Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Páčili sa mi opisy prostredia Egypta, čítať o vykopávkach bolo zaujímavé a nedbala by som, keby dala autorka rýpaniu sa v púšti aj viac priestoru. V prvej polovici knihy sa prelína dejová linka Charlotinnej minulosti s jej a Anninou prítomnosťou, takže Charlottina egyptská trauma vyjde najavo až neskôr - čo je fajn, prináša to trochu napätia do inak pokojného deja.
Pri opise postáv ma vytáčala ich statická predimenzovanosť - autorka chcela zrejme vytvoriť zaujímavých alebo prinajmenšom zapamätateľných ľudí, čo sa jej vlastne aj podarilo, ale pritom ich tak zaškatuľkovala, že celé obsadenie vyzerá ako výklad cukrárne. Charlotte na mňa pôsobila viac ako exponát múzea než ako živý človek. Možno to bol zámer, keď tam trávila toľko času, ale na mojej schopnosti vybudovať si k nej sympatie to veľmi nepridalo.
Zápletka je v podstate triviálna - z múzea je udžubané niečo vzácne a polícia nevie, kam si utrieť podrážku, takže upratovanie bordelu zostane na zrelej dáme, ktorá 40 rokov odmietla vkročiť do Egypta, a tínedžerke, ktorá doposiaľ nevystrčila nos z rodného mesta, tak prečo sa rovno nepreletieť na iný kontinent. Autorka z rozuzlenia vytrieskala, čo sa dalo, hoci na môj vkus zaúradovalo trochu priveľa náhod. Celkovo to nebolo primitívne ani zbytočne prekombinované, takže beriem.
Prekliata planéta je taký veľmi príjemný mix Star treku, Slávnej päťky a Planéty smrti. Rôznorodá partia deciek spolu funguje lepšie ako náš parlament, a to majú medzi sebou aj experta, schopného pokaziť aj hraciu kocku. Ich vzájomné doťahovanie je drsne pôvabné, sympatické a uveriteľné, že keby nečupeli pod obrím lopúchom a nečakali, kým sa skončí nekonečná prietrž mračien, aj by som sa k nimi chcela pridať.
V príbehu je prítomný útlak, mučenie, popravy a dokonca smrť. Pán Žarnay sa s tým skrátka nesral, nechcel napísať horor, ale keď raz máte v príbehu despotických zmrdov, asi ich nemôžete nechať tancovať pri mesiačku a rozdávať poddaným kvety jazmínu. Ozaj, ak radi lúštite, tak sa zamerajte na mená mimozemšťanov. Na toto som ale neprišla ja, ale moja kamoška Lucka. Prekladateľky skrátka vedia čítať s porozumením aj nadrozumením.
Hoci sa sci-fi všeobecne radí do kategórie zábavných oddychoviek (až na Dunu, tá vám odparí mozgové závity cez uši ak si nedáte pozor), Prekliata planéta nesie silné ekologické posolstvo, aktuálne dodnes. Alebo dokonca ešte aktuálnejšie, lebo nech je to akokoľvek príjemné, oberať jahody v novembri fakt nie je normálne, pokiaľ vás teda nevyrazila z domu macocha a nenaďabili ste na táborák s dvanástimi kmeťmi. Ekologickej tematike je prispôsobené celkové ladenie knihy a aj záver je na knihu pre mládež prekvapivo trpký, no o to viac realistický a výstražný.
Mala som obavy, že budem stratená ako analfabet v knižnici, ale Mesačná čarodejnica nie je priamym pokračovaním. Ona je to skôr taká kombinácia prequelu a spin-offu. Dej sa začína dlho pred prvou časťou a ide si svoje, až kým sa nestretne s druhou časťou a potom si nejaký čas bežia paralelne. Sogolon začneme sledovať ako kruto týrané dievčatko a postupne sa prepracuje až k titulu Mesačná čarodejnica. Medzitým sa stihne zblížiť s princeznou, pohnevať si zvyšok kráľovského dvora, byť unesená levom, žiť na levom dvore, žiť osamote v džungli, dožiť sa stovky bez výraznejších fyzických prejavov (toto je asi jediná vec, ktorú by jej človek teoreticky mohol závidieť. A ešte leva v posteli) a stať sa pomstiteľkou týraných a zneužívaných žien. Potom príde na scénu Stopár a pohľad zvonku je o dosť menej príjemný, než keď sme ho sledovali z jeho vlastnej hlavy v prvej časti. Ja vám neviem, ale v dvojke je celkom šovinistický sebecký chuj a to vlastne robí to isté čo v jednotke, len z iného pohľadu.
Celkovo má kniha omnoho feministickejšie ladenie. Nie je to tam pchané nasilu a obalené ružovou ako vo filme Barbie, ale Sogolon a aj ďalšie postavy sa zamýšľajú nad podradným postavením žien, neberú ho ako nemennú, tradíciami určenú vec. Popri tom však zostáva štedrý priestor pre africké legendy, zvieratá a ľudí meniacich podobu, bytosti, ktoré žijú, aj keby už nemala žiť ani štrnásta generácia červov, čo si pochutila na ich mŕtvole.
Séria Temná hviezda má špecifickú formu, drsný jazyk, násilné scény a ťažšiu uchopiteľnosť príbehu. Chce to viac trpezlivosti, kým sa s dejom zžijete, ale potom dostanete neskutočnú jazdu, podmanivé prostredie, výnimočné postavy a silný, aj keď krutý a nemilosrdný príbeh.
Spočiatku som sa dosť strácala v hierarchii veľmožov a v celkovom usporiadaní, ale v závere knihy nájdete praktické vysvetlivky a okrem toho netrvalo dlho, kým sa mi to v hlave upratalo. A ja si v hlave upratujem metlou s jedinou, zlomenou štetinou, takže vy si upracete aj skôr. Kyun s Priou majú trochu grumpy vs. sunshine auru, ale nakoľko do seba v jednom kuse mlátia, slniečko- neslniečko, o nejakom trópe sa veľmi nedá polemizovať. Potom tu máme Malak Červenookú, čo je niečo ako Melisandra, akurát namiesto ohňa hádže svoje obete do hororovej podoby Sponge Boba. A ešte poprosím aplaus pre Nébyosa, ktorý je podľa mňa vynikajúco napísanou morally grey postavou (s bookstaterminológiou sa mi tu dnes roztrhlo vrece). Po prvé je to taký sarkastický zmrd, že ho nemôžete nemilovať, aj keď je to prospechársky hajzel, a po druhé nechce nikomu zle, iba sebe dobre. A ak medzi tým padne za obeť zvyšok planéty, nuž čo.
Dej je akciou nabitá akcia prekladaná ďalšou akciou. Číta sa to veľmi fajn, čo ma však rušilo, bolo prudké preskakovanie z jednej scény do druhej a potom ešte aj hore-dole v čase. Štýl textu je ľahký a humorný. Nechýbajú nadávky, v správnej miere a na správnych miestach, vzhľadom k tomu, koľko vecí vyletí do luftu, to vychádza tak na tri kokoty a dvoch vyjebancov na normostranu. Dosť ma však vytáčalo označovanie postáv prezývkami ako čiernovláska, plavovláska, červenovláska (normálne som dúfala, že príde nejaká plešatá) alebo dlháň, chlpáč či kolohnát. Veď všetci mali cool mená, tak prečo ich nepoužívať?
Nevadí, ak neholdujete krvavým scénam, nečakaným zvratom či akčným prestrelkám. Nič také tu dokopy nenájdete, ešte aj tá mŕtvola sa nájde v mori slušne dolámaná, bez zbytočnej kvapky červenej. Čo naopak očakávať môžete, je pohodové čítanie, bohaté na svieže opisy Capri (áno, chcem tam ísť), osviežujúce nápoje (áno, chcem ich piť) a tanierov plných dobrého jedla (bazinga! Jesť nechcem, lebo väčšinou sa napchávali nejakým tými plutvonožcami). Pomedzi to autorská dvojka opatrne naznačuje, že žiadny zo sympatických turistov nemusí byť tým, kým sa tvári na sociálnych sieťach a spoločných večeriach. A až keď sa nabažíte atmosféry slnečného ostrova, starobylých pamiatok a obžerstva všeho druhu, až potom niekto zahučí zo skaly a začne sa detektívna časť.
To, že je v strede diania práve Hugo a Lara, môže naznačovať kade čo, ale pre divoký sex v Tiberiovej posteli si musíte vybrať inú knihu. Veľmi oceňujem, že Hugo nie je ten typ vdovca, ktorý jednou rukou rozsýpa popol nebohej manželky a druhou už šmátra v podprsenke potenciálnej utešiteľky. Áno, nejaké tie iskričky možno preskočia, ale či z nich bude niečo viac ako prepálený koberec? Nechajme sa prekvapiť.
Môj exemplár má zvlnené strany, lebo som si ho omylom opierala o mokré plavky, zlomený chrbát, lebo krígeľ piva a opatrné čítanie nejde dokopy, a zopár strán zababraných od sorbetu. Čo to znamená? Že ma táto kniha nerozlučne sprevádzala letnými zážitkami. Alebo že som nekultúrne hovado. Ak hľadáte knihu, ktorá nie je ulepená ako cukrová vata, ale pritom na vás dýchne dovolenkovú atmosféru a ešte aj udrží v príjemnom napätí, tu ste na správnom mieste.
V tejto prudko čitateľnej, zaujímavej, znepokojujúcej a všeobecne fascinujúcej, na obrázky bohatej knihe sa nedočítate, prečo si musí suseda svoje prednosti nosiť na fúriku, zatiaľ čo vy ich hľadáte pod lupou. Alebo Hubblovým teleskopom ako ja, a aj tak je to pred platné, lebo napriek svojej vyspelosti ľudstvo ešte nevynašlo zobrazovaciu technológiu, schopnú priblížiť absolútne nič. Ale ak vás zaujíma, kedy začali muži čumieť ženám do výstrihu a obviňovať jeho obsah z vlastnej neschopnosti udržať si buľvy na uzde, prečo o dojčení alebo nedojčení rozhoduje zástup ľudí s matkou na úplnom chvoste, alebo ako sa prsia angažovali v ozbrojených konfliktoch, ste na správnej adrese.
V jednotlivých kapitolách sú prsia skúmané z rôznych pohľadov naprieč históriou. Dozviete sa, kedy sa zo symbolu plodnosti a hojnosti stali pohoršujúcim objektom, ako rôzne ich vnímali umelci, a dočítate sa aj o príšerných prvých operáciách nádorov prsníka. Zistila som, Freud bol posadnutý penismi, že mnohí autori rádoby ľúbostných básní svojou tvorbou odkrývajú, aké sú nadržané sebecké hovadá, ale aj to, že pojem pornografia častokrát chápeme v úplne nesprávnom kontexte.
Navyše, popri všetkých tých miestami znepokojujúcich (vážne, dajte hypochondrovi čítať o rakovine, čo sa môže stať), miestami rozčuľujúcich, občas aj úsmevných informáciách si autorka zachováva seriózny, ale pritom odľahčený tón, občas si dovolí pôvabne ironickú poznámku a celkovo sa tak jej kniha číta komfortne. Nesnaží sa do neosvietenej hlavy, zamestnanej predstavovou plného dekoltu, nadupať poučky a frázy, len približuje vývoj spoločenského zmýšľania.
Marilyn Yalom si ma ako autorka non-fiction kníh dokázala získať hneď prvým stretnutím. Síce, keď ja čítam o prsiach, je to to isté ako keby čítam o Masserati Gran Cabrio - do vienka som ich nedostala a kupovať si ich nebudem - ale či ich máte alebo nie, či ste muž alebo žena, čaká vás divoká faktografická jazda. A bacha, bude to o prsia!
Hoci anotácia môže vzbudiť dojem, že Ostrov bouře a ticha je temný triler, skrýva v sebe omnoho viac. Príbeh pracuje s tajomnom a vzájomnou nedôverou, ktorá stojí v ceste rodiacim sa priateľstvám. Čo poznačí vdovca natoľko, že ho prenasleduje duch zosnulej manželky? Prečo dospievajúca dcéra uprednostňuje spoločnosť populácie tuleňov pred vlastným druhom? A čo príde hľadať osamelá žena práve na ostrov, kde dokopy nič nie je?
V jednotlivých kapitolách striedavo sledujeme všetkých súčasných obyvateľov ostrova, ale prostredníctvom spomienok aj tých minulých. Prečo otec s troma deťmi ostane trčať na ostrove, z ktorého sa ešte aj vedci odporúčali, že im to nestojí za utopenie a omrzliny na prdeli? Nebojte sa, autorka poctivo všetky otázky zodpovie a popri tom vám ešte ponúkne citlivý, dojemný, tragický príbeh, v ktorom sa temnota strieda s nádejou. Osamelé a zranené srdcia najviac túžia po láske, vzťahová linka je tu veľmi prirodzená. McConaghy sa nedrží žiadneho trópu, takže nečakajte enemies to lovers alebo grumpy vs. sunshine alebo neviem čo teraz ešte frčí - Ostrov bouře a ticha vám ponúka dve rozsypané bytosti, ktoré k sebe navzájom ťahá zúfalá túžba nájsť to, čo ich udrží pohromade.
Mám také pravidlo, že ak ma kniha dokáže rozplakať, dám jej plný počet, lebo len výborná kniha dokáže tak silno zasiahnuť. A to, čo urobila Rowan...k tomu len toľko, že ak vám chýbajú vreckovky, pripravte si aspoň rolku hajzláku, nech ten sopeľ neutierate do gauča.
Od Bazáru démonov autor ušiel pekný kus cesty. Príbeh v Soluse je ucelenejší, má jednotnejšie tempo, je napínavý, dialógy sú uveriteľné, koncept je originálny a premyslený. Skrátka, čo sa týka čitateľského komfortu, Solus je také dobre vysedené kresielko s ergonomickým vankúšikom. Ktorý vám vysaje dušu a naklepe kríže, keď to najmenej čakáte. Autor sa nebojí krvavých scén, Arturo nie je žiadny nežný kvietok, neštíti sa použiť násilie a prosby na neho platia asi ako legislatíva na Fica.
Menej na mňa funguje celková stavba série. Na to, že čítame už druhú knihu, stále nevieme nič o Arturovi, o Najvyššom, o jeho pláne, ako sa vlastne Arturovi dostala katana do brucha a kam si odkladá črevá, keď potrebuje uskladniť meč. Okrem toho sa do deja priplichtia ďalšie postavy, o ktorých vieme toľko čo ja o ovládaní stíhačky (hint: neviem ani len ako sa do nej dostať). Solus nie je priamym pokračovaním Bazáru, čo beriem, no ja zvládnem maximálne jednu knihu s hlavným hrdinom, o ktorom sa dozviem houby. Na prvom rande si hraj tajomného, ale na druhom už chcem vedieť, čo máš v garáži (autá ma nezaujímajú, ale čo keď tam skladuje odseknuté hlavy svojich ex?).
Nuž a ďalší kameň úrazu - a toto nezvyknem robiť, lebo som si plne vedomá faktu, že človek je tvor omylný - je skutočnosť, že najdlhší úsek textu bez chýb je zrejme anotácia.
Páči sa mi, že Pavel Chodúr sa nedrží zaužívaných archetypov a pre svoje knihy hľadá nové bytosti, situácie aj myšlienky, nebojí sa odpratať z cesty nepotrebné postavy (niekedy aj tie potrebné).
František Švantner bol popredným predstaviteľom slovenského naturizmu (to nemám z wikipédie. Ale ani z hlavy, píšu to v anotácii) a Malka je zbierkou noviel, ktorá mu tento titul pomohla dosiahnuť. Všetky spája temný a tajomný námet. Jednoduchý človek sa stretáva s okolnosťami, ktoré sú nad jeho pochop, takže ich pripíše nejakej tej nadprirodzenej mocnosti, a spisovateľ necháva čitateľa v tom, že možno áno, možno nie. Povedala by som, že tieto poviedky majú v sebe dačo lovecraftovské - Švantner sa hrá s atmosférou, s prírodnými úkazmi, snaží sa strach svojich postáv preniesť aj na publikum.
Literárni fajnšmekri určite ocenia kontrast medzi ponurou scenériou a poetickými opismi prírody. Štvantner dokázal slovami maľovať obrazy, personifikoval noc, vdychoval vedomie vetru či zosobňoval horu. Hororovú tematiku vyvažoval citlivým a miestami až hravým štýlom s množstvom zdrobnenín. To som to múdro povedala, čo? Akurát škoda, že keď príde na umenie, nerozoznám Šimkovičovú od Moneta (ono to vlastne bude tým, že plagiát a originál sú často podobné). Nehanbím sa priznať, že na niekoľko poviedok som zostala čumieť ako smrtka na robotickú kosačku, neschopná vysomáriť sa z toho, čo sa v nej vlastne udialo. Ono to tak možno aj malo byť, že si má čitateľ sám domyslieť pointu, ale ja som radšej, keď to na mňa vybalia na rovinu a nie po štyroch diaľničných obchvatoch.
Ale aj u takého hulváta, akým som ja, našli poviedky, ktoré brnkli na správnu strunu. Hneď prvá, Stretnutie, má také príjemné hororové tempo, spája v sebe vieru v nadprirodzeno s prízemnou ľudskou pomstychtivosťou. Podobnú tému spracúva aj Malka - tú som pochopila, takže sa mi tiež páčila. Piargy zase riešia apokalyptickú záhadu bermudského trojuholníka, len bez Bermúd a trojuholníka. A poviedka Zhanobená krv zadelí v závere taký plot twist, že by ste si ho aj na plot zavesili.
Malka zrejme dnes už nebude masovým čítaním - radšej vieme vopred, čo za obrázok skladáme z puzzle, a tuto ujo Švantner nám to nielenže nechce povedať, ale ešte aj beťársky poschováva niektoré dieliky. No aj dnes má čo ponúknuť každému, kto rád obdivuje slovomaľbu a nebojí sa príbehov, v ktorých zostáva mnoho nevypovedaného.
Nekonečný príbeh som čítala druhýkrát (videla iba tristokrát) a tentokrát som už bola pripravená na to, že Bastian nie je očarujúci mládenček s účesom strihnutým podľa posledného modelu šerbla a Bambiho očami, že Orin vyzerá o dosť jednoduchšie než tá vymakaná bižutka, ktorú som mohla obdivovať vo filme, a že keď sa povie, že Atrej má olivovú pleť, tak sa tým myslí reálny odtieň olív. Michael Ende mal neskutočnú predstavivosť! Vymyslel napríklad čarovný kvitnúci les, ktorý sa s východom slnka rozsype na farebnú púšť, nezvyčajné vysvetlenie pojmu hlavonožec, strieborné mesto plávajúce na jazere žieraviny, alebo chodiaca mláka. Nemenší obdiv prechovávam k ilustrátorovi Sebastianovi Meschenmoserovi, ktorý dokázal množstvo týchto stvorení preniesť na plátno a vdýchnuť tak príbehu život v rovnakej miere, ako to dokázali filmári.
Je zaujímavé, že filmové spracovanie sa dostalo iba do polovice knihy (druhú a tretiu časť si dovolím okázalo ignorovať). Knižný príbeh pokračuje Bastianovým putovaním po Fantázii, priateľstvom s Atrejom, ktoré bude podrobené náročnej skúške, a hľadaním samého seba. Ende krásne poukázal na to, že vedľajšia postava jedného príbehu môže byť hlavným hrdinom v inom, mnohokrát upozorní na nejakú postavu a tajnostkársky šepne, že to je iný príbeh a porozprávame ho inokedy.
Je to hlboký, premyslený, a napriek veku stále originálny fantasy príbeh, čitateľný naprieč generáciami. Choďte si ho zohnať, a ja si zatiaľ idem pustiť Limahla.
