa nevyhneme otázkam o povahe dobrého života, či dobrého chodu inštitúcií, ako sú univerzity a zároveň aj otázkam cností a hodnôt. Čiže neodchyľuje sa tu od svojho typického (neo)aristotelizmu. Konfrontáciou s rôznymi ďalšími vplyvnými etickými teóriami prehlbuje aj "výklad" svojej filozofie a dostáva sa až k akejsi ontologickej podstate, ktorú môžeme nazvať naratívnym spôsobom chápania ľudského života. Tu vychádza, samozrejme, z MacIntyra.

Sandel však nie je ani tak platónska, či aristotelovská postava. Nie je tvorcom komplikovaných metafyzík. Je skôr figúrou, ktorá systematickou konfrontáciou rôznych filozofií, ich protirečení, nedôsledností, extrémností a poukazom na určité hľadisko, z ktorého sa následne odráža, pripomína viac Sokrata a možno úplne najviac zo všetkých Sofokla. Sandel tu akoby zdôrazňuje bytostnú a zároveň pozitívnu tragickosť ľudského života. Našu neschopnosť utvoriť si úplne dokonalé, autonómne a neutrálne jednotiace hľadisko (tak ako sa o to pokúšal Kreón, alebo rôzne kategorické doktríny), z ktorého následne môžeme "pohnúť zemou", obrniť sa v ňom pred príchodom tragických udalostí a poukazoval skôr na to, že toto potláčanie problémov žiadny problém nevyrieši - len ho ignoruje. A práve preto sa musíme opäť vrhnúť do víru občianskeho života, ktorý je bytostne konfliktný, ale pri správnom uhle pohľadu a pri správnom nastavení cností, ktoré by spoločnosť propagovala, nejde o nič zlé, skôr naopak. Pretože obvykle tie najdôležitejšie, najbytostnejšie problémy nikdy nezmiznú, keď ich budeme ignorovať, keď budeme neutrálni, keď odhliadneme od problémov morálky, cností a konfliktu svetonázorov. Je to presne naopak, pretože pri ich obchádzaní potom prepuknú s fanatickým zápalom. Tieto konflikty sa dajú riešiť len konfrontáciou, vypočutím, diskusiou.

Dnes vidíme skôr opak. Potrebujeme skrátka spoločnosť, ktorá nás jednak na tieto konflikty pripraví, umožní nám o nich diskutovať a zároveň zabráni ich prerasteniu do animozít. A Sandel ukazuje, vlastne nie - stelesňuje - ako na to. Stelesňuje to, že táto diskusia o morálke a cnostiach vlastne môže byť aj hravá, naplňujúca, podnetná a kultivovaná činnosť a nie džihád či nechutná krčmová prekrikovačka. Sám Sandel je tak akýmsi Sokratom svojej vlastne filozofie. Bravo.

Číst víc

7
7

Marcel Šedo napsal recenzi

02.02.2022 10:31

Pre mňa rozhodne najlepšia zo všetkých Shakespearových historických hier a jedna z najlepších Shakespearových hier vôbec. Uzatvára sa tu to prvé prevratné, básnicky bombastické obdobie Shakespearovho života, kam patrí napríklad Rómeo a Júlia a Sen noci svätojánskej. Richard II používa podobne prepiate básnické postupy, plné monumentálnych metafor, ktoré akoby chceli obsiahnuť celý kozmos a ktoré stoja predovšetkým na expresívnej práci s jazykom. Richardova reč na Waleskom pobreží postupne graduje čo do melanchólie, tak aj do moci básnických obrazov a zhŕňa do seba celú Shakesperovu filozofiu dejín. Ponúka obrazy a metafory, ktoré sa ešte dnes používajú pri opisoch Britskej monarchie (pozri napríklad sériu Koruna):

"(...) V kruhu koruny,
čo obopína spánky vladára,
vždy sídli smrť - lež sedí tam aj šašo
čo vysmieva sa z kráľovského stavu:"

Richardov prerod zo sebavedomého "poloboha" na človeka z mäsa a kostí, ktorého rozomlelo súkolie dejín, a ktorého smrť odštartovala krvavé obdobie anglickej histórie je výstižnou ukážkou toho, ako sa kyvadlo dejín vymaňuje z harmónie, ako sa planéty vychyľujú z obežných dráh a ako nastáva čas, v ktorom zostane len žravosť, ktorá sa napokon sama požerie. Aj pre túto osudovosť, ktorá, spolu s Richardovými slovami vyslovenými na pokraji šialenstva - tým pripomínajú veštby z orákula -, chŕli proroctvá a vťahuje do seba "vykĺbený čas" Vojny ruží, získava hra takú masívnu obraznú silu. Nádherná je však aj Carlislova odpoveď:

"Nič horšie v boji nepríde, len smrť.
Kto v boji zomrie, smrťou ničí smrť,
kto z konca strach má, chce mu podľahnúť."

Ako píše Kozel, výborné je to tiež ako charakterová štúdia o premene dvoch panovníkov (bývalého a budúceho), aj ako dramatický príbeh o politických machináciách. To znamená, že Shakespeare sa tu už spúšťa dovnútra jednotlivých individuálnych charakterov, ktoré tak už nie sú len "typmi" (tak ako je Richard III stredovekou Neresťou), neplnia "len" funkcie v príbehu, či symbolické funkcie. Nuž a v neposlednom rade sa už tu začína rozbiehať (pravdepodobne pod vplyvom Montaigna) Shakespearovo esejistické písanie:

"Zrak smútku, oslepený slzami,
na mnohé javy delí jednu vec,
tak ako perspektíva splýva v chaos,
keď na ňu spredu hľadíme, no zboku
rozličný má tvar..."

Richard II tak podľa mňa stojí presne na tej úchvatnej hranici medzi raným a neskorým Shakespearom, integruje v sebe všetko to, čo mám na Shakespearovi rád a aj preto ju považujem za jednu z jeho najúplnejších hier.

Číst víc

7
Marcel Šedo

Marcel Šedo Nepřečtená

02.02.2022 09:28

7
Marcel Šedo

Marcel Šedo Nepřečtená

02.02.2022 09:27

7
Marcel Šedo

Marcel Šedo Nepřečtená

02.02.2022 09:26

7
Marcel Šedo

Marcel Šedo Nepřečtená

01.02.2022 15:17

7
7

Marcel Šedo napsal recenzi

01.02.2022 13:40

Pre mňa jedno z kľúčových diel na tému "čas sviatkov". To, čo si mnohí neuvedomujú je, že tento špecifický modus prežívania skutočnosti mizne. Sviatok je v tomto zmysle-slova vystúpením nad každodenný modus, profánny čas ak chcete, či nad život prežitý prácou - a to sa týka skutočne akejkoľvek práce (práce na sebe, práce v domácnosti). Nejde tu len o oddych a o "kratochvíle", ale o skutočné vypojenie sa z uvažovania o problémoch "profánneho sveta" a oddanie sa inému rytmu, ktorý pramení z cyklického uvažovania o svete. Za akúsi sekularizovanú obdobu toho by sa azda dali považovať festivaly, avšak ani tie nie sú dokonalou náhradou za odovzdanie svojej mysle do rúk niečoho, čo nás ďaleko presahuje (a nemusí ísť nutne o kresťanského Boha, ale o akékoľvek sacrum), a tým pádom aj dostáva od nás samých. Pre mňa osobne ideálny liek na "vyhoretú spoločnosť".

Číst víc

7
Marcel Šedo

Marcel Šedo Nepřečtená

01.02.2022 11:04

„Správně vidíme jen srdcem. Co je důležité, zůstává očím neviditelné.“

Malý princ - Antoine de Saint-Exupéry
Malý princ
Antoine de Saint-Exupéry