Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Som introvert, ktorý rád prežíva príbehy extrovertných ľudí.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Babičku som čítala ako malá a hrozne som na záver plakala. A o dvadsať rokov neskor som pri doslove plakala rovnako ako keď som bola dieťa. Krásna kniha. Plná pokoja a lásky k človeku, zvieratkám, prírode.
Toto je jedna z kníh, ktoré človek chce mať čo najskôr prečítané, lebo sa nevie od knihy odtrhnúť a chce vedieť, ako sa bude celý dej vyvíjať a zároveň kniha, ktorú keď človek dočíta, tak nevie pustiť z ruky a vraví si NIEEEE, to už je koniec?
Milujem knihy, ktoré prechádzajú dlhým časovým úsekom a popisujú prepletené osudy ľudí naprieč ich celým životom. Cítiť, že si autorka dala veľmi záležať v naštudovaní celej problematiky obdobia, prostredia a dopomáha tomu aj dobová reč. Musela som síce knihu miestami lúskať so slovníkom, ale o to väčší pôžitok som z čítania mala.
Hneď po prečítaní prvých riadkov som si silne uvedomovala, čo všetko máme v dnešnej dobe a aký ťažký život viedli ľudia vtedy. Človek si zrazu začne vážiť aj maličkosti. Napríklad možnosť užiť si svoje deti, hrať sa s nimi, učiť sa s nimi. Alebo mať vôbec možnosť čítať knihy a mať k nim taký jednoduchý prístup.
Pre mňa je kniha kvôli dobe, v ktorej vznikla celkom ťažko čitateľná. Až keď som ju začala čítať s vysvetlivkami na internete, mohla som si ju užiť.
Mne prišla knižka pre malé detičky dosť pochmúrna. Inak pekný príbeh a isto si ho treba prečítať. V každom prípade by si zaslúžila farebné ilustrácie a vydať knihu bez chýb a preklepov, to mi dosť kazilo radosť z čítania.
Alena Morštajnová znovu nesklamala. Zatiaľ čo Hotýlek mi prišiel ako voľné pokračovanie jej prvotiny Slepá mapa, Hana je o poznanie iná. Napriek tomu si autorka zachovala svoj štýl písania a zoznámi nás počas čítania dopodrobna s postavami, vďaka čomu máme možnosť si hrdinov obľúbiť a tešiť sa na každú ďalšiu stranu.
Po autorkinej prvotine Slepá mapa som sa vrhla na jej druhé dielo Hotýlek. Prišlo mi to ako pokračovanie, len s inými protagonistami. V knihe je veľké množstvo postáv, ale keďže autorka každú jednu veľmi dopodrobna opíše, človek si ich všetkých dokáže pamätať. Mne autorkyn štýl veľmi vyhovuje, jej psychologické rozpracovanie a musím povedať, že som sa nenudila ani na jednej stránke. Tak isto mi príde, že dielo má presne taký počet strán, aký si zaslúži a čas venovaný tejto knihe je určite dobre stráveným.
Na Alenu Mornštajnovú som narazila vďaka skupine Čitateľský klub Martinus. Kniha Slepá mapa sa v nej síce nespomínala a podľa recenzií na Googli je to, ako jej prvotina, asi najslabšie dielo, mňa však veľmi nadchlo. S ničím podobným som sa doteraz nestretla. Autorka veľmi podrobne psychologicky rozpracováva nielen 3 hlavné postavy, babičku, dcéru a vnučku, ale aj ich manželov, deti, známych a popritom veľmi nenásilne opisuje neľahkú dobu, v ktorej každá z nich žila. Dielo tak pôsobí mohutným dojmom, napriek tomu, že sa odohráva len na niečo vyše 200 stranách. Veľké zvraty v deji však čakať netreba.
Dán je majster slovenského pera. Ďaľšie poprepletané prípady boli dotiahnuté do úspešného konca. Čím viac kníh mám od neho prečítaných, tým viac ma bavia :)
V poslednej dobe som prepadla Dánovkám a jedna je lepšia ako druhá. Táto sa mu znovu podarila. Skvelá zápletka, zdanlivo nesúvisiace prípady sa nakoniec rozmotajú v jedno.
