Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Niežeby som bývala na Gemeri, ale čítať knihy Ďura Červenáka sú pre mňa takým návratom domov, vždy mi to sadne ako prdelka do pampersky. Šarkanove poklady sú voľne nadväzujúcou sériou, jednotlivé dobrodružstvá sú ukončené a prepojené iba postavami - a záhadami okolo ich pôvodu, aj keď už začínam šípiť, z ktorého pekáča vyklopili Zuzku. Ďuro perfektne zvláda autentický dobový jazyk a vie svoj štýl skĺbiť tak, že je dokonalo zrozumiteľný aj dnešnému čitateľovi, ale predsa z neho sála duch čias minulých (nie ten z Vianočnej koledy). Navyše ho vie okoreniť úžasnými prirovnaniami a pôvabnými nadávkami. Tentokrát síce už teologické smerovanie neprialo tomu, aby Perún niekoho jebal do riti, ale také "basordyka-motyka" má tiež šarm.
Števo Zvara, řečený Nebojsa, je veľmi príjemným odkazom na klasické rozprávky aj vítaným ozvláštnením deja. Niekto musel zaskočiť, keď sa Adam na markantnú časť deja odporúčal - a to je možno jediná vec, ktorá mi až tak nerezala do noty, že v druhom Šarkanovom dobrodružstve bolo akosi málo Šarkana. Možno preto, aby zostal vzááááácny, ale ak mám hovoriť za seba, aj o Roganovi som vydržala čítať osem kníh a furt ho nemám dosť.
Hlavnú rolu zohráva dobrodružná zápletka o klasickom hone na zlosyna, ale koho by nevyčerpalo behať lesom za vagabundom, tak si radšej odbehnime skuknúť poklad, ale čo by to bol za poklad, keby nebol opradený dračou legendou, ktorá možno nie je tak úplne legendou? Viem, ako to znie, ale nič sa nebojte - napriek zdanlivo vysokokalorickému mixu ingrediencií, ktorý zaváňa v lepšom prípade espumisanom a v horšom výplachom žalúdka, je aj Zlatá truhla veľmi ľahko stráviteľným a príjemným čítaním.
M.L. Wang Tiran opisuje tak, že si ho dokážete predstaviť v živých farbách, ale nestihne vás vyčerpať skôr, než prví ohyzdi dorazia k múrom Minas Thirit...pardon, to bolo inde. Princíp fungovania mágie má detailne premyslený, nie len také mysteriózne čáry máry fuk, čumte ako puk. Jej mágia má takmer IT pozadie, keď musí byť každé kúzlo poctivo premyslené a napísané, nestačí poznať skomolenú latinčinu. A rovnako si posvietila aj na históriu a sociálno-politické prostredie - nebojte sa, nebude vás nútiť čítať volebné prospekty, no poctivo opísala spoločenskú nerovnosť a tolerovanú diskrimináciu, ktorá vládne v zdanlivo vyspelom meste.
Keď vidíte v anotácii dve postavy a jedna z nich nie je humanoidný kaktus, očakávate, že to v určitom momente začne iskriť (a ten humanoidný kaktus má vlastne mnoho pichliačov, takže...no nič). M. L. Wang nenapísala romantasy, no trochu ma žralo, že hrdinka, ktorá ledva postrehne existenciu iných osôb pod čarovnou bariérou, sa začne topiť v šedivých kukadlách svojho asistenta, skôr než stihol odložiť Savo. Na druhej strane, ich filozofické debaty mali vždy niečo do seba.
Rasizmus a segregácia, neprijateľné pracovné podmienky, mocenské zločiny, diskriminácia pohlavia, čím hlbšie kopete, tým viac tam toho nájdete. Autorka sa výborne vyzná v psychike. Sciona si prejde nervovým kolapsom, a keď sa ocitne na parapete, tak nie preto, aby zvešala záclony. Kniha tiež rieši zásadnú otázku, ako odlišne reagujú ľudia, keď sa dozvedia, že princípy, na ktorých vystavali celý svoj život, nie sú z titánu, ale z polystyrénu. A ten, ako vieme, ľahko a rýchlo horí.
Kôň rozpráva krutý príbeh o nepochopiteľnom rasizme, o odopieraní ľudského statusu, o absencii akéhokoľvek práva. A celá táto mizéria je ako tak znesiteľná len preto, že Jarret sa vďaka znalostiam svojho otca a vlastnému prirodzenému talentu stal nenahraditeľným. Čo teda neviedlo k tomu, že by ho nechali ísť, akurát ho vždy predali spolu s koňom, dva v jednom a drobné si nechajte. Lexington je opisovaný ako výnimočné a očarujúce zviera, ale autorka sa zameriava aj na jeho osobnosť. Brooksová skvelo obsadila svoj príbeh reálnymi postavami - nielen Lexingtonom, ale aj zástupom jeho majiteľov a ďalších ľudí, čo mu zametali pred kopytami a vymetali za zadkom.
Autorka nadhodí vstrebateľné tempo, príbeh zbytočne nerozťahuje do všetkých strán ako akrobat svoje gumové končatiny, ale zároveň do neho prirodzene zakomponuje problematiku otroctva, občianskej vojny, storočia pretrvávajúceho rasizmu, diskriminácie pohlavia, dokonca týranie zvierat - a to aj napriek tomu, že Lexingtona si nikto nedovolil vyšľahať remeňom, nie z dobroty srdca, ale preto, že by to bolo ako vysypať diamanty do predzáhradky.
Skúste si prečítať príbeh silného odhodlania, boja s predsudkami okolia a nevyhnutnosti dôsledkov storočí akceptovaného rasizmu.
Spočiatku som usúdila, že to zrejme bude príbeh ženy, ktorá opatrne objavuje svoju orientáciu a snaží sa ju zakalkulovať do zabehnutého života. Až neskôr som sa dozvedela, že prd, že Tamara hrá za oba tímy už dlho. Čo zase v pohode, vo svojom denníku si nemusí zapisovať do rožku pod dátum, s kým práve spáva, ale ako čitateľovi to vo mne zanechalo trochu zmätok, že vlastne o čo sa tu jedná a akým smerom sa budeme uberať.
Nielen s Tamarou, ale celkovo s knižkou som si nesadla do noty. Ako vždy prízvukujem, to je môj problém, nie váš, takže kľudne prestaňte čítať mňa a choďte čítať Barboru. Neprekáža mi, že dej je podávaný formou Tamariných úvah, ktorými opisuje zážitky - toto je pre denníkovú formu typické. Ale nereálne rozhovory ma dokážu dožrať. Vyznania lásky boli patetické, otázky boli kladené na 3 riadky, až som zabudla, o čom sa vlastne rozprávajú. Myslím, že pekných slov sa zišlo dosť v ostatnom texte a dialógy už mohli ostať v smrteľníckej rovine, aby sa to vyvážilo.
Pači sa mi, že hoci ide o milionkrát narysovaný trojuholník, autorka sa mu nepokúša ušvacnúť jeden roh a upratať ho do spoločenskými konvenciami tolerovanej úsečky, ale pekne ho necháva pohoršovať okolie. Celkovo sa príbeh na môj vkus príliš zaoberá sexom (no jo, teraz zniem ako stará panna obklopená plagátmi Karola Duchoňa a populáciou mačiek). Spajsy scény samozrejme nikoho nezabijú, ale ak som odrátala sex, tak som musela dlho šibrinkovať kalkulačkou, kým mi vyšlo, o čom inom ich vzťah vlastne je.
Táto knižka ma mala radšej obísť so svätenou vodou, krucifixom a bejzbalkou. Vás však môže osloviť originálny až škandalózny námet zasadený do slovenského prostredia (Pítr, Temy a Sílví z Čikéga by to mali isto jednoduchšie), rýchla gradácia deja a zápletka, ktorá vás nechá čakať do poslednej strany.
Ak vám mám odporučiť iba jednu knihu o výchove, nech je to táto. Lebo viac som ich nečítala. Ale mám dojem, že sa mi dostala pod ruku akurát tá jedna jediná, ktorú som potrebovala. Autorka sa nestavia nad nešťastných rodičov s trstenicou, aby ich švacla po ušoch pri každom prísnom pohľade alebo zvýšenom hlase smerovanom k deťom. Priateľsky a otvorene priznáva, že u nej doma to tiež vždy nevyzerá ako z reklamy na Nutellu. Neraz mi pri čítaní prebehlo mysľou že aha, tak toto dôverne poznám. A hneď potom že "no moja, toto si kardinálne dojebabrala a tvoje deti budú potrebovať terapiu skôr než podprsenku (ak budú po mne, tak budú aj zubnú náhradu potrebovať skôr než podprsenku). Kate však empaticky prízvukuje, že napriek nárokom kladeným prostredím je aj rodič len človek. Každá chyba sa dá napraviť a nikdy nie je neskoro začať robiť veci inak.
Tento sprievodca zdôrazňuje, že pre správny a komfortný vývin sú pre dieťa dôležité pevne stanovené hranice, o ktoré sa môže oprieť. Zároveň však prízvukuje, že ak sa dieťa švacne o zem a spustí hluk, pri ktorom praskajú krišťáľové šampusáky po babičke, nie je to pre to, že vás chce nasrať, ale preto, že inak zo seba tú frustráciu dostať nevie. A často sa stáva, že nesplnené želanie nie je spúšťačom, ale iba tou poslednou kvapkou, ktorá ho dorazí, a namiesto synchronizovaného vrieskania je lepšie dopátrať sa, čo za tsunami tej poslednej kvapke predchádzalo.
Ak už máte zopár kníh z takéhoto prostredia prečítaných, pravdepodobne sa nebude v Gracetowne diať nič, čo by ste už tak nejak neočakávali, asi ako keď nájdete vzadu v chladničke nádobu, ktorú hľadáte dva týždne, a je vám jasné, že ten segedín už jesť nebudete. A napriek tomu Due dokázala z Gracetownu urobiť miesto, ktoré si nepomýlite. Rasová segregácia tvorí jeden zo základných pilierov príbehu, a ako všetci vieme, belochov nikto nenaháňal po bavlníkovej plantáži s bičom v ruke, ale napriek tomu autorka nepíše svoje postavy čiernobielo a nepodieľa sa na segregácii tým, že všetci zlí budú snehulienky a všetci dobrí eben.
V postavách sa nestratíte, sú dostatočne výrazné, aby dokázali čitateľovi utkvieť v pamäti. Problém vidím skôr v tom, že niektorí z nich do deja vstúpili, zamiešali karty, a potom zrazu zmizli ako eso v podvodníkovom rukáve.Prekáža mi, keď si dá autor prácu s postavou, opíše jej rodinné zázemie, vnímame jej myšlienky, dobreže nevieme aj to, aký strih spodnej bielizne uprednostňuje, a potom zrazu odletí ako puklica zo žiguláka, sbohem a šáteček.
Násilia sa v deji spácha viac než dosť, ale autorka ho opisuje skôr ako hrôzostrašnú okolnosť, než žeby vás nútila čumieť na explicitné mučenie. Dej sa pomaly posúva cez temné scény až do napínavého finále, ktoré vám nedovolí pustiť knihu z rúk. Záver mi tak celkom nevoňal, ale niežeby to bolo hovno, skôr vanilka pre niekoho, kto je tím morský vánok.
Nielen že je obálka umeleckým dielom, aj čiernobiele ilustrácie na stránkach knihy stoja za to. Nakoľko sa táto časť odohráva v džungli, začiatok kapitoly vždy stráži pôvabné tarzanozvieratko (takže kravku alebo pašíka nečakajte), plus príbeh dopĺňa niekoľko celostránkových obrázkov. Vždy vravím, že milujem obrázkové knižky a je úplne jedno, že som stará ako tlačítková Nokia, tieto dielka mi brnkajú glamrock gitarové sólo na správnu strunu.
Kto pozná autorku, tak si už mohol všimnúť, že svoje knihy venuje primárne ekologickej téme s dôrazom na ohrozené živočíchy (ale pandu zatiaľ nemala, tá je príliš mejnstrím), no zároveň sa prihovára čitateľovi aj s viac "svetskými" problémami. Dôležitou témou sú aj problémy s počatím (toto sa ale Silver týka len nepriamo, nemusíte sa báť, že 11ka sa už chystá založiť vlastný klan), pocit menejcennosti, depresia či súrodenecká rivalita. Tieto problémy podáva trochu zjednodušene, ale bez toho, aby ich bagatelizovala - napokon, ide o detskú knihu, tá vám má dať nádej, nie antidepresíva na tri mesiace. Páči sa mi, že Hannah sa nesnažila ukončiť knihu slovami "a potom sa všetko vyriešilo a ešte aj ozónová diera zmizla a všetci žili šťastne a ani nepomreli lebo o smrti sa nikto baviť nechce", napriek pozitívnemu charakteru príbehu sa jej darí udržať potrebnú mieru realistickosti.
Milujem detské knihy, ktoré v sebe majú pridanú hodnotu, a táto ju má takú, že naša vláda na ňu za chvíľu uvalí DPHčku!
Autorka sa nepokúšala napísať krásnych, mladých a bohatých, namiesto toho nám vo svojom príbehu ponúka traumatizovaných, nespokojných a sfetovaných. Alebo ožratých, Frank je predsa len stará škola. Vzťahy medzi nimi dychtivo balansujú na tenučkej hranici medzi láskou a nenávisťou a čitateľ si stále nie je istý, ktorým smerom sa to nakoniec zosype.
Veľkú časť textu tvoria dialógy, vďaka čomu sa mi kniha čítala ľahučko, a navyše sa tie dialógy niesli v takom duchu, že by som ich nedbala počúvať aj ako rozhlasovú hru. Okej, keď po sebe Frank a Cleo tri strany štekali, už to bolo trochu veľa a dúfala som, že si to buď rozdajú alebo sa zbodajú (nakoniec neurobili ani jedno).
V knihe celý čas číha temnota a stále som čakala, kedy skončí predohra a začne sa tragédia. Coco načrtla toľko tém, s ktorými sa dalo pracovať! Osamelosť, finančná tieseň, kríza identity, alkoholizmus, túžba po zmene, depresia, promiskuita, závislosť... S týmto pod obálkou mala byť Kleopatra a Frankenstein knihou, ktorá ma pomelie do fašírok a potom ich dá požuť grizlymu. K ničomu takému však nedošlo a akokoľvek ostro niektoré situácie pôsobili, nakoniec autorka všetko obrúsila, že to zostalo hladké ako detská prdelka. Škoda. Detské prdelky sú rozkošné, ale niektoré príbehy je škoda baliť do pampersiek.
Kleopatra a Frankenstein sa mi čítala pohodovo a ľahko, ale očakávala som silný príbeh a nakoniec som dostala len ľahko pochmúrnu oddychovku. Nemám rada, keď si autori do kníh vyberajú zložité témy, aby ich potom mohli zjednodušiť a rozpliesť gordický uzol na dentálnu niť.
Detaily sú také, ako keď vám niekto rozpráva svoje spomienky o tretej ráno pri prázdnej fľaši borovičky. Rozprávačka sa drží nejakej tej dejovej línie len tak gentlemansky jedným prstom, často sa zamýšľa a rozoberá do hĺbky konkrétnu situáciu, neopisuje zovňajšok postáv, ale o to dôkladnejšie sa zaoberá ich správaním. Príbeh, ak ho tak možno nazvať, nemá lineárne tempo, nemá zvraty, nemá priamu reč, raz je to svižný potok, raz plytká mláka. A presne pre toto som nebola schopná nejak hlbšie sa do neho ponoriť - ja, príbehový hulvát, som celý čas riskovala vyrazené zuby.
Útlučká kniha je plná pekných slov a smutnopochmúrnych myšlienok, zaoberá sa náročnými témami ako je osamelosť, nízke sebavedomie, rozpad rodiny, či dokonca dopad traumatizujúceho zážitku. Všetko je však podávané lyrizovanou formou, a nakoľko poézia od doby Ja som malá fialôčka nie je mojou silnou stránkou, nedokázala som knihu správne precítiť. Mám rada v knihách aj tieto témy, ale aby som ich dokázala nejak stráviť, potrebujem ich zasadiť do príbehu obsadeného postavami, ktoré si dokážem v hlave vymodelovať do ľudskej podoby, nie len naznačené polopriesvitné stratené duše.
Detaily sú knihou, ktorú ocení náročný čitateľ, schopný vyskladať dej aj bez toho, aby mu ho niekto rozprával. Ja však potrebujem ešte viesť za ručičku, inak ma prevalcuje prvý motor v dosahu.
V rozprávaní sa striedajú rôzne uhly pohľadov - či už vyšetrovatelia, obete únosu, alebo zdanliví náhodní okoloidúci, ktorí na prvý pohľad súvisia s dejom ako kečup so solárnou lampou. Postupne naberá celý príbeh jasnejšie kontúry, a hoci som mala dosť skoro narcistický pocit, že už viem, o čo vlastne ide, rozuzlenie ma pekne vyviedlo z omylu.
Na čítanie Noci potrebujete trochu silnejší žalúdok - nie je to síce Carter, ale aj Beck dokázal vymyslieť prekvapivo kreatívne spôsoby, ako odkrágliť človeka zavretého vo valci, a potichu vám prezradím, že predstava ľudského kebabu je z nich najmenej odpudivá. Kapitoly sa často končia vypučenými očami (tentokrát čitateľa, nie obete), príbeh má rýchly spád a retrospektíva z pohľadu neznámeho chlapca tomu celému dodáva krásne mrazivý nádych tajomna.
Obdivujem autorovu schopnosť jemne naznačiť udalosti predchádzajúcej knihy tým puntičkárskym spôsobom, že máte šajnu, prečo sa občas hlavné postavy k sebe správajú ako dve hárajúce sa feny zavreté na primalom dvore, ale zároveň vám nevyslepičí celú zápletku. Akurát teda vám bude jasné, že Bjrková to v jednotke prežila, ale s tým už nič nenarobíme.
Hre som vyčítala na kolene utlčený a na karbobrúske vybrúsený záver, z ktorého ešte trčali triesky. Noc má omnoho lepšie premyslené rozuzlenie, síce nepravdepodobné, ale napriek tomu logické - a ruku na srdce, trilery nečítame preto, aby sme dostali uspokojivý index pravdepodobnosti - akurát teda na môj vkus zostalo na konci priveľa voľne pohodených otáznikov. Moja zvedavosť zostala na konci smutne čumieť nad prázdnym tanierikom.
