Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Experimentálna fyzička cez deň, večer vášnivá čitateľka a niekde medzi tým si dám rada dobrú kávu.
Ó a ešte píšem o knihách na Instagrame: jaina_pise_o_knihach
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Autobiografická novela najznámejšej filozofky a feministky Simone de Beauvior o jej priateľstve s Élisabeth Lacoin, prezývanou Zaza. V novele sú zmenené niektoré menej podstatné skutočnosti, ako aj mená protagonistiek. Simone je Sylvie a Zaza zase Andrée, ich vzťah je však rovnako silný a pre obe dôležitý ako v skutočnosti. Sylvie sa s Andrée stretne v dievčenskej škole a okamžite začne vzhliadať k jej genialite. Postupom rokov sa z nich stanu nerozlučné priateľky, ktoré dokážu debatovať celé hodiny o rovnosti, náboženstve, vojne, spravodlivosti. Andrée - Zaza však zomiera ešte pred svojími dvadsiatimi druhými narodeninami a necháva tak Sylvie - Simone s jazvou na duši aj srdci.
Doslov ku knihe napísala adoptívna dcéra Simon de Beauvoir, Sylvie Le Bon de Beauvoir. Z jej slov tiež cítiť obrovskú tiahnu, krorú Zazina smrť Simone spôsobila a v úplnom závere knihy sa nachádzajú aj fotografie a reálna korešpondencia nerozlučných.
Simone nesmierne obdivujem pre všetko čo vo filozofii a feminizme dokázala. Bolo mi cťou nahliadnuť do jej súkromia a spoznať ženu, ktorá na ňu nepochybne mala veľký vplyv.
Ja a kriminálky sa moc nemusíme a keby Dokonalé stopy neboli knihou mesiaca, asi by som ju v kníhkupectve navždy prehliadla, a to by bola škoda. Ku krimi žánru mám silnú averziu, za svoj život som do úspešného konca dočítala len 2 (vrátane tejto).
Príbeh sa začína zapálením nehybného tela ženy a my sa ocitneme s vrahom. Od úplného začiatku vieme, kto za zločinmi stojí, a tak sa vieme viac pohrúžiť do jeho psychológie a motívov. Vo vyšetrovateľskej línii stojí Beau Callanach, ktorý Edinburgu ešte poriadne neohrial. Prestúpil z francúzskeho Lyonu a musí si zvyknúť najmä na škótsky prízvuk a nových kolegov. Dostáva tím a poverenie vyšetrovať vraždu úspešnej advokátky Elaine Buxtonovej, krorú sa podarilo identifikovať vďaka jednému zubu a fľaku krvi na šatke. Skutočná Elaine Buxtonová však bezúspešne kričí v psychopatovej pivnici…
V druhej vyšetrovateľskej zápletke degektívka Ava Turnerová vyšetruje bábätko odložené v parku, ktoré zomrelo na následky podchladenia.
Keďže v detektívom žánri nie som ani zďaleka doma, neviem knihu k ničomu prirovnať. Môžem ju však vrelo odporučiť každému, kto má chuť na trochu knižnej akcie.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Nový román Aleny Mornštajnovej je opäť o ťažkej téme. Tentokrát sa z pohľadu malého dievčatka, prezývanej “cácora” ocitneme v nefunkčnej rodine. Matka cácory bola moc mladá keď otehotnela a na naliehanie rodičov si dieťa nechala. Nevie dcére poskytnúť potrebnú emocionálnu oporu. Tú mu nedáva ani neurotická babka ani tajomný dedko. Nevlastný otec cácory sa jedného dňa vyparí a zmätené dieťa si všetko kladie za vinu…
Toľko k zhodnoteniu deja bez spoilerov, a teraz príde spoiler alert. Ak ste zachytili kauzu ohľadom okopírovaného motívu z intímnej spovede Toy Box, asi viete, že román je o zneužívaní cácory starým otcom. Podobnosti v súvislostiach tam sú, to áno, ale jednoznačne sa však okopírovanie podľa môjho názoru prehlásiť nedá. Tento román však, na rozdiel od Toy Boxinej výpovede, obetiam sexuálneho násilia nedáva nič. A dovolím si tvrdiť, že ani ostatným čitateľom nič extra neponúka, azda len veľmi zlú psychológiu postáv, kedy sa všetci správali absolútne iracionálne. Zároveň som nepostrehla v knihe ani dodatočných vyjadreniach AM, žiadne riešenie už vzniknutej traumy - len “úžasnú” vetu ‘Zlo plodí ďalšie zlo’. Tak to ma naozaj dostalo, že ľudom, ktorí si prežili niečo ohavné autorka vlastne tvrdí, že aj oni sú súčasťou kolotoča zla, bez šance z neho vystúpiť. Vnímam v tejto knihe obrovskú absenciu doslovu, kde by sa mohli vyskytnúť linky a telefóny na IPčko a jeho českú obdobu, kde by sa mohlo utrúsiť niečo pekné, niečo čo ľudom dodá nádej. Ale to by autorka alebo vydavateľstvo museli k téme pristupovať viac empaticky.
AM si ma velmi rýchlo získala románom Hana, Lesom v domě ma rovnako rýchlo stratila. Jej ďalšie knihy aj napriek vysokým hodnoteniam čítať nebudem. Som však rada, že som si knihu prečítala a vytvorila si na ňu vlastný názor, avšak je úplne v poriadku, ak sa knihu rozhodnete pre tento škandalózny opar bojkotovať.
V poézii nie som až tak doma, nemám jej načítané tisíce strán, ale baví ma. Verše, pár slov, ktoré dokážu povedať niekedy viac ako siahodlhá próza. Autorku básnickej zbierky Dom, Mirku Ábelovú poznám z vysielania FM, a prekladov Rupi Kaur, jej zbierky básní som však doteraz nečítala. A určite to napravím.
Dom – miesto kde sme sami sebou, kde sa môžeme skryť. Miesto, ktoré nechceme opustiť, no niekedy sa v ňom cítime ako väzni. Dom kde sme šťastní, kde trpíme, kde prežívame všetky naše malé aj veľké osobné drámy. Tri domy a tri ženy, ktoré zažívajú rôzne problémy v rôznych životných fázach. Prvá žena sa musí popasovať so samotou, ktorú topí v pohári vína. Druhá žena opustí mesto, aby vychovávala deti v lepšom prostredí a tretia žena sa trápi v dome napadnutom podivnými myšami.
Maľby a kresby troch slovenských umelkýň na začiatku každej básne z knihy robia o to hodnotnejšie umelecké dielo. Výborne spracovaná kniha, nie len po obsahovej, ale aj grafickej stránke. Jediné čo by som si želala, je viac domov a viac žien, viac básní a viac obrazov. Výborné!
Príbeh o zmiznutí Sabriny Gallovej, ktorá sa jedného dňa nevrátila domov z prechádzky. Jej priateľ Teddy sa po nervovom zrútení na čas odsťahuje k dávnemu priateľovi Calvinovi dúfajúc, že dostane potrebný priestor, aby sa so situáciou vyrovnal. Pozornosti médií však nikto neunikne a keď sa v prípade objavia prvé skutočné stopy, novinári všetko prevrátia naruby. Z rodiny a dotknutých osôb spravia sprisahancov v komplexnej záležitosti, do ktorej im Sabrina a jej zmiznutie zapadla ľahko ako diel stratenej skladačky.
Grafický román Sabrina je dokonalým zrkadlom našej spoločnosti, ktorá podlieha mediálnym ošiaľom a rada vytvára hoaxy. Každá medializovaná vražda alebo zmiznutie sú okamžite nasledované spŕškou konšpiračných teórii, ktoré častokrát zahŕňajú najbližších obete, nehľadiac na ich emócie ani dostupné dôkazy. Tak sa týmto dotknutým osobám dostáva neoprávnený verejný lynč miesto súcitu. Žijeme predsa dobu, kedy si každý môže hovoriť čokoľvek, bez ohľadu na pravdivosť a podloženosť vlastných tvrdení. Potom je jednoduché na sociálnych sieťach vyfabulovať veľmi komplexný hoax, ktorý na seba naláka prívržencov, bojovníkov za pravdu.
Strohé (minimalistické) grafiky sa veľmi hodili k prostrediu aj príbehu. Dej je miestami zmätočný, rovnako ako spomínané konšpirácie. Román vznikol už v roku 2018, kedy sme na Slovensku nečelili (až tak vo veľkom) konšpiračným teóriám. S tými sa totiž roztrhlo vrece až počas pandémie a gradujú s príchodom a pokračovaním vojny na Ukrajine. Autor Nick Drnaso upozornil na nástrahy médií, sociálnych sietí a neobmedzenej slobody slova a ja som len ostala nemo pozerať, ako nám to čo denne žijeme, surovo ale trefne ukázal na príbehu zmiznutej Sabriny.
Prečítajte si. Popozerajte si. Vnímajte. Stojí to za to.
Láska kvitne v každom veku, za každých okolností a niekedy nás zasiahne nepripravených, ako blesk z jasného neba, ako niečo výnimočné, čo obráti naše životy hore nohami.
Louise a Anna sa síce nepoznajú, ale ich životy sa veľmi podobajú. Obe majú úspešnú kariéru, deti a po bokoch milujúcich manželov. Aj napriek tomu ich existencie zasiahne nečakaná spaľujúca vášnivá láska. Anna sa stretne so spisovateľom Yvesom a Louise sa zamiluje do psychoanalytika Thomasa. Táto štvorica protagonistov sa bude potulovať ulicami Paríža, skrývať sa a ľúbiť sa najviac ako sa len dá. Je však otázne, čo sa stane so zmyslom pre zodpovednosť, rodinu a či výčitky svedomia dokážu zatieniť a prekročiť pobláznenie novej lásky…
Autor Hervé Le Tellier do detailov rozvíja myšlienky svojich postáv. Neracionálne chovanie, čerstvé zamilovanie kontrujúce rutine manželstva, zničujúce výčitky a zmysel pre zodpovednosť a rodinu. Ako čitateľ som sa nevedela rozhodnúť komu držím palce, napriek tomu, že presne viem, kto mal morálne “navrch”. Avšak, kto sme my, aby sme súdili?
Od autora som čítala minulý rok “sci-fi” román Anomália, ktorý sa mi veľmi páčil pre prepracovanosť postáv a ich myšlienok, a preto som neodolala jeho ďalšej preloženej knihe. Jednoznačne neľutujem, dostalo sa mi presne takej anatómie ľudských emócií, akú som očakávala.
“Sme nahí v posteli, skrytí pod plachtami. Vypočítavaš veci, ktoré máš rada: prejsť po moste, pozerať sa z hora na krajinu, hľadať a nájsť správne slovo, smiať sa, prechádzať sa, cítiť na sebe pohľad milovaného muža… nespomenula si ‘nakupovať oblečenie’. Pripomínam ti to; začuduješ sa, že si na to ani nepomyslela. Chcel by som si spomenúť na všetko: ešte máš rada slabé svetlo, keď spíš v noci sama, staré kostoly, byť žiadaná a dobytá a quattrocento. Bez poradia.”
Kniha Narodila som sa pod šťastnou hviezdou sú výnimočné memoáre veľmi výnimočnej ženy. Elena Lacková v rozhovoroch s Milenou Hübschmannovou spomínala na svoje detstvo a mladosť vo Veľkom Šariši, druhú svetovú vojnu - Slovenský štát, na komunizmus, aj porevolučné časy.
Spoveď tejto enormne úspešnej rómskej ženy ma miestami doháňala k slzám. Ničili ma pasáže o rómskych osadách, ktoré už síce aj tak veľmi dobre poznám z podcastov Ľudskosť, či Odsúdení na neúspech, pasáže o ľuďoch, ktorí oprávnene stratili dôveru v štát aj v majoritu.
Keď pani Lacková spomínala na svoju cestu vlakom v prvej triede, a ako ju oslovil spolucestujúci, či si nepomýlila kupé, znova som si spomenula na Kastu od Isabel Wilkerson. Pri tejto pasáži aj mnohých iných sa mi žiaľ potvrdilo, že aj u nás na Slovensku máme kastu nedotknuteľných, že aj my segregujeme. Dokonca aj medzi Rómami sa od dávna považovali za najlepších tí, čo mali belšiu farbu pokožky, rovnako ako u Afroameričanov. Chytala ma z toho úzkosť.
“Rovnoprávnosť áno, ale tak, aby cigáni mali právo zbelieť, prestať hovoriť svojou hantírkou, prestať rodiť neslušné množstvo detí - a ak toto právo nevyužijú, nech si zostanú na Korpáši.” (Korpáš - miesto za dedinou, kde boli Rómova vysťahovaní počas Slovenského štátu Hlinkovou gardou.)
Takéto pani Lackové na Slovensku nutne potrebujeme, vzdelané ženy s jasným životným cieľom - pomáhať, venovať sa komunitám a snažiť sa meniť stereotypné zmýšľanie majority. Pani Lacková totiž ako jedna z prvých rozprávala o rómskom holokauste. O prežívaní vojny napísala svoju prvú divadelnú hru - Horiaci cigánsky tábor (premiéra 1949), založila aj prvé rómske divadlo s názvom Kočovné rómske divadlo, s ktorým 2 roky svoju hru hrala po celej Československej republike. Pozdvihla povedomie o Rómoch v očiach mnohých príslušníkov majority a vyslúžila si aj štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra III. triedy.
Som nesmierne šťastná, že Vydavateľstvo BRAK túto knižku prinieslo v chýbajúcom slovenskom preklade.
Veľmi silný čitateľský zážitok, ku ktorému sa mi len veľmi ťažko hľadali slová. Dávno som nečítala niečo tak veľmi veľmi potrebné.
Čedžu, ostrov nachádzajúci sa asi 85 kilometrov od južného pobrežia kórejského polostrova, je výnimočné miesto. Nie len vďaka unikátnej krajine a flóre, ale aj vďaka dlhej historii a matrifokálnej spoločnosti.
Román Ostrov morských žien nás na tento krásny sopečný ostrov zavedie a skrz priateľstvo dvoch potápačiek “henjo” nám ukáže úskalia japonskej okupácie, druhej svetovej vojny, aj tŕnistej cesty k samostatnej Kórejskej republike.
Jong-suk a Mi-dža sa stretnú, keď majú sedem rokov a odvtedy sa z nich stanú priateľky na život a na smrť, aj napriek tomu, že sú z rozdielnych rodinných pomerov. Zdieľajú svoje najtajnejšie tajomstvá a obavy, a keď vyrastú, bok po boku riskujú život v spoločenstve henjo, aby zarobili dostatok peňazí pre svoje rodiny. Neskôr sa vydávajú na cestu do Vladivostoku, aby si v ľadových vodách privyrobili na vlastné veno. Po ich návrate na Čedžu sa však v ich kamarátstve objavia prvé podozrenia a nedôvera, a to na ich priateľstve vytvorí nenápadnú trhlinu, ktorá sa však bude časom prehlbovať…
*
Mám veľmi rada beletriu, z ktorej sa niečo nové naučím. Táto kniha bola úžasným výletom na krásny a vzdialený ostrov, priblížila mi život spoločenstva henjo, ale aj mnoho historických udalostí, o ktorých som ani len netušila. Druhú svetovú vojnu aj povojnové roky prežívame skôr v traumách našich geografických šírok, hrozné veci sa však diali aj inde a román Ostrov morských žien bol výbornou pripomienkou pre všetkých, čo na to občas pozabudneme.
Autorka Lisa See si o Čedžu mnohé naštudovala. Pri čítaní poďakovania mi padla sánka, koľko času a energie venovala vlastnému výskumu, aby bola schopná napísať taktýto autentický a ľahko čitateľný príbeh. Knihu Vám touto cestou všetkými desiatimi vrelo odporúčam.
Tretia kniha z Kvarteta ročných období od Ali Smith ma chytila za srdce najviac. Jar svojim dejom nadväzuje na Brexit (Jeseň) a prehlbuje viac globálne otepľovanie (Zima - Ire a jej eko-aktivizmus), ktoré vyháňa ľudí z vlastných krajín a domovov. Títo ľudia sa ocitajú aj v Británii, kde nie sú vítaní a nezaobchádza sa s nimi najlepšie.
Ako to v Alinom Kvartete býva, čas je premenlivý a relatívny, dlhé pohľady do minulosti strieda prítomnosť a všetko v správnom čase do seba zapadne ako chýbajúce časti skladačky. Richard Lease, filmový a televízny režisér sa vydáva na púť do Škótska kvôli jeho mŕtvej blízkej priateľke a spolupracovníčke Paddy. Chvíľku sme s ním stratení v smútku na vlakovej stanici a zrazu nás Ali vezme o dekádu naspäť, do divadla, alebo galérie, kde Richard sedí s jeho imaginárnou desať ročnou dcérou a posielajú Paddy pohľadnice.
Kým je Richard uväznený vo svojich spomienkach a smútku, Brittany v Londýne zdraví ploty na jej ceste do práce v detenčnom centre pre utečencov. Každodenné výjavy a opisy tohto zariadenia naháňajú hrôzu. Špina, smrad a neľudské podmienky, v ktorých sa utečenci ocitli sú mrazivé. O to viac, že autorka sa inšpirovala médiami a svedectvami a odzrkadlila tak tvrdú realitu.
Do Britinho každodenného života zasiahne iba dvanásťročná Florence s otázkou ako sa dostane na miesto z pohľadnice, krorú drží v rukách. Na okolí nemá žiadneho rodiča a nemá ani mobilný telefón, a Brit zrazu nemá na výber, iba sprevádzať Florence naprieč krajinou.
Alin štýl písania zbožňujem. Zbožňujem ako servíruje ťažké témy, prepája ich s umením a dodáva akúsi nádej, že ešte existuje cesta von. Ja z jej písania cítim, že svet je krásny, lebo máme umenie a že by to chcelo len máličko zmeniť prístup - k okoliu a k prírode - a zrazu by všetko mohlo byť znova nádherné. Veď tu na to máme všetky predpoklady.
Veľmi sa teším na jej Leto, teším sa ako zase všetko do seba západne, na nadväznosti aj odbočky, a na ďalšieho menej známeho umelca, ktorého si Ali požičia, aby presne vystihla svoje posolstvo.
„Dostojevzski, Tolsztoi, či Toorgenef sú lacné náhrady trvalých literárnych hodnôt pre ľudí, ktorí si nemôžu dovoliť čítať skutočnú, čitateľsky náročnú ruskú klasiku.“ – táto veta z anotácie knihy o sfalšovaných ruských literárnych velikánoch na mňa zapôsobila tak absurdne, až som si knihu jednoducho potrebovala prečítať.
Jedenásť (ozaj) veľmi kratučkých poviedok, presýtených cynizmom, fekálnym humorom, či obscénnosťami najhrubšieho zrna, zato napísané grandióznym štýlom ruských klasikov. Dokonca aj veľké témy, ktorým čelia títo nešťastní protagonisti sú podobné tým, ktoré riešili Tolstého alebo Dostojevského hrdinovia, avšak trvalé a mravné hodnoty plynúce z originálnych diel sa sfalšovať už tak dobre nepodarili. „Kiril vedel, že by mal niečo urobiť... ibaže... bola streda a v televízore vysielali zápas Dynama, a tak sa nakoniec Kiril rozhodol, že neurobí nič a bude sa pred Lenou na druhý deň a potom po zvyšok života tváriť, že sa nič nestalo. Bol to totiž taký istý starý, apatický chuj ako my všetci. A fakt, ale fakt sa mu to nechcelo riešiť.“
Síce patrím medzi ľudí, ktorí humor v literatúre nevyhľadávajú, no na túto knihu nedám dopustiť. Namotivovala ma svojimi kvetnatými opismi na prečítanie nejakého ozajstného ruského klasika, ale ak by sa u niekoho z Vás náhodou nachádzal ten bájny fejkový A.P. Čehov, prosím sem s ním.
Autor Daniel Majling sa za túto jedinečnú antológiu ocitol v top 5 Anasoft litera 2018 a získal aj ocenenie čitateľov a cenu René, ak ste ju náhodou ešte nečítali a váhate, tak vám ju touto formou vrelo odporúčam. Osobne sa k Ruzkej klazike niekedy v budúcnosti vrárim. Presne vtedy, keď budem potrebovať štipku (pre mňa) podareného absurdného humoru.
