Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
"Milenka" prvýkrát vyšla, keď veteráni druhej svetovej ešte ani neboli vo veteránskom veku. A mňa ako osobu, ktorá považuje aj stolnú lampu za magický vynález, nikdy neprestane fascinovať, že spisovateľ, publikujúci v dobe prvých vesmírnych letov, dokázal takto realisticky premyslieť, ako by sa na Mesiaci teoreticky dalo žiť a k čomu by to viedlo, ešte skôr, než si po ňom podupkal Armstrong.
Manuel je rozprávačom a znie, ako že vám to celé vykladá dakde pri pivku. Miestami ma však štýl rozprávania začínal unavovať mnoho rozhovorov je totiž len v rýchlosti prerozprávaných Mannym, nemajú formu priamej reči, a to mi uberalo na čitateľskom pohodlíčku. Celkovo sa kniha viac orientuje na procesy než na ich účastníkov dej a priebeh revolúcie je premyslený do detailov, akcia vyvolá reakciu, slobodná Luna nedostane nič zadarmo k nákupu nad dvadsať eur, a nie všetko klapne na prvú šupu len preto, že si si to tak vysníval a máš modré oči. Menší dôraz je už kladený na samotných aktérov každý má nejaké výnimočné črty ktorými ich možno odlíšiť od humanoidne vyzerajúceho šutra, ale na nejaké detailné vykresľovanie a psycho si Heinlein nepotrpel.
Oceňujem premyslenosť, technologické detaily a dej, ktorý nie je premrštene akčný len preto, aby mohli panáci predviesť efektné laserové pušky. Táto kniha má všetko to, pre čo mám slabosť na sci-fi staršie než CDčká, a ak tiež túžite po jeho koncentrovanej forme, poďte zistiť, prečo je Mesiac drsná milenka.
Viete, čo je pre mňa na podobných príbehoch najťažšie? Niežeby sa mi výjavy z koncentrákov čítali ľahko ako návod na použitie vidličky, ale pre mňa je vždy horší ten začiatok. Sledovať Židov, ako si žijú normálny život. Nica, ako sa s bratom naháňa po chodníku. Ich dedka, ako ich učí láskavosti bez nároku na odmenu. Sebastiana, zažívajúceho záchvevy prvej lásky. A pomaly sa plaziacu temnotu, v ktorej existenciu nedokážu uveriť, až kým nie je príliš neskoro.
Na Malom klamárovi je zaujímavý rozprávač. Človek by možno čakal, že Pravda bude spoilerovať ako divá a pri každej vete upozorňovať, že niekto ojebáva ako smerák v klube dôchodcov, ale nie je to tak. Štýl je jemne poetický, ale stále priamy a svižný, čitateľský komfort umocňuje množstvo dialógov.
Trochu mi prekážalo, že pokiaľ chcel autor vtesnať do necelých 300 strán 40 rokov z pohľadu štyroch postáv, nevyhol sa výrazným skokom v čase. Pre mňa to narúšalo kontinuitu príbehu, dej nabral miestami charakter prerozprávaného obsahu.Kvitujem, že sa Albom nesnažil nahnať rozsah bešamelom a carbonarou, ale pri niektorých pasážach sa mohol trochu pristaviť, dodať hĺbku.
Hoci Malý klamár hovorí o tom, o čom hovorí, v hĺbke je to príbeh nádeje. Možno sa v ňom udeje viac náhod ako v zmanipulovanom kasíne, ale keď to hovorí Pravda, kto by sa hádal? Autor tému nezľahčuje ani nedramatizuje, volí citlivý a úctivý prístup, ale pritom si zachováva svoj osobný pohľad. Je to dielo, ktoré si zapamätáte. A to, kto mal celý čas Pravdu, sa dozviete až na poslednej stránke.
Rez do živého má pomalší rozbeh, že napriek všetkej mojej láske k Verghesovmu štýlu som sa už začínala vrtieť, sťa by som si pod podriťnicou žehličku zabudla. Celú prvú časť si pre seba uzurpuje pôrod, ktorý je síce komplikovaný a tragický (medzi nami, keby chalani išli s krompáčom a protitankovou strelou, možno by narobili menej škody), ale trvá fakt dlho. Keď sa však dvojičky prvýkrát nadýchnu a ich mama poslednýkrát vydýchne, dej naberie akurátnu dynamiku.
Verghesova láska je tragická, ničivá a deštruktívna. Dievča a neskôr ženu, ktorá pomotá bratom hlavy (vrchnú aj spodnú), je ťažké opísať. Jednoznačne ide o smutnú, melancholickú postavu, ktorá sa však stáva obeťou vlastných nešťastných rozhodnutí. Napriek všetkým okolnostiam je to bytosť, ktorú som nedokázala mať rada. Súcit? Áno. Ľútosť? Dvakrát áno. Ale sympatie? Zbaľ si do igelitky čo som ti dala a pakuj sa preč!
Záver vo mne zanechal pocit smútku, ale zároveň absolútnej čitateľskej spokojnosti, pretože sa všetko uzavrelo, každá z postáv dospela ku koncu svojej cesty (čo neznamená nutne, že skončili pod drnem, ale že už ďalej nemajú o čom) a mne nezostala žiadna nezodpovedaná otázka.
Siiri je ten typ dievčiny, čo je otravná ako toaleťák zaseknutý v zadku, ale z nejakého dôvodu ju aj tak väčšina ľudí žerie. Samozrejme, má aj dobré vlastnosti - je obetavá, nezastaviteľná, odvážna a pre svojich milovaných neváha zatrepať bačkorami. Akurát teda veľmi rada každého kritizuje, múdrosť sveta zožrala ako dezert po hlavnom chode a aby toho nebolo málo, ona je jediná, čo zvládne to, o čo sa zástupy ľudí neúspešne pokúšali po storočia. Ale však áno, keď sa snažíte dosť dlho, raz to musí klapnúť, štatistika nepustí.
Čo sa mi však na tejto knihe fakt brutálne páčilo, je stvárnenie fínskej prírodnej mytológie v kontraste s temnotou a zúfalstvom Tuonely. Veľmi ma bavili stretnutia smrteľníčiek s rôznymi božstvami, od bohyne lesov cez boha lovu až po boha smrti. Aina si zase v podsvetí užíva morbídnu pohostinnosť čarodejníckej kráľovnej Tuonetar a jej roztomilých dcér - bolesti, utrpenia, choroby a násilnej smrti. Autorka priznáva, že si miestami mytológiu upravila tak, aby jej pasovala do príbehu, ale nakoľko som doteraz o fínskej mytológii vedela toľko čo o anatómiii svietiacej hovadiny na hlave morského čerta, beriem všetko a nič nevypľúvam.
Veľká časť deja stojí na romantickej zápletke, no toto je presne tá romantika, nad ktorou krčím nos. Ešte by som brala, že vás chlap oslovuje "láska moja", lebo ste sa stretli pred desiatimi minútami a zatiaľ nemal možnosť spýtať sa na vás meno, znie to predsa len lepšie ako "hej, ty!". V Dcérach severu sa ale vyskytuje viac patetických vyznaní na normostranu, než som schopná zniesť. Ak nie si ochotný pre lásku umrieť, ako by si ani nebol. A pozor pod nohy, nech sa neporežete o črepy zo zlomených sŕdc.
Ten svet zbožňujem - jeho premyslenosť, originalitu, dôkladnosť a napriek fantasy prvku aj absolútnu uveriteľnosť. Že papalášovi ľudia platia namiesto euráčov životnou silou, takže čím bližšie k válovu, tým ľahšie vám urve hlavu? James to má podchytené, vysvetlené a prešpekulované do detailov a ja vravím len že ako povieš, tak bude. Jeho svet sa politickými, kultúrnymi aj lingvistickými detailmi odvíja od Rímskej ríše - síce vás nečaká Alain Delon a jeho ikonické Ave já, ale z každej stránky na vás dýcha atmosféra Asterixovho protivníka. Tlieskam autorovi, ako si požičal existujúcu civilizáciu, vypreparoval z nej základné prvky a na nich vystaval niečo absolútne neotrepané a nové.
Vis je vynikajúci rozprávač - dosť detailný na to, aby ste chápali, o čo ide, ale nie príliš rozvláčny, aby vás dokázal uspať aj krvavou scénou neľútostnej bitky. Prvých niekoľko strán som bola v usporiadaní Katénskej republiky stratená ako tibetský mních na výstave erotických pomôcok - ale vo fantasy knihách písaných v prvej osobe to inak ani nejde, pokiaľ teda nemá byť prvých 5 kapitol venovaných hodinám občianskej náuky. V knihe sa toho udeje veľmi veľa, ale dej pekne napreduje, nie je zmätočný, autor všetkému venuje dostatok času a pozornosti.
Prosím pekne, potrebujem ďalšiu časť. Nielen preto, že Vôľa väčšiny sa skončí tak, že síce niečo viete, ale viac je toho čo neviete. Autor s nami naložil ako s dehydratovaným pacientom - dá nám trošku napiť, ale tak, aby sme sa z toho nezgrcali. Tento svet, tieto postavy, toto celé univerzum je niečo, s čím som sa aj po milióne strán ťažko lúčila. Pre mňa fantasy roka, príbeh, na ktorý som čakala veľmi dlho a neviem sa dočkať, kedy sa do neho budem môcť znova ponoriť.
Aj keď táto kniha neprichádza s ničím novým a najhlbšia myšlienka, ktorú v nej nájdete, je to, že sa neoplatí rýpať do vlhkého plafóna, na mňa to celé fungovalo. Sympatická rodinka si ide kúpiť haus, v ktorom niekto zaklepal bačkorami, a nie nevinným spôsobom, ako že mu zabehol vianočný kapor alebo si sušil afro s jednou nohou vo vani. Dcérka začne vidieť duchov, spotrebiče sa zapínajú samé od seba, podozrivé zvuky sa opakujú v tom istom čase a ľudia z mestečka sa na vás kukajú so zmesou hrôzy a súcitu. A ja som si knihu užila na plné pecky!
Páčil sa mi formát prelínania akože skutočnosti s akože fikciou, ktorú jej autor vydával za realitu (Karika, si to ty?). Maggie sa snaží konfrontovať to, čo vidí, s tým, čo čítala, a vôbec sa jej nepáči, že to do seba zapadá ako anglická čajová súprava. A ani čitateľ do posledných strán netuší, či by mala Maggie volať inštalatéra, políciu, deratizéra alebo exorcistu. Takéto knihy mám najradšej, s takým tým Scooby-Doo vajbom, keď čakáte, či bude pod maskou fantóma vrátnik, alebo dvestoročný komorník bažiaci po pomste za neprijateľné pracovné podmienky.
Paradoxne ma rušila podobnosť so Sagerovou predchádzajúcou knihou Prežila len jediná. Maggie je menej otravná ako Kit, ale tiež jej zostal iba jeden rodič, s ktorým má komplikovaný vzťah, a až v závere zistíme, čo za tým vlastne bolo. Prvou osobou, ktorú v Baneberry Hall stretne, bude, ako inak, sexy správca, ktorý je od nej starší tak akurát, aby mohli lietať iskry, a je dostatočne vysvysoký aby mohol vrhať tieň podozrenia.
Autorka vykresľuje Héru v oveľa širšom kontexte, než jej bolo dopriate v klasickej podobe gréckej mytológie, kde je redukovaná na zúrivú fúriu, pripravenú zoslať neľútostnú pomstu na každú neboráčku, ktorej sa dotkol záletný penis jej kurevníckeho manžela, lebo na vládcu nebies si netrúfne ani jeho žena. Hérine konanie je mnohokrát kruté a neľútostné, ale stojí za ním viac než ranená hrdosť. Človek nemôže inak, než s ňou sympatizovať, aj keď práve urobila z nadanej speváčky dyslektického papagája. Dokonca ju sledujeme, ako sa v nej prebúdzajú materinské city, hoci sú vzápätí vystavené sklamaniu.
Stretneme sa s Demeter - to je tá, čo rozozná petržlen od paštrnáku a keď má depku, príde jeseň, s Dionýzom, ktorý ako prvý čelil delíriu tremens, aj s Hestiou, ktorá dohliada na teplo rodinného krbu. Zaujímalo by ma, či má pod palcom aj tie elektrické. Niektoré rodinné vzťahy si autorka trochu poupravila, ako sama priznáva, a jeden z Hériných potomkov podľa mytológie nevyšiel z jej lona, ale Saintovej som ochotná odpustiť aj mierne ohnutie pôvodného znenia, pretože konečne dovoľuje hrdinkám byť hrdinkami, nielen matracom alebo ozdobou.
Héra spriada zložité intrigy, schováva Diovi kocky lega do koberca s vysokým vlasom a dúfa, že aspoň niektoré trafia jeho božské chodidlo. Súrodenecká láska sa mení na sklamané roztrpčenie a pomaly vyústi do búrlivej nenávisti. Dej smeruje do časov, keď sa ľudstvo na bohov obracalo čoraz menej. Ako sa s tým dokáže vyrovnať bohyňa, ktorá celú svoju existenciu podriadila zvrhnutiu svojho manžela a zaujatiu právoplatného miesta na tróne?
Stein nie je žiadny ňuňu vyšetrovateľ sprevádzaný komisárom Rexom, on je agent s povolením zabíjať a ešte predtým na obeť vypustí Jaroša, ktorý má taký talent, že kutáč v oku pri ňom pôsobí ako wellness. A nemýľte sa, nie je Jaroš ako Jaroš. Ak som si myslela, že Miro Jaroš je mučiteľ, tak som sa ešte nestretla s Bohdanom Jarošom a jeho hitom Hlava ramená kolená palce, gule praskli ako vajce. Ďuro nezachádza do detailných opisov mučenia, ale naznačí dosť na to, aby ste nepotrebovali vidieť viac. Ak by som si mala vybrať z tejto trojice kamaráta, tak by to vyhral Barbarič, ten je môjmu srdcu najbližší. Má odpor k fyzickej aktivite, pokiaľ teda nepočítame aktivitu, na ktorú potrebuje akurát tú časť tela, ktorej Jaroš s takou obľubou zbavuje, dokáže oceniť dobré jedlo, potom ho spláchne niečím na potúženie a nakoniec to zaklincuje ironickou poznámkou. Nie je prototypom klasického neohrozeného hrdinu, on vystupuje skôr ako mozog a nevymáchaná papuľa operácie.
Mŕtvy na Pekelnom vrchu sa odohráva v časoch, keď z krvi na mieste činu dokázali zistiť akurát to, že je červená a je jej veľa. Vyšetrovatelia sa môžu spoľahnúť len na vlastný sedliacky (a notársky a kapitánsky a katovský) rozum a ísť na vec vylučovacou metódou. Nuž a pojem policajná brutalita má v tomto diele tiež úplne iný rozmer - bavíme sa o časoch, keď si zločinec gratuloval, ako dobre vyviazol, že mu len odseknú hlavu a hotovo.
Mŕtvy na Pekelnom vrchu bol mojím dlhodobým restom a som rada, že som tak dlho otáľala. Teraz mám celú tú skvelú sériu stále pred sebou a nemusím čakať, kým do nej pribudne ďalší bratříček. Je to Ďuro v najlepšej podobe. Teším sa, komu ďalšiemu odtrhne Jaroš gule najbližšie!
Ak máte dosť múdrych, sympatických, bezúhonných a dobrých v posteli, a Cormorana Strikea už poznáte od hlavy po päty protézy, dajte si Wolfa. Niežeby nebol klasicky najschopnejší na oddelení, ale ostatné vekmi overené charakteristiky knižného vyšetrovateľa na neho až tak neplatia. Topí sa vo vlastných sračkách, a keď náhodou nadobudne presvedčenie, že má veci pod kontrolou, vyleje sa mu na hlavu ďalší kýbel fekálií. A hoci mu to zapaľuje rýchlejšie, než väčšine jeho kolegov, nie je tým zázračným produktom oddelenia vrážd, ktorého babka dokázala určiť pohlavie dieťaťa zo slepačích vnútorností a on očividne podedil niečo z jej talentu. Dokonca nie je ani len neomylný!
V knihe sa prelína súčasné vyšetrovanie s retrospektívou zahŕňajúcou aj obeť, čo knihe dodáva dynamiku, napätie a hĺbku. Mám rada, ak mŕtvola nie je redukovaná na obrys na chodníku, ale máme možnosť spoznať ju, skôr, než jej niekto povypínal neuróny. Do deja sa postupne primiešavajú ďalší aktéri, no každý má dôležitú rolu, nie sú tam len preto, že vraha ľahšie schováš v supermarkete než na premietaní dokumentu o vedení a strihu viniča.
Pri slovenských knihách vždy vyzdvihujem uveriteľnosť dialógov a ani tu som s nimi nemala výraznejší problém - pripíjam na Bernáta, ktorý dokáže prepašovať výraz "kurva" ešte aj do prednesu Hájnikovej ženy. Príbeh sa opiera, popri ťažiskovom riešení zločinu, o mnohé sociálne témy - komplex menejcennosti, závislosť, psychické problémy, roztrieštené rodiny - a hoci krimi nie je žáner, ktorý by poskytoval na ich rozvádzanie veľa priestoru, niektoré okolnosti by som predsa len prijala v detailnejšom zobrazení. Zločin je odmakaný poctivo, no za mňa by si zaslúžilo zopár ťahov štetcom navyše aj pozadie.
Autor vie, o čom hovorí, z prejavu cítiť, že si výskum poctivo odmakal, zaoberá sa naozaj širokým spektrom tém, ktoré spája alkoholická pointa. Občas však skĺzava k subjektívnejším úvahám, čo ma pri náučnej literatúre dokáže rušiť - niekomu inému to zase môže pripadať osviežujúce, že aj takáto publikácia je do určitej miery osobná. Niektoré fakty neváha v texte zopakovať - čo je fajn, ak chcete, aby vám v tej hlave toho utkvelo čo najviac, no mňa dokázalo desiate vymenovávanie rádoby medicínskych účinkov vína skôr frustrovať. Ale zase aspoň viem, čo funguje na uhryznutie besným psom.
