Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje odznaky
Moje aktivity
Toto bola naozaj veľmi zaujímavo napísaná kniha. Ohromne ťažká téma podaná s tak hraničnou dávkou nadhľadu akú to len znieslo. Nepriazeň osudu vyvažovali briskné poznámky a dialógy, ktoré ma na jednej strane rozosmiali, na druhej desili akútnou absenciou akéhokoľvek rešpektu. Chcem veriť, že svet ľudí ľudským zostane, že deťom bude umožnené deťmi byť a že láska nebude hanobená v mene strachu.
Číst víc
"Človek začne hneď inak premýšľať, keď vidí, že je možné vzchopiť sa."
"Nesmieš na svoje plecia prenášať následky konaní, ktoré sa ťa netýkajú."
Gideona ako postavu som si doslova a dopísmena zamilovala. Freyu už menej, nebola taká odhodlaná, akú som ju chcela mať.
"Keď nedokážeš pomôcť sebe, zdvihni zadok a podaj pomocnú ruku druhému."
Príbeh, jeho pozadie, minulosť, vízie a odtiene možnej budúcnosti boli veeeeľmi realistické, hoci pár strán pred koncom som pochybovala, či mi bude dopriaty koniec, v ktorý som dúfala. Stal sa a zodpovedne prehlasujem, že mi ich príbeh bude chýbať.
"Nezabúdaj, že môžeš byť vždy, kýmkoľvek sa ti zažiada."
Príbeh o druhých šanciach, s ktorými sa nie každý dokáže popasovať na prvý pokus. Na pevnosti vôle sa však vždy pracovať dá, hoci niekedy si jej zocelenie žiada aj tretiu, štvrtú, či xy-tú šancu. Šťastie však za to stojí, nie?
"Keby nebolo porážok, nikdy by sme sa nenaučili vážiť si výhry."
Koľkokrát je človek schopný nájsť silu pozviechať sa z dna? Koľko črepín musí povyberať z vlastných rán, aby dosiahol ilúziu zocelenia? Pokiaľ môžu krídla ľudských snov prijímať údery, aby ešte dokázali vzlietnuť? Tie Ellkine utŕžili príliš veľa úderov...
Ellkin príbeh je o to horší, že môže byť príbehom kohokoľvek z nás. Nikto nevie, koľko Silvií strpčuje život svojim súrodencom a koľko Adamov sa beztrestne túla svetom. Koľko osudov podobných tomu knižnému by sme našli po otvorení Pandoriných skriniek našich duší.
Plakala som, a nie raz. Tŕpla som a rozmýšľala, či zvládnem aj ďalšiu stranu a po nej ďalšiu a ďalšiu. Bránila som ruke zvečniť slová v podobe, v akej sa mi drali na jazyk, na stránky knihy. Autorke sa podarilo vystavať príbeh lámúci srdcia, a prešpikovaný nádejov, že raz slnko vyjde v živote každého z nás.
"Ľudí dnes viac láka to, čo je okázalo pompézne, než jednoduché."
Ak máte radi knihy Julie Klassenovej, ste na správnej adrese. Romantika opradená rúškom tajomstva, troškou nadprirodzena, dokonca aj momentami farbiacimi líčka na červeno. Dokonalo skombinované na stránkach druhotiny, pri ktorej sa ani na moment nudiť nebudete.
"Priateľstvo sa nemeria rokmi."
Dômyselne premyslenému deju som nie raz dovolila ukradnúť si vzácne minúty môjho spánku. A hoci koniec romantickej línie hlavných hrdinov bol od začiatku jasný, pointa tej kriminálnej ma držala v napätí až do posledných písmen.
"Nie všetko, čo tak vyzerá, takým aj v skutočnosti je."
Prekáračky, množstvo zvratov a svojrázne postavy vytvorili nezabudnuteľný príbeh, ktorý nebudete chcieť pustiť z rúk, kým neprezradí všetky svoje sladké i temné tajomstvá.
Zaujímavá kniha. Príbehom. Nekonečnom možností na diskusiu. Témami na zamyslenie. Prísľubom presahu života.
"Príšery existujú. Nemajú šupiny ani nechrlia oheň. Ukrývajú sa v ľuďoch. Zvieratá zabíjajú, aby prežili alebo sa ochránili. No príšery v ľuďoch páchajú ohavnosti pre zvrátené potešenie alebo zo sebectva. Myslíme si, že sme to najlepšie, vrchol života na Zemi. Zároveň sme však aj jej prekliatím. Prinášame rozruch tam, kde prirodzene vládne pokoj. Sebectvo tam, kde je dosť pre všetkých. Snažíme sa riadiť prírodu, ktorá bez náš žila v rovnováhe milióny rokov. Riadime sa pravidlom, že naše potreby a túžby sú dôležitejšie než potreby zvyšných druhov, dokonca dôležitejšie než potreby iných ľudí. Dôležitejšie než právo ostatných na život. Je naivné báť sa zla, pretože zlo je v nás. Nedá sa mu vyhnúť, patrí k nám už pri narodení, prináleží ľudstvu. Ale to, ako prežijeme svoj život, či bude zlo našou súčasťou aj v okamihu smrti, závisí už od každého z nás."
Táto "naša" chameleónska multižánrová virtuózka. Ja si od nej prečítam hoc aj návod na použitie šnúrok do topánok, ak ho raz napíše. Kniha sa míňa jej povestnému humoru, dostávame však možnosť zahliadnuť jej postoj a ponímanie života.
"Keď sa rozhodneš niečo urobiť, už nie je priestor rozhodnúť sa druhýkrát.“
Prvotina?! Fakt?! To ako bude vyzerať druhotina a ďalšie "iny"?
„Ak nechceš otázky dostávať, nemôžeš ich ani rozdávať.“
Veľmi sa mi páčil autorkin sarkasticko „samozosebasiusierajúci“ štýl písania. Nonstop úškrn na perách som mala. A tie charaktery. Klonovaniahodné.
„Čokoľvek sa o tebe hovorí a nie je to pravda, nerýp sa v tom. Nevysvetľuj, nekomentuj, nechaj ich v tom a ono to prejde samo ako búrka. Len čo začneš veci vysvetľovať a vyvracať, bude sa to vliecť ako pomalý špinavý dážď.“
Kniha obsahuje miestami hrubší slovník, čo má raz veru z miery vyviedlo (do situácie mi to nezapasovalo). Naopak, pri istom momente by si ho zaslúžila ešte horší.
"Človek si rád nájde čas pozrieť si nešťastie druhých.“
Ako bonus ku krásnemu príbehu nájdete v knihe ešte jeden príbeh. Kratučký o Pravde a Lži. Ako vystrihnutý z rozprávok Barda Beedla.
Podmanivá kniha plná neskrotnej vášne, intríg, citov ukrytých za fasádami tvrdosti, neľahkej minulosti dnešných suverénov, dávajúca tušiť ich nejasnú budúcnosť namútenú rovnakou krvou akou v nich samých koluje.
„Čo by mal podľa teba človek ľutovať viac? To, čo urobil nesprávne, alebo to, čo neurobil pre strach?“
Viete, čo ma na Habibim aj Candym fascinovalo najviac? Že napriek mojej priam puritánskej osobnosti (ja som totálne spoločensky nepoužiteľný introvert) ma čítanie privádzalo do pudového stavu živočíšnosti, kedy som mala fakt chuť ísť do podobného klubu. Zažiť, precítiť a umrieť šťastná.
„Osud je ako očná linka, drahúšik. Občas je iná, ako sme očakávali, jej cestička je dlhšia, výraznejšia, no v tom okamihu je pre nás najdokonalejšia.“
Pre mňa boli obe knihy vyjdením z mojej komfortnej zóny. Akoby oslobodili časť mojej duše, odvahy, ktorá tam niekde je, čertíka, ktorý tíško spí. Baja je taká moja osobná podkušiteľka dolujúca zo mňa moje priebojnejšie, odvážnejšie, sebavedomejšie ja.
„Každý máme trináste komnaty.“
Odporúčam všetkými šesťdesiatimi prstami na rukách a ďalšími šesťdesiatimi na nohách obývajúcimi našu domácnosť.
Novinka od autorky nenechá nikoho na pochybách, pre koho je kniha prioritne určená. Jej grafické spracovanie je absolútne dokonalé a zaujme aj to najkritickejšie oko. Predsádky predstavujúce hlavných hrdinov sú neprehliadnuteľné, oku lahodiace a do vkusu teen osôbok rozhodne pasujúce. To bolo prvé, čo aj mňa zaujalo. Jedinečnosť spracovania.
Samotný príbeh bol veľmi chytľavý. Zaujal ma najmä širokým záberom problémov, s ktorými musia dnešné deti bojovať, či už dobrovoľne alebo nasilu. Každý si v ňom nájde obľúbencov či spriaznenú dušu, i ich náprotivky, s ktorými až tak sympatizovať nebude.
Pri čítaní som mala viackrát pocit, že príbehy nie sú až takým výmyslom, akými by sa mohli zdať. Samotný doslov to naznačuje a dáva príbehu hĺbku a priestor na zamyslenie.
Rozmýšľam, či by som bez znalosti autorovho pohlavia uhádla, že to písal muž - asi nie. Možno len pri "vytiahol prsia z podprsenky" by som zauvažovala. Žena by to predsa len kvetnatejšie opísala. A zdĺhavejšie.
Noooo, pán autor, toto mi veľmi sadlo. Až na jednu postavu, ktorej šance na sympatie u hocikoho sú zo sféry sci-fi, to bolo perfektné. Bála som sa začiatku, vo viacerých recenziách bolo zmieňované, že bol pomalší, no ale mne sa nezdalo. Páčilo sa mi to presne tak, ako to bolo. Partia priateľov, ktorá bola knižne "porodená", je nenormálne sympatická. Ich rozhovory nemali chybu a poriadne prevetrali moju bránicu.
A čo sa mi páčilo najviac? Prísľub budúcnosti, ktorý zavanul z doslovu, na ktorý sa už nesmierne teším.
Výborný debut. A opäť to grafické spracovanie. Jáááj, radosť čítať.
Zaujímavý triler. Miestami vďaka vnímaniu hlavnej hrdinky až komický. Nebol však až taký tip-top, aký by som si priala.
"Všetci sme rovnakí rôznym spôsobom."
Okrem Mollynho zaujímavého pohľadu na svet mi najsympatickejšie z celej knihy prišiel viac-menej "duch" starej mamy. Ako postava nie je pre príbeh smerodajná, Mollyne spomienky na ňu a na jej životné múdrosti sa však tiahnu celou knihou a vytvárajú obraz idylického prostredia a vzťahu medzi nimi dvomi.
"V tom spočíva problém s bolesťou. Je nákazlivá ako choroba. Šíri sa od človeka, ktoeý ju pocítil ako prvý, na jeho najbližších. Pravda nie je vždy ten najvyšší cieľ; niekedy sa musí obetovať, aby sa zastavilo šírenie bolesti na milovaných."
Napriek zjavnej "nemohúcnosti" a priamosti myšlienok a činov bez postranných úmyslov ma dva momenty v závere príbehu veľmi prekvapili a na celý predošlý dej vrhli zrazu iný obraz.
"Niekedy musíme urobiť jednu zlú vec, aby sme mohli robiť dobré veci."
Veľmi milá bola aj myšlienka bankového Fabergého vajca. To bolo fakt roztomilé. Takže suma sumárum: viac ako trilerová línia ma zaujal vzťah a výchova Molly starou mamou a samotná adaptácia "inak" zmýšľajúceho človeka do života.
