Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Nenazvala by som sa knihomoľom, napriek tomu som u mojich známych a priateľov známa tým, že veľa čítam. K mojej čitateľskej vášni ma viedla aj ma v nej podporovala moja mama. Takmer každú jednu knihu som dostala práve od nej. A keď sa u mňa v detstve prihlásili zdravotné problémy, nemocnica a barle, tak mi moja mamina chodila požičiavať knihy do knižnice. V to leto som ich prečítala okolo 50. Momentálne stíham knihy kupovať rýchlejšie, než čítať, pretože nie vždy je čas, najviac ma zamestnáva práca a cesta do nej a z nej (nie každý môže mať home office).
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Akosi som stratila slová. Príbeh je tak neskutočný a súčasne na mňa pôsobí, že je veľmi blízko k realite, ktorá by mohla nastať. Autorka podľa mňa v skutočnosti dokonale zobrazila povahu českého a slovenského ľudu v minulosti, ktorá v mnohých starších generáciách pretrvala dodnes, a tieto generácie naučili takto sa správať aj ďalšie generácie. Nie raz som počula od babky alebo dokonca od otca, ako niečo niekomu nemám hovoriť, lebo čo by si o mne pomysleli a mohla by som si zavariť. A nie je to tak dávno. Mnohé z uvedenych správaní v hĺbke podstaty v našich spoluobčanoch stále je. Stačí im dať do ruky nástroj a oni ho použijú. Dostanú právomoc niečo kontrolovať a oni to zneužijú a ešte sa v tom vyžívajú. Naozajstný príklad analógie voči dnešnému svetu. Čo by bolo keby ak.... A čo vlastne bude ďalej, keď sme to či ono dopustili. Budeme smútiť za slobodou, alebo budú naše deti obhajovať režim, ktorý tu bude, lebo im bude vtĺkané do hláv, že je to najlepšie, čo nás mohlo postretnúť? Túto knihu určite stojí za to prečítať si, človeku naskáče vďaka nej veľa chrobákov do hlavy, možno sa bude dlho zamýšľať nad napísaný príbehom, bude o ňom viesť úvahy a možno si aj všimne akú vysokú cenu má osobná aj ekonomická nesloboda. O jednu hviezdičku dávam menej asi len preto, že príbeh nedopadol podľa mňa šťastne a tak trochu zostal aj otvorený. Tu som si želala ten sladký "happyend". Ale pred autorkou snimam klobúk.
Krajčírky z Auschwitzu sú neskutočne dobre prepracované a podložené dielo, autorka si pri ich písaní evidentne dala námahu a každú jednu fotku, fakt, citát, či iné tvrdenie dokladá odkazmi na konci knihy. Knihu odporúčam čítať v papierovej podobe ja som ju čítala ako e-knihu, no dostupná je len vo formáte pdf a veľmi zle sa číta to malé písmo. Keď som sa snažila dať ju d formátu mobi, rozhádzalo mi text. Ten jeden jediný elektronický formát považujem za jeden z negatívov distribúcie knihy, nie však samotného príbehu. Papierová podoba sa oplatí kúpiť aj kvôli početnosti fotografií na stránkach knihy.
Čo sa týka príbehu, je neodškriepiteľné, že takéto príbehy sa čítajú ťažko, že sa skutočne stali a že samy o sebe majú svoju hodnotu. Zvyšok je už v rukách autora, ktorý knihu píše. Osobne by som dala viac prednosť knihe, kde by bol menej zobrazený život krajčírok z medzivojnového obdobia a ponechala by so len príbeh z obdobia začiatku vojny. Kniha mi takýmto štýlom prišla príliš dlhá. Ale chápem, že pre pocit komplexného prerozprávania všetkých životných osudov a ich celistvosť mala autorka potrebu príbeh rozšíriť.
V príbehu je spomenutých veľmi veľa mien, čo spôsobuje u čitateľa chaos, motajú sa mu postavy hlave a nestíha sledovať, kto a kde, najmä keď autorka skáče z jedného roku do ďalšieho a pri inej postave opäť späť a hlbšie do minulosti. Kniha sa potom ťažšie číta. Na druhej strane som rada, že so mala možnosť prečítať si o živote v koncentračnom tábore aj z iného uhla pohľadu, dozvedieť sa tentokrát aj niečo o tyranovi Rudolfovi Hössovi a jeho rodine a o prostredí, v ktorom sa pohybovali. O pravdepodobne okatom ignorovaní zverstiev, ktoré sa diali za ostnatými drôtmi a možných výčitkách Hedwigy Hössovej, keď dovolila zriadiť krajčírsku dielňu za účelom navrhovania a tvorby šiat pre ňu a celú nacistickú "smotánku". Už len mi ostáva povedať, že dúfam, že sa tieto zverstvá už nikdy nezopakujú.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
...no nič pre veľmi citlivé povahy, ktoré od knihy očakávajú emotívny príbeh plný sĺz a plaču. Zo slov doktora Nyiszliho ide chlad, človek dostane triašku, ale myslím si, že čitateľ bude mať problém ľutovať Miklósa Nyiszliho, pretože niektorí to môžu poňať tak, že sa spolupodieľal na tých zverstvách, ktoré nacisti robili Židom. Ja si myslím, že nemal na výber, jedine ak sa zabiť (čo by opäť niekto mohol nazvať egoistickým činom).
Ach, veľmi ma sklamal predslov, pretože nie úplne so slovami Bruna Bettelheima. A súčasne som sklamaná, že nikto v súčasnej dobe tento predslov nevypustil, pretože ho napísal človek, ktorý hádže vinu na ostatných Židov, hoci sám skončil v koncentračnom tábore, z ktorého nevedno akým zázrakom dostal milosť, keď ho prepustili (treba naozaj hlboko pátrať a v anglicky písaných zdrojoch). Okrem toho bolo preukázané, že sfalšoval vzdelanie a svoj diplom, že vykonával prax psychológa bez kvalifikácie a experimentoval na deťoch s autizmom, pričom prišiel k úplne nesprávnym záverom. Myslím, že tých klamstiev v jeho živote bolo viac než dosť (aj potvrdených), a preto si nezaslúži, aby jeho myšlienky bolo publikované. Dôvod prečo dávam o jednu hviezdičku menej.
No späť k doktorovi Nyiszlimu. Táto kniha môže pôsobiť istým spôsobom odmerane, kruto a surovo, ale tak to proste bolo a preto si myslím, že táto kniha a jeho výpoveď je oveľa hodnotnejšia a kvalitnejšia ako emotívne príbehy, ktoré chytia za srdce, ale nešíria až tak výstrahu, na čo si máme dávať pozor. Preto by som odporúčala túto knihu prečítať čo najväčšiemu množstvu ľudí. Musím súhlasiť súčasne s ďalším recenzentom, ktorý odporúča prečítať aj knihu od Rudolfa Vrbu, opäť kniha plná faktov (je neuveriteľné koľko údajov v tých otrasných podmienkach si ľudia vedeli zapamätať, aby ich následné zverejnili).
Človek sa dozvie veľa o fungovaní v Sonderkomande aj o práci patológa, pri ktorej sa aj mne občas zdvíhal žalúdok. Neviem, či by som povedala, že doktora Nyiszliho obdivujem, myslím, že nie je ani čo .... Z jeho slov cítiť že sa s tým čo prežil a vykonal nevyrovná do konca svojho života, že ho prežité skutočnosti naozaj ťažia a trpí naďalej depresiami. Mal šťastie a zároveň smolu, lebo ak chcel prežiť, musel zatnúť zuby a vykonať všetko, čo mu bolo povedané a ešte sa tváriť, že nevie o spôsoboch zabíjania jeho spoluväzňov. Aj keď mu to bolo proti srsti. Myslím si, že ja by som niečoho takého nebola schopná a asi by som hľadala ako tomu navždy uniknúť.
Akosi nedokážem mať rada Hastingsa, pri Poirotovi je vykresľovaný ako totálny hlupák, ktorému nič nedopína, vôbec nemyslí. Neviem, či to Agatha Christie robila účelovo, aby Poirot, už aj tak vysoko inteligentný pôsobil ešte inteligentnejšie, alebo je to len náhoda. Som však z tejto knihy nadšená a s vývojom príbehu veľmi spokojná. Naozaj takmer do poslednej chvíle som sama tápala vo svojich podozreniach, kto je vrah, a či je vrahom len jeden človek alebo dvaja (to som popravde nevedela naisto dokým Poirot nerozuzlil záhadu), hoci som nejaké podozrenia mala a tie vyšli napokon ako pravdivé. Pri premýšľaní nad vrahom som musela prísť asi o veľa malých sivých buniek.
Táto kniha je oproti iným knihám trochu iná, nie veľmi, iba nebadane, a to v to, že Poirot tu nesedí iba na kresle a nepremýšľa, ale koná, neustále je v pohybe čo je preňho neobvyklé. Navštevuje jedného človeka za druhým a potom zase späť, je prefíkaný ako lišiak, využíva menšie a väčšie lži. Pátranie po vrahovi je však opäť postavené na psychologickom základe. Jediné, čo mi nejde do hlavy, že ako sa Hercule tvári, že rozuzlenie a motív sú jednoduché, len mne to príde neskutočne zložité. V príbehu sa mi ešte páčilo milé zapojenie psíka Bobyho, že to nebolo len o ľuďoch, ale aj o láske k zvieratám.
Knihy od Agathy Christie, kde hlavnou postavou bola slečna Marplová som vždy mala rada. Hoci poslednú dobu som skôr dobiehala resty s Herculom Poirotom a čítala teda príbehy s ním. Neviem teda čím to je, či tým, že som tak dlho nečítala nič so slečnou Marplovou a nejako som si od nej odvykla, alebo tým, že by som bola príliš zvyknutá na Poirota a v porovnaní s dejom knihy Vrecko plné zrna i prídu teraz jeho príbehy lepšie. Nechcem tvrdiť, že bola kniha zlá, mala svoju zápletku a áno, nakoniec "odhalenie" vraha bolo prekvapivé, no koniec koncov vlastne ani k samotnému odhaleniu poriadne nedošlo (tak ako ho zvykne napríklad Poirot prezentovať a vysvetľovať, či jednoducho tak, že polícia príde, obviní ho a zatkne). Preto musím svoje hodnotenie znížiť. Tentokrát sa mi čítal príbeh naozaj dlho a pomaly, nebavil ma tak.
Myslím si, že toto je jeden z príbehov, ktorý možno viac chytí za srdce, hoci je to o niečo kratší príbeh, než som zvyknutá. Knihu tvorí príliš veľa doslovu a poznámok autorky k životu a osobe Evy Mozes Kor. Ja osobne by som sa bez toho zaobišla, ale pre niekoho to môže byť prínosom, že sa dozvie aj viac o živote Evy po holokauste.
Len akosi sa neviem stotožniť s postojom a myslením Evy, konkrétne s jej odpustením nacistom, jej väzniteľom a mučiteľom. Nesúhlasím, že by hnev alebo neodpustenie obmedzovalo človeka, naopak si myslím, že ďalej formuje človeka k tomu, že si dáva viac pozor a nie je tak naivný a dôverčivý. Evin prístup mi prišiel až prehnane sociálny, a zase nie až tak zvdialený myšlienkam komunizmu, pred ktorým utiekla.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
no nič pre veľmi citlivé povahy, ktoré od knihy očakávajú emotívny príbeh plný sĺz a plaču. Zo slov doktora Nyiszliho ide chlad, človek dostane triašku, ale myslím si, že čitateľ bude mať problém ľutovať Miklósa Nyiszliho, pretože niektorí to môžu poňať tak, že sa spolupodieľal na tých zverstvách, ktoré nacisti robili Židom. Ja si myslím, že nemal na výber, jedine ak sa zabiť (čo by opäť niekto mohol nazvať egoistickým činom).
Ach, veľmi ma sklamal predslov, pretože nie úplne so slovami Bruna Bettelheima. A súčasne som sklamaná, že nikto v súčasnej dobe tento predslov nevypustil, pretože ho napísal človek, ktorý hádže vinu na ostatných Židov, hoci sám skončil v koncentračnom tábore, z ktorého nevedno akým zázrakom dostal milosť, keď ho prepustili (treba naozaj hlboko pátrať a v anglicky písaných zdrojoch). Okrem toho bolo preukázané, že sfalšoval vzdelanie a svoj diplom, že vykonával prax psychológa bez kvalifikácie a experimentoval na deťoch s autizmom, pričom prišiel k úplne nesprávnym záverom. Myslím, že tých klamstiev v jeho živote bolo viac než dosť (aj potvrdených), a preto si nezaslúži, aby jeho myšlienky bolo publikované. Dôvod prečo dávam o jednu hviezdičku menej.
No späť k doktorovi Nyiszlimu. Táto kniha môže pôsobiť istým spôsobom odmerane, kruto a surovo, ale tak to proste bolo a preto si myslím, že táto kniha a jeho výpoveď je oveľa hodnotnejšia a kvalitnejšia ako emotívne príbehy, ktoré chytia za srdce, ale nešíria až tak výstrahu, na čo si máme dávať pozor. Preto by som odporúčala túto knihu prečítať čo najväčšiemu množstvu ľudí. Musím súhlasiť súčasne s ďalším recenzentom, ktorý odporúča prečítať aj knihu od Rudolfa Vrbu, opäť kniha plná faktov (je neuveriteľné koľko údajov v tých otrasných podmienkach si ľudia vedeli zapamätať, aby ich následné zverejnili).
Človek sa dozvie veľa o fungovaní v Sonderkomande aj o práci patológa, pri ktorej sa aj mne občas zdvíhal žalúdok. Neviem, či by som povedala, že doktora Nyiszliho obdivujem, myslím, že nie je ani čo .... Z jeho slov cítiť že sa s tým čo prežil a vykonal nevyrovná do konca svojho života, že ho prežité skutočnosti naozaj ťažia a trpí naďalej depresiami. Mal šťastie a zároveň smolu, lebo ak chcel prežiť, musel zatnúť zuby a vykonať všetko, čo mu bolo povedané a ešte sa tváriť, že nevie o spôsoboch zabíjania jeho spoluväzňov. Aj keď mu to bolo proti srsti. Myslím si, že ja by som niečoho takého nebola schopná a asi by som hľadala ako tomu navždy uniknúť.
Myslím si, že na to, že kniha nemá nejaký šialené veľký počet strán, dá sa to zvládnuť prečítať. Je to vcelku pohodová oddychovka, ale takmer ničím zvláštna. Príbeh je napísaný formou už zabehnutého modelu, bad boy, cassanova, do zlou povesťou verzus chudáčik dobrák, ochotný vždy pomôcť. Vlastne nerozumiem, prečo každý dobrák musí byť zobrazený ako chudáčik. Ale som rada, že hlavná postava ako vždy skončila práve s týmto dobrákom. Ben mi bol dosť sympatický a fandila som mu.
Určite zaujímavá mi prišla časť zápletky súvisiaca s minulosťou, druhou svetovou vojnou. Možno mohla autorka napísať viac fajtov z toho obdobia, ale chápem, že romantická literatúra sa v prvom rade zameriava na lásku a vzťahy, nie na históriu.
Tí, ktorí si chcú iba oddýchnuť a na nič nemyslieť, budú relatívne spokojní. Tí, ktorí hľadajú niečo hlbšie na zamyslenie, by sa možno mali porozhliadnuť po niečom komplikovanejšom alebo psychologickejšom/filozofickejšom.
Príbeh o troch duchoch Vianoc, ktorí navštívia strýčka skrblíka asi nikdy nezostarne. Dnes sa už akosi automaticky spája s predvianočný a vianočným obdobím. Preto som rada, že som siahla po tejto knihe a mohla si prečítať pôvodný príbeh v neupravenom znení. Trochu som síce bojovala s množstvom zbytočných opisov, ako aj zastaraným jazykom, ktorý je pre dnešnú dobu ozaj nevšedný a zvláštny. No podstata ostáva zachovaná, rovnako aj myšlienka a ponaučenie. No predsa len sa zamýšľam nad otázkou, ktorý načrtol už mrzutý Scrooge, a to, či je tá láska k blížnemu, láskavosť a dobrota v období Vianoc ešte v súčasnej dobe naozaj pravdivá alebo ide už len o pretvárku, ktorá z tvárí ľudí opadne hneď ako sviatky skončia...
Nezvyknem si vyberať knihy podľa toho, či sú knihou mesiaca alebo roka. Tento rok som urobila len dve výnimky. Jedna ma veľmi sklamala (Štvrtkový klub detektívov), druhá ma potešila a príjemne prekvapila. Kniha určite nie je iba pre nevyrovnaných a nesebavedomých rojkov, ako tu píše jedna recenzentka. Má oveľa väčšiu hĺbku, ale nuž, nie každý to vidí. Keď si vyberám knihu, prečítam si najprv jej popis, nie názov knihy či obálku. Nečakám napätie či červenú romantiku tam, kde nie je. Polnočnú knižnicu som si vybrala predtým, než sa stala knihou mesiaca, a bolo to práce preto, že ma zaujímalo ako sa cítia depresívni ľudia, pretože niekoho takého v okolí mám (myslím, že o tej depresií som sa napokon veľa nedozvedela), za to som si mohla prečítať nie len zopár skvelých citátov pre mňa neznámeho filozofa. Naučila som sa niečo nové, objavila ďalšiu výnimočnú osobnosť z minulosti, pripomenula si filozofický smer - existencionalizmus, na ktorý som takmer zabudla. Viem, že na strednej škole ma myšlienky tohto smeru zaujali a stále si myslím, že naše činy a rozhodnutia veľmi ovplyvňujú to, akým smerom sa v živote pohneme. A či už existujú paralelné svety alebo nie (kvantová mechanika mi neviem prečo skôr pripomenula Sheldona z TBBT), verím že náš život by mohol byť iný, keby sme sa možno jedno ráno nerozhodli radšej ostať doma, než ísť do práce/školy.... Možno by sme tu už ani neboli. Život je tvorený neustálymi drobnými rozhodnutiami, ktoré určujú vývoj nášho fungovania vo svete. Som rada, že som si toto mohla vďaka Polnočnej knižnici pripomenúť. Koniec bol síce trochu nedotiahnutý, ale dá sa to vnímať aj tak, že je ukončenie príbehu ponechané na predstavivosť čitateľa. A do budúcnosti by som bola rada, keby si aj druhí ľudia vyberali knihy podľa obsahu a nie podľa názvu.
