Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Ťažko sa vyberá päť diel a zopár obľúbených autorov. Milujem literatúru! Deň bez knihy je pre mňa neúplný. Aspoň stránku musím prečítať :-)
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Na komiks Nukleus som sa veľmi tešila. Hneď, ako mi prišiel, som sa doň pustila. Už nejakú dobu som veľká fanúšička komiksov a môžem povedať, že Nukleus ma nesklamal. Skvelé, do detailu premakané farebné ilustrácie perfektne korešpondujú s napínavým textom, ktorý zaujme nielen detského čitateľa. Aj dospelák, ktorý je kdesi hlboko vnútri stále dieťaťom, si príde na svoje. Martin Jurík v „doslove“ hovorí, že ide o jeho vlastnú projekciu z detstva, keď si želal mať jedinečného kamaráta, ochrancu a učiteľa v jednej osobe, a preto z detských spomienok vytiahol Nukleusa.
Nukleus je mimozemská polymorfná bytosť a už tisícky rokov skúma vesmír. Tentoraz pristál na planéte Zem a zblížil sa s Rayom, ktorému nedávno zomrel otec a stane sa šikanovanému chlapcovi ochrancom. Mestečko, v ktorom sa dej odohráva, je v ohrození. Skupina teroristov chce zničiť jadrovú elektráreň a vyslobodiť tajomnú ženskú bytosť, plnú pradávnych krívd. Viac neprezradím. Prečítajte si komiks, ktorého záver sľubuje pokračovanie.
Autori nastolili viacero tém blízkych detskému čitateľovi: šikana, osamelosť, strata blízkeho, téma jadrovej energie a vesmíru. Podľa spisovateľa a teoretika komiksu Petra Karpinského vracajú čitateľov do zlatej éry komiksu, keď „kreslené seriály“ ponúkali silný a pútavý príbeh. A ja môžem iba súhlasiť. Veľmi odporúčam, deťom i dospelým. Čítajte komiksy, nenechajte si ujsť tento druh umenia. Moja zbierka sa rozrastá a každý jeden považujem za lahôdku v knižnici.
Maria Pourchetová si v románe Oheň za námet zvolila lásku. Avšak Oheň nie je románom z červenej knižnice, próza je skôr smutnou paródiou na lásku. Pobavia nás hlasy hrdinkinej matky a starej matky, ktoré sa ozývajú zo záhrobia a komentujú konanie zbrklej ženy, pousmejeme sa nad cynizmom oboch hlavných postáv a udiví nás ich konanie a komunikácia. Autorka milencov karikuje, ich starostlivo vybudované charaktery vyvolávajú na jednej strane pochopenie a na druhej strane opovrhnutie. Ťažko si túto dvojicu obľúbiť, no je fascinujúce pozorovať, ako sa popasujú s ohňom, ktorý založili.
Ona je úspešná akademička, vydatá, má dve deti a býva v rodinnom dome, kde jej zjavne nič nechýba, no cíti, že to nie je ono. Túži po zmene, po niečom, čo prelomí strnulosť, v ktorej uviazla. On je vysokopostavený bankár, ukážkový cynik v prehlbujúcej sa depresii, ktorý je presvedčený, že vo vzťahu s Laure pookreje. Preskočí malá iskra, čo úplne stačí na to, aby sa rozhorel obrovský plameň, ktorý sa rýchlo vymkne kontrole. Hoci obaja protagonisti túžia byť milovaní, ich vášeň kolíše a zdá sa, že si jednoducho nedokážu porozumieť. Ich túžba je skôr vyjadrením nedostatku niečoho nehmatateľného a nedefinovateľného. Dá sa povedať, že Oheň je o beznádejne neúspešnej komunikácii dvoch ľudí, neskôr spôsobenej určitou formou rezignácie.
Od prvých strán nás autorka vrhne do víru rozprávania. V krátkych, úzko prepojených kapitolách sa striedajú dva rozprávačské hlasy, ktoré čas od času pripomínajú iskry vyletujúce z pahreby. Rozprávanie má rýchle tempo, text vyžaduje pozorné oko čitateľa. Toto rýchle striedanie perspektív jasne ukazuje, ako málo sa tí dvaja zhodnú vo svojich pocitoch a názoroch, aké odlišné sú ich túžby a ako málo sa navzájom poznajú. V románe sa vynárajú aj zásadné otázky o dobe, v ktorej žijeme. Komentujú ju nielen hlavní hrdinovia, ale autorka nám ponúka aj pohľad mladšej generácie a to prostredníctvom Laurinej dcéry. Véra je rebelka, ktorá citlivo vníma klimatické zmeny, feminizmus aj vojny. Pourchetová rozohráva nielen nesúlad v komunikácii a pocitoch milencov, ale do rovnakej pozície stavia matku s dcérou. Za medzigeneračné nepochopenie môže čiastočne opäť rezignácia.
Autorka precízne buduje dej a hoci nás miestami sem-tam na okamih stratí, veľmi rýchlo si opäť získava našu pozornosť. V záverečných kapitolách nezostáva nič iné, iba očami zbesilo hltať riadky a vo finále s údivom predýchať sebaironický čin jednej z postáv.
Ester si ma omotala okolo prsta od prvej strany. Uchvátila ma štylistická zručnosť, aká sa často nevidí. Siahodlhé súvetia, opakovanie slov, slovných spojení, viet, ba celých úsekov evokuje v niektorých momentoch poéziu. Keď spomínam opakovania, hneď musím podotknúť, že jej slovná zásoba nie je chudobná, naopak, je bohatá, košatá. Kĺzala som sa textom s údivom a nadšením.
Kniha je autorkinou osobnou výpoveďou. Na prvej strane padne z úst prednášajúcej profesorky veta: Definujte mi muža! Tá je impulzom pre rozprávačku, ktorá sa okamžite vracia do spomienok a s nadhľadom analyzuje mužov, ktorí ju v živote ovplyvnili. Zaraďuje ich do kategórií, predstavuje nám deduškov, hercov, mizantropov, bruškatých, perfektných, štbákov, udavačov, architektov či lekárov. No hlavnou témou nie sú iba muži. Spomína na svoju rodinu, predkov, históriu, svoj vzťah k mužom, rozoberá rozdielne povahy oboch pohlaví.
Jej rozprávanie je striedavo úsmevné, vážne, nostalgické a často ironické. Nestíhala som si podčiarkovať silné myšlienky a krásne vety. Najviac ma dojímalo rozprávanie o blízkej rodine. Na chvíľu som sa ocitla v Nadikinej kuchyni, s Dibom na koncerte alebo s Pupuškom pri počúvaní odbornej prednášky. Niekoľkokrát ma dojala...
Ester Weissová - Fekete napísala silnú, vynikajúcu prózu a verím, že o nej budeme ešte počuť. Jej meno je skratka, román, rodinná sága a zďaleka nepovedala všetko. Knihu Muž môže každý čitateľ uchopiť inak, jeden v nej nájde to, iný ono, niekto uvidí podobnosť so svojím osudom, ďalší s rodinou známeho. Je to síce jej príbeh, no môže byť aj náš.
Už z názvu knihy som vedela, že ma čaká skvelý literárny zážitok. Čarovanie so slovami, ktoré poskakujú, žblnkajú, krútia sa a chichocú ako voda v potoku. Možno, rovnako ako ja, pri čítaní v duchu podchvíľou vykríknete, ach to je krása!, ako je len v tejto knižke pekne! „Ivan tvrdil, že pod každým potokom, aj riekou, tečie ešte jeden iný potok, ktorý je neviditeľný, ale tým, čo ho chcú naozaj vidieť, tým sa ukáže,“ povedala jedna z epizódnych postáv a presne takto treba k útlej knižke pristupovať. Niekto sa očami skĺzne po povrchu potoka, iný dokáže uvidieť podeň.
Tí, čo poznajú a milujú tvorbu Dušana Dušeka, vedia, že vo svojich knihách prepletá vlastné zážitky s cudzími, ktoré vypočuje na ulici, v rozhovoroch so známymi i neznámymi. Keď niečo dobré zachytí, hneď to šupne do príbehu, či už je to historka, alebo len pekná veta. Pekné vety sú jeho doménou. Holé aj rozvité spôsobujú úžas čitateľa. „Požiare sa končia v koreňoch stromov.“, alebo „Zobudiť sa a prijať oplátku prichádzajúceho dňa.“, alebo „Tma je posteľ spánku.“ Niekedy ani príbeh netreba, aby si čitateľské oko prišlo na svoje. Dušek obdivuhodným spôsobom zostručňuje svoje výpovede, stačí náznak, slovo, veta. V anotácii je vypichnutý citát z knihy: Každé dobré slovo vo vete je vyslyšaná prosba. Bohatstvo jazyka je práve v jeho možnosti byť úsporný. Dušek toto kúzlo ovláda. Obrazy, ktoré vyčarúva, dokážu rozochvieť.
Nemrhá slovami, lež naplno využíva ich potenciál. Kratučká veta a v nej celý príbeh. Prekvapivé okamihy pretkané humorom, hravosťou aj nostalgiou či vážnosťou. Jeho jazyk je jasný, presný a nesie silný poetický náboj. Rozohráva hru doslovných aj metaforických významov, narúša chronologické usporiadanie času. Do prítomnosti bárskedy vsunie záblesk dávno zašlých okamihov. Nádherná knižka!
Clarice musíte milovať od prvej vety, ak sa tak nestane, zrejme vám nesadne celá kniha :-) Patrí do súdka literárnych fajnšmekrov. Je to skutočne vynikajúce dielo z pera brazílskej legendy.
Autorka v inovatívnom románe narúša chronologické poradie deja od začiatku do konca. Hlavnou hrdinkou je mladá žena Joana. Spomienky na detstvo sa prelínajú s udalosťami z manželského života. Minulosť, prítomnosť a budúcnosť sa spájajú. Minulosť nie je niečím dokončeným, v zábleskoch myšlienok nadobúda rozmer aktuálneho okamžiku. Uprostred prežívaných udalostí existuje neustály tok vedomia, hľadanie a objavovanie jemných nuáns života.
Joana je hrdinka narúšajúca patriarchát, je ako Johanka z Arcu, ktorá sa vzoprela dobovým konvenciám. Konfrontuje morálne hodnoty sveta dospelých formované vtedajšou spoločnosťou. Nedokáže sa prispôsobiť požiadavkám okolia, často sa cíti zlá, neustále o sebe pochybuje, aby sa neskôr pozrela na veci z druhej strany a prehodnotila ich. Uvedomuje si, že je dôležité, čo vníma ona, nie, čo si myslia a očakávajú iní. „Na čom teda záleží: Treba žiť, alebo vedieť, že žijeme?“ Prejavuje sa divokými, slobodnými pocitmi, ktoré sa nedajú skrotiť, čo spôsobuje, že sa cíti osamelá a nepochopená. V texte badať zreteľný rozpor medzi ženským a mužským svetom. Odmieta byť žienka domáca bez možnosti slobody.
Text je krásne poetický, evokuje dlhú báseň písanú voľným veršom. Veď napokon v autorkinej celoživotnej tvorbe dominuje umelecké experimentovanie v širokej škále štýlov, čo intenzívne cítiť už v prvotine, ktorú nemožno čítať rýchlo. Opakuje slová, vety, narúša vetnú skladbu, neberie ohľad na pevné gramatické pravidlá a umelecké konvencie, čitateľ nadobúda pocit akejsi abstrakcie. Je veľkým zážitkom sledovať tok Joaniných myšlienok a hĺbku výpovedí. Za fantastický preklad vďačíme Jane Benkovej - Marcelliovej.
Vôbec som nečakala, že ma kniha tak pohltí. Nik, kto si túto fikciu zasadenú do reálneho prostredia s konkrétnymi historickými faktami nenechá ujsť, neoľutuje. Guenassia priniesol prierez búrlivým obdobím 20. storočia, vynikajúco vykreslil predvojnový Paríž aj nálady v Alžírsku a uveriteľne zobrazil život v pre neho cudzej komunistickej krajine. Román môže byť výborným impulzom k študovaniu povojnových rokov, kedy sa budoval socializmus a ako sa všetko napokon zopsulo. Oceňujem, že autor do textu vložil rôzne úvahy, denníkové zápisky, tajné štbácke správy a listy, čím ešte viac umocnil atmosféru príbehu. Vysnívaný život Ernesta G. veľmi odporúčam. Kniha sa číta ľahko a spisovateľ, hoc nikdy v Československu nebol, píše fundovane, vystihol množstvo detailov tej doby a dokáže skrz-naskrz pohltiť čitateľa.
Číst víc
Ani neviem, ako začať. Román Kukolka sa mi skutočne dostal pod kožu. Keby len to, zasiahol ma priamo do srdca, pretože utrpenie, ktoré musela od útleho detstva znášať hlavná hrdinka Samira, je nepredstaviteľné. Príbeh je emocionálne náročný a svojou surovosťou a otvorenosťou doslova vyráža dych. Od prvej strany vás pohltí a aj napriek hrôze, ktorú vyvoláva, budete chcieť vedieť, ako sa s krutým osudom dieťa bez rodičov vysporiada.
Lux píše drsne, bez príkras a zjemňovania. Násilie, drogy, nútená prostitúcia, psychické týranie, hrubé zaobchádzanie so ženami ako s kusmi mäsa, to všetko sa autorke podarilo realisticky zobraziť. Je až desivé vnímať, že stredobodom románu je dieťa a dospievanie. Hlavná hrdinka by v normálnom svete navštevovala základnú školu! Rovnako náročné je spracovať informáciu, že autorka dva a pol roka „skladala“ Samiru z osudov rôznych žien, ktoré si prešli podobným peklom (hoci si bolestne uvedomujeme, že toto sa dialo a deje stále).
Veľmi silný román. Hoci je príbeh detí ulice nemilosrdný, naozaj stojí za prečítanie. O týchto témach sa musí písať, čítať a hovoriť.
Maggie O’Farrell dokázala, že aj o najznámejších historických postavách, medzi ktoré bezpochyby patrí aj William Shakespeare, sa dá vyrozprávať celkom nový príbeh z celkom nového pohľadu. Dielo je bravúrnym fiktívnym rozprávaním o tom, ako mohla smrť syna Hamneta podnietiť vznik jednej z najväčších hier slávneho dramatika. No je najmä krásnym vyobrazením Shakespeareovej manželky Anne Hathaway, ktorú história takpovediac znevažuje. Autorka v jednom rozhovore uviedla, že väčšina existujúceho materiálu opisuje Anne ako „sedliačku“, ktorá oklamala mladého Shakespeara a naschvál s ním otehotnela, aby si ju vzal. Teórie sa kultúrna obec drží aj napriek neexistujúcim dôkazom. Rozhodla sa radikálne zmeniť tento dlho zaužívaný pohľad na ženu svetoznámeho barda. A urobila to famózne.
Román Hamnet nás očarí intenzívnymi emóciami, neobyčajnými obrazmi a krásou slova. Je hlbokou štúdiou milujúcej ženy, smútiacej matky, ktorej Maggie O’Farrell namaľovala úplne nový portrét, čím dala po nose všetkým historikom, ktorí zabudli, že za úspešným mužom vždy stojí aj žena.
Veľmi sa teším, že Prostor opätovne vydal knihu Andělin popel. Vynikajúci literárny počin, ktorý môžem smelo každému odporučiť. Hoci mal Frank McCourt ťažký štart do života, dokázal prekonať nepriazeň osudu, stal sa úspešným a napísal dielo hodné pozornosti. Je hlasom tých, ktorí také šťastie nemali. Príbeh sa číta sám, ako tá najskvelejšia fikcia, pretože každá jedna príhoda pôsobí neuveriteľne. Žiaľ, všetko sa stalo. Ak nie jemu, tak niekomu v blízkom okolí. Táto kniha je dôležitá, veľmi dobre napísaná a jednoducho úžasná. Možno mnohých rozplače, tvrdo zasiahne, či dokonca úplne rozdrví, no autor nedovolí, aby sa čitateľ úplne poddal smútku a beznádeji, vie, ako vyčarovať úsmev na tvári. Ukazuje nám, aké máme šťastie, že sme sa narodili dnes a tu a prináša nádej, že aj z toho najväčšieho bahna sa dá vyhrabať a žiť život podľa predstáv. Skvelý rozprávačský štýl, skvelo vypointované historky, živá kritika vtedajšej írskej spoločnosti, autenticita a obraz utrpenia pretvorený v grotesku – to všetko sú dôvody, pre ktoré sa oplatí po knihe siahnuť. Dovolím si do neba vychváliť český preklad Josefa Moníka.
Číst víc
Jana Micenková napísala takú dobrú knihu, že tu by sa moja krátka recenzia pokojne mohla skončiť. Ale nedá mi, nedodať ešte zopár viet. Táto kniha kričí. Táto kniha bolí. Rozhodí vás a emócie sa budú valiť ako lavína. Ale je taká dobrá, že by ste si ju nemali nechať ujsť. Autorka píše fantasticky, jej jazyk je pôsobivý a štýl neošúchaný. Píše spôsobom, akoby príbeh rozprával niekto známy, iba tak pri víne a vy máte chuť počúvať bez prerušenia, hltať slovo za slovom, vstrebávať obraz za obrazom. Žalúdok sa vám búri, hlava odmieta prijať, čo uši počujú, ale v duchu si vravíte, no poď, hovor ešte, toto nemôže byť snáď pravda.
Rozklad rodiny v priamom prenose možno rozloží aj vás. Ktovie, za koľkými dverami sa skrývajú podobné príbehy...
