Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Experimentálna fyzička cez deň, večer vášnivá čitateľka a niekde medzi tým si dám rada dobrú kávu.
Ó a ešte píšem o knihách na Instagrame: jaina_pise_o_knihach
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Výborne napísané dielo, skrývajúce vo svojom útlom rozsahu neuveriteľne veľa. Príbeh života manželov, ktorí si adoptujú práve narodené albínskej dvojičky. Rodičovstvo je pre Otu aj Andreja úplne nové a situácie, na ktoré sa vopred nedá pripraviť, každý zvláda po svojom. Z týchto čriepkov odlišností vziká zaujímavý text poukazujúci na každodenné životné problémy, ticho pred búrkou a aj na lásku - skúšanú manželskú lásku, ale aj tú absolútnu rodičovskú. Spomienky všetkého druhu do seba zapadajú a vytvárajú obrazce patchworkovej deky.
Dielo ozvláštňujú aj ukážky z tvorby výtvarníčky Evy Moflárovej, ktoré čítaniu dodávajú ešte vyššiu umeleckú hodnotu. Autorka Jana Bodnárová nie je v slovenskej literatúre žiadny nováčik, patrí k významným súčasným slovenským autorom a autorkám. Napísala už množstvo kníh pre deti aj dospelých a táto priam remeselná zručnosť bola z textu cítiť. Nemala som čo vytknúť, pre mňa bol Patchwork v bielej stopercentné čítanie a som veľmi rada, že som tento pocit zažila práve pri slovenskej autorke.
Silu grafických románov ešte stále objavujem. Nikdy by som neverila, že s takým “málom” textu a obrázkov sa dá vyvolať taká silná rezonujúca emócia. Jemné ilustrácie z románu Vo vlnách dokonale pasujú ku krehkosti príbehu, ktorý majú znázorňovať.
Vo Vlnách zachytáva veľmi silný osobný príbeh, v ktorom figuruje smrť milovanej osoby a objavenie novej vášne. Ilustrátor a surfer Aj Dungo nám takto priblížil vlastnú cestu k surfovaniu, vďaka jeho láske ku Kirsten. Vlastné spomienky na krásny rozvíjajúci sa vzťah, začiatky surfovania a veľmi ťažký odchod sú prerývané historickými vsuvkami o surfovaní. A tak som sa zase niečo nové dozvedela. Napríklad, ako sa z tejto kratochvíle domorodých Havajčanov, stal celosvetovo rozšírený šport. Alebo ako sa formovali dosky na surfovanie až do dnešnej podoby.
Osobnú a historickú časť autor oddelil zmenou farebnej škály ilustrácii. Studené modré odtiene patria osobným spomienkam, naopak hnedkastý nádych starých zožltnutých fotografii patrí historickým vsuvkám. Obe časti knihy sa mi veľmi páčili a páčil sa mi aj spôsob, akým autor tieto dva odlišné celky prepájal.
Táto kniha bola istého času všade. No ešte stále, kde-tu, na ňu výjde pochvalná recenzia. A ja sa týmto pripájam a podpisujem všetko krásne, čo sa o tomto grafickom románe napísalo. Ak ste nečítali a nepozerali, napravte to. Oplatí sa.
Jorge de Sena bol významný portugalský básnik, prozaik, dramatik, prekladateľ a intelektuál dvadsiateho storočia. V tejto útlej novele poriadne popustil uzdu fantázii a vytvoril dielo, ktoré sa nepodobá hádam na nič, čo som kedy v živote čítala! A aj v samotnej časti anotácie sa píše: “túto knihu možno čítať rôznymi spôsobmi: ako fantastickú novelu so silným erotickým nábojom (a nezvyčajným milostným trojuholníkom), ako politickú satiru, ako hlbokú reflexiu o podobách lásky, slobody, útlaku, dobrá a zla.”
Plnosť tohto stostranového príbehu je teda obsiahnutá v rôznych metaforách, odkazoch a premosteniach. A už k samotnému deju!
V nie presne určenom časopriestore portugalského tajomného stredoveku, putuje pohľadný rytier s dobrým srdcom a zázračnou neviditeľnou čiapkou. Na čistinke, kde oddychuje sa dopočuje o závažne chorej done Urrace, ktorú dosiaľ nevyliečil nikto. Môže ju vyliečiť len vychýrený fyzikus urodzeného pôvodu, ktorý navyše musí byť nepoškvrnený. Mládenec s krásnou tvárou a plavými vlasmi podmienky dony Urracy spĺňal, a tak sa za ňou vydal s najlepším svedomím. V tom čase však ešte ani len netušil, že padol do oka aj niekomu inému, a to nie hocikomu, lež samotnému Diablovi, ktorý v príbehu bude tu a tam výstupovať. Stretneme sa aj s diablovým pozemským náprotivkom - cirkvou a dá sa veru polemizovať o tom, kto napáchal viac zla…
K tejto knihe by sa dalo napísať veľa, ale lepšie je nepísať nič konkrétne, pokiaľ Vám nechcem pokaziť zážitok z čítania. Zázračný fyzikus je veľmi nápadité a zaujímavo koncipované dielo. V určitých pasážach knihy sa stretneme so stránkou s veršovaným a neveršovaným stĺpcom. Oba stĺpce sa venujú jednej udalosti a interpretujú ju po svojom. Dielo je teda unikátne nie len vďaka netypickému príbehu, v ktorom sa skrýva tak veľa, ale aj vďaka netypickej literárnej forme.
Rozhodne netvrdím, že táto prazvláštna knižočka sadne každému čitateľovi, ale každý by jej mal dať aspoň šancu, pretože jej prehliadaním sa dá veľmi veľa stratiť.
3,5*
„Keď o nej hovorili, značili si pery krížikom alebo urobili rukou pohyb, ako keď sa odháňa osa, akoby sa jej báli. O malom dievčati, čo by malo opakovať prvú triedu nižšieho gymnázia, dospelí hovorili ako o zlej chorobe. Akoby bola nebezpečným kusom zhrdzaveného železa a porezať sa oň by znamenalo dostať vysokú horúčku a zomrieť.“
Príbeh z fašistického Talianska nasiaknutý vzdorom a nehynúcim priateľstvom dvoch na oko rozličných dievčat. Francesca z dobrej rodiny a Špina, tá z okraja spoločnosti. Tá, o ktorú sa vlastná matka nebojí a nechá ju túlať sa po brehu rieky Lambra. Jej nespútanosť Francescu priťahuje ako magnet. Nevie od nej odtrhnúť oči, od jej jazvy a fľakov na tvári, od jej zakrvavených doškriabaných rúk. Keď Špina vycíti Francescinu priazeň, spriatelia sa a jedna druhú veľa naučia. Francesca sa od Špiny učí vzdoru a tomu, aké je dôležité povedať svoj názor.
Okrem priateľstva a zážitkov dospievajúcich dievčat sme konfrontovaní s ťaživým pozadím taliansko-etiópskej vojny a jej ekonomicky ničivých následkov. Manželia a synovia odvedení na front nemôžu domov posielať správy, ktoré neprejdú tvrdou cenzúrou. A hoci sa všetkým žije ťažko, Mussolini je božstvom, nedotknuteľným vodcom, nadčlovekom, na ktorého sa nemôže povedať krivého slova. Fašistické štruktúry sú rozlezené všade a vedia zariadiť všetko, a tak rozvrstvia spoločnosť ešte na ďalšie kategórie – tých, ktorí režim podporujú, tolerujú a tých, ktorí do neho vonkoncom nezapadajú.
Kniha sa mi napriek ťažkému prostrediu čítala dobre. Dej plynul rýchlo a je to nepochybne výborná románová prvotina autorky Beatrice Salvioni, ktorá na mňa na BRaKu zapôsobila veľmi príjemným dojmom. Špinu by som však určite neprirovnávala k Elene Ferrante, ako sa to často v recenziách robí. Beatrice je svojská, aj jej štýl. Sadol mi možno o kúsok menej ako Elena, to však nič neuberá na kvalite samotného textu, ktorý bol za mňa vynikajúco informačne zvládnutý. No napriek tomu 3.5 hviezdy.
Mariana Leky napísala krásny príbeh o malej magickosťou presiaknutej dedinke Westerwald. Všetci obyvatelia Westerwaldu mi prirástli k srdcu. Selma, ktorej sny o okapii vždy znamenajú smrť, Optik s hlasmi v hlave a neutíchajúcou láskou v srdci, Elsbeth so škriatkom na pleci a vždy správnou poverou po ruke, aj skromná Louisa s jej blokom. Práve Louisa je rozprávačkou nášho príbehu. Vďaka nej spoznáme bolesť zo smrti, jedinečnú láskavosť jednotlivých postáv a pripomenieme si krásu života, so všetkými jeho chybami, ktoré vlastne vôbec nič neznamenajú.
Čítať Čo okom nevidíš je ako chápavé objatie a teplé pohladenie v jednom. Bolo úžasné stratiť sa v toľkej láske a pochopení, vymeniť anonymitu vlastného života za dokonalú známosť celého Westerwaldu. Bolo úžasné naučiť sa, kedy je lepšie mlčať, alebo kedy treba prevziať iniciatívu a začať rozhovor, aj keď sme len prijímateľ hovoru.
Vrelo vám toto dielo odporúčam!
Izraelská autorka Ayelet Gundar-Goshen je zároveň vyštudovaná psychologička a na knihe sa to podpísalo len v tom najlepšom svetle. Hneď od začiatku sa ocitneme v myšlienkach Lilach Schuster, manželky, ktorá sa vzdala sľubnej akademickej kariéry v Izreali, aby zabezpečila pokojnejší život sebe, ale najmä svojmu synovi Adamovi a presťahovala sa do Silicon Valley v USA.
Hneď na prvých stránkach sme konfrontovaní s útokom mačetou v miestnej synagóge. Miešajúce sa národy a náboženstvá so sebou prinášajú nepríjemný tlak aj ďaleko od domova a Lilach si postupne začína uvedomovať, že Amerika je v mnohých ohľadoch rovnako nebezpečná ako Izrael. Adam na jej naliehanie začne navštevovať krúžok sebaobrany, kde by sa spolu s inými židovskými chlapcami mali naučiť krav magu a správne reagovať v kritických situáciách. Krúžok sebaobrany vedie bývalý vojak Uri Ziv, ktorý si dospievajúcich chlapcov omotá okolo prstu, takmer okamžite sa stane ich idolom. Všetko vyzerá nádejne, až kým v jeden večer, na stredoškolskej párty, zomrie Adamov spolužiak Džamál Jones, čo Lilach definitívne otočí život hore nohami.
Psychologická odysea vzťahu matky k takmer dospelému synovi, ktorý má už vlastné problémy aj tajomstvá. K synovi, ktorý sa nerozbehne s plačom domov, ktorého nová cudzota môže naháňať strach a husiu kožu. Túžbu po vypátraní pravdy občas strieda strach zo spoznaného a my sa strácame v spleti myšlienkových pochodov.
Musím povedať, že bolo výborné začínať sa do týchto riadkov, Ayelet Gundar-Goshen píše pútavo o aktuálnych témach s rasovým a etickým podtónom, no a neposledne som chcela vedieť kam až honba za poznaním pravdy môže zájsť. Vrelo odporúčam.
Ak máte nejaké predstavy o ženstve a mužstve pokojne ich teraz zhrňte na kôpku a hoďte do koša. Alebo aspoň ich odsuňte nachvíľu na bok, Virginie Despentes Vám svojim nahnevaným punkáčskym spôsobom vysvetlí všetko nanovo. Táto úspešná francúzka spisovateľka a filmárka vo svojom naliehavom posolstve čerpá z vlastného života a veru servítku si pred ústa rozhodne nekladie. Píše o znásilnení (aj z vlastnej skúsenosti), prostitúcii (tiež z vlastnej skúsenosti) aj o porne. Ukazuje na mužské slabosti, ich zdanlivú nebojacnosť a heterosexuálne predstavy vzťahu, ktoré po porno pasáži vyznievajú úprimne smiešne… No hlavne sa venuje postoju spoločnosti - mužov, ale aj žien, k iným ženám. Takým ženám, ktoré sa neobliekajú a nesprávajú ako sa na usporiadané príslušníčky “nežnejšieho” pohlavia patrí.
Čo vlastne znamená byť ženou? Ženou, nie matkou! Čo nás definuje a ako sa nám žije v mužskom svete, kde všetci na nás kladú nejaké očakávania? Despentes to na mňa vybalila v plnej sile, otvorila oči v chúlostivých otázkach, nad ktorými som sa nikdy špeciálne nepozastavovala, a to mi téma feminizmu nie je cudzia.
“Feminizmus je revolúcia, nie zmena marketingových smerníc, nie nejasná PR kampaň na fajky alebo výmenu partnerov, nie je to len otázka zvýšenia druhého príjmu. Feminimus je kolektívne ťaženie, pre ženy, mužov a pre ostatných. Revolúcia, ktorá je v plnom prúde. Vízia sveta, voľba. Nejde o to, aby sa proti malým výhodám žien postavili malé nadobudnuté práva mužov, ale aby sa všetko vyhodilo do vzduchu.”
A ešte jedna pasáž, ktorá zrkadlí nás, našu ženskú úslužnosť v mužskom svete:
“Ženské rady pre ženy. Na nezaplatenie. Prekryte si modriny mejkapom, dámy, mučiteľa by mohli priviesť do rozpakov. Buďte dôstojnou obeťou, ktorá vie držať jazyk za zubami. Slová nám vždy skonfiškujú. Sú nebezpečné, ako vidíte. Ale koho pripravujú o spánok?”
Vrelo odporúčam každému, kto si chce popremýšľať o tom ako funguje naša spoločnosť. Pevne verím, že sa stretnete s myšlienkami, ktoré ste nikde inde nečítali a nepremýšľali ste nad nimi.
Táto kniha minulý rok zvíťazila v Goodreads Choice Awards v kategórii Fiction. Prenikla ku mne ešte pred týmto ocenením, no najmä vďaka menovanej čitateľskej platforme, a odvtedy som si na ňu brúsila zuby. Román z hráčskeho prostredia, navyše z pohľadu kreatívnych tvorcov videohier je niečo neotrepané. Bola som zvedavá ako sa s takouto témou autorka Gabrielle Zevin popasuje.
Sadie a Sam sa spoznali v 80tych rokoch a spriatelili sa vďaka videohrám ako Super Mario, či Donkey Kong. Životné okolnosti ich však na chvíľku odlúčili a prestali sa rozprávať, až do momentu, kedy sa náhodou stretnú v Cambridge, tisícky kilometrov od domova v slnečnej Kalifornii. Sadie študuje na MIT a Sam zase na Cambridgeskej univerzite a po reštarte vlastného priateľstva využijú svoju znalosť hier, programovania, dizajnu a začnú vytvárať ich prvú spoločnú hru Ichigo, z ktorej sa okamžite po vydaní stane hit. V roku 1996 sa z nich stávajú mladí a úspešní spoločníci hernej firmy, ktorá si musí udržať svoje miesto na stále viac a viac sa rozširujúcom trhu.
Kniha je nie len o hrách, herných enginoch, dizajnovaní a nápadoch, ale aj medziľudských vzťahoch a spoločenských náladách v Spojených štátoch na prelome storočí. Vtiahnutie do deja mi išlo zo začiatku o niečo pomalšie, keď som sa však začítala poriadne, len ťažko sa mi dala pustiť z rúk. Vo finále som veľmi rada, že som si knihu prečítala a môžem zhodnotiť, že to celé šialenstvo okolo nej je celkom oprávnené. V slovenskom jazyku si tento inteligentne napísaný román môžeme vychutnať vďaka vydavateľstvu Motýľ a (opäť) výbornému prekladu Majky Koscelníkovej.
A ako som sa dočítala na internete, tak Paramount si už zajednal aj práva na filmové spracovanie, takže aj fanúšikovia filmu si hádam čoskoro prídu na svoje.
Nič. Ničovaté. Nič.
To nás v živote presne čaká. Škola, kariéra, staranie sa o deti a príbuzných, do toho nejaký spánok, strava, nákupy a povinnosti a už len smrť. Čo nám ostane? Dokopy nič. Nič, na čom by skutočne záležalo. Na toto prišiel žiak 7.A - Pierre Anthon, a ako si to tak uvedomil, vyliezol na vysokú slivku a na všetko sa vykašľal. Jeho spolužiaci sa s tým snažili niečo urobiť, presvedčiť ho, že na niečom predsa len záleží, ale Pierre Anthon argumentoval skutočne dobre, a tak im neostávalo nič iné, iba zhromaždiť veci, na ktorých skutočne záleží a potom ich Pierrovi Anthonovi ukázať. Veď hmotný dôkaz predsa musí zavážiť.
Deti hneď prišli na to, že ak obetujú niečo podľa vlastného výberu, nie je to vec, na ktorej záleží skutočne. Preto si obety vyberali navzájom. Spočiatku nevinné zhromažďovanie drobných materiálnych obiet sa deťom vymkol spod kontroly. Obety sa stávali čoraz väčšie, surovejšie a náročnejšie a niekdy nešlo vyslovene o materiálne veci, akými bol nový žltý bicykel, alebo krásne sandále na vyššom podpätku. Niekedy bolo treba siahnuť na dno vlastných síl a prekonať vieru, cnosť alebo lásku k rodine. Veď aj na tom všetkom skutočne záleží. Každý nátlaku skupiny napokon podľahol a bolo zaujímavé sledovať skupinovú dynamiku.
Román o tom, prečo potrebujeme v živote zmysel. O tom ako sa vieme zachovať a čoho sa všetkého dokážeme vzdať pod nátlakom skupiny, do ktorej chceme patriť. A neposledne o tom, aké je dôležité mať pravdu.
Janne Teller dokázala na 125 stránkach napísať veľmi znepokojivý a napínavý príbeh, ktorý sa nedal pustiť z rúk. Štýl písania mi veľmi vyhovoval a musím konštatovať, že Nič je jedna z najlepších kníh tohto čitateľského roka.
Knižnú sériu, ktorá výrazne ovplyvnila minimálne jednu generáciu, netreba veľmi reklamovať. Čítala som ju znova po dlhšej dobe (> 20 rokov) a pripomenula som si už dávno zabudnuté knižno-filmové odchýlky. Teším sa na pokračovania.
