Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Experimentálna fyzička cez deň, večer vášnivá čitateľka a niekde medzi tým si dám rada dobrú kávu.
Ó a ešte píšem o knihách na Instagrame: jaina_pise_o_knihach
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Impulzom k napísaniu románu bol skutočný objav z roku 1949, keď pri likvidácii krypty v starom Kláštore svätej Kláry robotníci našli kostru dievčaťa s vlasmi dlhými viac než dvadsaťdva metrov. Vo výklenku, kde sa telo nachádzalo, bola aj tabuľka s menom Sierva María de Todos los Ángeles. Márquez tento nález prepojil s legendou svojej starej mamy a vytvoril príbeh, v ktorom sa realita mieša s nadprirodzeným.
Ústrednou postavou románu je mladučká markíza, ktorú v dvanástich rokoch pohrýzol besný pes. Dievčinka síce útok prežila, ale obvinili ju z posadnutia diablom. Cirkev ju preto posiela do kláštora klarisiek, aby z nej vyhnali démonov. Exorcizmus sa však zmení na zakázanú lásku kňaza Cayetana Delauru. Táto láska, hoci je jediným lúčom svetla v temnom príbehu, sa v Márquezovom svete mení na prekliatie a nevyhnutne vedie k tragickému koncu.
Veľmi ma zaujal samotný námet ale aj to ako Marquéz znovu ukazuje svoju úžasnú schopnosť zasiahnuť čitateľa zmesou realizmu a pravdy, snových okamihov a nadpozemskosti. Môžem svedomito prehlásiť, že toto je jedna z jeho najlepších kníh. Dajte si ju. Vrelo odporúčam.
Smrť v Benátkach
Úspešný starnúci spisovateľ Gustav von Aschenbach sa rozhodne zmeniť streotyp svojho mníchovského bytu a stráviť leto pri mori. Spočiatku sa vybral do Terstu a Puly, no osud ho dovedie až do Benátok, kde očami prvýkrát spočinie na mladom Poliakovi, Tadziovi, ktorý je stelesnením nadpozemskej krásy. Tadzio sa stáva Aschenbachovým objektom túžob, ba až posadnutosti, hoci s ním nikdy neprehovorí ani slovko. Z počiatočného sledovania mladíka na pláži sa Aschenbach v snahe priblížiť sa chlapcovej dokonalosti púšťa do čoraz náhlivejšieho prenasledovania po sparných benátskych uličkách, v ktorých sa pomaly ale iste začína šíriť nákaza cholery.
Thomas Mann vo svojej krátkej novele skúma hranice medzi krásou a dekadenciou. Text je pretkaný symbolikou, mýtickými odkazmi a filozofickými úvahami, ktoré si vyžadujú istú sústredenosť a trpezlivosť. A aj preto, toto útle literárne dielo s osemdesiatimi stranami, rozhodne ho nemožno označiť za „literárnu jednohubku“, pokiaľ sa chce čitateľ ponoriť do všetkých Mannových vrstiev. Úprimne si však myslím, že Smrť v Benátkach stojí za pozornosť, aj vďaka novému a neskutočne precíznemu prekladu Andreja Záhoráka.
„Očami objímal ušľachtilú postavu na kraji blankytu a v zasnenom vytržení veril, že týmto pohľadom pochopil podstatu krásy, tvar ako božskú myšlienku, jedinú a čistú dokonalosť, čo žije v duchu a ktorej ľudský obraz a podobenstvo stojí pred ním, ľahko a úchvatne, a čaká na uctievanie. Bolo to skutočné opojenie a starnúci umelec ho bez váhania, ba až chamtivo privítal.“
Slovenský názov románu od Mieko Kawakami môže na prvý pohľad evokovať ľahké dovolenkové čítanie, knihu, ktorú človek zhltne na posedenie bez väčšieho rozmýšľania. Opak je však pravdou. Hoci sa dej odohráva prevažne v kulisách horúceho tokijského leta, autorka otvára hlbšie témy a ponúka intímny portrét ženy, ktorá sa vyrovnáva s nástrahami modernej doby, starnutím, materstvom či otázkou asexuality.
Kawakami píše s bravúrnou ľahkosťou a typickým japonským minimalizmom, no zároveň dokáže vtesnať do textu filozofickú hĺbku. Úvahy o zmenách ženského tela, morálnosti umelého oplodnenia či postavení žien v súčasnej spoločnosti sú skutočne na zamyslenie a verím, že nejeden čitateľ pri nich prehodnocuje vlastné postoje.
Letný príbeh je pre mňa skutočne výnimočný literárny počin, ktorý vo mne ostane na dlhý čas. Vrelo Vám ho preto odporúčam.
Prostredie príbehu ako aj Sagerova schopnosť písať sú veľkým plus. Tajomstvá jednotlivých postáv sa spočiatku odhaľujú veľmi pomaly, no na určité zápletky sa dalo prísť pomerne skoro. Čo ma však mrzí, že autor to ku koncu, podľa môjho názoru, so zvratmi trošku prehnal. Bolo ich tam toľko, že som tomu jednoducho prestala veriť. Psychológia a motivácie postáv mi s odstupom času prídu trochu ploché. No a samotná Kit mi dosť liezla na nervy svojou prostotou. To však nevadí, aj tak som si knihu užila, stránky ubiehali samé od seba a rozhodne som sa pri čítaní ani na moment nenudila. Navyše kniha zaujala obrovské množstvo čitateľov a má veľmi dobré hodnotenia naprieč rôznymi recenzentskými platformami. Tak, ak ste ju nahodou nečítali, smelo do toho. A mimochodom, na sfilmovanú verziu by som rada zašla do kina. Mohol by to byť dobrý blockbuster.
Bolo to krásne, melancholické, nežné a boľavé. Príbeh autora Philippeho Bessona sa začína v lobby istého hotelového baru, kde robí rozhovor s reportérkou, keď zrazu zbadá jeho - muža, ktorý vyzerá presne ako jeho dávna láska Thomas a svet sa zrazu zastaví.
Philippe nás zoberie naspäť do roku 1984, kedy sa začal písať príbeh jeho prvej veľkej lásky. Mal vtedy iba sedemnásť rokov. Medzi rovesníkmi nebol príliš obľúbený, plne si uvedomoval svoju inakosť, pre ktorú sa držal v úzadí utopený v dlhočizných románoch. Philippeho svet sa obrátil naruby v deň, keď ho Thomas požiada, aby sa s ním tajne stretol. Z počiatku dychtivý telesný vzťah, prerastie k nežnosti a mäkkosti, k citom, ktoré sa nikdy nevyslovili, ale ani tento fakt im neubral na ich ozajstnosti. A hoci okolnosti viedli k rozdeleniu Philippeho a Thomasa, v ich životoch táto epizóda zanechala veľmi hlboké stopy.
Na tejto knihe sa mi najviac páčilo jej pomalé odkrývanie, melanchólia a ráznosť krátkych viet, mäkkosť súvetí, všadeprítomná poetickosť. Všetko, každá bodka, každá čiarka, každé slovo, boli na správnom mieste. Zlomila mi srdce a ostane so mnou ešte veľmi veľmi dlho. Dajte si ju. Oplatí sa.
“Toto je dôležité: díva sa na mňa len z určitého uhla a nikdy od toho neupustí. Vlastne aj naša láska bola možná len preto, že ma nevidel takého, akým som bol, ale takého, akým som sa ešte len mal stať. Dážď stále bubnuje na plechovú strechu búdy. Sme na svete sami.”
Román Ženy z Vard od Kiran Millwood Hargrave je historická fikcia inšpirovaná skutočnými udalosťami zo 17. storočia v Nórsku. Venuje sa čarodejníckym procesom na ďalekom nórskom severe. Príbeh sa začína v roku 1617, keď na mori počas silnej nečakanej búrky zomrú takmer všetci muži z rybárskej osady Vard. Pozostalé ženy sú tak nútené prebrať ich úlohy a postarať sa o seba samy. Ich nezávislosť však narazí na odpor, keď do dediny príde nový komisár so svojou manželkou Ursou a snaží sa obnoviť patriarchálne pravidlá. Onedlho sa začne tvrdé vyšetrovanie čarodejníctva.
Kniha kombinuje emotívny príbeh protagonistiek s historickými udalosťami. Osobne som vnímala, že historická linka išla do úzadia na úkor osobných príbehov. Román vo mne vyvolával pocit YA/NA literatúry, preto som bola veľmi prekvapená, že ho u nás vydal práve Absynt. Celý hon na čarodejnice sa zmestil na asi päťdesiat strán. Za mňa to je trochu škoda, ale verím, že romantické duše, ktoré si radi prečítajú o sile žien a ženských priateľstiev, si prídu na svoje.
Románová prvotina od kultového a polarizujúceho francúzskeho autora Michela Houellebecqua sa zaoberá témami osobnej izolácie, existencializmu a materializmu. Kniha v origináli vznikla v roku 1994, teda možno hovoriť o jej nadčasovosti. Hlavný protagonista je slobodný tridsiatnik, s dobre platenou pracou, žijúci v Paríži. Má slobodu spraviť čokoľvek, avšak nakoniec neurobí nič. Je osamelý a trápia ho stále väčšie depresie. Kult slobody a individualizmu, ktoré sa v dävedesiatkach rodia, zároveň rozkladajú staré spoločenské štruktúry obmedzujúce slobodu. Liberalizmus víťazí a v ňom okrem zrovnoprávňovania dolieha dôraz aj na ekonomickú a sexuálnu slobodu. Atraktivita a financie sú teda akýsi kapitál, potrebný pre úspech v „romantickej“ sfére života. Houellebecq zoomuje na neúspechy svojich protagonistov, ktorí v tomto boji prehrávajú a podliehajú zúfalstvu. V románe teda možno nájdete niečo s čím sa stotožníte, alebo naopak Vám môže pomôcť pochopiť niečie nihilistické názory na svet a spoločnosť.
A presne pre toto mi Houellebecq tak sedí. Každou ďalšou jeho prečítanou knihou viac a viac. Baví ma ako svet vykresľuje v tom najhoršom možnom svetle, ako v každom hrdinovi vie odhaliť absolútnu čerň, dno ľudských predstáv a síl, a ako jeho nihilistické úvahy a opisy všetko presne obopínajú.
Dajte si ju. Stojí za to.
“ , ; , ? , , , .”
Tak znejú prvé vety tohto famózneho románu od Juliasa Barnesa. Rozprávačom príbehu je Paul spomínajúci na svoj „Jediný príbeh“, na ktorom skutočne záleží a zadefinoval mu celý jeho život. Spomína na lásku svojho života, generačne staršiu Susan, do ktorej sa zamiloval, keď mal iba devätnásť rokov.
Napriek tomu, že kniha je primárne o láske, žiadnu romantiku nečakajte. Julian Barnes píše o láske inak ako v romantických knihách z červenej knižnice. Zamýšľa sa nad jej filozofickou podstatou. Neprikrášľuje ju. Priznáva, že pravá láska je občas sebecká, že myslí na zlé a rozčuľuje sa, že nič nie je dokonalé po celý čas, no napriek tomu je to v konečnom dôsledku jediné na čom záleží.
. , , , : ’ . .
Barnes sa s touto témou filozoficky, ale aj literárne vyhral. Striedal rozprávačské štýly, Paul niekedy rozprával z prvej osoby, inokedy z tretej, akoby sa potreboval od svojho života a udalostí odosobniť, aby to mohol všetko prežiť s určitým odstupom... Čo Vám budem ďalej rozprávať, prečítajte si ju. Toto bol jeden z najlepších literárnych počinov aký sa mi kedy dostal do rúk.
, ‘’ ?’
‘ , ; ’ ’ .’
Od autorky R. F. Kuang minulý rok v knižných kruhoch veľmi rezonoval fantasy román Babel, ktorý som nečítala, a tento rok podobný ošiaľ strhol aj román Yellowface z vydavateľského prostredia. Yellowface sa zatiaľ podľa recenzii javí ako veľmi polarizujúci. Ja som v skupine, ktorú za srdce nechytil a hneď aj rozviniem svoje dôvody.
June Haywardová sa ocitne v ťažkom boji presadiť svoj literárny debut na vrtkavý knižný trh, pričom sa prizerá ako jej spolužiačka a kamarátka Athena Liu podpisuje zmluvy s najprestížnejšími vydavateľstvami. June z toho viní do veľkej miery pozitívnu diskrimináciu. Jedného dňa sa však stane svedkyňou Atheninej smrti a v slabej chvíli sa rozhodne ukradnúť Athenin najnovší rukopis o čínskych robotníkoch v prvej svetovej vojne. Po Juniných úpravách manuskriptu podpíše zmluvu s vydavateľstvom Eden a pod pseudonymom Juniper Song je vynesená na vrch literárneho Olympu. No a od tejto chvíle je dej veľmi repetitívny - výčitky svedomia sa zastierajú hlúpym sebaklamom o vlastnom vloženom prínose do hotového diela. Stretávame sa s rasizmom a diskrimináciou všetkými smermi, stále novými podozreniami a zažehnávaním čoraz obskúrnejších kríz.
Osobne za najväčší problém tejto knihy považujem jej takmer nulovú hĺbku. Témy, ktoré autorka načrtla sa kĺžu maximálne po povrchu, nerozvíjajú sa do väčších hĺbok ani riešení, neponúkajú filozofické pohľady na spomínané problémy. June by som za jej vnútorné monológy najradšej prefackala. A úprimne by ma zaujímalo či si autorka pri písaní Yellowface ventilovala vlastný hnev na vydavateľský priemysel a ľudí čo píšu negatívne recenzie na jej knihy na portáli Goodreads. Každopádne, aby som na záver napísala aj niečo pekné, kniha je napísaná veľmi dobre, číta sa ľahúčko, takže je to taká oddychová jednohubka, ktorá vám pri troche šťastia nezdvihne tlak do stratosféry.
Autorka Isabela Figueiredo vo svojom románe dokonale vykreslila obraz ženy, ktorá nezapadá do aktuálnych normatív krásy. Hoci je Maria Luisa vtipná, inteligentná a veľmi milá, je pre tento svet príliš veľká, a tak ostáva nepovšimnutá v tieni dokonalých tiel. Toto nie je kniha len o živote tučnej ženy, je o všetkých ľuďoch, ktorí sú proste príliš. Príliš chudí, zubatí, ušatí, *doplňte si iné adjektívum*,…
Figueiredo si rozhodne servítku pred ústa nedávala. Štýl písania je je surový, chladný a tvrdý, presne taký, akí sme k sebe sami, keď sa navzájom súdime podľa chýb, a nie podľa našich dobrých vlastností. Román nám nastavuje zrkadlo a je len na nás, čo sme si z neho schopní odniesť. Každopádne to bolo zaujímavé čítanie, plné pekných a dôležitých myšlienok, takže Vám túto knižku vrelo odporúčam.
Ó, a ešte sa mi veľmi páčilo, že na začiatku knihy bol zvukový epigraf s asi dvadsiatimi pesničkami. Takže výber hudby ku knihe bol jednoznačný.
