Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Experimentálna fyzička cez deň, večer vášnivá čitateľka a niekde medzi tým si dám rada dobrú kávu.
Ó a ešte píšem o knihách na Instagrame: jaina_pise_o_knihach
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
YA literatúru zvyčajne extra nevyhľadávam, ale knihy, ktoré sa ku mne dostali z dielne vydavateľstva Mladý Absynt, ma zatiaľ vždy oslovili. Nebolo to inak ani pri poslednej knihe autorky Clémentine Beauvais. Rozprávačkou Huncútok je samotná autorka, ktorá svojím literárnym štýlom, plným humoru a nadhľadu, dokáže vtiahnuť čitateľa do mimoriadne realisticky pôsobiacej scény. Postupne, takmer bez povšimnutia, sa však k realite začnú pridávať drobné magicko-fantastické prvky. A tak sa z naoko obyčajného putovania za novou knihou stáva pôsobivý a originálny historický výskum o kmotričke posledného korunného princa Ľudovíta XVII. Od začiatku knihy som si čo-to googlila - o francúzskych monarchoch, ich kmotričkách a o Francúzskej revolúcii.
Osobne sa mi veľmi páčilo, že autorka do fantasy zábavnej knihy zakomponovala aj trochu filozofie, konkrétne o nerovnosti tried a príležitostí.
Už uplynuli dva roky od teroristického útoku v kvír podniku Tepláreň a kiežby som mohla napísať, že sa to s právami LGBTI+ ľudí pohlo smerom k civilizovaným krajinám. Spúšť je boľavá reportáž. Ale je veľmi veľmi potrebná.
Autor Marek Hudec sa v prvej časti vrátil k udalostiam z noci 12. októbra 2022. Spomienky svedkov, aktivistov a blízkych tvoria skladačku tohto hrozného večera. Priestor však dostal aj nenávistný manifest útočníka, z ktorého sa dvíha žalúdok. V druhej časti Marek píše o dejinách kvír ľudí na našom území, počnúc prvou republikou až po porevolučné obdobie, ktoré na mňa paradoxne aj napriek veľkej neonacistickej základni pôsobilo akosi optimisticky. Vznik kvír komunít a spolkov po rokoch kriminalizácie a vytláčania na okraj spoločnosti pôsobilo nádejne. V tretej časti však čítame o dopadoch samotného teroristického útoku, a hoci verejnosť vyjadrila zrejme najväčšiu vlnu solidarity ku kvír ľuďom, akú sme na Slovensku zažili, bola okamžite vyvážená nenávistnými statusmi a ďalšími fyzickými útokmi na LGBTI+ menšinu.
Potrebná kniha, ktorá by sa mala dostať čo najžiršiemu spektru čitateľov, aby sme všetci mali možnosť pochopiť, že škatuľkovanie a démonizovanie príslušníkov LGBTI menšiny nie je na mieste. Vrelo odporúčam.
Dej tvorí útržkovité rozprávanie Joely, ženy, ktorá sama seba definuje jediným slovom - matka. Matka najúžasnejšej dcéry na svete. Lebo presne taká materinská láska (väčšinou) je. Je idealizujúca, bezhraničná a navždy. Hoci dnešný vzťah Joely s jej dcérou by sa dal charakterizovať ako nijaký, prípadne veľmi vlažný. Čitateľ postupne zisťuje, čo sa v tomto naoko ideálnom vzťahu matky a dcéry pokazilo. Táto psychologická spoveď prezentuje emócie a udalosti len z jednej strany, a tak pozorovateľovi ponúka priestor zamyslieť sa nad maličkými rozdielmi medzi ochranárstvom a manipuláciou. A premyslieť si, kde sú hranice vo vzťahoch k vlastným rodičom (a deťom).
V tomto bode musím povedať, že izraelská autorka Hila Blum píše bravúrne, pretože “napätie” na mňa fungovalo výborne. Neviete čo sa stalo, viete len, že niečo nie je v poriadku. Joela vám (pravdepodobne) lezie na nervy, ale aj tak chcete vedieť, čo sa stalo… Osobne by som román nazvala Ako milovať svoju matku, lebo Joela mala jasno v tom ako milovať svoju dcéru, hoci občas zabúdala, že ju môže týmto silným citom zadusiť. Každopádne veľmi dobré čítanie. Dajte si ju, aj ako nerodičia, stojí za to.
Zrejme sa pravda o svete nedá pochopiť bez všetkej hrôzy a také sú aj tieto poviedky. Je v nich niečo o vojne, o bezvýchodiskových situáciách, o násilí, o smrti, o migrácii. Na druhej strane však poviedky majú svojský čierny humor a rozprávačsky štýl. Niektoré príbehy by sa dali charakterizovať ako magický, no možno radšej „absurdný“ realizmus. Zrejme Vám nemôžu sadnúť všetky, aj napriek tomu (alebo práve vďaka tomu) si myslím, že kniha ako súbor týchto rozmanitých príbehov môže sadnúť extrémne širokému spektru čitateľov. A hoci osobne nie som človek, ktorý v knihách vyhľadáva humor (ani ten čierny, či absurdný), pri niektorých pasážach som sa trpko pousmiala nad smutnou realitou...
„Všetky tie preklady kníh o parapsychológii, ktoré sa v našej krajine z ničoho nič objavili v osemdesiatych rokoch, údajne vydali so súhlasom prezidenta. Ten vraj kdesi počul, že rozvinuté krajiny vyvíjajú telepatické postupy, ktoré sa dajú využiť pri špionáži. Prezident si určite myslel, že veda a čary sú jedno a to isté, hoci na odhaľovanie tajomstiev využívajú odlišné metódy.“
Tento rok som sa zúčastnila na debate s irackým spisovateľom a režisérom Hassanom Blásim a musím povedať, že na mňa pôsobil ako veľmi vyrovnaný a optimistický človek, ktorý to podľa všetkého v živote nemal najjednoduchšie. Keďže opustil svoju krajinu z politických dôvodov a momentálne žije vo Fínsku. Kniha Iracký mesiáš vyhrala v roku 2014 ocenenie Independent Foreign Fiction Prize, čím získala rovno dve prvenstvá prvá ocenená zbierka poviedok a prvý arabsky píšuci laureát.
Osobne sa mi najviac páčili poviedky Iracký mesiáš, Krížovky a Sarsárin strom. Niektoré poviedky ma veľmi neoslovili a preto dávam 3.5 hviezdy.
Rozprávačkou tohto melancholicko-magického príbehu je Mária, mladá učiteľka, ktorá prichádza do malej dedinky Capileira v Sierre Nevade. V dedinke spoznáva Elsu a pomaly odkrýva jej zničujúci príbeh lásky. Elsa je platonicky zamilovaná do muža menom Agustín Valdés, a hoci ho videla iba jediný raz, jej láska k nemu je silná a deštruktívna.
Surreálnosť príbehu balansujúceho medzi realitou a magickosťou je podčiarknutá nehostinným prostredím pohoria Sierry Nevady a poverčivosťou jej obyvateľov.
„Tu, v týchto horách je smrť posvätná. Vždy má nejakú tvár, nejaké meno, či príbeh... A na hlasy mŕtvych sa nikdy nezabúda. Nikdy sa načisto nevytratia. V tomto kraji ľudia považujú duchov za Boha alebo svätých. Ľudia sa k nim modlia, aby chránili živých a veria, že robia zázraky.“
Hoci si mnohí myslia, že román je primárne o láske hraničiacej s posadnutosťou, ja si myslím, že román je najmä o krehkosti osamelej ľudskej duše, ktorá si stavia vzdušné zámky. Španielska autorka Adelaida García Morales svojským lyrickým rozprávaním vykreslila dokonalú melancholickú atmosféru popretkávanú najrôznejšou symbolikou. Mlčanie sirén je preto vskutku zaujímavé a jedinečné čítanie, ktoré vrelo odporúčam.
Moja láska k talianskym autorom a autorkám nie je žiadne tajomstvo. Mám rada ich schopnosť opisovať pocity a vzťahy. Mám rada tú nezameniteľnú výbušnosť v interakciách, rozhadzovanie rúk a turbulentnosť. A mám rada prostredie, respektíve kulisy - mopedy, horúčosť, tesné uličky, prádlo vyvesené vonku, vône, zvuky. Román Giulie Caminito bol presne taký, aký som potrebovala, aby bol. Bol hlučný a emocionálny. Bol o rodine, ktorá nefungovala až tak dobre. Bol o sile spoločenského statusu, o koreňoch, ktoré sa nedajú zlomiť, ani zabudnúť. Bol boľavý a nespravodlivý.
Román o dospievaní, ktoré nie je asi pre nikoho jednoduché, no pre Gaiu, hlavnú hrdinku, bola táto životná fáza ešte ťažšia. Kvôli jej nízkemu spoločenskému statusu chudobného dievčaťa z predmestia v rímskej škole. Kvôli jej ryšavým vlasom, chudej postave a veľkým ušiam. Gaia si však dokázala vydobiť svoje miesto na teplom talianskom slnku. Našla si priateľov, riešila svoje súkromné vojny a jej rodina pomaly ostávala v pozadí. Veľmi zaujímavá a dobre napísaná kniha o časti (mojej) generácie, ktorej bola ukradnutá budúcnosť a spôsoby akými ju získať späť sú nejasne rozpité. Kniha ma bavila aj pre množstvo symboliky jazero, sladká voda, slaná voda, hĺbky, ukryté tajomstvá... A hoci niektorých čitateľov vyrušovalo „napodobňovanie“ Ferrante, ja teda neviem, autorkin štýl mi prišiel svojský a originálny. Aj preto Vám túto knihu vrelo odporúčam.
Deň je paradoxne pomalý román. Dej sa odohráva vždy piateho apríla, no v rôznych rokoch a častiach dňa. Piateho apríla - ráno v roku 2019, poobede v roku 2020 a večer v roku 2021. Hlavnými postavami sú členovia jednej rodiny a ich vzájomné vzťahy, spomienky na minulosť a vnútorné prežívanie.
Musím povedať, že toto bola pre mňa kniha, ktorú som pokojne mohla odložiť na poličku po sto stranách. Pretože ma jej postavy nechytili za srdce. V prvý deň stále len pribúdali noví ľudia, akosi bez poriadneho predstavenia. Nepoznala som ich a preto ma ani ich problémy spočiatku nechytili za srdce. No teraz viem, že by to bola škoda odložiť román po prvom dni… V ďalších rokoch Cunningham musel konfrontovať svoje postavy s neviditeľným vírusom, strachom a veľkými zmenami, ktoré pandémia priniesla. Postavy sa akosi sformovali a v pomalom lockdowne dostali väčší priestor bojovať so svojimi démonmi a s novými situáciami a zhruba tu sa mi kniha začala páčiť a dobre čítať. Napriek tomu som si nestihla vytvoriť silné puto a deň tretí mi srdce nezlomil, hoci na to mal všetky predpoklady…
Autor Michael Cunningham napísal aj majstrovské Hodiny, za ktoré v roku 1999 získal prestížnu Pulitzerovu cenu. Na mňa Hodiny zatiaľ čakajú a som rada, že je tomu tak. Nakoľko som mala z iných recenzii pocit väčšieho sklamania, pokiaľ sa tieto dve knihy čítali v chronologickom poradí.
Neviem či môžem napísať, že Deň je sondou do rodinných vzťahov. Asi nie je. Minimálne ja si to nemyslím. Deň je ale kniha, ktorá sa číta príjemne, dá sa pri nej oddýchnuť a zabudnúť na vlastné problémy, takže smelo do nej.
3.5*
Knižný debut Enrica Ippolita vykresľuje zaujímavý príbeh kamarátstva dvoch žien s veľkými ideálmi. Cruci a Lucia sa stretnú na talianskej komunistickej škole Frattocchie. Cruci okrem najlepšej priateľky na škole stretne aj svojho budúceho manžela Antonia, s ktorým neskôr emigrujú do Nemecka. Ippolito v knihe zaujímavo prepojil nemecký Kolín s talianskym juhom a metropolitným Rímom, ale aj minulosť s prítomnosťou. Prítomnosť a súčasné problémy literárne prežívame z prvej osoby Rocca, Crucinho syna, ktorý odchádza s matkou do Ríma a pomaly odkrýva čriepky minulosti.
V románe sú okrem feminizmu a emancipácie žien načrtnuté aj dôležité témy migrácie, či homofóbie. Čo však na románe akosi oceňujem najviac, je to, že sa autor pustil do témy komunizmu a načrtol nálady v Taliansku v sedemdesiatych rokoch až po pád Berlinského múru, ktorý z nálepky „komunista“ urobil nadávku. Ukázal, že v určitých prípadoch kolektivizmus minulosti mohol priniesť väčšie blaho ako individualizmus dneška.
„Bolo to inak ako dnes, keď je sebarealizácia jednotlivca na prvom mieste.“
Román sa čítal výborne, ale aj vďaka poznámke prekladateľky Paulíny Čuhovej, ktorá na konci knižky zosumarizovala „slovníček“ dôležitých mien a pojmov. Ippolito ich v deji samozrejme neobjasňoval, takže mne ako úplnému laikovi talianskej histórie tento sumár veľmi pomohol. Chcem tiež pochváliť aj celé knižné prevedenie z dielne Literárnej bašty, počnúc obálkou, použitým fontom a farbou písma. Čítanie preto malo svoje čaro.
Nenechajte sa pomýliť touto krásnou ružovkastou obálkou. Obsah skrýva všeličo a označenie „rodinná dráma“ môže po prečítaní pôsobiť nedostatočne.
Ocitneme sa na dvadsaťštyri hodín s päťdesiatničkou Elle Bishopovou, ktorá trávi prázdniny s rodinou v Cape Code. Manžela Petra a ich tri deti jej z mysle vytláča vášnivá aférka s Jonasaom, jej dávnym kamarátom z detstva, snúbencom s hračkárskym prsteňom kúpeným za vreckové. V anotácii sa dočítate, že Elle stojí na prahu rozhodnutia medzi starým stabilným životom s Petrom a deťmi alebo úplne novým vzrušujúcim no neistým životom s Jonasom. Áno, ale kniha nie je len o tom. Elline myšlienky z prítomnosti sú roztrúsené medzi dlhé pasáže z jej života, a tak sa pred nami chronologicky odkrývajú traumy - „nové“ aj tie generačné. Preto táto kniha nie je len o nevere, alebo začiatku niečoho nového. Je komplexnejšia a skrýva sa v nej celých päťdesiat rokov, ktoré Elle vybičovali do daného okamihu. Je plná smutných osudov, nepochopenia, tajomstiev a zlých rozhodnutí.
Papierový palác mi momentálne veľmi sadol a to z dvoch príčin. Kulisami príbehu príbehu sú vo väčšine jazero v Cape Code, bosé nohy v lese, mäsožravé korytnačky, plávanie, mokré plavky. A druhý dôvod bol, že autorka Miranda Cowley Heller píše veľmi priamočiaro, bez príkras aj bez kvetnatých metafor, či poetickosti. Takúto priamočiarosť som po mojom momentálnom psychickom a intelektuálnom vyčerpaní presne potrebovala. Treba podotknúť, že recenzie na knihu sa veľmi rôznia, dokonca aj v mojej knižnej bubline. Preto si myslím, že možno Vám táto kniha proste musí sadnúť do obdobia a do aktuálneho psychického rozpoloženia. Ale každopádne verím, že sa z nej môže stať príjemný a pútavý spoločník na dlhé letné večery.
Príbehy o kvír vzťahoch sú zaujímavým súborom esejí, poézie a poviedok, v ktorých sa autorstvo venuje všetkým možným písmenkám LGBTI+ abecedy. Jednotlivé príspevky stierajú určité stigmy a stereotypy zasiate v našej stredoeurópskej konzervatívnej spoločnosti a čitateľstvu rozširujú obzory.
Trochu viac som sa vďaka príspevkom zamyslela nad amatonormativitou a rozšírila si obzory týkajúce sa polyamórie, asexuality, aromantickosti a dobrovoľného singlehoodu. Zaujímavé čítanie mažúce hranice medzi „normálnym“ a „nenormálnym“, aj keď mi určite niektoré príspevky literárne sadli viac a iné menej. Keďže je táto kniha voľným pokračovaním zbierky Príbehy o coming-oute, ktorú som ešte nečítala, myslím, že k nej v najbližšej dobe zablúdim.
Určite odporúčam.
