Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Láska prechádza všetkým,
nie láska je všetko.
Ako môžeš povedať,
že láska nejestvuje,
keď nič okrem Lásky nie je? (Fakhruddin Araqi)
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
... žiada sa mi napísať, avšak pointa románu je aj o inom.
Nemecka krv je čerstvo dočítaná, a keď píšem tieto slová, som si istá, že príbeh hrdinov, skutočných prostých ľudí, budem ešte veľmi dlho spracovávať.
Vierohodnosť, umeleckosť, ľudskosť i neľudskosť prýštia celým príbehom, sú nosným pilierom, atribútom tejto knihy a tiež spojivom medzi skutočným svetom a beletristickým spracovaním.
Uveriteľnosť, láskavosť, úcta a krása písaného slova, žiada sa mi napísať, a tiež láska hreje a neprávosť bolí aj to robí túto knihu Knihou. Ďakujem.
Taký je román DEVÄŤ, napísaný so zmyslom pre detail.
U Eriky je viac než dobrým zvykom zaviesť čitateľa do reálneho prostredia, v ktorom jej protagonisti žijú - milujú sa i nenávidia; spolupracujú i hádajú sa; spoznávajú ráz im neznámej krajiny i ľudí, o ktorých žití "v modernej spoločnosti" nemali ani tušenia... -, a že sa jej to dokonale podarilo aj tentoraz, o tom niet pochýb.
Oceňujem umne vykreslené charaktery jednotlivých postáv, a zvlášť spracovanie celého príbehu písaného v prvej osobe. Tento štýl písania nie je vôbec ľahký, považujúc ho za náročnejší ako písanie v tretej osobe píšem, že Erike nesmierne pristane. Vďaka viac než vhodnej voľbe sa čitateľ ocitá priamo TAM.
Ďakujem za úžasný zážitok!
... sú Silviine knihy, a ešte plné pokory a dobra. V jednoduchosti ukrytá krása, kde nie je nutné čakať viac, ako sme zvyknutí u iných kníh, pretože Bystričanovej romány sú unikátne svojou hĺbkou a nie gradáciou deja, ktorú vnímavý čitateľ v jej knihách nikdy nehľadá. Očakáva prostú krásu písaného slova, snivosť a možnosť uzrieť svet o čosi krajším, túži "len vidieť víly." Nič viac k čaru nepotrebuje - ďakujem.
Nie je veľa titulov, ku ktorým sa sporadicky vraciam, a už vôbec nie je veľa tých, ktoré s odstupom času čítam zas a znova. Monošovej ságu som však k týmto niekoľkým unikátom s radosťou a pokorou pred napísaním zaradila, nielen preto, že je nadčasová, ale najmä preto, že je to dielo, ktoré u nás nemá obdobu a len ťažko mu ktokoľvek bude konkurovať - ak vôbec. :)
Ďakujem za nezabudnuteľný čitateľský zážitok.
Láska k písanému a čítanému slovu mi nedá nenapísať: Je zopár historických diel, ktoré sa dotkli môjho srdca: spracovaním, originalitou príbehu, vyobrazením charakterov postáv jednotlivých hrdinov, ktorí nielenže nie sú mdlí, ale z napísaného vystupujú sťa živí.
Monošovej Sophie – Ples u vojvodkyne radím k jedným z nich.
Nie je ľahké napísať knihu, tobôž nie historický román, ktorý má nielen hlavu a pätu, no navyše nie je tuctový.
Nedávno som čítala Follettov Večer a ráno: dielo, ktoré čitateľovi má čo povedať napriek „nepatrným“ logickostiam v príbehu, ktoré autorovi ušli – vnímavý čitateľ ich zaiste nemohol nepostrehnúť, rovnako ako vnímavý čitateľ nemohol nepostrehnúť zopár preklepov-drobností, ktoré pri korektúre Plesu u vojvodkyne nedopatrením unikli najmä redaktorke tejto knihy. Nuž nedá mi nepoložiť otázku a rovno na ňu neodpovedať: Je „svetový“ autor väčší pán ako autor slovenský, ktorého príbeh nemal jedinú chybnú logickosť v deji, lebo jeho autor sa v príbehu „nestratil“ napriek tomu, že preklepy mu ušli, pretože, pravdu povediac, keď niekoľkokrát čítate po sebe to isté, mnoho ráz už nečítate napísané písmeno po písmene, ale to, čo viete, že tam má byť?
Milujem slovenských autorov, už neraz mi ukázali, že sú prinajmenšom rovnako kvalitní ako tí svetoví, ba mnoho ráz ich v mnohom aj prevyšujú.
Život je zázrak.
V živote má všetko svoj čas a svoje miesto.
Silviine romány mám rada. Rada pre neobyčajnú jednoduchosť a prostotu ukrytú nie v samotnom príbehu, ale v tom, čo jej písanie robí jedinečným: v slovách. Sú to slová a všetko nevypovedané medzi riadkami, čo čitateľa núti myslieť, zamýšľať sa, odpovedať si na otázky, ktoré sa mu objavia v mysli po tom, čo sa ho Silviine slová dotknú.
Príbehy Silvie Bystričanovej mám rada. Mám rada jej minimalizmus. Nemoralizuje, nepoúča, len sa dotýka čitateľa prostredníctvom svojich slov.
Občas sa stane, keď na tú ktorú knihu musí nastať správny čas. Ten môj nastal vo februári 2022. Ďakujem.
Spev veľrýb je jednou z tých kníh, kde každá strana má svoj význam.
Rozprávanie – pretkané spleťou očarujúcich myšlienok – o ľudských osudoch, láske a rodine plynie neuveriteľne rýchlo, a keď príde koniec, premkne vás ľútosť za niečím krásnym, čo pominulo...
Samotný príbeh, postavy, ktoré čitateľovi majú čo povedať a Bystričanovej štýl písania robia z tejto knihy veľký román.
Život je plameň, ktorý vždy dohorí do konca, a rozsvieti sa znovu, keď sa narodí dieťa – vyslovil írsky dramatik George Bernard Shaw. Mary Jemisonová žila pre svoju rodinu, pre svoje deti – boli jej najväčšou potechou. Bola milujúcou a obetavou matkou a napriek tomu to boli práve ony, kto jej spôsobil najväčšiu bolesť. Zranili ju väčšmi ako Šónýovia, ktorí vyvraždili jej rodinu a navzdory tomu im dokázala odpustiť. Jej materinské srdce nemohlo na ne zanevrieť. A práve tu mi nedá nepoložiť si otázku: koľko lásky a bolesti je jedna žena schopná uniesť? ...
Netuším koľko dobra bolo v skutočnej Mary Jemisonovej, ak by to však bola čo len štvrtina z toho, čo nám predložila autorka v tomto príbehu, bola bezpochyby obdivuhodnou ženou. Ženou, o ktorej bolo hodno písať, ženou, ktorej by bola škoda, keby sa stratila v prúde času.
Myšlienková sila tohto diela je prostá a napriek tomu stále nemenná – je ňou Láska. „Obyčajná láska“, ktorá však, napodiv, nie je vôbec obyčajná, je zmyslom všetkého. Láska je tým, čo ľudí robí ľuďmi.
Píšem tieto riadky a v mysli mi znejú slová Milana Rúfusa: Ľudská láska je soľ zeme...
Nuž láska je všetko, a ja ďakujem za nevšedný čitateľský zážitok.
pre nás nesmierne sklamanie. Suchý humor a napodobňovanie zvukov, ktorými je kniha pretkaná skrz-naskrz, pôsobí nevhodne nielen pre detského čitateľa. Mrzí ma to o to viac, že deťom som dosiaľ nikdy nekúpila knihu, ktorá by im nesadla, resp. nemala čo ponúknuť. Nuž ale všetko je po prvý raz...
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Ako sa cíti šesťročné dieťa, ktoré opustí vlastná matka a krátko po jej odchode aj jeho starší súrodenci? Čo zažíva a ako vôbec prežije v divočine deväťročné dieťa, ktoré jedného dňa zostane úplne samo, lebo „odišiel“ aj jeho nepodarený otec?
Kde raky spievajú je dojímavo krásny a precítený príbeh, ktorý ma chytil za srdce. Úchvatnosť románu nespočíva len v samotnom, netypicky stvárnenom, doslova originálnom príbehu, ale najmä v lyrickosti textu hýriacom neuveriteľnou farbitosťou slov. Neskutočne-skutočná atmosféra tohto čarovného príbehu mi dýchala do tváre od prvej po poslednú vetu, a keď prišiel koniec, bolo mi nesmierne ľúto, že tam vonku, kde raky spievajú, nastala noc a s ňou prišla posledná bodka...
„... ak človek zájde v divokej prírode veľmi, veľmi ďaleko, kde je len on sám a panenská príroda, začuje spievať raky.“
Ak siahnete po tomto románe, nepochybujte o tom, že vám bude dlho spievať v duši.
E. A. Šranková
