Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Experimentálna fyzička cez deň, večer vášnivá čitateľka a niekde medzi tým si dám rada dobrú kávu.
Ó a ešte píšem o knihách na Instagrame: jaina_pise_o_knihach
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Komix s detektívkovo-mysterióznou zápletkou sa odohráva, ako inak, na Gemeri, ale na prekvapenie aj v Londýne. Rudovi nečakane zmizne jediný skutočný priateľ, a až keď mu príde pohľadnica z liečebne na Prednej Hore, začne po ňom skutočne pátrať. Originálna zápletka a prepojenia, doplnené o Majlingov inteligentný humor a filozofické šprochy. Pre mňa úplná paráda. Po grafickej stránke, sú kresby strohé, čierno-biele a hoci dobre ladia s tajomnou atmosférou, niekedy som aj ja mala problém rozoznávať jednotlivé postavy. To mi však vôbec neubralo z celkového zážitku z knihy. Keďže mám od autora ešte v zálohe Gemer, teším sa aj na nejaký ďalší škaredší víkend, v ktorom Majling opäť vykúzli príjemnú atmosféru.
Joan Fosterová rozpráva svoj životný príbeh, príbeh ženy, s viacerými identitami. Joan nad vecami často premýšľa až priveľa, a tento “overthinking” ju nakoniec privedie do poriadnej šlamastiky. Hoci na začiatku sme sa dozvedeli, že rozprávačka sa skrýva kdesi v Taliansku, zinscenovala vlastnú smrť a je spisovateľka románov v štýle kostýmovej gotiky, vrátime sa na začiatok jej života, a postupne zistíme detaily o jej živote a udalosti, ktoré ju vyhnali z jej domova v Toronte.
Prvé stránky ma prilepili ku knihe a nevedela som sa od nej vzdialiť. Chcela som sa dozvedieť viac o Joaninom živote, o jej vzťahu k rodičom, obľúbenej tete Lou a neskôr k Arthurovi, jej manželovi, ktorý bol presvedčený komunista. Chcela som vedieť čo Joan skutočne vyhnalo do Talianska. Aj aký odkaz zanechá komunistické hnutie Obroda… No a potom, niekedy v 3/4 knihy, sa to začalo celé kaziť. Vety prestali dávať zmysel a príbeh prestal byť uveriteľný, viaceré dobre rozpracované línie stratili kontúry. Dočítala som to z takej nejakej povinnosti, kombinovanej so zvedavosťou, či sa to ešte môže skončiť uveriteľne. Záver knihy ma však skutočne sklamal. Na autorku Margaret Atwood, aj napriek tejto skúsenosti, určite nezanevriem. Čítavosť a magnetizmus prvých cca dvestosedemdesiat stránok stál za to.
Túto knihu som mala na wish liste odkedy vyšla, čítala som na ňu za ten čas nejednu pochvalnú recenziu, a to bol asi problém. Všetka tá chvála vo mne vybudovala nemalé očakávania, ktoré sa v mojom prípade nenaplnili.
Príbeh Elin, všeobecnej lekárky, v stredných rokoch, ktorá sa ocitla na samom okraji vyhorenia na všetkých frontoch – v práci, v manželstve, aj v spoločenských interakciách. Nechuť do všetkého, zaháňa prílišnou konzumáciou bieleho krabicového vína. Až jej do života opätovne, malým nedopatrením, vstúpil jej ex-priateľ Bjorn. Toto náhle a nečakané vzplanutie dodáva Elin druhý dych a aj keď si plne uvedomuje nesprávnosť vlastného konania, nedokáže si schôdzky s Bjornom odoprieť. Vopred tuší neblahý koniec...
Okrem osobnej drámy, musí Elin riešiť aj pacientov, ktorí za ňou prichádzajú s najrôznejšími a častokrát úplne absurdnými problémami. Profesionálne zvládnuť takéto rozhovory a zachovať dekórum, si z jej strany vyžaduje nemalé úsilie. V tom jej pomáha starý-dobrý sarkazmus a občas aj kamarát Tore, plastová kostra, v rohu miestnosti, ktorý má takmer vždy čo povedať.
Nórska autorka Nina Lykke podala tento príbeh veľmi naturalisticky, nehľadala prikrášlenia, tam, kde ich nemožno nájsť. Všetko pomenovala pravými menami - neveru neverou, alkoholizmus alkoholizmom. V texte dávkovaný cynizmus mal zrejme zapôsobiť úsmevne a uvoľňujúco, no na mňa to celé dokopy akosi nezafungovalo. Kniha však určite má čo ponúknuť. Navyše verím, že vnútorný svet Elin bol po psychologickej stránke (aj s tou cynickou osobnosťou) zvládnutý do najlepších detailov. A verím aj, že humor, ktorý mne nesadol, môže iného osloviť, a preto úplne rozumiem všetkým pozitívnym hodnoteniam a rozhodne by ste sa nemali nechať odradiť mojim 2.5 hviezdičkovým ohodnotením. U mňa najviac zabodovali pasáže s pacientami a Torem, pri ktorých som sa pousmiala a dala Elin v mnohom za pravdu.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Kvarteto ročných období od škótskej spisovateľky Ali Smith mi robilo spoločnosť celý uplynulý rok. Každá kniha sa venuje inej aktuálnej pálčivej téme, a v tomto bode Ali ukázala svoje majstrovstvo. V anglickom origináli tieto knihy vychádzali (takmer) každý rok, začínajú sa Jeseňou (2016), v ktorej Ali Smith silne reflektuje Brexit, pokračuje Zimou (2017), kde okrem silného ekoaktivizmu tety Ire, spomína kontroverzného premiéra. Jar (2019) vykresľuje silnejúce napätie v Británii, aj v dôsledku prisťahovalectva. Leto (2020) na nás hneď vychrlilo požiare v Kalifornii, pandémiu Covid-19, zastrelenú Breonnu Taylor, ale aj stále rastúce napätie v krajine.
Napriek tomu, že Ali do osudov svojich postáv vkladá aj aktuálne spoločensko-politické nálady vo Veľkej Británii (a svete celkovo), má pre nich jasné smerovanie. Leto je krásnym vyvrcholením, v ktorom sa viaceré postavy a súvislosti prepoja, a stáva sa tak skutočnou bodkou za touto pozoruhodnou sériou. Dej Leta je zameraný najmä na rodinu Greenlawovcov. Grace sa s Jeffom rozviedla a on sa nasťahoval s novou priateľkou hneď do vedľajšieho domu, aby spolu vytvorili jednu veľkú „šťastnú“ rodinu. Okrem toho, Grace dávajú zabrať aj deti, dvaja teenageri Sacha a Robert. Sacha je empatická environmentalistika, ktorá píše utečencom do detenčných táborov a Robert je zvláštny intelektuál, chodiaci poza školu, dnes už tak typicky znudený životom a brutálnymi počítačovými hrami. Do ich každodennosti vpadnú Art a Charlotte (zo Zimy) a vydávajú sa do Suffolku navštíviť staručkého stoštyri ročného Daniela Glucka (Jeseň).
Ani v Lete sa nevyhneme miešaniu časových a dejových línii, a tak sa niekedy ocitneme hlboko v minulosti. V Danielových spomienkach na internačný tábor na ostrove Man, kde sa počas druhej svetovej vojny ocitol vďaka jeho nemeckým koreňom.
Vzkriesenou zabudnutou umeleckou osobnosťou tejto knihy sa stáva spisovateľka, maliarka, fotografka a režisérka Lorenza Mazzeti. Okrem iného, Ali tradične spomína aj Charlesa Dickensa, ale aj iné významné mená.
Ako som už spomínala, táto kniha bola krásna bodka. Ak ste kvarteto ešte nečítali, a chcete ho čítať celé, išla by som na to jednoznačne chronologicky.
4.5*
Táto kniha na mňa dýchala zvláštnou melanchóliou, sama som sa pri niektorých pasážach vracala v čase k mojim vlastným zážitkom z prázdnin, a preto to bola pre mňa veľká láska od prvých stránok.
Frieder prepadol z latinčiny a matematiky, jeho vyhliadky na leto sú preto úplne mizerné. Navyše ho mama nezoberie na rodinnú dovolenku, ale nechá ho u prísneho starého otca a babky Nany, aby sa mohol pripravovať na reparát. No aj napriek učeniu si Frieder každý deň nájde čas, aby sa stretol s jeho najlepším kamarátom Johannom, sestrou Almou, a Beate, dievčaťom v zelených plavkách, s ktorou sa náhodou stretol na skokanskom mostíku. A tak, aj napriek blížiacemu sa reparátu, sa Friedrovo leto naplní mladíckymi nerozvážnymi výčinmi, nekonečným priateľstvom a prvou veľkou láskou.
Na Veľkom lete sa mi najviac páčili postavy a ich rozvíjajúce sa vzťahy, či išlo o Johanna, Almu, Beate, alebo starého otca a Nanu, všetci mali v knihe svoje miesto, zmysel, posolstvo. Skrátka niečo, čo sa od nich Frieder potreboval naučiť. Dej je zasadený do osemdesiatych rokov minulého storočia v Nemeckej spolkovej republike. Rachotiace bicykle, telefónne búdky a prísľub „stretneme sa o ôsmej na pevnosti“, žiaden mobil a nepretržitý kontakt, len (dnes už takmer) nepredstaviteľná blízkosť a jedinečnosť osobného kontaktu. Preto si myslím, že román osloví aj starších čitateľov, hoci ústrednými témami sú dospievanie a problémy typického -násť ročného chalana. Rozhodne si túto knižku netreba zaškatuľkovať ako YA, a ak Vás jej dej a prostredie oslovilo, rozhodne stojí za prečítanie.
Veľké leto bude patriť k mojim srdcovkám a na autora Ewalda Arenza si určite posvietim. V minulosti v češtine vyšiel aj román Staré odrůdy, ktorý si po tomto čitateľskom zážitku plánujem jednoznačne prečítať.
V druhej svetovej vojne nebojovali len dospelí, bojovali žiaľ aj deti, ktoré svojou „trochou“ prispeli k fungovaniu odboju proti okupácii a vyvražďovaniu. Román Dievča s vrkočmi je fikcia založená na živote najmladšej holandskej odbojárky Freddie Oversteegen. Freddie sa pripojila k odboju, keď mala iba šestnásť rokov, a spolu s jej staršou sestrou Truus sa púšťali s nasadením vlastného života do komplikovaných a nebezpečných akcií. Akcií, ktoré z nich spravia predčasne dospelé mladé ženy. Roznášanie letákov sa premení na zvádzanie nemeckých hodnostárov, ktorých má následne odbojová skupina Fransa van der Wiela zlikvidovať. Až jedného dňa okolnosti inak nedovolia a Freddie zabije človeka. Ťažké vnútorné vyrovnávanie sa s vlastnými činmi, aj keď išlo o boj za ľudskosť, dávajú mladučkej Freddie pomerne zabrať. Rovnako ako aj jej prvá začínajúca láska. A my sa strácame v naturalisticky a surovo vykreslenej realite vojny.
Autorka Wilma Geldof nám ukázala vnútorný svet neuveriteľne statočnej dospievajúcej Freddie, ktorá nikdy nezaváhala a vždy vedela čo je správne. Dynamický život v odboji, výbuchy mostov, skrývanie sa, zrada, či pasce, to všetko ma vtiahlo do deja. Toto nie je typický historický román z druhej svetovej vojny, kde sa ocitneme v koncentračnom tábore a na tristo stranách na nás kričí len zúfalstvo a otrasné opisy nacistických praktík. V tejto knihe sa dá nájsť pravý nefalšovaný zápal pre dobrú vec, radosť z podarených odbojárskych akcií, blízkosť a kamarátstvo. Zlomila mi srdce, v tom najlepšom možnom ponímaní. Je to naozaj kniha určená na čítanie a nezabúdanie.
“Doposiaľ bol pre mňa každý nácek len uniformou a štekajúcim hlasom. Uniformou, z ktorej kričí rovnaká krutosť ako z toho hlasu. Zbavili Židov ľudskosti žltými hviezdami a seba svojimi uniformami. No to druhé si oni sami neuvedomujú.”
Román bosnianskej autorky Lany Bastašić valcuje bookstagram a knižné fóra, neobišiel ani mňa a potvrdzujem všetku tú chválu.
Sára žije svoj život v Dubline, snaží sa zo seba striasť pachuť Balkánu a zabudnúť na všetky kontakty z minulosti. No najmä na Lejlu, jej niekdajšiu najlepšiu kamarátku. Jedného dňa zdvihne telefón, v ktorom sa nečakane ozve Lejlin hlas a pozýva ju na roadtrip do Viedne, kde by sa mali stretnúť s Arminom, Lejliným bratom. Armin bez stopy zmizol začiatkom vojny a doposiaľ o ňom nemali žiadne informácie. Sára preto Lejle nevie povedať nie, a tak sa stane súčasťou impulzívnej cesty do rodnej krajiny a do minulosti, ktorej sa snažila všemožne vyhýbať.
Sárina výpoveď o miestami surreálnom roadtripe do Viedne sa zlieva s množstvom rôznych spomienok, vďaka ktorým zrazu jej “nový” život v Dubline vyzerá len ako obyčajná pretvárka.
Lana Bastašić píše výborne. Spôsob, akým nám prostredníctvom Sáry dávkuje príbeh ma úplne pohltil. Retrospektíva je v súčasných románoch populárna, nie však každý autor ju vie využiť tak ako Lana. Pomalé odkrývanie vrstevnatého príbehu mi nedovolilo knihu pustiť z rúk. Vrelo odporúčam.
Pútavý historický román z doby zjednocovania roztriešteného Talianska. Historický kontext nám je priblížený „očami“ Márie Oliveriovej, rodáčky z kalábrijskej Sily, Casole. Mária sa narodila v chudobnej rodine, ktorá sa krvopotne snažila zabezpečiť svojim deťom lepší život. Prvorodenú Terezu dali na adopciu do pánskej rodiny a podobný osud mal postretnúť aj Máriu. Avšak vrtkavý osud mohol za útok a následnú smrť adoptívnych rodičov. Tereza sa musela tiež vrátiť do skromných rodinných pomerov, no vo svojej zatrpknutosti, z udalostí obviňovala Máriu a vzala si do hlavy, že jej znepríjemní život najviac ako sa len dá. Mária sa preto ešte v detskom veku presunula k tetke do hôr, kde si vybudovala krásny vzťah k prírode a naučila sa všetko o kalábrijských horách, lese a živote v ňom.
Neskôr sa zaľúbila do Pietra Monaca, ktorý sa pripojil ku Garibaldiho armáde a veril v jednotné Taliansko, tieto ideály vštepil aj do Márie, a tak sa z nej stala Talianka, príslušníčka ešte neexistujúceho národa. Po Garibaldiho víťazstve sa však v krajine nič nezmenilo, pôdu nedostali roľníci a Viktor Emanuel II bol len obyčajný bábkový kráľ. Pietro Monaco v dôsledku zničenia ideálov sformoval odboj, skupinu lúpežníkov, ktorí znepríjemňovali život najmä majetným ľudom. Mária sa do tejto skupiny zbojníkov pridala, hoci vzťah s Pietrom už dávno nebol ideálny. Dostala prezývku Ciccilla a stala sa známou aj za hranicami Talianska. Písali o nej rôzne noviny a vyslúžila si pozornosť aj Alexandra Dumasa.
Príbeh Márie Oliveriovej, Talianky, skonštruoval autor Giuseppe Catozzella najmä z historickej korešpondencie a dochovaných archívnych dokumentov. Dodal jej však ľudskosť a tvár, ktoré ostali stratené v čase. Či si ju Catozzella nezidealizoval sa už nedozvieme, výsledkom je však zaujímavá kniha o (pre mňa) nie až tak známom počiatku zjednocovania Talianska. Malý výsek historických udalostí, ktoré sú len začiatkom dlhej cesty k Taliansku, akým ho poznáme dnes.
Ďalšia tohtoročná nominovaná Anasoftka sa prečítala na jeden nádych. A bolo to veru dobré čítanie. Autor Jakub Spevák načrel do nevyčerpateľnej témy smrti a prežívania odchodu blízkeho človeka.
Hneď na začiatku rozprávač zistí, že zomrel. Nepamätá si presne čas a ani okolnosti vlastnej smrti. Zrazu sa ocitne v altánku pri šestici pre neho neznámych ľudí. Nedokáže si vybaviť nič z vlastného života, a tak z pozorovanej situácie vydedukuje, že sa zrejme jedná o jeho najbližšiu rodinu. Dokáže sa na nich pozerať oslobodený od emócii a spoločných spomienok. Vidí ich teda takých, akí ostali po jeho smrti, akí sú v skutočnosti. Možno trúchlia primálo a možno je to aj jeho chyba. No a možno aj tak priveľmi riešia vlastné životy, nad neslávnostnou písmenkovou rajčinovou polievkou…
Myšlienky a pozorovania rozprávača z vlastného karu striedajú pasáže pozostalých, v ktorých sa vracajú k niektorým spoločným momentom. Niekedy aj v tých vystupuje mŕtvy len ako bočná postava a viac riešia seba.
Prekvapivý koniec a výborná gradácia. Táto len 81 stranová novela sa zhltla hneď, a to aj vďaka výbornému štýlu. Za mňa je Po funuse jedna z podarenejších tohtoročných nominácii a opätovné príjemné prekvapenie v podaní slovenského autora. Ak Vás tento námet aspoň trocha zaujal, určite by ste si ju nemali nechať ujsť.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Dej tejto knižky sa venuje dúhovej komunite, konkrétne tomu menej známemu a navnímanému písmenku - T. Transrodoví ľudia majú v spoločnosti ešte o kúsok menej záchytných bodov, ako ostatná časť dúhovej komunity. Chýbajú im priatelia, ktorí sa do ich situácie dokážu naplno vcítiť. A aj keď sa ich najbližšie okolie alebo jednotlivci snažia byť najempatickejší ako sa dá, nie je to vždy dosť. Dá sa to vôbec? Ťažké zbližovanie sa a ešte ťažšie nadobudnutie dôvery voči ostatným, následná izolácia a z nej plynúce depresie.
Terapia vo forme listov nám odhalí mnohé stránky jedného priateľstva. Zo všadiaľ na nás kričí bolesť zo straty, s ktorou sa nedá len tak ľahko vyrovnať. Kniha Mii Žurekovej vo mne zanechala hlbokú emóciu, no najmä prianie, aby sa dostala k čo najväčšiemu publiku.
