Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Experimentálna fyzička cez deň, večer vášnivá čitateľka a niekde medzi tým si dám rada dobrú kávu.
Ó a ešte píšem o knihách na Instagrame: jaina_pise_o_knihach
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
“V jazyku, ktorý si mi odovzdala, v mojej materinskej reči, sa mama povie MÉR. Hovoríme MÉR alebo MOJA MÉR, poškuľujúc po francúzštine. Otec je PÉR. Stará mama GROSMÉR. Mér znie ako Meer, more po nemecky. Ženy môjho detstva sú živel, oceán.”
Najzvláštnejší a najpoetickejškí román, aký sa mi za poslednú dobu dostal do rúk. Kim*a de l’Horizon napísal*a autofikciu, v ktorej hlavná postava skúma svoju pokrvnú ženskú líniu. Hľadí na ich túžby a sny, ktoré častokrát boli v rozpore s aktuálnou spoločenskou klímou. Do toho vmiešal*a aj spomienky na vlastne detstvo. Dieťa (rodovo neutrálne) si všeličo zažívalo a s všeličím sa muselo vysporiadať. Dieťa si hľadalo a napokon našlo akéhosi spojenca v Krvavom buku na záhrade, ktorému autor*ka venuje celú jednu pasáž knihy. Akýsi vedecký výskum kde sa krvavý buk vzal a čo symbolizuje. Nacionalisticky. Osobne.
“….V posledných zábleskoch svetla unikne dieťa domu. Vreckový nôž drží ako meč. Beží ku krvavému buku. Zalezie pod lístie. Noc všetko pochopí. Bruchatý nočník. Tu je v bezpečí. Tu je v nebezpečí. Tu je neviditeľné…”
Hoci (knižný*á) Kim*a píše knihu ako akýsi list, ktorý adresuje svojej grosmér, píše v ňom všeličo. O vysporiadávaní sa s vlastným telom pomocou surových sexdates, vďaka ktorým sám*a seba dokáže cítiť, prebieha k traumám a vzťahu k matke, a matke ku grosmér. Viaceré veci sa aj tak v rodnom jazyku - švajčiarskej nemčine a ani nemeckej nemčine (vysokej nemčine, “posh” nemčine) vypovedať nedajú, a preto sa v závere knihy prihovorí Grosmér v angličtine, v jazyku, ktorý nie je mérsky.
“There were still things I could not say in German.”
Som fascinovaná touto knihou. Jej rôznorodosťou, poetickosťou a surovou priamočiarosťou. Jej vykreslením existencie ľudí a ich problémov naprieč storočiami. Som fascinovaná krvavými bukmi a dieťaťom, a dospelou osobou, ktorou sa stalo. Žasnem. Milujem a skláňam sa a skladám klobúky, hneď dva, jeden pred autorom*kou a druhý pred prekladateľkou Zuzanou Demjánovou.
Skutočne odporúčam každému, kto si chce rozšíriť čitateľské obzory. U mňa bude určite v top výbere za 2024.
Anna Magdalena Bachová chodieva každý rok 16. augusta na ostrov v Karibskom mori, aby položila kyticu gladiol na hrob svojej matky. Raz sa počas svojej každoročnej návštevy ostrova neplánovane zapletie s istým mužom, aj keď je šťastne vydatá žena.
Hoci z tohto romániku ostala akási trpká pachuť, napriek tomu Anna Magdalena svoje ďalšie návštevy ostrova rozšíri aj o lov na nezáväznú lásku na jednu jedinú noc.
Marquéz je moja srdcová záležitosť, preto ma potešilo, keď sa v kníhkupectvách ocitla táto knižka. V predslove sa nám prihovára autorova rodina, ktorá váhala či knihu vydať alebo nie, nakoľko sám Márquez ju označil slovami: “Táto kniha je na nič, treba ju zničiť.” Avšak pozostalí to uzavreli tak, že ak kniha jeho čitateľov poteší, samotný Gabo by im ich rozhodnutie ju vydať snáď odpustil. Na konci knižky sa nám ešte prihovára aj editor Cristóbal Pera, ktorý priblížil ako kniha vznikala ešte za Gabovho života. Akú verziu textu napokon použil a z čoho vychádzal. Román mal pôvodne obsahovať päť nezávislých príbehov o Anne Magdalene Bachovej, no zvyšné už autor napísať nestihol.
Hoci som si mohla prečítať iba tento jeden príbeh o Anne Magdalene, som za neho vďačná. Márquez bol veľký autor, čo sa mi znovu potvrdilo. Aj z tohto krátkeho príbehu cítiť Gaba v plnej miere. Odporúčam vám ju všetkými desiatimi. Ale predsa len, ak si chcete na tvorbu tohto nobelistu vytvoriť komplexnejší názor, začala by som nejakou inou knihou. Výborných ich má celé kopy. Mojimi srdcovkami aj naďalej ostávajú zbierky Dvanásť príbehov z cudziny a Oči modrého psa.
4,5*
Do pražského butiku módnej návrhárky Lucie Tomanovej vojde mladučká študentka Anna. Tieto dve ženy majú spoločné o čosi viac ako by chceli. Spája ich totiž láska k tomu istému mužovi. Anna z pozície milenky má Luciu prelustrovanú, nevie však či Lucia niečo tuší. Na striedačku sa ponárame do myšlienok a spomienok týchto dvoch nešťastných žien. Dej sa odkrýva pomaly, prítomnosť a vnímanie tejto chvíle sa prelínajú s minulosťou. Funguje to výborne a budovalo to také správne napätie, ktoré mám v knihách rada, a preto sa mi aj celkom ťažko púšťala z rúk. Chcela som celý príbeh zhltnúť na jedno posedenie.
Túto knihu som mala na TBR zozname odkedy vyšla. Zaujala ma anotáciou, ale v skutočnosti moje očakávania prekonala a veľmi príjemne ma prekvapila. Autorka Sára Zeithammerová napísala knihu o láske a jej zrade bravúrne a s gráciou. Nie je to jednoduché čítanie, je boľavé, ale zároveň hodnotné. Mimochodom v dobrom som odpadla z toho, že autorka je ročník 97! K tomu poviem už len jedno: Wau. Veľmi zrelá kniha aj štýl písania!
Zaujímavý román o medziľudských vzťahoch, zničených rodinách aj ľuďoch, neochvejnej cieľavedomosti, drogách a alkohole na pozadí kozmopolitného New Yorku.
Frank a Cleo sa náhodou stretli na Silvestra, Frank je krásou Cleo tak zaskočený, že nevníma ani prvé „red-flagy“, ktoré sú nám všetkým tak viditeľné. Zamilujú sa. Takou tou láskou, kedy im je jedno, čo si kto myslí. Kedy im sobáš po pár mesiacoch príde na celú večnosť, aj napriek všetkým rozdielom, ktoré niekde na pozadí tušia.
Táto kniha však ani zďaleka nie je len o Cleo a Frankovi. Vystupuje v nej množstvo postáv z ich blízkeho okolia, a pozor, väčšina Vám zrejme rovnako ako mne, nebude sympatická. Prečo? Pretože sú občas detinskí, šnupú dlhočízne lajny koksu, alebo priveľa pijú, sú akousi továrňou na úplne zbytočné problémy a pestujú si celkom toxické vzťahy. Avšak Coco Mellors do svojich postáv vložila ľudské stránky, nie len tie svetlé, ale aj depresie a smutné osudy. Niektorým postavám autorka predurčila akési „uzdravenie“, ktoré bolo pre mňa v tomto románe najzázračnejšie.
Coco Mellors svoju knihu písala sedem rokov, a je to poznať. Detaily sú dobre prepojené, nenašla som žiadnu nedokonalú dejovú štrbinku. Navyše sa mi páči jazyk, akým nás stavia pred životy svojich postáv. Ako vykreslila osamelosť a smútok a ako nás v malých útržkoch kladie do hlavy zábavnej a životom zrovnanej Eleonor (jediné kapitoly, kde je rozprávanie v prvej osobe). Viem, že táto kniha nesadne každému. Niekomu prostredie a správanie postáv vadí natoľko, že sa s knihou nedokážu súznieť. Mne sa to našťastie nestalo a čítanie som si veľmi užila. Tento rok knižka vyjde aj v slovenskom preklade a som na to celkom zvedavá. Česká verzia má na obálke citát, ktorý Frank adresoval vlastnej matke a nie Cleo, čo ma pri tomto zistení trochu podráždilo. A hoci prekladu Barbary Hajné, som nemala väčšinou čo vytýkať, ku koncu sa to celkom rozbehlo s frázou „ty vole“. To bola podľa mňa škoda, lebo mi to dosť kazilo dobre vybudované New Yorské prostredie.
4.5*/5
Sled udalostí je pútavý román pozostávajúci z troch naoko samostatných príbehov, ktoré však spolu dokonale ladia. Hlavní protagonisti - učiteľ hudby, doktor, ekonómka sa v určitom bode rozhodli spísať sled udalostí. Svoje rozprávanie začnú písať od určitého okamihu, ktorý bol pre ich životy zlomový. Od okamihu, ktorý im do života priniesol nového človeka, alebo nejakého dôležitého zobral, a všetko sa prevrátilo naruby.
Eškol Nevo vo svojom románe majstrovsky vykreslil človeka. Človeka ako takého, s jeho chybami, strachmi, túžbami, prežívanou láskou a niekedy nevysvetliteľnými pohnútkami. Bolo zaujímavé ponoriť sa do obyčajnej ľudskej mysle a prežívať nekonečne širokú škálu pocitov, ospravedlniť (si) iracionálne chovanie pod vplyvom silných emócii a spoznať v rozprávaniach určité čriepky vlastného života.
Táto skladačka náhodných okolností, kritických rozhodnutí a ich dôsledkov vytvorí celistvé pútavé dielo, ktoré sa len veľmi ťažko púšťa z rúk. Odporúčam Vám ju všetkými desiatimi.
PS: pre mňa táto kniha bola niečo ako Dôvernosti alebo Zviazaní od talianskeho autora Domenica Starnoneho. Určite si od Neva ešte niečo prečítam, aby som zistila či rovnako ako Starnone pribudne na čestné miesto k mojim obľúbeným autorkám a autorom.
Tri ženy, pokrvné príbuzné, podobné osudy v rôznych časových obdobiach. Nezlomné, spurné, milujúce prírodu, ktorá im poskytuje akúsi útechu, oporu a pomoc.
Oddychové čítanie, ktoré neurazí, ale zrejme si ho o pol roka ani nebudete pamätať. Minimálne ja nie. Román sa mi čítal ľahko a rýchlo, tomu však zodpovedal aj obsah. Asi som naučená na knihy, ktoré majú v sebe nejaké väčšie posolstvo, alebo umeleckú hodnotu. Autorka načrtla v deji dôležité témy, vo väčšine to skončilo niekde pri povrchu, až na „women-power“, ktorá na vás doslova revala z každej stránky. Povedala by som, že to bolo miestami dosť nasilu. Opisy prírody sa mi zdali príjemné asi tak do prvej polovice, potom mi to už prišlo celé veľmi monotónne, hlavne pre repetitívnosť fráz a dokonca celých viet o dážďovkách v zemi, šidielkach, vranách, či rastlinách. Autorka striedala kapitoly so svojimi protagonistkami v rýchlosti. Dej sa na záver veľmi pekne spojil, ale jednotlivé príbehy boli miestami ako cez kopirák, čo bol nepochybne zámer. Ak to mám zhrnúť, myslím si, že kniha náročnejšieho čitateľa príliš nenadchne. Jedine ako oddychové čítanie, ktoré sa dá zhltnúť za víkend niekde na horách. V takom prípade to môže celkom dobre zapasovať.
Prvotina Emilie Hart si získala úspech u širokého (prevažne ženského) publika. Každá kniha má svojich čitateľov. U mňa sa táto zaradila ako ľahší podpriemer. Tak dúfam, že za to nedostanem verejný lynč. :)
Na záver taká jedna vetička, kde mi prišla spomínaná „ženská sila“ úplne zbytočná:
„Kate sa uľavilo, keď našla aj beletriu, dokonca aj niekoľko básnických zbierok. Takmer všetky romány napísali ženy – Daphne du Maurier, Angela Carterová, Virginia Woolfová.“
Pri tejto vete sa s úsmevom a láskou dívam na vlastnú knižnicu, kde sú zastúpení autori ženského, mužského pohlavia približne na rovnako. Dokonca sa v nej vyskytujú aj nebinárne osoby. Tak prečo, z väčšiny ženské autorky? Na čo také niečo vôbec spomínať? Veď aj ten „mizogýn“ Houellebecq má čo povedať k dianiu vo svete. A bože, ako dobre to robí...
Kontroverzný francúzsky autor Michel Houellebecq sa nezľakne žiadnych tabuizovaných tém. A aj preto sú jeho romány príťažlivé a zaujímavé. Román Platforma sa zameria na život štyridsiatnika Michela. Michela jeho práca na ministerstve kultúry nenapĺňa, a nenapĺňajú ho ani vzťahy s okolím, ktoré si pre istotu ani nijako nebuduje. Jeho život do veľkej miery vypĺňa len literatúra a platený sex. Vydáva sa na výlet do Thajska, ktoré je známa sexturistická destinácia. Na zájazde si užíva prítomnosť thajských spoločníčok, svojich francúzskych spolucestujúcich prevažne odsudzuje a presne vie, čo si o nich myslí. Až na dvadsaťosem ročnú Valérie, ktorá na Michela pôsobí záhadným dojmom. Po návrate do Paríža sa medzi Michelom a Valérie rozvinie vášnivý románik, plný sexu, ale aj nevypovedanej lásky a vďačnosti. Valérie pracuje v cestovnom ruchu a zachraňuje krachujúcu sieť hotelov, a tak Michel príde s myšlienkou sexturizmu za hranicami Thajska. Či je však ľudstvo na prelome milénií pripravené na otvorenú ponuku sexturizmu je veľmi otázne...
.
Čítať Platformu po dvadsiatich troch rokoch, od kedy ju Houellebecq napísal a cítiť aktuálnosť jeho posolstiev skrytých v nánosoch sexuálnych scén je veľmi mrazivé. Zrejme napredujeme pomaly a stále narážame na medzikulturálne a náboženské hrany, ktoré sú rovnako ostré a ani dvoma desaťročiami diskusii sa nijako nezjemnili. Veru, zaujímavé čítanie, ktoré si netreba mýliť s červenou knižnicou. Houellebecq svojským spôsobom apeluje na dôležité témy. Autor si ma postupne omotáva okolo prsta, jeho Serotonín ma úprimne nenadchol, Platforma je však celkom iná káva, vo vnútri mi po dočítaní ostalo mnoho myšlienok a už nemôžem dočkať čo ďalšie si od neho prečítam.
.
„Všetci antisemiti napríklad priznávali židom určitú nadradenosť: keď čítate dobové antisemitské spisy, zarazí vás, že žid je v nich považovaný za inteligentnejšieho, prešibanejšieho a sú mu prisudzované zvláštne schopnosti v oblasti finančníctva a spoločenskej solidarity. Výsledok: šesť miliónov mŕtvych.“
„ ‘Problém Moslimov spočíva v tom, že raj, ktorý sľubuje prorok, je už na tomto svete: na zemi existujú miesta, kde mladé povoľné a zmyselné dievčatá tancujú pre potešenie mužov, kde sa možno opájať nektárom za zvukov nebeskej hudby; okolo hotela je v polkilometrovom okruhu takých miest aspoň dvadsať. Tieto miesta sú ľahko dostupné aj bez splnenia siedmych moslimských povinností či podporovania svätej vojny, stačí zaplatiť päť dolárov. Aby na to človek prišiel, nemusí ani cestovať, stačí mu satelit.’
Podľa neho nebolo pochýb o tom, že moslimský systém je odsúdený na zánik: kapitalizmus zvíťazí. “
Príbehy o mafii k Slovensku akosi patria. Deväťdesiate roky minulého storočia plné výbuchov áut, prestreliek v podnikoch a vyrovnávania si účtov sú silný literárny motív. Mafiánske balady Dušana Taragela sa odohrávajú v prítomnosti, ale mrazivú atmosféru 90-tok nenechávajú ďaleko za sebou.
Rozprávanie sa začína nájdenou zahrabanou mŕtvolou v lese, objaví ju naivný Fero, ktorý si predstavuje ako zatelefonuje do televíznych novín a zbohatne, no a navyše bude predsa v telke. Od samej radosti nedokáže utajiť svoj plán a pustí si ústa na špacír. Takáto „hlúposť“ vyvolá reťazovú reakciu, ktorá bude mať na svedomí osudy a životy siedmych ľudí, vrátane jeho vlastného.
Remeselne dobre napísaná žánrovka. Škoda len, že to nie je moja šálka kávy, čítala som ju hlavne kvôli nominácii Anasoft litery. Myslím však, že čitateľov, ktorí majú radi prostredie organizovaného zločinu toto dielko zaujme aj vďaka svojmu netradičnému podaniu. V samostatných názvoch kapitol sa vždy dozvieme, že daná osoba zomrela, už len čakáme ako sa to stane. Myslela som si, že takéto „vyzradenie“ konca u mňa nebude fungovať, ale paradoxne ma o to viac zaujímali okolnosti smrti jednotlivých postáv.
Kniha je doplnená o zaujímavé ilustrácie slovenského výtvarníka Danglára, ktoré som si v e-knižnej podobe až tak neužila. Niekedy bol text zle zalomený a zasahoval priamo do obrázkov. Škoda toho...
Viacvrstvový román Tatiany Tibuleac sa venuje životu moldavskej sirôtky Lastočky. V krátkych a rýchlych obrazoch sa ako pri otáčaní kaleidoskopu striedajú časové línie aj traumy. Lastočka mala len sedem rokov, keď si ju z detského domova zobrala Tamara Pavlovna, zberačka fliaš. Pre malé dieťa by mala byť takáto udalosť vykúpením, avšak Lastočka sa stala nástrojom ako zo zberu fliaš zarobiť ešte väčší majetok. Navyše sa musela naučiť po rusky a vytlačiť svoj rodný moldavský jazyk na okraj. V detskej hlave sa mieša vďaka s hnusom a nenávisťou. Skrz dospievajúcu Lastočku sledujeme život v sovietskom Kišiňove, kolonizačnú politiku a udalosti ktoré Sovietskym zväzom zamávali tak, až sa napokon rozpadol. Potom však na scénu nastupuje kríza národnostnej identity...
V Sklenenej záhrade sa ťažko hľadá niečo pozitívne. Jazyk, ktorým však autorka píše v sebe má istý magnetizmus a poetickosť, takže vás svojimi metaforami priklincuje a nedá vám na výber – musíte v čítaní pokračovať. Osobne ma na románe zarazila jeho vrstevnatosť. Mnohoraké osudy žien z Lastočkinho okolia a intimita z osobných príbehov je v sekunde vystriedaná udalosťami na pozadí – vytláčaný rumunský a moldavský jazyk, suchý zákon, Černobyľ, reaktor, Gorbačov.
Veľmi chválim aj preklad Evy Kenderessy. V knihe sa častokrát striedali ruské a rumunské slovné spojenia a výrazy. Lastočka o jazyku ako takom veľa rozprávala. Samotné jazyky sú veľmi odlišné etymologicky aj vetnou skladbou. Preložiť preto takéto dielo, aby tento aspekt, táto dodatočná hlavná postava v románe nebola zabitá, je skutočne obdivuhodné.
Sklenená záhrada vo mne zanechala hlbokú emocionálnu brázdu a som veľmi rada, že sa ku mne tento román dostal. Výborné! Je to mimochodom moja prvá 5 hviezdičková, tento rok.
Wallace Price bol úspešný muž. Veľa pracoval a na všetko ostatné nedbal, a preto nebolo veľkým prekvapením, keď jedného dňa dostal infarkt a zomrel. Ocitol sa na vlastnom pohrebe, ktorý mu nastavil zrkadlo. Ľudia, čo sa s ním prišli rozlúčiť sa dali spočítať na prstoch na rukách. V jeho rozčarovaní ho príde vyzdvihnúť zberačka mŕtvych Mei a odprevadí ho do čajovne s veľavravným názvom - Cháronov prievoz. Na oko obyčajná čajovňa slúži ako prechodná stanica po smrti, nachádzajú sa v nej šepkajúce dvere, cez ktoré mŕtvi prejdú na druhú stranu, keď na to budú pripravení. Wallace sa v čajovni stretáva s ďalším duchom Nelsonom a šarmantným prievozníkom Hugom. Ako sa ukáže, nikdy nie je tak úplne neskoro na prehodnotenie vlastného spôsobu života a hodnôt, v ktoré veríme. Originálne poňatý príbeh o smrti, ktorá v Kluneho románe znamená úplne nový začiatok.
Hoci sa v knihe stretávame hlavne so smrťou – náhodnou, pomalou, násilnou, svojvoľnou, nie je to koncentrovaná depresia. TJ Klune k téme pristupoval veľmi citlivo, navyše píše príjemne a z jeho slov dýcha nezameniteľný optimizmus a láskavosť.
Ak príbeh prirovnávam ku Kluneho Domu na azúrovom pobreží, ktorý som čítala minulý rok v januári, musím povedať, že Pod šepkajúcimi dverami bol o kúsok nudnejší. Dej sa odohrával prevažne v čajovni a ak aj obe knihy náhodou mali podobný spád, tak Dom a jeho čarovné deti boli skrátka tak okúzľujúce, že by som o nich čítala aj tisícpäťsto strán a nestihla by som sa nudiť. Obe knihy však boli príjemné feel-good fantasy s queer protagonistami a rodinou bez genetických základov. Preto, ak máte náladu na niečo milé a optimistické, tak táto kniha jednoznačne spĺňa kritériá a smelo do nej.
