Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Nenazvala by som sa knihomoľom, napriek tomu som u mojich známych a priateľov známa tým, že veľa čítam. K mojej čitateľskej vášni ma viedla aj ma v nej podporovala moja mama. Takmer každú jednu knihu som dostala práve od nej. A keď sa u mňa v detstve prihlásili zdravotné problémy, nemocnica a barle, tak mi moja mamina chodila požičiavať knihy do knižnice. V to leto som ich prečítala okolo 50. Momentálne stíham knihy kupovať rýchlejšie, než čítať, pretože nie vždy je čas, najviac ma zamestnáva práca a cesta do nej a z nej (nie každý môže mať home office).
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Cyntoryn zvieratiek je príbeh, ktorý som už dvakrát videla sfilmovaný, raz to bol film z 80. rokov a raz to bol reboot z 2019 roku. Bola som nimi uchvátená a absolútne som si najmä ten z 80. rokov obľúbila. Preto som sa tešila na samotnú knihu dúfajúc, že tam bude ešte niečo lepšie a viac tam bude.
Kniha má väčšinu času nebavila, asi tak do 3/4 knihy som sa nudila zbytočnými opismi bežného života rodinky Creedovcov, fóbiou pani manželky a jej neschopnosťou rozprávať sa o smrti. Asi najviac som si obľúbila malú Ellie. Aj čo sa týka kocúra Churcha, čakala som viac scén s ním a viac hororu. Horor sa nekonal. A keď už sa King silou mocou snažil vzbudiť záujem o rodinku, na konci ich príbeh nedotiahol do úplného konca. Oveľa viac by ma teraz zaujímalo čo sa stalo s Ellie a či vstala Rachel z mŕtvych alebo či Louis nezahynul v močiaroch. Koniec knihy hodnotím na 4 hviezdičky, ako celok možno dať iba 2. Možno som mala príliš vysoké očakávania alebo mi jednoducho až tak nesedia Kingove horory a viac obľubujem jeho detektívky. Osoravedlňujem sa, ak som nejakého skalného fanúšika touto recenziou naštvala. No takýto spôsob písania s množstvom zbytočných opisov mi na horor nesedí. Ešte tak vedieť ako zvládnem jeho ďalšie horory.
Ďakujem tej osobe, vďaka ktorej som videla túto knihu v tejto skupine. Okamžite (ešte kým sa dalo v kamenných obchodov nakupovať) som si ju musela kúpiť. Dnes som ju dočítala. Neviem, či by som moh stav po dočítali knihy nazvala šokom, keďže to nie je prvá kniha o drogovej tematike, ktorú som tento rok čítala. Každopádne niektoré pasáže boli naozaj pre silný žalúdok. Najmä nedokážem pochopiť ako dokáže niekto vydržať 12 rokov "naložený" v drogách. Nie nejako bez ujmy, je jasné, že človeka to poznačí, dokonale to vedela opísať práve "Melisa" v tejto knihe, ako ju drogy poznačili fyzicky aj psychicky, a najmä ako veľmi ublížili jej najbližším. Ale že vôbec vydrží a neumrie. Je to možno zázrak, alebo s autorkou knihy mal osud ešte iné plány. Ešte je dobré, keď napokon obdobie narkománie skončí, hoci aj cez všetku bolesť, človek sa z toho dostane a snaží sa (úspešne) žiť svoj život ďalej. Horšie je, keď kvôli drogám sa zbytočne nie len zničí život človeka, ale napokon aj vyhasne.
Knihu odporúčam hádam každému, či už čitateľovi, ktorý obľubuje literatúru faktu alebo pre rodičov, aby sa naozaj venovali svojim deťom a nekončilo ich staranie sa o deti len tým, že im hodia pod nohy vždy peniaze. Taktiež by som to odporúčala aj deťom/dospievajúcim, aby pochopili, že ich pocit osamelosti či potrebu zapadnúť nie je dobré riešiť prostredníctvom drog a treba hľadať iné spôsoby (častokrát naozaj pomôže zveriť sa dospelému, najmä ak je ochotný počúvať). Príbeh je nešťastný, zdrvujúci, mnohí by ho označili možno za nechutný (niekto má žiaľ aj taký život), ale stojí za to prečítať ho.
Dokonalá ukážka správania sa ľudí, či už tých slabších alebo tých mocnejších. Je tu pomerne verne zobrazené ako sa z demokratického režimu môže stať šmahom ruky totalitný režim, že vlastne akákoľvek vláda je zneužiteľná a môže sa zmeniť na zneužívajúcu spoločnosť. V príbehu je veľmi dobre zobrazené ako určitá časť spoločnosti (v toto prípade zvieratá, ale je nám jasné, že má ísť o opis ľudí) má záujem vzdelať sa, aká časť má záujem poznať len základy a aká časť nemá záujem vedieť nič okrem jednej frázy, ktorú verklíkuje dokola. Nemôžem si pomôcť, ale v mnohých aspektoch v určitej fáze vývoja vlády prasiat mi to pripomína aj dnešnú spoločnosť, najmä tú, čo sa naučilo spievať stále dokola: "štyri nohy dobré, dve nohy zlé". Na záver som si už len kládla otázky: "Musí to aj medzi nami ľuďmi vždy dopadnúť takto? Bez vlastnej vôle, vlastnej možnosti výberu? Vždy zviazaný nejakou mocou a nadradenosťou? Mohlo to na Zvieracej fare dopadnúť aj inak a každé zviera by si mohlo žiť v rámci svojho výbehu podľa vlastných predstáv a byť sám sebe pánom?" Ideálne by bolo, keby sa aj naša spoločnosť poučila z chýb minulosti, ktoré neustále opakujeme. Myslím si, že by bolo dobré keby sa viacerí ľudia vrátili k takýmto politickým satirám, ktoré by im "nakopli" opäť rozum.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Pre mňa to bola tretia kniha od Fitzeka, ale oproti Pasažierovi 23 a knihe Noe mi prišiel Balík pomerne slabší. Téma znásilnenia môže byť zaujímavá, najmä ak ide o detektívny príbeh, ale čo sa týka psychotrilleru, z ktorého máte pocit, že obeť si všetko vymýšľa a napokon nie je obeť až neskôr nechápete ako by mohol niekto takto zmanipulovať človeka, aby o sebe pochyboval, o tom čo zažil, čo videl a počul. Toľko podlosti voči jednej osobe, príde mi to príliš neuveriteľné. Aj keď sa jedná o fikcii, očakávam aspoň trochu, že by príbeh mohol byť v nejakom hroznom prípade aj skutočný, že je ho možné zažiť aj v reálnom živote. V tomto prípade ten pocit nemám, naopak mám dojem, že autor prekombinoval všetky prvky psychotrilleru, detektívky a drámy tak, že by sa nikdy stať nemohli. Od vymyslené ho detského "kamaráta" po muža, ktorý ženu znásilní a oholí jej hlavu, no pritom ju chráni na každom kroku a ktorý je vlastne tá istá osoba. Nič viac mi k tomu nenapadá, len to, že je to príliš prekombinované a hlavná postava je úplná chudera, ktorá nemá ani zrniečko rozumu.
Možno je to moja chyba, že mám toľko prečítaných kníh od Agathy Christie a tak porovnávam všetky detektívku s jej tvorbou. Keď som knihu kupovala, nevedela som, do čoho idem. Dúfala som, že pôjde o nejaký horor, niečo mysteriózne a bude to naozaj o duchoch. No napokon som bola rada, že šlo o detektívku, lebo tak zle napísaný horor, ako keby ho písalo 10-ročné dieťa by vôbec neuspel. Ale aj v prípade detektívky mi príde príbeh pomerne naivný a že sa reálne spojí jeden prípad a druhým a majiteľ zámku zavolá práve toho detektíva, ktorý rieši aj ten druhý (napokon so zámkom súvisiaci) prípad nie je príliš uveriteľný. Vraj bol tento poľský autor veľmi vychýrený autor detektívok, ja si však stále myslím, že sa mal čo učiť či už od Agathy Christie v prípade detektívok a od Stephena Kinga v prípade hororov.
Je to veľmi hodnotná kniha, ako aj z historického hľadiska, tak aj z poučného. Je to smutný príbeh, tak ako to vyplýva aj z mnohých ďalších recenzií. Avšak nemyslím si, že to je tá hlavná myšlienka, ktorú by si mal čitateľ z tejto knihy odniesť. Smutných príbehov vzniklo za vojny aj po vojne určite veľa, žiaľ, život asi najčastejšie píše smutné a ťažké príbehy. Ústrednou témou v knihe sa pre mňa stala opäť nevraživosť jednej skupiny voči druhej, tak ako sa to dialo a deje od minulosti až do dnešnej doby. Či už šlo nenávisť a nevraživosť nacistov voči Židom, rómom, komunistom, psychicky narušeným, či fyzicky poškodeným, alebo nevraživosť komunistov voči kapitalistov a naopak kapitalistov voči komunistom, alebo Čechov po 2. svetovej voči sudetským Nemcom. Táto nevraživosť sprevádza nás, ľudstvo doteraz a nikdy z toho nebolo nič dobré. A namiesto toho, aby sme sa z minulosti naozaj poučili, tak ju aj v súčasnosti stále opakujeme (nevraživosť očkovaných verzus neočkovaných a naopak). Už z minulosti vieme, že nútiť ľudí a pretláčať v spoločnosti niečo, čo obhajujeme "verejným záujmom" a "dobrom pre národ/občanov" zvyčajne nebolo dobré a samotná myšlienka bola už v jadre skazená. Veď aj v prípade nacistov, ktorí tvrdili svojim nemeckým spoluobčanom, že dosiahnuť čistotu ich rasy je dôležité pre ich národ, nebolo v poriadku a vieme aké škody to napáchalo. Akonáhle ľudia dostanú do rúk moc, častokrát to napácha veľké škody. Iste, Nemci napáchali veľa zla, ale hodiť to na kolektívnu vinu všetkých, bez akéhokoľvek procesu a vznesenia obvinenia, a v podstate potrestať všetkých (až na jednu, ktorá sa ukryla), to je nespravodlivé a takým spôsobom sa mier vybudovať nedá. Preto vždy keď sa v príbehu objavil kočiš Červinka, mala som chuť ho priklincovať o dvere, ako to Klárka veľakrát spomína počas rozprávania. Dnes vravíme, že žijeme v mieri, ale začínam o tom pochybovať, keďže aj vďaka tejto knihe vieme, že zlo vojnou neskončilo ani neodišlo.
Zaujímavý príbeh dospievajúceho chlapca, ktorý vytesnal spomienky na koncentračné tábory, ktoré prežil a potom si ich opäť obnovil, aby mohol podať dôležité svedectvo ďalším generáciám. Veľmi dlho sa mi nestalo, že by som si myšlienky zapísala do môjho Denníka knihomoľa, pri tejto knihe mi však nestačila ani tá jedna vyhradená strana, takže som musela ozaj veľmi vyberať. S názormi preživšieho som sa v niektorých prípadoch naozaj zhodla (išlo o dojmy z už napísaných knižných fikcií z obdobia holokaustu). Prípadne ma zaujalo jeho porovnávanie medzi zlom, ktoré napáchali nacisti a zlom, ktoré napáchali komunisti. Kniha je veľmi pútavá, aspoň teda mňa hnala v čítaní a ďalej a ďalej. A dovolím si tvrdiť, že presne takychti kníh, by malo byť viac, namiesto kníh, ktoré vznikajú ako čiastočné alebo úplné fikcie.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Áno, príbeh je naozaj napínavý a pútavý, núti Vás čítať viac a viac, ďalej a ďalej, tak ako aj mňa. Nevedela som knihu pustiť z ruky, dokým som ju nedočítala. Avšak celý čas ma autor vytáčal, príbehom aj hlavnou myšlienkou. Toľko konšpirácií ako je v tejto knihe, nie je hádam ani v časopise Enigma. A teda keby som mala chuť čítať o konšpiráciách, radšej by som otvorila tú. V jednej myšlienke sa ale s autorom zhodnem, že nikto nemá to právo, respektíve nie je nejaký nadčlovek, či nadboh, aby rozhodol o tom, kto žiť bude a kto nie. Úmysel zavraždiť niekoho, bez ohľadu aký šlachetný tento úmysel je, vedie naďalej k obzvlášť závažnému zločinu - úkladnej vražde. Čo sa týka ekológie a enviromentalistiky, dnes mám pocit, že veľa ľudí vníma len to, že čo všetko má ľudstvo obmedziť, aby malo budúcnosť a prežilo. Na môj vkus to už hraničí s ekootroctvom a v tejto knihe bol dokonale znázornený aj ekoterorizmus, ktorý by mohol časom hroziť žiaľ aj nám, ak nenájdeme správnu mieru a skutočných vinníkov. Čo ma súčasne zaráža, že sa nikto nezamyslí na tom, že keď triedim plast, musím ho dostatočne vymyť (na stránke môjho mesta to je uvedené, že plast musí byť umytý), no už nikoho netrápi koľko pitnej vody na to musím minút. A to nemám istotu ani v tom, či napokon ten plast neskončí v spaľovni. Tieto úkony mi prídu úplne protichodné. Čo sa týka zásob ropy, nemám prehľad ako to v skutočnosti je, ale keď som sa o tom rozprávala s otcom, vravel, že ešte keď bol malý chlapec, už boli nejaké predpovede, že ropa vydrží len pár desaťročí, no odvtedy sa našlo niekoľko ďalších ložísk ropy (čiže nemyslím si, že vieme so 100%-tnou istotou povedať ako sme na tom vo svete s ropou). Elektrické autá sú pekná vec, určite z hľadiska šetrenia ropy, len nikomu nenapadne, že aj tu niekto musí vyrábať a aj tá niečo stojí, a teda časom nebude donekonečna zadarmo. A sama vidím u nás doma, že solárna energia nestačí, lebo v lete nám síce solárne panely z veľkej časti zohrejú vodu, ale v zime je podiel slnečnej energie na ohreve vody takmer nebadateľný. Hádam len autor dokonale vystihol situáciu šírenia pandémie vírusu a najmä snahy o zmanipulovanie obyvateľstva prostredníctvom strachu o zdravie a život ako ju takmer poznáme v dnešnej dobe. No predsa len na jednu vec je táto kniha dobrá, a to ako odstrašujúci príklad toho ako ďaleko to vie zájsť, keď ľudia nenájdu správnu mieru zdravého rozumu a nechajú sa bez rozmyslu oklamať a zmanipulovať.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Prečo má potrebu Grisham zabiť pred polovicou knihy nejakú dôležitú postavu? Už som to minimálne raz (ale myslím, že aj viac ako raz) v jeho knihách zažila. Odhliadnuc od toho, je to skvelý návrat ku "grishamovským" klasikám kde rozpitváva nekalosti v niektorom so štátnych systémov, či sú to súdy (tak dobre, zvyčajne sú to súdy) alebo vo vyšetrovaní trestných činov. Svišť je určite dynamickejšia kniha ako jeho dve predošlé, a to Osamelý strelec a Tajomstvo Grey Mountain. Spája sa v nej napätie s poukázaním na korupciu, mafiu, machinácie s indiánskymi územiami a s nimi súvisiace vyšetrovanie sudkyne. Keď som knihu chytila do ruky, čakala som skôr nezáživnejší príbeh o byrokratoch, ktorí sa snažia odhaliť prijímanie úplatkov zo strany sudkyne Som rada, že som sa mýlila. Kniha sa mi čítala celkom dobre a nebyť iných povinností, prečítala by som ju istotne skôr. Čo sa týka Grishamových kníh, radím ju medzi tie lepšie, aj keď je čitateľovi behom čítania pri niektorých veciach možno smutno. Ale a konci sa opäť črtá aspoň malý náznak lásky, a to ma vždy poteší.
Dobre, nie každý by to možno tak označil, iný čitateľ by možno povedal, že je to psychodráma alebo len zbytočná rodinná dráma so psychopatom. Berte si to ako chcete, no pre mňa to bol naozaj psychotriler, napínavý od začiatku až dokonca. Neprečítala som ho síce na jeden nádych ani dúšok, mohli to byť aj 3 nádychy, ale chytila ma a nepustila a, až kým som ju nedočítala. Mne osobne nevadilo ani skákanie z deja do deja a rozbehnuté rozprávanie viacerých postáv (asi najviac som si obľúbila Lucy, ani neviem prečo), narozdiel napríklad od Fitzekovho Noeho, kde tých dejových línií už bolo príliš. Dej ma dokázal vtiahnuť aj napriek občasnej "chudinkovosti" hlavnej postavy so snahou vykresliť ju "aha, čo všetko som sama dokázala". Tak trošku klišé, na mňa to teda aspoň takto pôsobilo. Hádam ma len zamrzel najviac ten koniec, psychopatický brat/strýko, predsa len som dúfala v čistejší "happy end". Nevadí, aspoň má autorka na čom pracovať, a keďže to bola jej (pre mňa) druhá kniha, ktorú som čítala a neľutovala som to, tak sa teším aj na vydanie pokračovania (len prosím prosím, nech to už dopadne dobre). Inak skutočné meno Libby sa mi páči tisíckrát viac, škoda, že si ho neprevzala. S radosťou teda dávam plný počet hviezdičiek. Odporúčam!
