Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Parádna literárna pamiatka na červené dejiny 20. storočia, s odbočkou k ľudovej križiackej výprave stredoveku. Dokumentárnym štýlom písania, ktorý by sa skôr hodil k rozsiahlejšiemu literárnemu žánru, a navzdory deklarovanému nezáujmu o psychológiu postáv, Danilo Kiš odhaľuje osobité motívy a osudy ľudí vo veľkých udalostiach dejín. Na troskách východoeurópskej kultúry i osamelý zločinec zatúži po svetle a kvôli vyššiemu princípu je ochotný zničiť seba i blížnych. V španielskej občianskej vojne zasa jednotlivcov v radoch republikánov pohltí im neznáma sila politických záujmov. Z historického hľadiska je zaujímavá autorova literárna predstava návštevy francúzskeho premiéra Édouarda Herriota v Ukrajine. Uvedený politik tam skutočne bol v roku 1933. Danilo Kiš v poviedke poukazuje na kamufláž, ktorú predstavitelia sovietskej moci použili pri tejto návšteve v snahe zakryť realitu režimu. Je známe, že premiér Herriot, napriek svojej návšteve, popieral existenciu hladomoru v Ukrajine. Ďalší príbeh z väzenského prostredia pripomína svojou atmosférou Dostojevského Zápisky z mŕtveho domu. Titulná poviedka Hrobka pre Borisa Davidoviča nás pomocou hlavnej postavy sprevádza osobnými dejinami ruskej revolúcie. Boris Davidovič sa odmieta podvoliť anonymnej sile tejto revolúcie a vo vzbure proti nej sa snaží zanechať personalizovaný odkaz. Zbierka Danila Kiša dáva boľševickému a stalinistickému teroru konkrétnu podobu a zobrazuje to najhoršie z povahovej a fyziologickej stránky ľudstva. Literárne dielo, ktoré pomáha dopĺňať mozaiku dejín.
Číst víc
Román Pád patrí do záverečného obdobia Camusovej tvorby, ktorá je teoreticky vymedzená najmä v dielach Mýtus o Sizyfovi (téma absurdnosti) a Vzbúrený človek (témy aktivity, protestu, revolty). Pád sa zaoberá problematikou viny a polemizuje s biblickým motívom hriechu a vykúpenia. Camus kladie na plecia človeka v podstate metafyzickú vinu: „Nakoniec nikoho nemôžeme prehlásiť za nevinného, kdežto všetkých môžeme s istotou považovať za previnilcov. Každý človek svedecky dokladá zločiny všetkých ostatných, v tom je moja viera a moja nádej.“ Podstatu Ježišovho učenia videl v upozorňovaní na vinu človeka a zároveň v ponúknutí chápajúceho pohľadu. Na odpustenie a vykúpenie z hriechov Camus prirodzene neveril; rovnako ako ani v cirkev, ktorá disponuje mocou tohto odpustenia. Vzťah k druhým je u neho formovaný uvedomením si vlastného mravného nedostatku a preto hlavný hrdina knihy o sebe hovorí ako o sudcovi-kajúcnikovi. Zákernosť pádu, ktorý predstavuje moment precitnutia, spočíva v súčasnej bezmocnosti a zodpovednosti človeka voči vonkajšiemu svetu, a v treste svedomia za nezaslúženú samozrejmosť vlastnej existencie: „Nečakajte na posledný súd. Ten sa koná každý deň.“
Číst víc
Literárna hodnota diela je prípade Višňového sadu silne formovaná a limitovaná jeho dramatickou podobou. Charaktery postáv tak nie sú dostatočne vykreslené a absencia rozprávača či vnútornej reči nedovoľuje zobraziť ani spoločenský kontext, v ktorom sa dej drámy odohráva. Podstata a ani dôsledky roľníckej reformy, o ktorej hra pojednáva, preto nie sú vysvetlené. To však zrejme autor ani nemal v úmysle. Zároveň však tieto okolnosti dnešným čitateľom už nemusia byť známe, čo sa nedá povedať o dobových čitateľoch a divákoch. Divadelné zobrazenie diela sa však môže sústrediť na iné aspekty tejto Čechovovej hry.
Číst víc
Joyceove poviedky predstavujú obrázky zo života bežných obyvateľov Dublina a jeho okolia. Zobrazujú sa tu osudy plné sklamaní a rozhodovania, ale i temných stránok ľudskej prirodzenosti, ktoré sú na prvý pohľad schované pod závojom normálnosti. Objavujú sa tu typické írske témy a problémy akými sú alkoholizmus, vzťah katolicizmu a protestantizmu či nacionalizmus. V poviedkach sú takisto zastúpené univerzálne literárne témy smrti, ctižiadosti, osamelosti alebo odcudzenia.
Číst víc
Román Anna Kareninová sa zaraďuje medzi klasické diela svetovej literatúry aj preto, že jeho dejové línie sa odohrávajú na bohato zobrazenom pozadí širokého spoločenského kontextu. Hoci sú postavy centrom románového sveta, nie sú centrom sveta, v ktorom sa odohráva dej príbehu. V tom spočíva realistickosť a uveriteľnosť diela. Veľkosť Tolstého je v tom, že nech by si vybral akúkoľvek inú osobu alebo situáciu románu, dokázal by zrejme napísať rovnako pútavý príbeh. Autorove opisy prebúdzajúcej sa jari či zobrazenie pocitov syna rozpamätávajúceho sa na matku, sú neuveriteľne sugestívne. Postavy Tolstého – podobné je to aj v prípade Dostojevského – často prejdú zložitým osobným vývojom, ktorý vedie k pokoreniu sa pred životom ruského mužíka, formovaného náboženským svetonázorom. Táto forma „filozofickej samovraždy“ však prináša závery, ktoré pri ich skratkovitej interpretácii vedú aj k rôznym politickým a ideologickým zovšeobecneniam.
Číst víc
Portrét Doriana Graya je literárne dielo urbánnej gotiky, ktoré pracuje nielen s prvkami strachu a prenasledovania, ale poukazuje i na skazenosť mesta industriálnej doby. Wildeove opisy a aforizmy týkajúce sa libertínskeho a dandyovského životného štýlu azda najlepšie vystihujú teóriu autonómnosti umenia, ktoré je oslobodené od morálnych či pedagogických ambícií. Podľa Wildeových vlastných slov, psychologické profily hlavných postáv predstavujú autorov boj so svojím vlastným obrazom. Týka sa to mravných, narcistických, hedonistických či vyššie spomenutých libertínskych a dandyovských povahových čŕt, ktoré sa objavujú v človeku. Meno hlavnej postavy dalo názov i spoločenskému fenoménu – syndróm Doriana Graya – ktorý popisuje prehnanú hrdosť na vlastný výzor a neschopnosť čeliť faktu starnutia. Tento problematický jav je v diele pútavo popísaný so všetkými dôsledkami na život človeka.
Číst víc
Dickensov monumentálny román (v zmysle Hugových Bedárov) zachytáva životný vývoj hlavného protagonistu, avšak tento vývoj je sprevádzaný opisom osudov a udalostí v takej šírke, že ide skôr o kroniku istého spoločenstva. Autobiografické prvky sú v tomto fiktívnom diele pozmenené, ide však o zmeny, ktoré pomáhajú vytvárať samostatné dejové línie (Dickensov otec / Copperfieldov domáci). David Copperfield kombinuje humor Klubu Pickwickovcov s ťaživou atmosférou Olivera Twista a vyhýba sa tak jednostrannostiam nálad, ktoré znižujú autenticitu diela. Komplexný pohľad na svet, ktorý ponúka Dickens v tomto diele, tak ukazuje pestrosť nielen vonkajšej reality, v ktorej žijeme, ale i rozmanitosť duševného sveta človeka.
Číst víc
Vzdelanie a rozličné skúsenosti, ktoré získala autorka textu počas tvorby projektu, jej pomohli k získaniu určitého odstupu od tejto problematiky, ktorý je potrebný pre čo najobjektívnejšie posúdenie skúmanej oblasti. Podarilo sa jej upozorniť na viaceré skutočnosti, ktorých význam nám ostáva často neznámy. Ide napríklad o otázku postavenia a pozície pracovných či personálnych agentúr. Sprostredkovanie práce je v niektorých oblastiach, prípadne pre niektorých ľudí kľúčová záležitosť, no táto skutočnosť nesmie byť dôvodom na znevýhodňovanie zamestnancov či zamestnávateľov danými agentúrami, ako sa to v uvedených reportážach dialo. Problematickou sa ukazuje aj očakávaná práca nadčas, ktorú zamestnávatelia vyžadujú po svojich zamestnancoch. Dôležitou témou, ktorú Uhlová otvára je úloha a význam odborov, ktoré sú v podstate jediným nástrojom zamestnancov na zmenu ich pracovných podmienok. Niektoré hodnotenia a závery, ktoré autorka uvádza, majú skôr subjektívny charakter, ale prinášajú aspoň pohľad na reálne dopady zamestnania na životy ľudí. Reportáže Uhlovej okrem mediálneho záujmu otvorili diskusiu o nekvalifikovanej a lacnej práci, a zároveň viedli ku konkrétnym zmenám u dotknutých zamestnávateľov.
Číst víc
Za východisko tejto krátkej recenzie si zoberiem porovnanie Olivera Twista s predošlým Dickensovým románom, Klubom Pickwickovcov. Dickensova irónia, i jeho práca s postavami a dejom, sa mi zdali príhodnejšími v humorne ladenom príbehu Pickwickovcov, než v sociálnom románe s vážnymi témami. Nedá sa poprieť, že Oliver Twist upozornil na dôležité sociálne problémy ako sú chudoba, násilie či absencia práv, výchovy a vzdelávania detí. Zaujímavé sú i niektoré psychologické analýzy náchylnosti ku zlu, či túžby človeka po dobre a kráse. Čo však kazí dojem sú nedostatočne vykreslené charaktery postáv, kvôli čomu negatívne postavy pôsobia skôr smiešne, a nepravdepodobnosť dejovej línie, ktorá je síce miestami vopred čitateľná, ale iba vďaka tomu, že autor prispôsobuje všetky udalosti osudu hlavnej postavy. Takáto „povrchnosť“ nepôsobila rušivo v idealistickom príbehu Pickwickovcov, no v prípade Olivera Twista znižuje jeho literárnu kvalitu. Ak by nešlo o Dickensa, tak o hviezdičku menej.
Číst víc
Román Miláčik potvrdzuje teoreticko-literárne poznanie, ako sa francúzsky realizmus postupne vyvinul do naturalizmu. Maupassant sa venuje primárne opisu mileneckého života hlavného hrdinu – vďaka čomu stúpa po kariérnom rebríčku – no už to nie je hanblivé a opatrné naznačovanie týchto vzťahov, ako to bolo v klasickom realizme. Obľúbenou témou je i smrť: „Ja ju dnes vidím tak blízko, že mám často chuť natiahnuť ruky a odstrčiť ju od seba. Pokrýva zem a napĺňa vesmír. Nachádzam ju všade. Malé živočíchy rozdrvené na cestách, lístie padajúce zo stromov, biely chĺpok v brade môjho priateľa, to všetko mi pustoší srdce a kričí na mňa: Tu je!“ A hoci v čase vydania už nastupoval nový svet – fin du si?cle – z románu sa ešte stále ozýva i ten starý; i tak bezškrupulózny človek, akým je hlavný hrdina románu, sa „mechanicky prežehnal“ keď videl umierať svojho priateľa. Román Miláčik môžem teda odporúčať milovníkom klasickej literatúry – jeho opätovné vydanie svedčí o neutíchajúcom záujme. A to je jedným zo znakov kvality umeleckého diela.
Číst víc
