Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Láska prechádza všetkým,
nie láska je všetko.
Ako môžeš povedať,
že láska nejestvuje,
keď nič okrem Lásky nie je? (Fakhruddin Araqi)
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Nevšedná a zaujímavá fabula ašpirujúca zaujať nielen chlapcov a dievčatká, ale aj ich rodičov, robí túto knihu originálnou.
Nádej o tom, že niekedy stačí len nemálo CHCIEŤ, nesie v sebe odkaz: Veľká túžba dokáže splniť priam nemožné!
Bohaté a veľmi pekné ilustrácie adekvátne dopĺňajú celý príbeh, detský čitateľ ich nepochybne ocení. :)
Môže prežiť vzťah, ktorý, zdá sa, nemá budúcnosť?
Nájdem ťa v čase zaujme všetky čitateľky, ktoré majú rady romány o osudovej láske a tajomno ukryté v nich. M. E. Hajduková skvelo poňala a zvládla fabulu príbehu.Páčila sa mi, rada som jej uverila.
Čo takto aspoň raz môcť sa presunúť v čase? ;)
... napísala o románe historička Ambrušová a vskutku je to tak. Atmosféru a vôňu mesta na prelome renesancie a osvietenstva čitateľ nasáva s každou obrátenou stránkou.
Nie je ľahké napísať román – vymyslieť príbeh, oživiť postavy, z ktorých každá je čímsi jedinečná; vôbec nie je ľahké priblížiť čitateľovi miesta, podať ich hodnoverne; napísať príbeh tak, aby mu čitateľ uveril. Neľahko sa píše historický román. Práca s množstvom informácií, ktoré tvoria piliere príbehu sa však dá zvládnuť, a to je prípad aj Tiny Van der Holland. Príbeh, ktorý v knihe Tajomstvo zlatého pokladu predkladá, je jedinečný. Autorka ho uchopila pevne do svojich rúk a predostrela znamenite.
Ohromný zmysel pre detail, poetickosť, hra so slovami – obrazy pretavené do slov. Vône a chute a nádherné opisy obdobia, v ktorom sa príbeh odohráva. Dobový kolorit románu, a tak trochu aj napätie sálajú zo stránok knihy s vyfabulovaným? (naozaj?!) príbehom o Košickom zlatom poklade, ktorý v r. 1935 objavili robotníci pri búraní budovy Spišskej komory.
Tajomstvo zlatého pokladu odporúčam prečítať. Tina Van der Holland nesporne je! talentovaná rozprávačka.:)
Janka vyfabulovala vskutku dojímavý príbeh so zaujímavou zápletkou. Čitateľky, navyknuté, že Pronskej romány sa končia len a len dobre, sa budú obávať, či to tentoraz nebude inak.
Autorka nenechala nič na náhodu: dejovú líniu premyslela do detailov, charaktery postáv, z ktorých každá má svoje miesto, vykreslila vskutku vierohodne, nepochybne sa vžila do každej z nich.
Milovníčky historických romancí sa bezpochyby majú na čo tešiť, Janičiarova žena nesklame.:)
... aj takto možno charakterizovať ukončenie série príbehov o živote slovanských panovníkov.
Každý si nesie svoj kríž hodnotím vcelku pozitívne. Páčil sa mi záver románu, a tiež prvá časť – o Moravanoch a ich živote v dobytej Nitre.
Druhá časť sa ma dotýka – Pribinovým útekom z Nitry nie som nadšená...
V čo knieža dúfal? Veril, že sa vráti a získa to, čo mu podlo vzali? Chcel spravodlivosť, ale za akú cenu?! Otázka prežitia mu radila spojiť sa s Frankom a prijať náboženstvo iné...
Tatiana Macková sa s písmenkami vyhrala: síce menej farbisto ako v románoch predošlých, avšak pozorný čitateľ dozaista zachytí krásu pretavenú do slov.
O tomto románe by som pokojne mohla napísať: dojímavý, ibaže žiada sa mi napísať o niečo viac – asi to bude slzami, ktoré mi mimovoľne vyhŕkli pri čítaní jednej z pasáží tohto diela.
„Vystačili si. Vždy a vo všetkom, a to sa nestáva každému. Cítil ich vzájomnú prepojenosť aj dnes a uvedomoval si ich výnimočnú lásku. Takú dokonalú, že o nej radšej mlčali, aby im ju ľudia nezávideli, aby ju nepošpinili cudzie myšlienky. Občas sa pýtal, čím si zaslúžil takúto manželku a ona mu so smiechom vravievala, že nie je dobré vedieť všetko, ale všetko má svoju odpoveď. A potom si vzdychla tak nahlas a z pradávna, až mu prešiel mráz po chrbte. Vždy si to všimla a ponáhľala sa ho objať. Vtedy mu nežne vravela: Keby si len vedel, ako ťa milujem, keby si len mohol vedieť... Dusila ho drobnými rukami a dlho len tak ticho stáli a vzájomne sa dýchali. Akoby ich duše tušili, čo sa im stane, a preto nechceli premrhať ani minútu z ich spoločného života a potrebovali si zapamätať jeden druhého čo najviac. Aj preto dokázal dnes žiť. Mal zásoby spomienok, vôní, slov, dotykov, chutí, mal jej obraz vytetovaný láskou do mihalníc, a preto nemohol prestať myslieť na jej milovanú tvár. Každé ráno mu v sprche tiekli slzy, pretože tam počul jej spev. Každé ráno v kuchyni siahol na jej šálku a smutne ju vrátil na poličku, aby si svoju kávu dnes vypil sám. Každý deň vyšiel pred dvere, pretože mal pocit, že niekto zvoní a on dúfal, že si len zabudla kľúče od bytu. Každý deň ju hľadal v dave ľudí na ulici a modlil sa za to, aby to, čo sa stalo, bol len krutý sen. Každý deň prosil Boha, aby mu ju vrátil, že nič zlé neurobila, že za to ručí všetkým, čo má a bude mať. Každý večer sa neba pýtal, koľko dní a nocí musí ešte byť bez nej, a potom zaspal od únavy a s pocitom, že ho drží za ruku. A vtedy ju počul, ako mu do sna šepká: Som preč len na chvíľu, neplač a prestaň sa báť.“
Silviine slová sú plné citu – dotýkajú sa nás... hladia. Raz som už napísala: Bystričanová to s písaním vie, a je to pravda. Z jej kníh dýcha na čitateľa umenie.
A vráť sa po slabších je kniha s posolstvom. Jej hlavným atribútom je láska, nádej, pokora, a v nemalej miere smútok. Vrelo odporúčam prečítať.
Koľko bolesti je jedna žena schopná uniesť? Koľko útrap musí vydržať a akú veľkú obeť musí priniesť, aby mohla byť šťastná? Odpovede aj na tieto otázky nájde čitateľ v románe Spútaná divočinou, novinke týchto dní.
Autorka príbehu Erika Jarkovská autorsky zreje od príbehu k príbehu. Opäť dokázala, že vo svojom žánri (píše príbehy z čias osídľovania severoamerického kontinentu, v ktorých poukazuje aj na druhú stránku kolonizácie – takmer úplné vyhladenie Indiánov. Svoj obdiv k tomuto národu sa snaží odovzdať aj čitateľom.) je doma. Historickým románom Spútaná divočinou predkladá čitateľovi tak trochu mysteriózny príbeh, ktorým, ako sama hovorí, chcela vzdať hold obyčajnej láske, po ktorej ľudstvo prahne odjakživa.
Spútaná divočinou je román o hľadaní ľudského šťastia. Je to príbeh o priateľstve a porozumení, o boji jednotlivca, ale aj skupín (Indiánov i belochov) o prežitie. Je to príbeh o chuti prežiť v drsnej divočine Severnej Ameriky, kde ostanú nažive len tí najsilnejší. Sú nimi tí, ktorí sa „zžijú“ s prírodou, ktorí preukážu snahu jej porozumieť.
Je obdivuhodné sledovať Jarkovskej vedomosti, resp. zručnosť, s akou čitateľovi nenásilnou formou predkladá reálie danej doby a približuje mu život nielen pôvodných obyvateľov Ameriky.
Úlohou autora nie je len vymyslieť príbeh. Ním sa všetko len začína. Údelom dobrého autora je podať príbeh tak, aby mu čitateľ uveril. A Erike Jarkovskej sa to opäť raz podarilo.
Mám rada Jarkovskej knihy práve pre opomínanú uveriteľnosť a tiež preto, lebo nepíše sladkasté príbehy plné klišé. Jej romány síce sú o láske, ibaže láska, ktorú popisuje, je skutočná – čitateľ si nikdy nie je istý tým, ako kniha skončí. A to je dobre, lebo autorka svojím spôsobom drží latku, ktorú si (pomyseľne?) nastavila. Jarkovskej jazyk je čistý a živý, je obohatením dobrého príbehu. Osobne jeho špecifickosť oceňujem.
Spútanú divočinou rozhodne odporúčam prečítať. Bude pre vás prekvapením, dokonca si dovolím napísať, že v historickej beletrii môžbyť aj novinkou. Akou, to už musíte, dámy, zistiť samy.:)
Kedy z ľudí vymizne surovosť a ľahostajnosť k utrpeniu a životu iných?
Kresťania proti kresťanom...
Zabite ich všetkých, veď Boh si už svojich rozpozná!, rozkaz, ktorý sa zapísal do histórie. Privodil mnoho preliatej krvi. Celé mestá boli vyľudnené, kraje spustošené. Bola zničená provensálska kultúra – to všetko pod „záštitou“ kríža.
Vzduchom sa šíri strach... počuť ohlušujúci rev... plač... úzkostné a smrteľné výkriky... v nozdrách cítiť pach krvi. Des čo len pomyslieť, a predsa, stalo sa. Piate prikázanie však nie je kniha faktu, ale predovšetkým román, nuž a aký by to bol historický román bez lásky? A tak pri všetkej tej hrôze, ktorú obyvatelia Okcitánie zažívajú, zostáva miesto aj pre lásku. Láska je vôbec to jediné, čo zachránených núti žiť napriek tomu, že to už chceli vzdať.
... „Cirkev či náboženstvo nemajú nič spoločné s vierou. Tá je v našich srdciach. Boh nestavia kostoly, lebo on ich nepotrebuje. Nevyberá desiatky. Nepíše ani knihy, či kázne. To všetko robia ľudia a tí si tam dajú to, čo im vyhovuje. Každý človek v čosi verí a to je podstatné. Náboženstvo? Cirkev? Tie ľudí rozdeľujú a ženú ich proti sebe v nezmyselných vojnách. Viera, naopak, ľudí spája. Viera je cit lásky, útecha. Je to svetlo, ktoré má človek v duši.“... Žiadalo sa mi citovať autorku, hovorí mi z duše.
Piate prikázanie má všetko, čo dobrý román môže ponúknuť: príbeh s hlavou a pätou bez pátosu a klišé, napísaný vyberaným štýlom. Pri jeho čítaní sa nudiť rozhodne nebudete. Milovníci histórie si určite prídu na svoje, pretože príbeh je okorenený skvelou historickou medzihrou, ktorá má čo povedať aj tým, ktorí faktografii príliš neholdujú.
Macková nepochybne stavila na originalitu témy a vyplatilo sa.:)
Druhý román z trilógie Nitky osudu čitateľa opäť privádza na Slovensko, tentoraz do starobylej Nitry, tzv. Nitravy, sídla kniežaťa Pribinu. V srdci samotného Nitrianskeho kniežactva sa odvíja príbeh nesmiernej odvahy a vernosti, v ktorom česť má právom vyhradené popredné miesto. Tieňohra je nielen príbehom lásky k všetkému, čím žili, čo uctievali a v čo verili naši predkovia, ale aj príbehom veľkej lásky, ktorá vzplanula medzi pohanom a kresťankou. Z nej, alebo žeby nie? vznikol na príkaz kniežaťa prvý kresťanský kostol postavený v strednej Európe.
Tatiana Macková nielenže príťažlivou formou približuje časť našich dejín, ona svoje príbehy žije. Vďaka tomu, ba práve preto, ich cez napísané môžeme prežiť i my, jej čitatelia.
V závere románu autorka píše: "Bohyňa osudu opäť raz roztiahla labutie krídla. Neustále spletať nitky životov bolo únavné a občas sa jej žiadalo oddychu. Iba na okamih. Usmiala sa, pohladila niektoré z nitiek. Spletené, zauzlené, poprepletané. Čo na tom, že ľudia trpia. Osud je už raz taký – chvíľu lepší, chvíľu horší."
Áno, osud je už raz taký...
"Ako kedysi žili svoj život tí, ktorých mená poznáme, a tiež tí úplne neznámi? Nikdy nezistíme celú pravdu. Nemáme stroj času, aby sme sa mohli pozrieť, čo sprevádzalo veľké udalosti našej histórie. Máme iba strohé informácie a vlastnú fantáziu, vpísanú do stránok kníh."
Navnadila som vás? Dúfam, že áno, lebo mňa záverečné slová Tatiany Mackovej chytili za srdce. Prinútili ma zastaviť sa a zamyslieť: ktovie ako to naozaj bolo? Má vôbec význam vracať sa späť v čase, obracať svoju pozornosť ku všetkému, čo už pominulo? Som presvedčená, že áno. Máme možnosť vyvarovať sa chýb minulosti – mnohí z našich predkov obetovali svoj život a život svojich blízkych, aby sme my mohli byť šťastní...
Nuž ak máte radi dobré príbehy, ktoré sú aj skvelo napísané, neváhajte a začítajte sa. :)
Typické pre tvorbu Zuzany Šedej sú VZŤAHY. Nie však také, aké poznáme z tzv. podradnej literatúry či klas. literatúry pre ženy, alebo nekonečných zaláskovaných seriálov. Kým jej prvý román Úteky srší humorom a iróniou, resp. sebairóniou, v Hľadaj ma nachádzame čosi odlišné. Predstavitelia tohto príbehu hľadajú samých seba. Trpkosť príznačná pre VZŤAHY Zuzany Šedej nabáda čitateľa k zamysleniu sa: Čo je v živote naozaj dôležité?!
Šedá v príbehu majstrovsky vykreslila charaktery jednotlivých postáv. Napriek tomu, že ich v ňom vystupuje len niekoľko, ani jedna z nich nie je plochá a to vďaka autorkinmu dokonalému vžitiu sa s každou z nich. Neodmysliteľnou súčasťou Zuzaniných príbehov je ich psychické rozpoloženie a následné konanie ovplyvnené psychickým stavom tých ktorých hrdinov. Tvorba Zuzany Šedej baví, jej hrdinovia nepochybne sú z tohto sveta. :)
