Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Vystihnutie každodennosti so všetkými tými drobnými peripetiami, radosťami a starosťami išlo Japoncom vždy lepšie ako nám, západniarom. Zdá sa mi, že za to môže najmä rezervovanosť, až akási vzťahová rituálnosť, napríklad tu opísaný susedský vzťah, ktorá núti Japoncov interpretovať každý záchvev, každú zmenu hlasu, každý pohľad. Každodennosť je aj vďaka tomu vzrušujúca a zaujímavá, vťahuje do seba myslenie človeka a odvádza ho od grandióznych metafyzických systémov, či dramatických dejov. Človek je uzemnený v prítomnosti, v ktorej neustále interpretuje svoje (najbližšie) okolie a seba v ňom, prípadne i samotné obrázkové písmo, ktoré v rôznych kontextoch získava rozličné významy (podobne ako etiketa). Už len pre túto inakosť, pre toto odovzdanie sa mysleniu, ktoré pôsobí pokojným, nedramatickým dojmom, kedy akoby plávam po pokojnom mori, ale pritom cítim, že pod hladinou častokrát pôsobia mohutné prúdy a víry ústiace do zenistickej ničoty, čítam japonské knihy rád. Kočičí host mi príde presne ako tento typ knihy, ktorá pokojným plynutím maskuje ťaživé pocity osamelosti, straty, neistoty, frustrácie, ale aj netušenej lásky, otvárania sa, jemnej sentimentality a krásy. A hoci to asi nikdy nebude moja najobľúbenejšia kniha, z daného roku (2001) ma napríklad viac zaujala kniha Hiroki Kawakami (Podivné počasí v Tokiu), predsa len išlo o podnetné stretnutie s myslením, ktoré ukazuje úplne nové dimenzie sveta. Stačí sa len započúvať.
Jedna z mála tuzemských kníh venovaných výlučne gréckej tragédii. Nečítalo sa to vôbec ľahko - vyžaduje si to sústredenie a dobrú znalosť antickej tragédie na úrovni jednotlivých výstupov. Lorauxová nedáva nič zadarmo, takže to neodporúčam čítať pred spaním. Vo výsledku je to predovšetkým istá rehabilitácia Nietzscheho spisu Zrodenie tragédie z ducha hudby, pričom Lorauxová sa snaží ukázať, že tragédia v sebe obsahuje apolónsky a dionýzsky princíp. To by sa dalo uplatniť na mnohé dichotómie typu mužský - ženský, grécky - orientálny, básnický - hudobný atď. Zároveň v konfrontácii so Sartrom (a sčasti aj s Aristotelom) eliminuje politické čítanie a nevsádza tragický modus výlučne do služby "obci", ale ukazuje ju aj v rovine výkriku trúchlenia a žiaľu, prípadne radosti, ktorý robí z občana zástupcu ľudského rodu a ľudského údelu.
Zaujímavý prístup, čo sa Shakespeara týka. Zúženie problematiky na jeden rok umožňuje Shapirovi venovať sa veciam, ktoré sú inokedy vytláčané za okraje. Navyše, je veľmi pútavý rozprávač (aj keď za mňa stále víťazí Greenblatt), ktorý dokáže prísť i s podnetnými interpretáciami. Jeho komparatívna interpretácia Hamleta alebo analýza Ako sa vám páči boli naozaj pôsobivé a ukázali mi mnohé netušené prvky v týchto hrách. Súčasne tam boli perfektné čiastkové vhľady do doby - ako napríklad koniec rytierstva a nástup obchodníkov a kapitalizmu a celkovo Essexov osud, ktorý tvoril akúsi kostru príbehu. Tu bolo príjemné, že sa u Shapira sem-tam objavila aj istá implicitná nostalgia za touto érou a nebol to len čistý chválospev.
Ak mi v knihe niečo chýbalo, tak možno väčší dôraz na vykreslenie doby aj pomimo socio-politicko-kultúrnych reálií (na ktoré sa Shapiro dominantne zameriaval). Také to vybudovanie atmosféry, kedy má človek pocit, že sa odrazu objavil medzi živými ľuďmi a žije medzi nimi. Taký ten pocit, že sa s "falstaffovskými" alžbetíncami opíjate a bijete v zasmradených putikách, alebo sa smejete a podpichujete s hercami pri nacvičovaní divadelných hier, alebo trpíte medzi jednotkami vyslanými do Írska, alebo klebetíte na kráľovskom dvore so šľachticmi (tento prístup sa vydaril akurát v prológu, pri rozoberaní a stavbe divadla). To je však len moja preferencia, na ktorú sa môžete pokojne vytoto.
Ak mi na knihe niečo vadilo, tak možno priveľká dôvera v "politické bytie" človeka, ktorá potom vyústila do občasných špekulatívnych nadinterpretácií, a to aj v prístupe k hrám. Viem, že som chválil interpretáciu Hamleta, ale aj tam sa občas objavili tvrdenia, s ktorými skrátka nesúhlasím. Prišlo mi, že Shapiro sa proste za každú cenu chce trafiť do svojho naratívu a ohýba slová v hrách tak, aby mu to do seba zapadlo.
Pri Shakespearovi sa, žiaľ, nedá nepracovať s neoverenými informáciami. To platí pre Honana, Greenblatta, Shapira i Wellsa. Nikto netuší aký ten Shakespeare vlastne bol, čo si myslel, čo cítil - dá sa to nanajvýš odvodzovať z jeho hier a to všetci svorne priznávajú. Na Honanovi je pritom zaujímavé to, že sa na rozdiel od mnohých iných snaží k Shakespearovi pristupovať dominantne cez okolité prostredie a historické udalosti a snaží sa obmedziť "neoverené" na minimum. V tomto by som rád korigoval Bubli - ťažko na česko-slovenskom knižnom trhu zoženiete exaktnejší "beletrizovaný" a popularizačný prístup k Shakespearovi.
Výsledkom je však potom druhý jav a tu s Bubli súhlasím - pôsobí to ako ťažko čitateľná hromada informácií naskladaných jedna vedľa druhej. Ak si to chcete (podobne ako ja) otvoriť a čítať večer pred spaním, budete pravdepodobne trpieť. Tu potom skôr ten Greenblatt, Shapiro a Wells - tam je však potom tých "neoverených" interpretácií často veľmi veľa. Na druhej strane je to však pre laických fanatikov veľmi zaujímavý zdroj. Akurát by som tú knihu čítal ako študijný materiál potom, čo ste "vyčerpali" všetky ostatné životopisy a máte chuť si skôr rozšíriť poznanie o mnohé zaujímavé jednotlivosti - napríklad o veľmi plastický obraz dobového Stratfordu a pod.
V prvom rade sa mi zdá, že využitie fotografií bolo v beletristickej časti pomerne nešťastným riešením. Uvedomujem si, že problém je v hybridizácii dvoch módov, čo na jednej strane pôsobí odvážne a možno to aj vystihuje priepustnosť dokumentárneho a fiktívneho (ako naturalizmu a dvorskej kultúry v textoch IH), pôsobilo to lacne, akoby odfláknuto, podobne ako popisované štvrte... Na druhej strane sa však samotná autorka očividne snaží o mravné pozdvihnutie týchto osudov, zachytenie ľudskosti za namaľovanou tvárou, a aj preto by pre mňa príbehy omnoho viac vynikli s ilustráciami zachytávajúcimi napríklad často spomínanú Onno no Komači alebo by tam proste stačilo dať nejaké Hlouchove ukijo-e (a fotografie si nechať do predslovov a doslovov). Vo výsledku to tak z autorkiných poviedok robí niečo obskúrne, vyčleňuje ju to od takého Bašóa či Nacumeho (s peknými ilustráciami), vyčleňuje ju to ako plnohodnotnú súčasť kánonu (pričom autorka doň patrí). Zaklincovali to záverečné stránky zaplnené reklamami na ďalšie knihy od vydavateľstva (to je však smutný relikt danej éry). A nepáčil sa mi ani preklad, najmä využitie súčasného hovorového jazyka. Skôr by sa mi tu hodil nejaký historický slang. Na mňa to aj preto pôsobilo dosť amatérsky, skôr ako nejaký pokus začiatočníka. Chcel by som naopak oceniť slušné množstvo komentárov a poznámkového aparátu. Erudícia prekladateľke rozhodne nechýba a aspoň v tomto smere bola kniha na veľmi nadpriemernej úrovni. Určite však nejde o "holistické dielo", v ktorom by sa krása obsahu prepájala s krásou knižnej formy.
Čo sa samotných poviedok týka, všetky tie príbehy boli bezpochyby zaujímavé, svojou prchavosťou a neukončenosťou rozprestreté do dejín a sem-tam aj krásne lyrické. Cítil som tu napríklad Džúničira Tanizakiho a jeho pohľady do ženského sveta a taký ten zvláštny lyrický japonský realizmus. Občas to bolo na môj vkus trochu príliš citovo nevycválané, občas akoby sa rozptýlil taký ten sústredený pozorovateľský pohľad zenového maliara, ktorého výsledkom je prostá línia, ale k tomu sa dá dopracovať len systematickou praxou a na to Ičijó čas nemala. A možno je to aj dobré. V istých chvíľach to pôsobilo až horúčkovito, ako taký prúd vedomia. Obrovská škoda skorej smrti, pretože v porovnaní s dobovými japonskými knihami to pôsobí mimoriadne priekopnícky. Najmä Zápolenie.
Brrr, to bolo nepríjemné. Itó už tradične útočí na diváka prestupovaním média a fyzického sveta (mátoha "vyskakujúca" z fotografie, vraždiace chúťky z LP platne), čím vytvára znepokojivý pocit už zo samotného čítania. Akoby tie kreatúry mali každú chvíľu vyskočiť z komiksu a pohltiť vás. Prekračujú sa tu tiež hranice telesnosti, ktorá sa nenapraviteľne deformuje a deštruuje pod tlakom podivných, nevysvetliteľných a abnormálnych udalostí, čo pre zmenu vyvoláva pocity odporu, nepredstaviteľnej bolesti a znepokojivej transgresie. Itó nie je ani tak autor šokujúcej brutality ako skôr plýživého, znepokojivého všadeprítomného zmaru, ktorému sa nedá uniknúť. Ako žánrové dielo je to naozaj výborné a originálne, zároveň však ide len o takú jednohubku, po ktorej sa budete pár dní báť zaspať a potom vám vyfučí z hlavy (azda okrem modelkinho ksichtu, ako tu písal už aj Pavol).
Čím viac nad tou knihou premýšľam, tým mi príde zaujímavejšia. V priebehu čítania, keď opadol odpor k provokatívnosti, som si začal uvedomovať, že Gymnazistky nie sú len o postmoderných hrách a o výsmechu zo slizkých sexuálnych dvojzmyslov, ale aj o parodovaní kultu mladistvej krásy a o otázkach ohľadom ľudskej sexuality všeobecne. A hoci si stále myslím, že ide o hru, ktorá ma v žiadnom bode neznepokojuje a vnútorne nemení, skôr občas jemne irituje, je tak brilantne napísaná, že som cítil, akoby moju myseľ zdvihla nejaká vlna-verš, a tieto vlny-verše ma niesli, vťahovali ma do seba, poddávali sa, odtláčali, aby ma opäť prijali. Určite to bolo spôsobené aj tým jemným pátosom, hoci ironickým. A tu si nejaká časť zo mňa priala, aby Habaj nemusel používať iróniu a nechal pátosu voľný priechod. Nebolo by to však potom už pateticky zlé? A nie je vo výsledku tá kniha predovšetkým o pátose?
Jedno z ústredných diel neoaristotelizmu a etiky cnosti. Nie je to až taký radikálny apel na obrat ako u MacIntyra, avšak Nussbaumová je kultivovaná a sčítaná a dokáže interpretovať komplikované veci prístupným spôsobom. Okrem mimoriadne zaujímavých interpretácií klasickej gréckej tragédie, sa tu objavujú aj analýzy Platónových a Aristotelových textov, v ktorých sa často objavili aj pre mňa prekvapivé a podnetné postrehy. Podstatne to obohacuje súčasnú diskusiu, ktorá v 20. storočí bola (a v tomto súhlasím s Badiouom) často až príliš proti-aristotelovsky naladená.
Mono no aware. Vskutku, každá kapitola bola ako také poviedkové haiku. Zdanlivo všedné a banálne, ale aj podivne telesné, ukrývajúce viaceré vrstvy a roztápajúce sa do sveta. Akoby tento krátky okamih, táto orechová škrupinka ukrývala celý vesmír. A tak ako H, aj ja by som si v nej vedel predstaviť prežívanie večnosti a neustále plávanie skrz obrazy, napnuté medzi dvomi realitami ako fólia. Aj v tom Tokiu akoby príroda prehovárala nejako zmyselnejšie a hlasnejšie než u nás, akoby rozprávala nezakrytá závojom našich vedomí. Vďaka, naozaj vďaka za Japonsko. A vďaka aj za Kawakami, vďaka za lyriku skrytú aj vo všednosti prózy.
Viem, som nespravodlivý, ale môže za to Adorno a jeho Žargón autenticity. Bolo to len zdanie? Slovo a jeho "jägermeistrovská" mágia, existencialistický duch a slovné konštrukcie, jazyk "trhu", mýtus v službách (post)moderny... A do toho pocit, že na mňa všetko prehovára zo starého sveta, ktorý sa ešte snaží udržať, snaží sa reflektovať súčasnosť, ale pritom ohýba oba jazyky (starý i nový) do podôb, ktoré sú "autenticitou súčasného včerajška" a teda zatuchnutým neautentickým "ne-časom" - čiže aj tá autenticita prestala byť autentická. - Zámerne? Netuším. - A zrazu, a zrazu sa aj tá mágia vytratila a všetko ma začalo iritovať a zvyšok knihy sa s vystrčenou bradou pokúšal ochrániť svoje deti. Mrzí ma to.
