Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Láska prechádza všetkým,
nie láska je všetko.
Ako môžeš povedať,
že láska nejestvuje,
keď nič okrem Lásky nie je? (Fakhruddin Araqi)
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Erika Jarkovská prichádza so strhujúcim, nezabudnuteľným a nesmierne čítavým románom, v ktorého začiatku dojme už samotný citát: Každú ľudskú chybu možno odpustiť, iba neľudskosť nie. Slová Walta Whitmana sa dotknú vari každého, zavŕtajú sa pod kožu a primäjú nás čítať...
Tí, ktorí po Ľaliových deťoch siahnu, zaiste neoľutujú. Ako je u Eriky už zvykom: nekĺže po povrchu a nevyhýba sa ťažkým témam. Dôslednou prácou, idúc do hĺbky, odhaľuje emóciami nabitý príbeh, bohatý na udalosti, ktorý sa viac-menej naozaj stal.
Zručne napísaný príbeh, okorenený humorom i štipkou tragiky, ako stvorený na krátenie si dlhej chvíle.
Autorka v dômyselne vystavanom príbehu umne vykreslila charaktery všetkých postáv nažívajúcich v rannom novoveku. Zaujímavým a hodnoverným spôsobom priblížila činnosť mesta, mentalitu a vlastne chod celej spoločnosti, žijúcej nielen na našom území.
Pútavým štýlom písania a dôslednou prácou s historickými reáliami vytvorila román, ktorý je z čitateľského a historického hľadiska natoľko zaujímavý, že mi nedá nenapísať: TLIESKAM!
"Nesmírně čtivý a originální příběh", napísali by dozaista bratia Česi a mne by nezostávalo iné, len súhlasiť.
Bolo mi ľúto, keď som Nádej z Blatnohradu dočítala, ibaže by sa cyklus Nitiek osudu ešte neuzavrel a Valia by nám možno mala čo povedať? Veď čo ak by sa všetko odohralo práve takto...? :)
Bosí sme prišli na svet prináša nevšedný čitateľský zážitok. Príbeh samotný poskytuje priestor hĺbavejším čitateľom, ktorí sa radi zastavia a zamyslia. Krásne myšlienky a kus (nepochybne) odžitého robia knihu jedinečnou.
Román osobne radím k tým niekoľkým, ktoré sa ma „dotkli“ – nežnosťou, dobrom a láskou, a opäť dobrom, ktoré sa nikdy nezunuje a ktoré v tejto knihe možno nájsť ak aj nie v každej vete, tak na každej strane celkom isto.
Ďakujem...
Z času na čas sa pristihnem pri tom, ako o práve dočítanej knihe premýšľam. Odhliadnuc od dojmov, ktoré napísané vo mne zanechalo, uvažujem nad tým, čo by bolo, keby...
Aké by boli a ako by sa odvíjali Sny vo vetre, keby boli čistou fabulou autorky v prípade, že by nepísala alebo sa nepridŕžala historických skutočností? Sny vo vetre však nie sú snivý príbeh a aj keď Erika Jarkovská nemala ambíciu odhaľovať pravdu a chcela len poukázať na to, že životný príbeh Williama Clarka, Šošonky Sakagawei a jej syna Jeana-Baptistu sa pokojne mohol odohrať aj tak, ako si to dovolila napísať, sa drží reálií, ktoré, aby sa história „nepokazila“, z „napísaného“ nedovolia príliš vybočiť.
„Ak ťa niektorá žena pustí k sebe tak blízko, až cítiš, ako vonia jej duša, dýchaj zhlboka, silno ju objím a nikdy nepusti.“ – emotívne slová zo smutno-peknej knihy sa dotkli mojej duše, zavŕtali sa mi pod kožu rovnako ako dva príbehy o láske krásnej a predsa tragickej. Dar slova sa pretavil do napísaného, Erika Jarkovská stále má čo povedať.
Žltá farba je žiarivá, plná optimizmu a chuti do života. Je nositeľkou energie a farbou nádeje. Keď k týmto atribútom pripojím lásku, napíšem, že Silvia Bystričanová napísala žltú knihu.
Láska k človeku je to, čo charakterizuje Bystričanovej tvorbu. Aj preto mám jej romány tak rada.
Mám rada knihy písané s citom, ktoré majú čo povedať. Mám rada knihy, o ktorých môžem napísať, že čitateľa obohatia – aj príbehom podaným vskutku vierohodne. Mám rada knihy, ktoré voňajú – čerstvým chlebom, škoricovými šiškami a najmä človečenstvom, pretože ľudia a svet zažili už viac ako dosť ukrutnosti...
Ak by som mala napísať, čím sa vyznačujú Macháčovej literárne plody, skonkrétnila by som: žena v spoločnosti. Lebo ŽENA zohráva významnú úlohu v jej tvorbe; je hlavným atribútom Adrianiných románov.
Postavy Macháčovej príbehov nie sú plytké, práve naopak, majú skvelo vykreslené charaktery, vo vzťahoch, ktoré žijú, zachádza autorka do hĺbky. ŽENY Macháčovej románov majú čitateľovi čo ponúknuť. Aj keď sa sprvoti zdá, že svoj život nedržia pevne vo svojich rukách, s každou prejdenou kapitolou čitateľ zisťuje, že sú schopné prekonať samy seba – odpúšťajú zdanlivo neodpustiteľné; zriekajú sa vzťahu napriek bolesti, ktorú im ich rozhodnutie spôsobí.
Príbehy Adriany Macháčovej nenudia. Či už sa jedná o Ženu vplyvného muža, Hubertove ženy alebo o Milostný poker, osobne ich môžem iba odporúčať.
Dve dejové línie-dva príbehy. Súčasnosť a minulosť v živote jedného z hlavných protagonistov historicko-spoločenského románu Posledný potomok získajú plnú pozornosť čitateľa. Právom: Uveriteľnosť; skutočnosť i fabula, pri ktorej sa pýtate, či ňou vskutku je, a tiež prekvapivosť – také sú romány od Eriky Jarkovskej a Posledný potomok je jedným z nich.
Zopár ráz som sa už vyjadrila, že nie je ľahké vymyslieť príbeh, a tobôž neľahké je aj jeho podanie. Erika Jarkovská sa však nemusí obávať, jedno i druhé zvládla opäť bravúrne.:)
