Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Samozrejme, veľa robí aj to, že po Podivnom počasí v Tokiu tu už chýba ten moment prekvapenia (poviedková forma, vytváranie atmosféry všedného podivna, lyrické finesy, neschopnosť komunikáce, opustenosť atď.). Zdá sa mi však, že aj ten lyrický moment bol akosi utlmený v prospech väčšieho náznaku, nedohovorenosti a otvorenosti. Tu už začínam čiastočne rozumieť prečo býva Kawakamiová radená medzi autorky experimentálne ladenej prózy. Ozýva sa niečo z haiku, niečo z nó. Cítim tu Jasudžira Ozua aj Jasunariho Kawabatu. Tak prečo sa mi to páčilo menej ako jej prvotina?
Nedostatok citovej zaangažovanosti možno u mňa spôsobila len banalita - vek postáv. Na stratenosti Cukiko a profesora bolo niečo dojímavo krásne. Stratenosť 20-30 ročných ľudí je predsa len sociologické klišé. Nerozumel som ani priepasti medzi Takeom a Hitomi, ktorú tentokrát netvorila dekáda a komplikovaná minulosť. Uvedomujem si pritom, že práve to bol cieľ. Uvedomujem si, že Kawakamiová sa snažila vysunúť do popredia práve tie prchavé, neuchopiteľné, až tajomné momenty, kedy sa všetko zrúti a my netušíme prečo. Tá komunikačná bariéra, ktorá vždy visí medzi dvomi bytosťami, akokoľvek blízkymi. To akési tajomné miesto v druhom, ktoré sa môže pretvoriť na priepasť. Nepochybne je o tom zaujímavé premýšľať ako o koncepte, ale čítanie bolo niekedy rovnako zúfalé ako opisovaný vzťah. V tom mlčaní a neschopnosti poňať svet druhého, to zúfalé nafukovanie sa emócií do vyprázdneného priestoru s cieľom zachytiť sa na druhom, bolo zvláštne nenapĺňajúce.
Takto som sa postupom času čoraz viac upínal na Nakana a Masajo, pretože s ich vzťahmi, akokoľvek komplikovanými a neuspokojivými som aspoň mohol spolucítiť. A celý čas ma vpred tiahlo prostredie samotného starinárstva, ktoré vďaka Kawakamiovej fetišistickému zameraniu sa na detaily a japonské reálie malo takú jemne zvláštnu auru.
Zostalo to teda kdesi na pol ceste.
Spravedlnost je bezpochyby najlepšia a najplnšia z preložených kníh Michaela Sandela. Sandel je tu stále verný svojej tradícii vedenia polemiky a obhajoby občianskych cností a zamerania sa na vec, inštitúciu, činnosť (atď.) samotnú, na jej osobitú hodnotu. Poukazuje napríklad na to, že v prípade pozitívnej diskriminácie sa nevyhneme otázkam o povahe dobrého života, či dobrého chodu inštitúcií, ako sú univerzity a zároveň aj otázkam cností a hodnôt. Čiže neodchyľuje sa tu od svojho typického (neo)aristotelizmu. Konfrontáciou s rôznymi ďalšími vplyvnými etickými teóriami prehlbuje aj "výklad" svojej filozofie a dostáva sa až k akejsi ontologickej podstate, ktorú môžeme nazvať naratívnym spôsobom chápania ľudského života. Tu vychádza, samozrejme, z MacIntyra.
Sandel však nie je ani tak platónska, či aristotelovská postava. Nie je tvorcom komplikovaných metafyzík. Je skôr figúrou, ktorá systematickou konfrontáciou rôznych filozofií, ich protirečení, nedôsledností, extrémností a poukazom na určité hľadisko, z ktorého sa následne odráža, pripomína viac Sokrata a možno úplne najviac zo všetkých Sofokla. Sandel tu akoby zdôrazňuje bytostnú a zároveň pozitívnu tragickosť ľudského života. Našu neschopnosť utvoriť si úplne dokonalé, autonómne a neutrálne jednotiace hľadisko (tak ako sa o to pokúšal Kreón, alebo rôzne kategorické doktríny), z ktorého následne môžeme "pohnúť zemou", obrniť sa v ňom pred príchodom tragických udalostí a poukazoval skôr na to, že toto potláčanie problémov žiadny problém nevyrieši - len ho ignoruje. A práve preto sa musíme opäť vrhnúť do víru občianskeho života, ktorý je bytostne konfliktný, ale pri správnom uhle pohľadu a pri správnom nastavení cností, ktoré by spoločnosť propagovala, nejde o nič zlé, skôr naopak. Pretože obvykle tie najdôležitejšie, najbytostnejšie problémy nikdy nezmiznú, keď ich budeme ignorovať, keď budeme neutrálni, keď odhliadneme od problémov morálky, cností a konfliktu svetonázorov. Je to presne naopak, pretože pri ich obchádzaní potom prepuknú s fanatickým zápalom. Tieto konflikty sa dajú riešiť len konfrontáciou, vypočutím, diskusiou.
Dnes vidíme skôr opak. Potrebujeme skrátka spoločnosť, ktorá nás jednak na tieto konflikty pripraví, umožní nám o nich diskutovať a zároveň zabráni ich prerasteniu do animozít. A Sandel ukazuje, vlastne nie - stelesňuje - ako na to. Stelesňuje to, že táto diskusia o morálke a cnostiach vlastne môže byť aj hravá, naplňujúca, podnetná a kultivovaná činnosť a nie džihád či nechutná krčmová prekrikovačka. Sám Sandel je tak akýmsi Sokratom svojej vlastne filozofie. Bravo.
Pre mňa rozhodne najlepšia zo všetkých Shakespearových historických hier a jedna z najlepších Shakespearových hier vôbec. Uzatvára sa tu to prvé prevratné, básnicky bombastické obdobie Shakespearovho života, kam patrí napríklad Rómeo a Júlia a Sen noci svätojánskej. Richard II používa podobne prepiate básnické postupy, plné monumentálnych metafor, ktoré akoby chceli obsiahnuť celý kozmos a ktoré stoja predovšetkým na expresívnej práci s jazykom. Richardova reč na Waleskom pobreží postupne graduje čo do melanchólie, tak aj do moci básnických obrazov a zhŕňa do seba celú Shakesperovu filozofiu dejín. Ponúka obrazy a metafory, ktoré sa ešte dnes používajú pri opisoch Britskej monarchie (pozri napríklad sériu Koruna):
"(...) V kruhu koruny,
čo obopína spánky vladára,
vždy sídli smrť - lež sedí tam aj šašo
čo vysmieva sa z kráľovského stavu:"
Richardov prerod zo sebavedomého "poloboha" na človeka z mäsa a kostí, ktorého rozomlelo súkolie dejín, a ktorého smrť odštartovala krvavé obdobie anglickej histórie je výstižnou ukážkou toho, ako sa kyvadlo dejín vymaňuje z harmónie, ako sa planéty vychyľujú z obežných dráh a ako nastáva čas, v ktorom zostane len žravosť, ktorá sa napokon sama požerie. Aj pre túto osudovosť, ktorá, spolu s Richardovými slovami vyslovenými na pokraji šialenstva - tým pripomínajú veštby z orákula -, chŕli proroctvá a vťahuje do seba "vykĺbený čas" Vojny ruží, získava hra takú masívnu obraznú silu. Nádherná je však aj Carlislova odpoveď:
"Nič horšie v boji nepríde, len smrť.
Kto v boji zomrie, smrťou ničí smrť,
kto z konca strach má, chce mu podľahnúť."
Ako píše Kozel, výborné je to tiež ako charakterová štúdia o premene dvoch panovníkov (bývalého a budúceho), aj ako dramatický príbeh o politických machináciách. To znamená, že Shakespeare sa tu už spúšťa dovnútra jednotlivých individuálnych charakterov, ktoré tak už nie sú len "typmi" (tak ako je Richard III stredovekou Neresťou), neplnia "len" funkcie v príbehu, či symbolické funkcie. Nuž a v neposlednom rade sa už tu začína rozbiehať (pravdepodobne pod vplyvom Montaigna) Shakespearovo esejistické písanie:
"Zrak smútku, oslepený slzami,
na mnohé javy delí jednu vec,
tak ako perspektíva splýva v chaos,
keď na ňu spredu hľadíme, no zboku
rozličný má tvar..."
Richard II tak podľa mňa stojí presne na tej úchvatnej hranici medzi raným a neskorým Shakespearom, integruje v sebe všetko to, čo mám na Shakespearovi rád a aj preto ju považujem za jednu z jeho najúplnejších hier.
Pre mňa jedno z kľúčových diel na tému "čas sviatkov". To, čo si mnohí neuvedomujú je, že tento špecifický modus prežívania skutočnosti mizne. Sviatok je v tomto zmysle-slova vystúpením nad každodenný modus, profánny čas ak chcete, či nad život prežitý prácou - a to sa týka skutočne akejkoľvek práce (práce na sebe, práce v domácnosti). Nejde tu len o oddych a o "kratochvíle", ale o skutočné vypojenie sa z uvažovania o problémoch "profánneho sveta" a oddanie sa inému rytmu, ktorý pramení z cyklického uvažovania o svete. Za akúsi sekularizovanú obdobu toho by sa azda dali považovať festivaly, avšak ani tie nie sú dokonalou náhradou za odovzdanie svojej mysle do rúk niečoho, čo nás ďaleko presahuje (a nemusí ísť nutne o kresťanského Boha, ale o akékoľvek sacrum), a tým pádom aj dostáva od nás samých. Pre mňa osobne ideálny liek na "vyhoretú spoločnosť".
Číst víc
Mne osobne sa čoraz viac páči ako to "rozverne" a s úškrnom priznáva svoje pulpové korene, ako sa to neberie príliš vážne a ako sa to pomaly, po drobných epizódkach hýbe dopredu. Žiadne hrdinské bitky, žiadne grandiózne scenérie, žiadna osudovosť, ale dialógy, v ktorých sa vyjavujú politické a vzťahové inklinácie, ako aj budujú konšpirácie a tajomstvá. Celé je to postavené na dialógových zhusteniach deja, čím tá kniha pripomína divadelnú hru, a to mám rád. A zároveň sa Sapkowski čoraz viac zlepšuje v opisoch určitej atmosféry či rozrušených psychických stavov. Nehovorím, že je v tom majster, ale medzi slepými je aspoň jednooký. Stále platí, že Sapkowského pohľad na svet mi je cudzí a tak trochu cudzí je mi už dnes aj žáner fantasy. Ale nevadí. Predpokladám, že ďalšie časti sa už rozbehnú trochu odlišným tempom a aj preto som si túto štvrtú hviezdičku (ako poďakovanie za celú ságu) ušetril práve pre túto časť.
Číst víc
Pre druhú časť Zaklínača platí vlastne to isté, čo pre prvú. Bezpochyby zaujímavé vo svojej postmodernosti a vo svojom úľaku nad správaním sa ľudí voči iným tvorom, voči iným rasám a voči prírode. Predovšetkým ma však skutočne dojalo záverečné stretnutie Geralta s Ciri ako aj osud mladej Essi. Sapkowski tak zo mňa konečne vytlačil aj nejakú tú emóciu.
Stále však platí aj to, že Sapkowski nie je žiadny veľký štylista. Jazykovo to bolo nevýrazné, občas dokonca smiešne. Problém mám najmä s pasážami, kde sa Sapkowski snaží opisovať zaľúbené páry. Toto mu skutočne nejde. Sapkowski je najlepší v cynickej a v relativizujúcej pozícii, ktorú dokáže narušiť len náhly, prekvapivý záblesk citu. Súvisí to aj s názormi postáv (a predpokladám, že aj Sapkowského) na osud. Ak "osud nestačí", ak treba viac ako osud, žiadna skutočná tragédia a ani láska vzniknúť nemôže - zostáva len irónia a cynizmus rácia. Stačí sa pozrieť na antické tragédie, v ktorých sa postavy tešia, že osud obabrali, že mu unikli, že ho prehliadli, a práve v tomto ich názore, v tejto ich pýche, sa osud ukrýva - svojim názorom na osud bežia osudu v ústrety. Tu vidíme opak. Postavy sú tak mocné individuality (ako vlastne samotné ľudstvo utláčajúce celý svet), že nad osudom víťazia, stávajú sa tak bohmi a v ich osamelosti (trudno byť bogom) im zostáva naozaj len cynizmus a irónia. Som zvedavý či to tak aj zostane, či záverečná kapitola nebol len sen. A tak zatiaľ len... Ako to bolo? Koniec veľkých príbehov?
Dekkerov sarkazmus ma príliš nezaujal, Yeats - hoci mám jeho básne a zbierky mýtov veľmi rád - bol na mňa až príliš ezoterický a Bacon je zaujímavý najmä svojou historickou hodnotou. Nie že by jeho eseje neboli aktuálne, len z nich už dnes len ťažko niekto padne na zadok. Oproti tomu bol Swift brilantný, najmä jeho Skromný návrh je zaslúžene legendárny a môže poslúžiť nielen ako pamflet namierený proti anglickému imperializmu, ale aj ako zaujímavá, ad absurdum dovedená kritika utilitarizmu (pričom Bentham v tom čase ešte ani nežil). A jeho Umění jak lhát v politice je pre zmenu úchvatným príspevkom do debaty o šírení hoaxov na sociálnych sieťach. Ukazuje sa, že fáma (najmä tá nepravdivá, ktorá vôkol seba rozstrekuje bahno: Aké súčasné!) je stará ako ľudstvo samo a technológie ju len distribuujú o niečo rýchlejšie. Ale nie nutne. Aj dnes platí, že mediálni mágovia sa snažia svojimi kampaňami dosiahnuť predovšetkým ústne šírenie fám, tzn. aby sa o nových filmoch, či knihách diskutovalo v kaderníctvach, na večierkoch, medzi priateľmi. To je tá naozaj úspešná kampaň a úspešná reklama - a tým pádom aj úspešná fáma. Návrhy na obmedzovanie slobody slova (v dôsledku nástupu internetu) sú aj preto veľmi otázne. Veď fámy a najmä tie nepravdivé - ako to ukazuje Swift - tu predsa boli vždy. Takýmto zmýšľaním, strachom zo šírenia fám, a snahou o ich obmedzovanie väčšími reštrikciami, by sme k slobode slova a tým pádom aj k modernej demokracii len ťažko niekedy dospeli.
No a čo sa týka Chestertona, tam je vysoká kvalita zaručená vždy. Prekrásny, sebareflexívny humor, práca s paradoxami, intelektuálna odvaha, presakujúca životaschopnosť a optimizmus, láska k "obyčajnému" človeku a jeho sedliackemu rozumu a tiež ku komunite s jej tradíciami a najmä tá ľahkosť s akou dokáže opísať aj náročné, filozofické témy. Chesterton je skrátka kráľom eseje. Zaujali ma najmä: Potřeba osobností v politice, Tommy a tradice, Vítr a stromy, Dvanáct mužů, Sentimentalita rozvodu, ale najmä O ležení v posteli - rozhodne jedna z najkrajších esejí aké som kedy čítal.
Treba si tu uvedomiť, že táto kniha nie je primárne Shakespearovým životopisom. Tomu sa Wells venuje len v dvoch kapitolách. Zvyšok knihy sa sústredí na Shakespearovu tvorbu a najmä na Shakespearov odkaz a jeho premeny v priebehu storočí. Čiže kniha je orientovaná primárne na to, ako sa menili interpretácie Shakespeara a jeho diela od renesancie až po súčasnosť, akú podobu mali divadelné interpretácie, ako hodnotili významné osobnosti jeho tvorbu, ako sa menila shakespearistika, ako sa menilo vydávanie jeho hier, ako sa menilo herectvo atď. Wells tu tak stojí na hranici medzi odborne-historickou a popularizačnou prácou.
Naratívom je postupné šírenie sa Shakespearovho odkazu do všetkých kútov sveta a do všetkých umeleckých zákutí (hudba, maľba, film, komiks atď.). Sledujeme ako bol najskôr Shakespeare považovaný za zastaraného, aby sa v pre-romantickom a romantickom období vrátil na piedestál, kedy sa z neho pomaly začal stávať zbožňovaný poloboh, až sa napokon v súčasnosti stal globálnou kultúrnou ikonou. Wellsovu knihu zároveň oceňujem ako to najodbornejšie a súčasne najprínosnejšie z toho, čo bolo preložené do češtiny. Otvorilo mi to množstvo nových, často prekvapivých kontextov.
A len tak na okraj, je úžasné ako spolu všetky preložené knihy ladia: Shapirovo sústrednie sa na jeden rok v živote Shakespeara, Greenblattovo úchvatne pútavé vystihnutie doby, Wellsovo rozprestretie Shakespeara do dejín a do najrôznejších oblastí a Honanovo fetišistické zameranie sa na faktografické vykreslenie kontextu. Ak si to človek doplní o knihy Hilského, Bejblíka, Lukeša a Bžochovej-Wild, získa naozaj mimoriadne dobrý, plastický obraz o živote a diele Williama Shakespeara. Teraz si už len počkať na preklady nejakých klasických interpretácií jeho diel z pera niektorého anglo-amerického autora.
Zdá sa mi, že Sapkowského knihy sú jemne determinované postmoderným uvažovaním - kruté a relativizujúce reinterpretácie klasických príbehov, poviedkovosť, pohrávanie sa s naráciou a kauzalitou, zameranie sa na etické konflikty a traumy (vysoké) v brakových zápletkách (nízke), prekračovanie žánrových pravidiel (politický thriller/rozprávka)... A práve tu je Sapkowski podľa mňa najzaujímavejší, hoci si netrúfam povedať, nakoľko je to vo fantasy žánri inovatívne. Bez ohľadu na to, Geraltovo filozofovanie o zániku sveta (a to hneď v prvej knihe), o ekologickej katastrofe (vymieranie druhov), probléme vzťahu inakosti a komunity (kto je vlastne príšera?) a o machiavellizme, nehovoriac o už spomínaných morálnych kazuistikách, bolo podľa mňa veľmi zaujímavé. Nuž a v neposlednom rade ide aj o istý posun v popisovaní charakterov, ktoré si v sebe nesú často nesformulovateľné traumy, a ktoré sa vďaka množstvu etických konfliktov aj mierne rozvíjajú. Láska Yennefer a Geralta je aj vďaka tomu pomerne zaujímavá a netradičná.
Ak mám s niečím problém tak najmä s jazykom. Sapkowski očividne nie je žiadny veľký štylista. Používa jednoduché, krátke vety a veľmi konvenčné, až banálne rečnícke prostriedky. Kniha sa tak číta naozaj veľmi ľahko, ale je zrejmé, že jazyk je pre Sapkowského len nástroj (ako kladivo), na ktorý vešia svoje príbehy a úvahy. Nedokáže s ním pracovať, sprostredkovať prostredníctvom neho to zvláštne hrmenie ticha, magické chvenie v úzadí, či mentálny stav postáv. Paradoxne, vo fantasy by mal hrať "prvé husle" práve jazyk, vzhľadom na fundamentálnosť jazyka v príbehoch - rôzne magické formulky, jazyky rôznych rás atď. Toto sa však netýka len Zaklínača. Osobne sa tiež so Sapkowskim nezhodujem ani v pohľade na svet, a tak ma neohuruje jeho relativizmus, niekedy až nihilizmus a istý boj proti veľkým príbehom a tradícii.
Odhliadnuc od toho, ide o výborné "odpočinkové čítanie" (ako to tu niekto trefne nazval) a ak niekto v literatúre nehľadá poéziu a mágiu jazyka, nech prihodí jednu hviezdičku. Nepochybujem, že keby Zaklínača čítam pred 15 rokmi, išiel by som s hodnotením vyššie.
P.S. V porovnaní s knihou je seriál od Netflixu len veľmi prostoduchý. Zato hry vrelo odporúčam každému čitateľovi.
Výborná kniha. Zaujímavá, hoci v anglickom prostredí určite nie originálna, je najmä Oakeshottova kritika racionalizmu a anti-individualizmu a naopak pozitívne zdôrazňovanie praxe, tradície, ekonomického libertariánstva, slobody a rozptylu moci. Naozaj výborné však boli najmä pasáže venované kritike politickej filozofie chápanej ako rozvíjanie pojmov určitej doktríny, kde podľa Oakeshotta o skutočnom filozofickom myslení nemôže byť reč, pretože takáto PF pojmy prijíma doktrinálne a je tak nanajvýš analýzou. A veľmi ma zaujala aj kapitola venovaná konzervativizmu, ktorý je pre Oakeshotta akýmsi priateľstvom jednotlivca so svojim okolím a zároveň radostným užívaním tohto okolia. Priateľstvo ho preto núti neúčelovo chápať svet a teda neprijímať riešenia a zmeny len na základe prospechu a abstraktných politík, či číreho rácia - zároveň však nie je ani iracionálne. Zároveň je toto priateľstvo založené na hlbokom vzťahu, ktorý má svoju hodnotu v čase a v priestore, čiže v dlhotrvajúcej intimite systematickej praxe - aj preto sú konzervatívni skôr starí ľudia. Nejde tu teda o iracionálny strach zo zmien - častý to slamený panák oponentov konzervativizmu. Všetkému tomu však kraľuje najmä úvodná pasáž, ktorá je kritikou racionalizmu v politike (a, neprekvapivo, obhajobou empirizmu).
Samotná táto kniha tak skrátka neobohacuje anglo-americkú tradíciu novými doktrínami a podnetmi, ako skôr systematickejším uchopením jej vlastných praxí a tradícií. Na rozdiel od mnohých iných tak nie je žiadnym popularizátorom, ale mysliteľom, ktorý systematicky skúma pojmy, prehlbuje ich a umožňuje tak nahliadnuť korene istého myslenia, ktoré nemusíme a ani nemáme chápať len v zmysle nejakej najužšej (straníckej) politiky.
P.S. Upozorňujem však, že je to mimoriadne hutná kniha. Zabudnite na ústretové esejistické písanie Chestertona alebo Lewisa (nie že by som ich nemal rád). Na toto si treba nájsť čas a pokojný kút.
