Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Experimentálna fyzička cez deň, večer vášnivá čitateľka a niekde medzi tým si dám rada dobrú kávu.
Ó a ešte píšem o knihách na Instagrame: jaina_pise_o_knihach
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Príjemné oddychové čítanie, pri ktorom sa dalo vypnúť mozog a na chvíľu sa stratiť v životoch dvoch (nie) celkom odlišných žien. Elizabeth sa presťahovala z Brooklynu do malomesta, aby vychovala dieťa v lepšom prostredí a zároveň boli bližšie k svokrovcom, ktorí prežívajú finančnú krízu. Jej kariéra spisovateľky si však vyžaduje aj čas na napísanie novej knihy, a tak si najme na opatrovanie Sam, končiacu vysokoškoláčku z neďalekej dievčenskej univerzity.
Elizabeth sa snaží naplno vžiť do roly matky, okrem toho je frustrovaná všetkým čo zanechala v New Yorku a navyše ju ťaží aj jedno pomerne veľké tajomstvo. Postupne sa preto až priveľmi upína na Sam. Hľadá v nej rovnocennú kamarátku, ktorou jej však mladá pestúnka v mnohých ohľadoch nemôže byť. V ich vzájomnom vzťahu zamestnávateľ - zamestnanec prekračujú všetky hranice a stávajú sa priateľkami aj napriek ich diametrálne odlišným životným fázam. Časom sa v ich naoko ideálnom vzťahu vyskytnú isté nedorozumenia, ktoré so sebou strhnú celú lavínu a na obe hrdinky sa toho zrazu zosype priveľa.
Autorkin štýl písania je veľmi príjemný. Príbeh rýchlo odsýpal, pri čítaní som sa ani nenudila a ani mi nikam neodbiehali myšlienky. Autorka J. Courtney Sullivan sa v románe dotkla viacerých dôležitých tém, akými sú napríklad materstvo, medziľudské vzťahy, nerovnosť príležitostí, či konzumný charakter spoločnosti. Tieto témy však nerozoberala do nejakej veľkej filozofickej hĺbky, vďaka čomu na mňa kniha pôsobila oddychovo.
(Som si však vedomá toho, že niekomu by mohla hĺbka myšlienok v knihe chýbať!)
Ak by som si však mala z knihy Priateľky a neznáme odniesť jediné posolstvo, tak to, že by sme mali vynaložiť viac energie na to, aby sme si vyriešili problémy vo vlastnom živote, ako by sme sa mali starať o životy ľudí z nášho okolia. Netreba rozdávať rady, o ktoré nikto nestojí a podnikať kroky, o ktoré nás nikto nikdy nežiadal, tak ako to robila (najmä) Elizabeth v tomto románe...
Príjemné čítanie, a nie len pre deti. Alfonso Cruz rozpráva nádherne, a rovnako tak sú krásne aj vetné konštrukcie, do ktorých zaobaľuje svoje myšlienky. Hoci tu netreba očakávať príliš hlboký a viacvrstvový príbeh, bol pre mňa samú príjemným prekvapením a určite by som neváhala s darovaním mladším čitateľom a čitateľkám!
Číst víc
Ženy z románu Orsolye Karafiáth sú v niečom podobné bájnym sirénam. Ich prítomnosť v živote druhých ľudí znamená v mnohom len záhubu a nešťastie.
Román vyskladaný z útržkov života Anny (Aničky), v ktorých okrem nej, hrá hlavnú úlohu alkohol, dysfunkčná rodina a generačná trauma. Alkoholizmus Anninej babky, matky, neskôr Anny. Nevábne dedičstvo, vzorec, do ktorého sa chtiac-nechtiac podarilo spadnúť všetkým trom protagonistkám, bez ohľadu na ich predošlé negatívne skúsenosti a traumy z detstva. Trpký cynický humor pôsobil však iba ako primalá náplasť na obrovskej hnisajúcej rane.
Alkoholizmus je metla ľudstva. V literatúre o ňom častokrát čítame. Prisudzuje sa však najmä mužským hrdinom, a tak nejako je to aj v spoločnosti, že tento neduh väčšinovo pripisujeme mužom. Orsolya však literárne vynikajúco ukázala, že žena - matka alkoholička, dokáže napáchať škody možno o niečo viac, že psychická bolesť predčí v mnohom tú fyzickú. A že láska matky sa nedá ničím nahradiť.
Ťažké čítanie, po ktorom zviera srdce, zasadené do šedivého prostredia Budapešti, jej miestnych lacných lokálov a stánkov na stojáka. Množstvo zničených detských snov, vystrieda sabotáž na samú seba, kedy tras rúk nedovolí nič iné, len zodvihnúť fľašku k ústam, no a potom už bude dobre… ibaže nebude.
Veru, potrebné čítanie do našich zemepisných šírok, kde je problém s alkoholom stále poprednou témou.
3,5*
Princíp Anny Kareninovej.
Úvodná veta z Tolstého najznámejšieho románu, „Všetky šťastné rodiny sú si podobné, každá nešťastná rodina je nešťastná svojím spôsobom.“, je ústrednou témou románu Alfonsa Cruza. Prevaľuje ju v ústach a naráža do nej ako jazyk do boľavého zuba. Nedá jej pokoj a využije plnú kapacitu toho, čo táto veta v sebe nesie.
Rozprávačom je muž s ľahším telesným postihnutím. Najprv nám približuje jeho detstvo, najmä puritánsku výchovu svojho otca, ktorý pohŕda svetom za prahom vlastného domu a najviac vzdialenými krajinami. Tvrdí, že na každom rohu čaká nebezpečenstvo a najväčšie nešťastie je, ak človek zomrie ďaleko od domova. Tento strach prirodzene prenesie aj na svojho syna, ktorý si vytvoril zložité vzorce na výpočet strachu, kde vstupovali vzdialenosť a čas mimo domova. Výsledky vyjadroval v jednotkách fobov.
A hoci sa rozprávač cudziny a diaľky bál, osud nedal inak, zamiloval sa do ženy z ďalekej Kočinčíny. A aj napriek diaľke, akú predstavovala, mu bola bližšia než ktokoľvek iný na svete.
Viac k deju už nenapíšem, pretože by to bolo na škodu. Alfonso Cruz vyčaroval naozaj originálny príbeh, ktorý mal svoje prekvapivé momenty, o ktoré nechcem v žiadnom prípade nikoho pripraviť.
Hoci jazyk, akým dáva Cruz vety na papier je nádherný a jedinečný, jeho postavy mi k srdcu v tomto prípade neprilnuli. Preto sa ani nezhodujem s väčšinovým pozitívnym ošiaľom okolo tejto knihy. Za mňa to bolo žiaľ také priemerné čítanie, aj keď pekne napísané, no rozhodne nemám ambíciu prečítať túto knihu znova. Osobne sa mi od autora viac páčili “Knihy, ktoré zhltli môjho otca”. Každopádne, ak Portugalský inštitút ešte niečo od autora vydá, rada si to prečítam, pretože jeho láskavý štýl písania jednoznačne stojí za to.
Víťazná Anasoftka zhltnutá prakticky na jedno posedenie. Poviedky Soni Urikovej sa zameriavajú na vnútorne svety ženských protagonistiek, na ktoré veľa dôvodov na radosť žiaľ nečíha.
Či sa jedná o frustrovanú matku, ktorá musí riešiť hlúpu domácu úlohu do družiny (Slimačie denníky), alebo o malé dievčatko vyrastajúce s babkou a otcom (Marika), prípadne cestovateľky v strednom veku, ktoré si vybrali zlú stranu ostrova (Zlá strana), autorka vo všetkých prípadoch vykresľuje tieto ženy ľudsky. S ich komplikovanými medziľudskými vzťahmi, chybami, problémami a prešľapmi. Cítiť z toho takú našu slovenskú človečinu, čo výrazne podporuje aj prostredie poviedok. Dej nie je zasadený do centra mesta, práve naopak, ocitneme sa v slovenských dedinách, kde sa babky stretávajú na modlenie ruženca, kde sa cigaretový dym v miestnych lokáloch dá krájať, a kde deti občas musia klepnúť krtka motykou…
Soňa Uriková píše výstižne. Na malom rozsahu ponúka veľa, občasný cynizmus pôsobí tak horkosladko - úsmevne, no zároveň z toho cítiť akúsi ťažobu. Najviac som sa pobavila pri Slimačích denníkoch, naopak najťažšie mi bolo pri poviedke Marika, ktorá mi však z celej zbierky učarovala najviac. Určite by som si od Soni v budúcnosti ešte niečo prečítala.
Kniha je zaujímavá aj po vizuálnej stránke. Medzi poviedkami sa môžeme pokochať zaujímavými ilustráciami Kristíny Soboň. Vydavateľstvo KK Bagala odvádza s ich knižnými titulmi dobrú prácu. To sa týkalo aj Speváka a Moravčíkovej z finálovej 10tky.
Hoci som mala iný tip na víťazku tohtoročnej Anasoft litery, Soňa Uriková a jej zbierka určite patrí k lepšej súčasnej slovenskej tvorbe, veď prečítajte, posúďte sami.
Čítala som ju dlho, čítala som ju pomaly, chcela som si z nej odniesť čo najviac. Čítať tento Koestlerov politicko-filozofický román nie je malina, chce to svoj čas.
Občan Rubašov, zaslúžilý revolucionár, sa zobudí v chladnej cele a stáva sa tak obeťou režimu, ktorý vlastnoručne pomohol vybudovať. Ocitneme sa s ním sami a okrem jeho momentálnych telesných trápení sa ponoríme aj do jeho spomienok a košatých filozofických myšlienok. Rubašov už od samého začiatku tuší, že sa z väzenia živý nedostane. Odmieta priznanie a oľutovanie vyfabulovaných obvinení, a tak je predurčený na úplne fyzické a psychické zlomenie, jedinú úspešnú metódu, ktorou sa vždy dosiahne svoj cieľ.
Obludnosť tohto diela má niekoľko rozmerov - obludnosť, ktorú so sebou revolúcia nutne prináša, neskôr nezmyselný teror, vynucovanie priznania, aby sa režim bol schopný udržať a zároveň sa strana a jej aparát očistili. V takýchto procesoch nejde o žiadne tiché a rýchle zbavenie sa nepohodlnej osoby, ale o systematickú likvidáciu. A ten najhorší rozmer obludnosti je ozajstnosť tohto diela a v ňom spomínaných praktík. Autor Arthur Koestler do Rubašova vložil osudy Bucharina a Karla Radeka, ale aj mnohých iných osôb, ktoré časom prestali monštruóznemu komunistickému režimu vyhovovať.
Ku koncu diela sa strach z prichádzajúcej smrti zmrští do filozofických úvah o kolektívnosti, individualizme a nesmrteľnosti, teda “oceánskeho pocitu”, ktorému sa na podnet Romaina Rollanda venoval Sigmund Freud. Toto dielo je náročné nie len pre opisy hnusných praktík, ale aj pre jeho hĺbku. Treba si to nechať uležať, porozmýšľať a niektoré pasáže bez hanby prečítať viackrát.
Vynikajúci doslov ku knihe napísal autor slovenského prekladu Miloslav Szabó. Približuje nám tu aj Koestlerovu osobnú históriu, čo bolo pre mňa veľmi prínosné, nakoľko som o autorovi nič netušila. Na záver, už len napíšem, že slovenský preklad stojí za to, najmä preto, že vznikol z nemeckého originálu, ktorý bol mnohé roky stratený a napríklad české vydanie bolo prekladané z anglického textu.
4,5*
Môj cieľ, prečítať tohtoročnú top 10 Anasoft litery, bol výrazne ohrozený touto knihou. Zdržala ma, čítala sa mi pomaly, hoci text sám o sebe zlý nebol, ale jeho koncentrovanosť v jednej knihe na mňa pôsobila ako smrteľná dávka. Keby sa jednotlivé poviedky rozdelili do literárnych časopisov, každý mesiac si jednu prečítam, dokonca aj s radosťou. No takto pospolu, toho bolo na mňa priveľa.
Symfónie, ódy, zápisky, synkopy, také slová sa dali nájsť v názvoch poviedok, respektíve textíkov, ktoré niekedy len tak voľne plynuli, odnikiaľ - nikam. Komplikované slová a výrazy na pár stránkach vystrieda pravá záhoráčtina. Sledovať to je náročné. Udržať krok s autorkou je niekedy nemožné. Aspoň pre mňa. Možno som na toto ešte nedorástla, a možno som to len nepochopila, lebo som na Záhorí strávila malo času a nepoznám miestnych a nepoznám dialekt. A tak si túto knihu asi nedokážem vychutnať plnými dúškami. Za mňa sa však z tohtoročných nominácii zatiaľ ocitá v horšej polovici spoločne s Michaelou Rosovou a jej Nepokojnými spáčmi. (Hoci podľa hodnotiteľov je toto dielo v Top 5, čo pravdepodobne odzrkadľuje len moju teóriu, že som na to ešte lieteratne “nedorástla”.)
Napokon ešte pár ukážok, kde chcem demonštrovať rôznorodosť textu na pár riadkoch a pár stranách (do zátvoriek pridávam vlastné pocity):
“Toto je taká nanyšt zastávka, človek aby otato furt vybíhal jak somár” - Óda na radosť ()
“-V každej robote ma niekto ojebával,- hovorí teta.
-Do piče, mňa aj doma, všade!-ujo” - Óda na radosť, dve strany ďalej (pomoc?!)
“Jedna z chvíľ, čo sú v dome pekné. Šero, tikanie hodín, mamina tvár ožiarená ohňom, čosi potichu trkoce, a časť kuchyne je osvetlená červenými odrazmi neviditeľných rozpadajucich sa uhlíkov,…” - Piliny - bírešská symfónia osviežená vrkotom cintorínskej točky ()
Turecký spisovateľ a novinár Ahmet Altan sa ako aj mnoho iných spisovateľov a nepohodlných osôb represívneho Erdoanovho režimu ocitol vo väzenskej cele. Tu napísal aj svoje memoáre Už nikdy neuvidím svet, v ktorých sa môžeme ponoriť do autorovho bohatého vnútorného sveta.
Pár stĺpčekov v novinách urobilo z Altana disidenta. Na začiatku knihy sa dozvieme, že jeho zatknutie vlastne očakával. Rovnako ako v minulosti zatkli jeho otca, a zarovno s ním jeho brata. V ich rodine bolo disidentstvo dedičné. Hoci kniha vzniká za väzenskými múrmi, netreba očakávať vlnu depresie. Altan píše pútavo, veľké množstvo filozofických myšlienok o literatúre, písaní, Bohu, alebo čase, kde-tu pretínajú strohé väzenské príhody. Človek si začne viac uvedomovať privilégium slobody slova, ale aj takého obyčajného zrkadla, vďaka ktorému máme tvár.
Sila tejto knihy tkvie v krehkosti slobody a v krehkosti demokracie. Za obe by sme mali byť vďační a nebrať ich ako samozrejmosť.
Trilógia je mojim prvým prečítaným dielom od tohtoročného laureáta Nobelovej ceny za literatúru - Jona Fosseho, ale zrejme nie posledným.
V prvej časti Trilógie (Bdenie) sa stretneme s mladučkým párom - Aslem, ktorý si nesie puzdro s husľami a pár batôžkov, a Alidou v pokročilom štádiu tehotenstva, ako kráčajú ulicami Bjrgvinu a zúfalo si hľadajú nocľah. Zatiaľ sa však stretli len s nepochopením miestnych obyvateľov, ako krčia nosmi nad Alidiným stavom. Zlé počasie, zima, únava a odmietanie eskaluje v zúfalstvo. Snenie a spomienky hrdinov nás zavedú do nedávnej minulosti a priblížia nám udalosti, pre ktoré mladý pár odišiel z rodnej dedinky Dylgje. V ďalších častiach Trilógie (Sny Olavove a Na sklonku dňa) sa ďalej rozvíjajú osudy mladých milencov, až do ďalších generácii.
Lyrické rozprávanie miešajúce dialógy, sny, spomienky a vnútorné prežívanie Fosseho hrdinov, no najmä repetitívnosť jednotlivých viet a myšlienok, je niečo bez ekvivalentu. V texte absentujú bodky, odseky pretínajú len strohé dialógy postáv. Už spomínaná repetitívnosť dodáva textu muzikálnosť. Naivita hrdinov kontrastuje so zlom, ktoré však zostáva nevypovedané. A aj keď som to cítila v kostiach, želala som si pre Alidu a Asleho iný osud.
V deji sa voľne prelína minulosť s prítomnosťou a reálne obrazy občas vystriedajú mierne nadprirodzené, napríklad nutkavé myšlienky a dedukcie postáv, ktoré vytušia pravdu bez jediného náznaku.
?
Trilógiu do slovenčiny preložila Fosseho manželka, Anna Fosse, ktorá napísala aj doslov “Na stope stratenému zmyslu”, kde rozoberá Fosseho tvorbu. Približuje nám jeho dramatické, prozaické aj básnické diela. Cituje literárnych kritikov a už aj v tomto vydaní, z roku 2014, sa skloňuje Nobelova cena, ktorú napokon Fosse tento rok aj získal.
Bolo to pre mňa zaujímavé a jedinečné čítanie. Ak máte chuť na niečo netradičné, určite by som siahla po tejto knihe.
Ako stojí v anotácii: "Tri príbehy, ktoré porozprával Umberto Eco a ilustroval Eugenio Carmi, pre malých aj veľkých, čiže pre každého, kto potrebuje rozprávky."
Zo zaujímavosti som si ju teda prečítala, ale aj poriadne popozerala, keďže ilustrácie robil Eugenio Carmi, taliansky maliar a sochár, ktorý patrí k významným predstaviteľom abstrakcionizmu. Ilustrácie boli za mňa úplne TOP, keďže milujem abstraktné umenie a veľmi sa mi páči snaha priblížiť ho takouto formou aj deťom. Z kontextu bolo jasné, čo a kto je na príslušnom obrázku. Bolo jasne rozoznateľné kto je ruský, americký a čínsky kozmonaut, alebo kto je cisár, alebo Galaktický Pátrač, čo je presne planéta, a to aj bez toho, aby boli objekty a postavy zobrazené realisticky. Musím povedať, že čosi takéto je na detské knihy celkom netypické. V nich sa totiž väčšinou objekty aspoň trochu podobajú na ich realistické náprotivky.
Po literárnej stránke musím knižku taktiež len pochváliť, pretože príbehy sa síce zaoberajú ponurejšími témami, ale každý má veľmi hlboké morálne ponaučenie a dobrý koniec. Presne tak, ako to má byť.
V prvom príbehu sa stretneme s atómami v atómovej bombe a zlým generálom, v druhom príbehu sa stretneme s pochopením inakosti, naprieč národmi, ale aj Marťanom, a v treťom príbehu nám Gnómovia z planéty Gnú ukážu, že naša civilizácia a jej vynálezy stoja občas za figu borovú, a že by sme sa mali o našu planétu viac starať. Tri (žiaľ) pravdivé pohľady na našu spoločnosť, ktoré nás nezobrazujú v tom najlepšom svetle.
Tri príbehy isto zadovážim obom mojim neteriam (7 a 12 rokov). Hoci na niekoho môžu príbehy a ilustrácie pôsobiť ponuro, nie je tam nič, čo by deti vo veku (minimálne) 6 rokov už aj tak nevnímali. Osobne si myslím, že je lepšie si o tom prečítať poučný krátky príbeh a porozprávať sa, ako sa tváriť, že nič zlé na svete neexistuje. Okrem iného vždy je veľká výhoda začať s Ecom v mladšom veku, možno potom na staré kolená prečítajú, ale aj pochopia, jeho knihy na jeden nádych.
