Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Nekonečný príbeh som čítala druhýkrát (videla iba tristokrát) a tentokrát som už bola pripravená na to, že Bastian nie je očarujúci mládenček s účesom strihnutým podľa posledného modelu šerbla a Bambiho očami, že Orin vyzerá o dosť jednoduchšie než tá vymakaná bižutka, ktorú som mohla obdivovať vo filme, a že keď sa povie, že Atrej má olivovú pleť, tak sa tým myslí reálny odtieň olív. Michael Ende mal neskutočnú predstavivosť! Vymyslel napríklad čarovný kvitnúci les, ktorý sa s východom slnka rozsype na farebnú púšť, nezvyčajné vysvetlenie pojmu hlavonožec, strieborné mesto plávajúce na jazere žieraviny, alebo chodiaca mláka. Nemenší obdiv prechovávam k ilustrátorovi Sebastianovi Meschenmoserovi, ktorý dokázal množstvo týchto stvorení preniesť na plátno a vdýchnuť tak príbehu život v rovnakej miere, ako to dokázali filmári.
Je zaujímavé, že filmové spracovanie sa dostalo iba do polovice knihy (druhú a tretiu časť si dovolím okázalo ignorovať). Knižný príbeh pokračuje Bastianovým putovaním po Fantázii, priateľstvom s Atrejom, ktoré bude podrobené náročnej skúške, a hľadaním samého seba. Ende krásne poukázal na to, že vedľajšia postava jedného príbehu môže byť hlavným hrdinom v inom, mnohokrát upozorní na nejakú postavu a tajnostkársky šepne, že to je iný príbeh a porozprávame ho inokedy.
Je to hlboký, premyslený, a napriek veku stále originálny fantasy príbeh, čitateľný naprieč generáciami. Choďte si ho zohnať, a ja si zatiaľ idem pustiť Limahla.
Dej nemusí byť logický, košatý ani korektný, pokiaľ je jeho pointou to, kto komu skôr odstrelí rozmnožovaciu výbavu (našťastie u upírov nemusí byť ani kastrácia definitívnym koncom sexuálnej aktivity - a nie iba v zmysle, že bez penisu môže chlapa aj jebnúť).
Ako v predchádzajúcich častiach, aj tu je dejová linka pomerne jednoduchá a priamočiara, hoci si Kotleta necháva priestor aj na nejaké to prekvapko (uveriteľné ako séria Rýchlo a zbesilo, ale to tak nejak vyplýva z celkového charakteru knihy). Jan (neviem sa zmieriť s tým, že za celé tri knihy mu nikto nikdy nepovedal Honza) sa so svojou upírskou úderkou prestrieľava rôznymi materiálmi, bytosťami a priestormi, popri tom sa snaží nájsť, ehm, "garáž pre svoje Ferrarri" (podľa možnosti aby nemala reálne rozmery garáže) a komentuje okolité dianie so sebe vlastným humorom a sarkazmom. Prvú cenu za sociálne témy Bratstvo krvi asi nevyhrá (a ešte by si trebalo doštudovať rozdiel medzi transvestitom a transsexuálom, poznámka redakcie) ale čo, občas si treba povoliť korzet a len sa baviť.
Záver by zniesol aj viac detailov, hlavne jedna z postáv mi vo svetle konečných udalostí pripadala, že mala v deji miesto len ako protagonistka Janových erotických fantázií, ale inak bolo finále akčné a explozívne (priam nukleárne explozívne).
Ak sa neberiete ako čitateľ príliš vážne, nepotrebujete od každej knihy inú hĺbku než penetračnú a netvárite sa pohoršene pri každej nadávke, expresívnejšej než "do zadku", tak vám môžem Bratstvo krvi odporučiť.
Pastierik byvolov je také pohladenie po ťažkom dni. Alebo májový dážď, ktorý vonia ako destilovaná sviežosť. No dobre, aby ste sa nezľakli, že som si udrela hlavu a zrazu sa v nej objavili myšlienky, čítať si v Pastierikovi byvolov je aj ako v kľude sa vysrať na vlastnom záchode, keď nikto nie je doma. Nečaká vás tu žiadny turbulentný príbeh, na konci sa z nikoho nestane guláš ani perkelt, vaše srdce nikto nepomelie do fašírky a zápletka je taká že nie je. Ak to mám skrátiť, chlapček stretne byvola a potom stretnú zajaca a ešte kadekoho a medzitým sa rozprávajú. Ak to mám predĺžiť, vyjde mi to isté. Toto je knižka, ku ktorej si máte sadnúť, nechať sa absolútne pohltiť nádhernými ilustráciami (ktoré autorka nazýva "môj výtvarnícky pokus". Tiež by som sa rada takto pokúšala), ktoré k vám prehovárajú samé za seba, ale pre mierne nahluchlých sú doplnené ešte fragmentami dialógov, prinášajúcimi podnetné myšlienky. Čo znamená byť šťastný? Musí láska nutne znamenať vzájomnú spoločnosť? Má nás znepokojovať, že napredujeme pomalšie, než sme chceli? Knižka neponúka odpovede, pretože ich dokážete nájsť aj sami. Len vám ukáže správne otázky.
Pastierika byvolov nemusíte prečítať naraz. Ani stránku po stránke. Je to dielko, ktoré majte položené niekde na očiach, aby ste po ňom mohli siahnuť, keď potrebujete do života vniesť trochu pokoja a fľaša domácej buď nie je po ruke, alebo aktuálne nie je spoločensky akceptovateľným riešením. Je to taký malý poklad, ktorý poteší vizuálnym spracovaním aj skromnosťou textu. Lebo keď dokážete človeka zasiahnuť bez toho, aby ste si púšťali hubu na špacír, vtedy máte dar.
Dej sledujeme z niekoľkých pohľadov, pričom Juliu šmírujeme v tretej osobe a ďalším potom vidíme priamo do gebule a počúvame ich v ich-forme. Navyše aj tie ich-formy sa prihovárajú niekomu ďalšiemu, čo z toho robí takú polovičnú du-formu. Ja som čitateľ, ktorý považuje už recept bez obrázkov za experimentálny štýl, takže toto mi tak úplne nešlo. Navyše som sa strácala v dialógoch - repliky mi miestami nedávali zmysel, ako by sa každý z účastníkov rozhovoru rozprával s niekým vo svojej hlave. Netuším, či to takto zvláštne napísala Gillian, alebo sa dačo stratila v preklade, a ani si to netrúfam súdiť, ale rozhodne sa to podpísalo na mojom pocite čitateľského pohodlia.
Julia ako hlavná hrdinka mala byť ostrieľanou vyšetrovateľkou, ktorá sa nezľakne žiadnej výzvy, aspoň podľa svojich vlastných predstáv. Na mňa však pôsobila dosť nekompetentne. Aj keď odhliadnem od faktu, že je ťažké sa sústrediť na prácu, keď vám niekto spôsobuje fraktúru lebky hriechmi vašej minulosti, Julia sa buď motala v kruhu, alebo prešľapovala na mieste, skrátka skôr taký nácvik na školský venček než seriózne pátranie.
Prekážalo mi mixovanie časových úsekov bez varovania, otázky, na ktoré som nedostala odpoveď, snaha o zmätenie nepriateľa...vlastne čitateľa, tvrdohlavé vedenie deja predurčeným smerom hoci som v poslednej tretine knihy konečne dosiahla ten správny trilerový čitateľský pocit, už to nestačilo dohnať dvesto strán trápenia.
Nebudem vám tvrdiť, že toto je kniha do každej domácnosti. Samozrejme, že ak je vaša domácnosť prostá maloletých členov, toto čítanie bude pre vás užitočné ako kamasútra v kláštore. Pre rodičov je však táto príručka svätým grálom obohacujúcich informácií. Nedočítate sa len to, že upliesť z hovna bič môžete len v prípade, ak sa ho podarí vytlačiť, alebo že zlomenú ruku fakt nevyliečite obkladom z makovíc, ale aj ako posilňovať krehké detské sebavedomie, ako mať zdravší a bližší vzťah alebo aké preventívne kroky môžete podniknúť proti nebezpečným situáciám, ktoré, žiaľ, striehnu aj na maloletých.
Autor sa znepokojeným rodičom prihovára priateľským a upokojujúcim štýlom. K zdravotným problémom pristupuje dôsledne, ale bez zbytočnej paniky, a okrem medicínskych postupov ponúka aj praktické rady. Napadlo vám napríklad, že dieťaťu trpiacemu črevnou virózou môžete doplniť endorfíny a hlavne tekutiny aj zmrzlinou? Nevravím, že mu máte strčiť polku smotanovej Viennetty a nech sa od radosti aj poserie (lebo to urobí, ale zrejme bez radosti), ale taká svieža vodová zmrzka mu nielen schladí rozhorúčené útroby, ale aj účinne zabojuje proti dehydratácii. Mne sa vďaka tejto knihe začalo dariť zaraďovať do jedálnička viac ovocia a zeleniny. Úplne jednoduchou zmenou komunikácie, že keď odo mňa žiadajú cukríky, spýtam sa, či by si nedali radšej jabĺčko. Pravda, niekedy ma pošlú do riti aj s jabĺčkom, však čo sú ony Atalanta aby sa nechali jablkom odžubať? Ale prekvapivo často to klapne - a aj dva hryzy z jablka sú viac než nič.
Vitor sa venuje aj závažným témam ako hrozba zneužívania maloletých, šikana na školách, detské depresie, hormonálne poruchy či poruchy sústredenia. A tiež nabáda rodičov k otvorenejšej a uvoľnenejšej komunikácii s dieťaťom, dokonca radí, ako riešiť konflikty medzi súrodencami. Za túto kapitolu by som mu hneď švacla Pulitzera a vám prezradím, že aj keď je často najľahšie poslať jedného do Ilavy a druhého na Mars, vy ako rodič máte byť Katarína Brychtová, nie tá stena ktorú treba dať preč.
Inšpektorka Leo Askerová už mohla byť veľkou šéfkou, keby niekomu nestúpila na otlak a na stoporené ego. Takto si musí zbaliť svojich päť švestiek a odviezť sa do suterénu, oficiálne povýšená na vedúcu oddelenia zdrojov, neoficiálne ponížene uprataná na oddelenie stratených duší. To jej však nebráni v tom, aby na vlastnú päsť pokračovala v pátraní po mladom páre, ktorý zmizol počas urbexovej výpravy (to je keď nelezú do opustenej pivnice kvôli scenáru, ale preto, že ich to baví). Vyšetrovanie ju privádza čoraz bližšie nielen k tajomnému Zmenárnikovi, ale aj k vlastnej pochmúrnej minulosti.
Poliška, ktorá nie je majsterka v produkcii nových kamarátov, za to ovláda umenie liezť ľuďom na nervy, je napriek svojim nesporným schopnostiam odstrčená do depa, lebo ani vedľajšia koľaj pre ňu nie je dostatočne exemplárnym trestom, odkiaľ svojpomocne vedie vyšetrovanie úplne iným smerom, než jej kolegovia, ktorí sa, ako inak, mýlia ako Romana pri vzdávaní poslednej pocty. A napriek tomu dokázal de la Motte poňať príbeh po svojom a vyhnúť sa tým najhorším klišé.
Príbeh sledujeme z viacerých pohľadov - či už z dvojfarebného pohľadu Leo (nerobila som si čiarky za každú zmienku o jej rôznofarbených očiach, ale povedzme, že keby to bol počet pív, upadla by som do alkokómy ešte pred polovicou knihy), samotného Zmenárnika, spomínajúceho na detstvo (asi tušíte, že ho nestrávil skákaním cez švihadlo), unesenej dievčiny, balansujúcej na pokraji hystérie, alebo aj ďalších postáv blízkych vyšetrovaniu.
Záver ma trochu sklamal, nedostavil sa u mňa taký ten očakávaný bomba efekt, ale skôr rozpačité "aha, no dobre teda". Navyše, niektoré okolnosti zostali nedoriešené, nedovysvetlené, odignorované ako posledný banán v zelovoci. Nakoľko však ide o prvú časť série, nejdem písať autorovi nasraný dopis (lebo moje jazykové znalosti mi to aj tak neumožňujú) a budem veriť, že len nechcel krájať tortu na začiatku oslavy.
Zmenárnik je prudko čitateľný poctivý krimitriler, ktorý má rýchle tempo, premyslenú zápletku a síce trochu uponáhľaný, nedoriešený záver, ale to som mu ochotná odpustiť. Pri niektorých knihách mi fakt stačí, že sa čítajú dobre.
Toto je jedna z kníh, o ktorých si nedovolím tvrdiť, že sú zlé, akurát mne nebrnkla na správnu strunu. Alebo chcela brnkať na strunu, ktorou nedisponujem. Atmosfére nemám čo vytknúť - dej je krásne ponurý, počiatočnú pohodičku karanténnej izolácie (viem ako to znie, my introverti to vnímame inak) postupne narúša číhajúca temnota a určité pasáže sú skutočne mrazivé. Tiež oceňujem, že autor priviedol do príbehu nezvyčajné a neotrepané bytosti, takže nečakajte, že cez okno prelezie ďalší Edward Cullen. Jeho Boo Hag je hnusné hovado, ktoré by som v spálni rozhodne nechcela, a to som už okolo postele naháňala aj prerastenú bzdochu (ak sa vám to nezdá strašidelné, skúste si predstaviť, ako znie o polnoci bzdocha v tichej miestnosti).
Bazár démonov má pomalší rozbeh. Potom príde k zlomu, a pre zmenu sa zase všetko deje veľmi rýchlo. Viem, že mnohí ocenia akčné tempo plné brutálnych výjavov, no mňa trochu rušilo, že sme sa už neskôr pri ničom poriadne nepristavili. Ako by ste si sadli do vyhliadkového vláčika prešporáčika, z ktorého sa zrazu stane japonský bullet train. Rada by som sa dozvedela viac o Anikó, o veštbe v Prátri, aj o tom, odkiaľ sa nabral tajomný polaroid...namiesto toho som mala možnosť detailne skúmať Lindine bradavky. Pardon, mamografiu robíme vo vedľajšej miestnosti.
Bazár démonov je pre mňa knižkou s ohromným potenciálom, ktorá má dokázala veľmi pekne vydesiť strašidelnými a temnými scénami (fakt, keď sa objaví Boo Hag, odložte to Lava Chicken stehno radšej nabok), no celkovo nezarezonovala. Možno je to tým, že mám rezonančnú schopnosť betónového podvalu.
Put your hands on stôl, poďme sa na príbehy pozrieť zblízka. Mojím favoritom je poviedka Podvodník - dojemne hovorí o tom, že konanie iných ľudí by sme nemali vždy posudzovať podľa prvého dojmu. Vzhľadom na to, že je Fico premiérom už tretíkrat, evidentne to ani nerobíme. DiDomenicov fragment pripomína, že aj najzložitejší a najpremyslenejší plán môže stroskotať na odhodlaní niekoho iného. A spomeniem ešte I will survive, čo je síce titul rozchodovej piesne od Glorie Gaynor, ale aj názov poviedky, v ktorej môže mať nevera rôzne podoby a zvedavosť rôzne dôsledky.
Novela Eve v Hollywoode nás zavedie pod tie kopce s písmenkami, aby sme sledovali optikou vedľajších postáv nezvyčajnú hrdinku, ktorá zasahuje do životov ostatných. Osamelá tajomná žena v Hollywoode je klišé ako hrom (a to tejto ani nekupuje Rišo Geere slimáky), ale Towles sa s tým vynikajúco vyhral a výsledkom je napínavé čítanie s dokonalo nedokonalými postavami a nepredvídateľnými antagonistami.
Towlesov rozprávačský štýl je veľmi pohodový a sympatický. V prvej poviedke sa stavia do roly vševediaceho rozprávača, no nie je strohý alebo blahosklonný, naopak, čitateľa sa snaží vtiahnuť do deja jednostranným dialógom, oslovuje ho vetami ako "predstavte si to..." alebo "čo myslíte, že nasledovalo?". Na mňa to pôsobilo veľmi dobre, ako keby som sedela v publiku počas jeho komického predstavenia. A to samotná poviedka ani veľmi smiešna nie je. V ďalších príbehoch sa potom prevteľuje do niektorej z postáv (niekedy hlavná, niekedy hrá druhé husle), a v každej udržuje zaujímavý balans medzi ľahkým, humorným štýlom a melancholickou úprimnosťou deja. On vám to skrátka rozpráva tak, že v závere čakáte, ako niekto dostal sacherkou do ksichtu a všetci sa smiali, keď tu zrazu jeb! Zlomené srdce! Amor vie...
Osobne ma potešila kapitola o popularite piva v antických dobách. To, že ho považovali za nechutný patok nehodný občana na úrovni už menej, ale však ich chyba. A vraj nepoužívali chmeľ, tak možno mali aj pravdu. K otázkam, ktoré sú v knihe rozoberané, autora inšpirovali jeho študenti, takže samozrejme nečakajte nič také, čo bežne nájdete v učebnici dejepisu, ako napríklad koľkokrát bodli Cézara alebo v akom poradí si Alexander Veľký podroboval krajiny. Dozviete sa však, ako vyzerali staroveké hajzle, či chodil Sokrates do kúpeľov "na Adama", alebo či aj antickí učenci holdovali konšpiračným teóriám (spoiler: holdovali, ale aj tak vedeli, že Zem je guľatá).
Oproti predchádzajúcej knihe autor trochu ubral z humoru a odľahčeného štýlu, jeho výklad je viac seriózny, no vďaka krátkym kapitolám, ktoré sa zaoberajú len najzaujímavejším jadrom riešenej témy, sa číta úplne na parádu. Priznávam, že osobne mi dosť chýbali autorove vtipné vsuvky, ale to už je vec vkusu, nie každý sa potrebuje smiať na predstave festivalu obrích falusov (áno, toto som si zapamätala z predchádzajúcej knihy. Prosím, nesúďte ma). Metóda otázok a odpovedí v náučnej literatúre funguje perfektne, text je poučný, ale nie vyčerpávajúci - koniec koncov, ak vás zaujíma podrobná história Sparty a nestačí vám vedieť, prečo by ste ich výcvik vydržali tak dvadsať minút, než by ste upadli do kómy, zrejme budete vyhľadávať iné pramene.
Serióznejší štýl síce vyžaduje pozornejšieho čitateľa, ale stále ide o zábavné a zaujímavé čítanie, ktoré poskytuje úplne iný pohľad na dejiny a zanechá čitateľovi mnoho nezvyčajných poznatkov.
Autorka dokázala úžasne prepojiť nevinný detský pohľad s pochmúrnou a tragickou realitou, zakomponovať do deja skutočné udalosti a celé to podať tak, že som pri čítaní ani nedýchala. Mám rada ťažké knihy, ktoré sa čítajú ľahko (hoci pri nich plačete, grcáte a zapíjate každú druhu stranu poldecákom na nervy) a Ovoce opilého stromu je rozhodne jednou z nich. Mimochodom, ak vám názov knihy príde milým spôsobom vtipný, pod opitým stromom sa myslí brugmansia arborea alba, z ktorého plodov sa vyrába znásilňovacia droga. Aké kolumbijské, že?
Príbeh sa odvíja od faktu, že sa môžete pred prítomnosťou skrývať v zlatej klietke a obklopiť sa drogovými stromami, ona je dotieravá ako poistný agent a skôr či neskôr sa k vám prebojuje, aby vám ponúkla investičnú príležitosť. Napríklad zainvestovať všetok svoj hmotný majetok výmenou za hmlistú a neistú predstavu bezpečia. Alebo dva prsty milovanej osoby, ktorá sa zaplietla do mocenských bojov. Viackrát mi bolo zle z toho, čo čítam, viackrát som nechápala konanie postáv a vzápätí som bola šťastná, že ich nechápem. Naozaj nechcem vedieť, aká je pochopiteľná reakcia, ak sa vaše deti zapletú do prestrelky.
Ak hľadáte knihu, ktorá vás zničí, ale zároveň nezaujato šplechne do placu trochu nádeje, aby sa nepovedalo, tu ste na správnej adrese. Je to jedna z tých, čo rezonujú.
